Bratislava 1. februára (TK KBS) Každý prichádza s určitými predstavami o tom, ako by rehoľný život mal vyzerať. „Je to však neustála cesta hľadania a spoznávania Boha,“ vraví sr. Jana Pavla, Natália Tóthová, SSpS, provinciálna predstavená Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého. Svoje svedectvo poskytla pred sviatkom Obetovania Pána, ktorý si v Cirkvi pripomíname ako Deň zasväteného života (2. februára).
Ako vyzerala jej cesta za povolaním? „Bola to veľká zmena v mojom živote, lebo myšlienka na rehoľný život prišla vzápätí po mojom krste. Dala som sa pokrstiť ako 16 ročná. Dovtedy som bola neveriaca. Krst bol jeden z najsilnejších duchovných obratov a hneď som cítila aj atraktívnosť k radikálnejšiemu nasledovaniu Ježiša. Hovorila som si: „Len pomaly.“ Bol potrebný čas, aby sa táto moja túžba preverila. No a potom bolo len otázkou nájsť správnu rehoľu,“ uviedla sr. Jana. „Myslím si, že najťažšou časťou je spoznať, k čomu ma Boh pozýva. Potom to už ide ľahšie,“ dodala.
„Možno tak ako v zaľúbenosti. Na začiatku je viac emócií a idealistického pohľadu a postupne dolieha skutočnosť. Vtedy to už je o vernosti pri dennom rozhodovaní - viac sa zapája vôľa, úmysel a prijatie aj toho, čo nie je ideálne. Ale toto všetko vedie aj k väčšej slobode,“ hovorí sr. Jana. Krst prijala po tom, ako vnímala návštevu sv. Jána Pavla II. na Slovensku (v roku 1990). „Vždy sa však našiel niekto, kto ma sprevádzal v rôznych úsekoch života zblízka alebo zďaleka. V tomto čase ma svojím životným príbehom inšpiruje Attila Végh. Motivuje ma jeho disciplína a pokora. Vedel vstať a bojovať ďalej aj po prehrách. Rovnako ukazuje dôležitosť vzťahov a ako treba mať okolo seba ľudí, na ktorých sa môžeš spoľahnúť,“ uviedla.
„Byť povolaný a stať sa ním je pre mňa veľký rozdiel. Verím, že Boh má plán pre každého človeka. Ale nemyslím si, že je to takým spôsobom, že Boh stanovil nejaké stanovištia a ja ich musím v mojom živote prejsť a naplniť to, čo pre mňa naplánoval kdesi a kedysi pred narodením. To mi nekorešponduje s Bohom, ktorý je láska. Stávať sa rehoľníčkou je pre mňa budovanie živého vzťahu s Bohom a o tom, ako tento vzťah ovplyvňuje môj život,“ pokračovala. Potrebuje človek nejaký zvláštny zmysel, aby počul Božie volanie? Sr. Jana to nazýva „reflektívny údiv nad životom.“ Pre mňa je to o vnímavosti a reflexii nad udalosťami života v tichu. Kontemplácia, ktorá je zakorenená v realite. Viera, že Boh je prítomný v dejinách, v udalostiach, ktoré prežívam, uviedla.
„Nedávno som počúvala rozhovor so spevákom skupiny Metallica, Jamesom Hetfieldom. Hovoril o tom, že verí, že je akási vyššia Super-bytosť, ktorá sa mu prihovára cez rôzne pripomienky ľudí, či situácie. Jeho skúsenosťou je, že keď si dá povedať, tak mu to v živote ide ľahšie. Lenže, aby počul, musí byť vnímavý na ten hlas. Myslím si, že aj to je spôsob kontemplácie života,“ povedala sr. Jana.
Kým povedala svoje "áno" Bohu, bolo to podľa jej slov ako kráčanie po ceste, nie "ako jednorazové rozhodnutie". „Od momentu prvého „áno“, je to neustály proces budovania postoja otvorenosti a opakovaného rozhodnutia sa pre túto voľbu. Každý deň a v mnohých udalostiach sa rozhodnúť znova,“ povedala. „Každý prichádza s určitými predstavami o tom, ako by rehoľný život mal vyzerať. Nie všetko ide podľa predstáv. Ani vo vlastnom živote a ani v živote spoločenstva. Ale tak je to vo všetkom. Na začiatku rehoľníčka vstúpi do počiatočnej formácie, ktorá sa stane pokračujúcou až do konca života,“ dodala v rozhovore s Tlačovou kanceláriou KBS sr. Jana Pavla, Natália Tóthová, SSpS, provinciálna predstavená Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého.
