Bratislava 22. januára (TK KBS) Slovensko si dnes pripomína nedožité sté narodeniny lekára a trpiteľa pre vieru Antona Neuwirtha. „Bol to človek, ktorý žil pre druhých, aj keď prioritný bol jeho osobný vzťah k Bohu," vraví o ňom jeho dcéra, poslankyňa Národnej rady SR Anna Záborská. Pri príležitosti výročia s ňou prinášame rozhovor. - Keď vám povie niekto - aký bol váš otec - čo mu poviete?
Bol to človek, ktorý žil pre druhých, aj keď prioritný bol jeho osobný vzťah k Bohu. Žil pre svoju blízku, ale i širokú rodinu, priateľov, ale aj ľudí celkom neznámych, pacientov, kolegov v medicíne, ale i v politike, akoby pátral po tých, čo potrebujú pomoc alebo sa chcú len porozprávať. A to mi niekoľko mesiacov pred smrťou povedal, že si uvedomuje koľkí by ho potrebovali, ale že nestíha. Jeden priateľ mi pred pár dňami pohnutým hlasom povedal. Tvoj otec bol človek veľkého srdca. Srdca, ktoré bolo životom doráňané, ale vždy bolo v tom srdci dosť miesta pre všetkých. Myslím, že ho to vystihuje.
- Čo ste si na ňom najviac vážili a akú vlastnosť vám vštepoval do srdca?
Mal jasne stanovenú hierarchiu hodnôt a podľa toho aj žil. Bolo jasné, že na prvom mieste je Boh, potom nasleduje moja duša a ďalej duša môjho blížneho, moje telo, telo môjho blížneho a životné prostredie (prostredie pre život človeka, živá a neživá príroda). To, že Boh bol na prvom mieste dokazoval aj svojou každodennou večernou na kolenách. Až do svojho predposledného dňa života. Zomrel náhle tesne pred večernou modlitbou.
- Ako sa snažíte jeho odkazy, ktoré zanechal, žiť vo svojom živote konkrétne?
Jeho odkazov je veľa. Našli by sme špecifický pomaly na každú životnú situáciu. Či v minulosti ako lekárka alebo posledných viac ako dvadsaťpäť rokov v politike, ale aj ako mama a stará mama sa často pýtam ako by sa, hlavne v ťažkých a kritických situáciách, zachoval on. A priznám sa, aj ho prosím o pomoc. Možno jeden odkaz za všetky. Držal sa zásady, že keď s niekým hovoríme a snažíme sa mu niečo priblížiť alebo vysvetliť, a chceme uspieť, nesmieme to robiť zo svojej pozície. Vtedy nás ten človek prestane počúvať, lebo si bude myslieť, že ho nechápeme. Musíme začať tam, kde je on a potom snáď budeme úspešní. Ten človek, možno nie vlastnou vinou, nechápe spočiatku naše myšlienky, lebo nikdy nemal príležitosť si pre ne vytvoriť priestor. Našou prvoradou úlohou je pomôcť mu ten priestor vytvoriť a budeme mať väčšiu šancu, že nám uverí. O to sa snažím.
- Čo by povedal na dnešnú situáciu, v ktorej sa nachádzame - pandémia ...?
Náš otec prežil v živote rôzne situácie. Nie rovnaké ako pandémia, ale určite vážne, niekedy až tragické. Vždy jeho prvotná starosť bola, ako môže pomôcť. Počas druhej svetovej vojny, keď končil štúdium medicíny v Bratislave, chodieval pomáhať počas nočných služieb do nemocníc. Osobne bol pri zachraňovaní zranených po bombardovaní Apolky. Otázku ako môžem pomôcť by si kládol určite aj teraz v čase pandémiu Covidu-19. Bol by v prvej línii. Ako mladý lekár zažil infekčné ochorenia, na ktoré sa zomieralo. Sama si pamätám, keď začiatkom šesťdesiatych rokov osobne prispel k úspešnému zvládnutiu epidémie infekčnej žltačky na Kysuciach. Pri ťažko zvládnuteľných situáciách vždy apeloval na zachovanie pokoja. Ľudia nesmú mať strach ešte aj z toho, že to všetkým prerástlo cez hlavu a zodpovední neťahajú za jeden koniec povrazu. Pri infekčných ochoreniach bol neuveriteľne prísny na dodržiavanie hygieny a ostatných protiepidemických opatrení. Druhý veľký problém, ktorý ho ťažil bolo zvládnutie chudoby. Chudobu prirovnával infekčnému ochoreniu. Ako príklad uvádzal situáciu, keď otec rodiny dostane tuberkulózu. Sú dve možnosti. Nasadíme mu v prvom rade intenzívnu liečbu a tým zabránime aby sa ochorenie rozšírilo na celú rodinu. Alebo ho necháme bez liečby a začneme analyzovať, že si to zapríčinil sám, lebo bol fajčiar, alkoholik a viedol nezriadený život. Kým sa spamätáme už je chorá celá rodina. Bolelo ho, že naša spoločnosť sa skôr uchyľuje k tomu druhému spôsobu. Z chudoby sa tým stáva nielen infekčné, ale aj dedičné ochorenie. Aj v dnešnej situácii by bolo pre neho prioritou spoločné dobro.
