Poukazuje aj na dôležitú úlohu prostredníka, ktorú má každý z nich, aby aj najzatvrdlivejšie srdcia pocítili, že sa ich dotklo a zahalilo ich milosrdné a utešujúce Ježišovo objatie. Všetkých zveruje Panne Márii a tiež „ochrancovi Svätej rodiny, pri 150. výročí jeho vyhlásenia za ochrancu všeobecnej Cirkvi – milovanému svätému Jozefovi, „služobníkovi vykúpenia“.

Spása, záchrana a uzdravenie – slová znovuobjavené počas pandémie

Sviatky Narodenia Pána, potvrdzuje kardinál Piacenza, hovoria o „ohromujúcom“ stretnutí s Bohom, ktorý sa stal človekom, aby sme ho mohli objať, On, ktorý bude naším sudcom na konci nášho života, On, ktorý prijíma všetky naše nádeje a túžby s nekonečným milosrdenstvom a ním zakrýva všetky naše slabosti, aby nám mohol darovať spásu. A človek, ktorý neodmieta nekonečnú Božiu lásku, ktorá sa takto prejavuje, bude „súdený s láskou“; naopak, človek odsúdi seba samého „tým, že sám seba vylúči“ z milosti, ktorú dáva Pán.

Teda „spása, záchrana“ a „uzdravenie“ sú kľúčovými slovami Vianoc, ktoré pandémia prehodnotila a dala im nový význam, „dramaticky konkrétny a hmatateľný“: „Opäť sa raz mocne objavila potreba byť zachránený, spasený – píše hlavný penitenicár - aj pre ľudí, ktorí sa cítia dôležito a autonómne. Tak ako sa vždy stáva, je potrebné správne nasmerovať otázku, aby mohla prísť autentická odpoveď. Pán dnes volá kresťanov snáď viac než v iných okamihoch dejín, aby vkladali svoje osobné nádeje na duchovné a fyzické uzdravenie, na útechu a spásu k nohám dieťaťa Ježiša, k nohám Svätej rodiny“.

Úloha spovedníkov: ohlasovať milosrdenstvo

Aká je teda úloha vysvätených služobníkov v tomto mimoriadnom čase ľudských dejín? Kardinál v tomto smere podčiarkuje tri veci: byť hovorcami radostnej zvesti, ktorá so sebou prináša stretnutie s Ježišom v našej každodennosti; byť horlivými v službe spovedníkov, „aby žiadna duša nezostala uzavretá pred darom spasiteľnej lásky“ a byť schopnými priniesť všetkým „nehu milosrdného a utešujúceho objatia dieťaťa Ježiša, aby sa aj tie najzatvrdlivejšie srdcia otvorili pre Lásku a spoznali Spasiteľa“.

Sviatosť pokánia, obmedzuje moc zla

Aby kresťan mohol hodne pristúpiť k svätému prijímaniu, za ktoré Ježiš zaplatil svojou krvou pre našu spásu, „sviatostná spoveď – pripomína hlavný penitenciár – je a zostáva nevyhnutná, prinajmenšom raz do roka a každopádne vždy v prípade smrteľného hriechu“. Zakaždým, keď prostredníctvom zmierenia nastupujeme na cestu pokánia, stávame sa účastnými na spoločenstve s Bohom. Každé zlo „napravené“ pokáním v skutočnosti urýchľuje príchod kráľovstva, „obmedzuje moc zla a robí nás účastnými na jedinom Vykúpení, ktoré pre nás vydobyl Kristus“.

Vysluhovatelia spovede: disponibilní a prijímajúci

Teda, dar pre Dieťa Ježiša, ktorý na tieto sviatky Narodenia Pána hlavný penitenciár žiada od vysluhovateľov spovede je práve tento: venovať čas vysluhovaniu sviatosti a ochotu byť k dispozícii veriacim, pre spásu ktorých Pán obetoval seba samého, a preukazovať láskavé prijatie, pretože „duchovné dobro spovede – poznamenáva kardinál – je vždy väčšie než fyzická pohoda, aj keď aj tá je dôležitá“.

- - - - - -

List hlavného penitenciára, kardinála Maura Piacenzu, penitenciárom a spovedníkom pri príležitosti sviatkov Narodenia Pána 2020

Milovaní a ctihodní spolubratia v kňazstve,

liturgia Cirkvi počas týždňov, ktoré predchádzajú sviatku Narodenia Pána, s materinskou starostlivosťou pripravuje srdce človeka k nežnému, no ohromujúcemu stretnutiu. Pán sveta a dejín sa stáva Dieťaťom, aby sme ho milovali. Boží Syn, Trojsvätý, prijal našu ľudskú prirodzenosť v lone mladej devy, Najsvätejšej Panny Márie, aby sme ho mohli objať. Tento novonarodený chlapček, ktorý spočinul v drevených jasliach a na kôpke sena sťaby v postieľke, bude tým, kto jedného dňa príde v sprievode zástupov anjelov, aby nás súdil pre večný život.

My, jeho stvorenia, môžeme vkladať do tohto Dieťaťa všetku našu nádej. Naozaj, hoci človek od začiatku dejín nešťastne odmietal jeho lásku, Boh vždy podnikol iniciatívu, iniciatívu milosrdenstva na záchranu ľudstva.

V Knihe Genezis, hneď po hriechu našich prarodičov, Pán daroval mužovi a žene kožené tuniky a zaodial ich, skôr než opustili záhradu Eden: akoby tým naznačil že bude i naďalej chrániť človeka, svojím objatím hrejivého odevu. Keď potom podľa jeho plánu nadišiel čas, on sám zaplatil cenu za naše vykúpenie, a to nielen tým, že zakryl naše slabosti, ale aj tým, že ich liečil v nás samých.

Nežný chlapček, uložený v jasliach, je ten istý, kto vylial svoju nevinnú krv za nás všetkých. Otec daroval ľudstvu svojho jednorodeného Syna a skrze jeho smrť a zmŕtvychvstanie mu všetko položil pod nohy. A to nie na súd, ktorý by nás odsúdil, ale spasil.

Človek, ktorý prijíma obetu Syna ako dar, ktorý prijíma ohromujúcu skutočnosť bezbranného dieťaťa, schopného vykúpiť ľudstvo, a ktorý ako učení mudrci a pokorní pastieri, ho uzná za Pána života a dejín, človek, ktorý neodmieta jeho nekonečnú Lásku, bude v posledný deň súdený s láskou. Naopak, odmietaním tohto stretnutia, odmietaním milosti, ktorú Pán dáva, sa človek sám vylučuje, odsudzuje seba samého.

Drahí bratia v kňazstve, v tomto čase pandémie, slová „spása, záchrana“ a „uzdravenie“ nadobudli pre mnohých nový význam, dramaticky konkrétny a hmatateľný. Opäť sa raz mocne objavila potreba byť zachránený, aj pre ľudí, ktorí sa cítia dôležito a autonómne. Tak ako sa to stáva vždy, je potrebné správne nasmerovať otázku, aby mohla prísť autentická odpoveď.

Pán dnes volá kresťanov snáď viac než v iných okamihoch dejín, aby vkladali svoju osobnú nádej na duchovné a fyzické uzdravenie, na útechu a spásu k nohám dieťaťa Ježiša, k nohám Svätej rodiny. My, jeho služobníci, sme povolaní, aby sme ohlasovali veľkú radosť: narodil sa Spasiteľ, Kristus Pán a môžeme ho nájsť v „jasliach“: v konkrétnosti a jednoduchosti života, jedným slovom – v realite každého dňa.

Keď hľadíme na Dieťa, a na to, čo vytrpelo pre nás, vyprosujme si neprestajnú horlivosť pri vykonávaní našej služby spovedníkov, aby žiadna duša nezostala uzavretá pred darom spasiteľnej lásky. Prosme ho, aby sme boli schopní odovzdávať veriacim, ktorí sa na nás obracajú, nehu milosrdného a utešujúceho objatia dieťaťa Ježiša, aby sa aj tie najzatvrdlivejšie srdcia otvorili pre Lásku a spoznali Spasiteľa. Sviatostná spoveď je a stále zostáva nevyhnutná, prinajmenšom raz do roka a každopádne vždy v prípade smrteľného hriechu, aby sme mohli hodne pristúpiť k svätému prijímaniu. To sladké prijímanie, ktoré zakusujeme pred jasličkami bolo zaplatené darovaním vlastného života, ktoré vykonal vtelený Boží Syn. Dar, na ktorom môže mať účasť každý človek, ktorý má vo svojom živote pravdivé a dobré postoje, no na ktorom má každý kresťan istotne účasť zakaždým, keď pristupuje k sviatosti zmierenia a nastupuje na opravdivú cestu pokánia. Zlo „napravené“ pokáním, urýchľuje príchod Kráľovstva, obmedzuje moc zla a robí nás účastnými na jedinom Vykúpení, ktoré pre nás vydobyl Kristus.

Čas, ktorý venujeme vysluhovaniu sviatosti pokánia, naša neustála ochota byť k dispozícii veriacim, pre spásu ktorých Pán pretrpel všetku bolesť, vľúdnosť nášho prijatia a jemné pripomínanie veriacim, že duchovné dobro spovede vždy väčšie než fyzická pohoda – i keď aj tá je dôležitá, nech sú naším darom pre Dieťa Ježiša na tieto sviatky Narodenia Pána.

Vyjadrujem hlbokú vďačnosťou penitenciárom pápežských bazilík v meste [Ríme], ako aj všetkým vám spovedníkom za vašu vzácnu službu obetovanú Kristovi a Cirkvi, a za vašu oddanosť, s akou sa venujete starostlivosti o duše. Zároveň vás zverujem Márii, Panne a Matke, nášmu vzoru lásky a ochrancovi Svätej Rodiny v čase, keď si pripomíname 150 rokov od jeho vyhlásenia za ochrancu všeobecnej Cirkvi: milovaný svätý Jozef, „služobník vykúpenia“, nás volá, aby sme sa aj my stali takými, ako bol on. Zasielam vám srdečné pozdravy k sviatkom Narodenia Pána a k Novému roku, aby bol plodný na každé pravé dobro v Pánovi!

Mauro kard. Piacenza

hlavný penitenciár

-

Zdroje: www.vaticannews.va / www.penitenzieria.va / Preložil: Stanislav Gábor

( TK KBS, RV, ml; pz ) 20201212003   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]