Bratislava 1. februára (TK KBS) Zasvätený človek, ktorý prechádza cez rôzne formačné etapy, skusuje Boha. „Ten ho sprevádza cez realitu všednosti i krásy vernosti života s Ním,“ vraví TK KBS sr. Cordia Litváková. Školská sestra de Notre Dame v súčasnosti pôsobí ako riaditeľka Spojenej školy sv. Jozefa. Hovorili sme s ňou pred sviatkom Obetovania Pána, ktorý si v Cirkvi pripomíname ako Deň zasväteného života (2. februára).„Moje povolanie sa rodilo postupne kráčajúc po ceste zo školy. Kráčajúc po ceste v tichu som hľadala odpovede na otázky, na ktoré sa pýtalo moje srdce. Aký plán má so mnou Boh? Dokážem ho spoznať? Na tejto ceste zo školy som sa nielen pýtala, ale aj búrila, keď prichádzali odpovede na moje otázky,“ opisuje svoje začiatky sr. Cordia. „Boh dáva človeku dar povolania k zasvätenému životu úplne nežistne a niekedy aj nečakane. Keď ma začala „trápiť“ otázka povolania, tak som prechádzala rôznymi pochybnosťami a dokonca som sa aj sama spochybňovala. Skutočne to Boh odo mňa chce? Nie je to moja ilúzia, nesprávna predstava? Tieto otázky ma sprevádzali na začiatku cesty, menili sa až vtedy, keď som začala kráčať po ceste,“ hovorí.
Začiatok je spojený s jednou rodnou farnosťou na Orave. Rozniesla sa tam správa, že v nej budú pôsobiť rehoľné setry. „Začalo sa pre nich pripravovať bývanie v bytovke pri škole. A tak ako mnohí z našej ulice aj ja som išla pomáhať. Každá ruka bola dobrá. S radosťou i očakávaním sme privítali sestry. Boli priateľské, mali záujem o každého človeka, ktorého stretli na ulici. Učili v škole, pomáhali vo farnosti, viedli stretká i spevokol. Zo začiatku som „nechala som na nich oči“. Pozorovala som ich život, prácu, rúcho a znovu kráčajúc po našej ulici som sa pýtala na Boží plán so mnou. Po tom, čo som na nich nechala oči nasledovalo srdce. Prijatie a láska sestier, ktorú som cítila menila môj životný obzor. Ako každé mladé dievča som mala predstavu o rodine s veľkým počtom detí. Vo víre otázok som jedného dňa dala Bohu „ťažkú úlohu“, ak chce, aby som sa mu zasvätila nech mi to povie jasne. Boh však nemeškal s odpoveďou,“ pokračuje sr. Cordia.
„Kráčajú po ceste zo školy premýšľajúc o tom, ako Boh splní moju úlohu som dostala veľmi jednoduchú odpoveď. Na tej našej ulici som stretla jednu pani, ktorá stála pri bráničke a čakala na mňa. Vyjadrila, že už dávno mi chce povedať, že si myslí, že by som sa mala zasvätiť Bohu. Úplne ma to zaskočilo, pretože som si bola vedomá, že Boh splnil svoju úlohu. Tou istou cestou som išla ešte veľakrát a Boh použil aj iné dôkazy na to, aby mi dal odpoveď. Prijatím jeho odpovede vstúpil do môjho srdca veľký pokoj, ktorý sa stal sprievodcom na mojej ceste zasvätenia. Po ukončení štúdia som vstúpila k Školským sestrám de Notre Dame a o niekoľko rokov nazvali našu ulicu – školská,“ uviedla rehoľná sestra Cordia.
Jej kroky v rehole boli podľa jej slov „skôr pokojné a pomalé“, kedže najskôr vstúpila formačného obdobia kandidatúry a pretože bola študentka, tak toto obdobie trvalo štyri roky. „Mala som čas, nie lietať, ale denne spevňovať kroky na začatej ceste. Boh je štedrý darca, ktorý uisťoval moje srdce potichu a pokojne,“ vraví. „Pred tým, ako človek odpovie Bohu na jeho pozvanie v podobe zasvätenia je potrebné, aby sa sklonil pred jeho plánom. V skutočnosti to znamená nechať všetky svoje životné vízie a prijať tie Božie, ktoré človeka nebadane naplnia šťastím a pokojom,“ opisuje ďalšie kroky. Je to podobné, ako keď sa človek zamiluje, pýtame sa. „Áno, dynamika je podobná. Túžba po Bohu motivuje, dáva silu prekonávať seba samého, upevňuje schopnosť obety a prináša radosť,“ odpovedá.
Za jej povolaním boli predovšetkým sestry, ktoré začali pôsobiť v obci a farnosti. „Ich spôsob života mi bol sympatický a prijatie sestier ma „očarilo“. Ďalej to boli kňazi, ktorý mi pomáhali spoznať a rozlíšiť skutočnosť povolania. Myslím, že povolanie Boh dáva človeku už v momente počatia, ale človek ho objavuje v rôznom veku i cez rozličné situácie. Každý z nás potrebuje spoznať svoje povolanie. Boh má rôzne spôsoby ako sa dáva poznať, ako sa dá „počuť“. Boh možno počuť v čistom srdci, v modlitbe, cez pokoj-či nepokoj srdca, cez nečakané situácie,“ povedala sr. Cordia, ktorá sa myšlienkou zasvätenia zaoberala približne tri roky. „Potom prišiel moment, kedy som povedala Bohu áno. Ak človek prijme dar zasvätenia sa Bohu čakajú ho rôzne etapy formácie. V našej kongregácií je to najskôr počiatočná formácia, ktorá zahŕňa tieto etapy: kandidatúru, postulát, noviciát, juniorát. Zložením večných sľubov sa nastupuje na cestu permanentnej formácie, ktorá nikdy nekončí,“ dodala sr. Cordia.
