Bratislava 9. novembra (TK KBS) V bratislavskej Katedrále Povýšenia Pánovho Kríža bol pohreb gréckokatolíckeho kňaza bratislavskej eparchie Vojtecha Rosíka. Archijerejskej liturgii a pohrebným obradom predsedal vladyka Peter Rusnák, spoluslúžili viacerí kňazi a archidiakon Michal Vadrna. Na úvod slávenie prečíťal Rastislav Čižik, miestny fárar nekrológ, po ktorom nasledovana panychída. Po skončení pohrebných obradov boli telesné pozostatky zosnulého o. Vojtecha Rosíka uložené na cintoríne v Bratislave-Vrakuni.V homílii sa vladyka prihovoril rodine zosnulého kňaza, ktorá sa prišla rozlúčiť so svojím otcom, manželom, bratom priateľom, známym, s dobrým kňazom, ktorého – ako eparcha uviedol – „sme poznali, mali sme ho radi pre jeho optimizmus, zmysel pre humor, jednoduchosť, čistotu a úprimnosť.“ Eparcha poukázal na to, že od chvíle, ako sa narodíme do tohto života, sprevádza nás smrť. „Ako vidíme, v našich časoch, je to ešte intenzívnejšie. Okolo nás zomiera príroda, zomiera ekonomika, zomiera kultúra, zomiera šport, zomierajú i ľudia, naši priatelia, známi, rodina. A nemôžeme proti tomu nič urobiť. A predsa, je tu riešenie.“
Vladyka poukázal na dva starobylé symboly – svetlo a tmu. „Určite poznáte tú symboliku: svetlo a tma. To sú práve také dva princípy, ktoré veľmi vyhovujú rozmýšľaniu a rozjímaniu o živote a smrti. Ak je v izbe svetlo a v noci otvoríš oblok, nemôžeš pustiť tmu dovnútra. To sa nedá. Naopak, svetlo prenikne aj von z izby. Nemôžeš pustiť tmu dovnútra, ak je tam svetlo. To sa nedá. A presne toto riešenie nám ponúka aj Ježiš Kristus, že útočišťom alebo obranou pred smrťou je jeho život, jeho láska. Tam, kde je Kristovo svetlo, Kristov život, Kristova láska, nemôže vniknúť smrť. Nemôže vniknúť tma.“
Kazateľ upozornil na to, že hoci sa staráme sa o tento pozemský život, nič nezmôžeme proti tomu aktuálnemu vírusu. Ale proti vírusu smrti, tej duchovnej smrti, môžeme niečo urobiť, a mali by sme urobiť, „a to je, zažať vo vnútri Kristovu lásku, Kristovo svetlo, Kristov život. A potom smrť nemá prístup. Tá telesná určite, ako sme povedali, proti tomu sa neubránime, lebo existuje rakovina, koronavírus, dopravné nehody, všetko možné. Tomu sa neubránime. Ale, čo je dôležité, aby nevnikla do nášho vnútra smrť duchovná. Smrť, ktorá oddeľuje človeka od Boha a v konečnom dôsledku potom aj človeka od človeka – smrť vzťahov. Dnes je to veľký problém, umierajú aj vzťahy.“
„Ale Ježiš nám dnes dáva návod obrany a imunity proti tejto smrti nelásky. Lebo to je smrť lásky, ktorá absentuje. Bez tejto Kristovej lásky zomiera všetko; naopak, súdržnosť, vzťah, ktorý je v Kristovej láske, prekoná aj smrť.“
„Váš otec, váš manžel, váš priateľ, brat môže ostať naveky v našom srdci a vo vzťahu. A to je vzťah lásky ku Kristovi. Lebo hoci je smrť mocná, láska je mocnejšia. Smrť je tá negatívna vec, ale láska je tá pozitívna. Lebo tam, kde je láska, tam ako do toho svetla, nemôže vojsť tma.
Nech teda otec Vojtech zostáva vo Vašich srdciach v láske, v láske Kristovej, a tým sme spolu s ním stále zjednotený. Túto jednotu v Kristovi Ježišovi potvrdzujeme touto účasťou na svätej liturgii. Lebo tu Ježiš Kristus vo svojom slove, v spoločenstve Cirkvi, v sebe samom, vo svojej sviatosti, dáva každému obranu, imunitu voči smrti hriechu, voči tomu, aby zomreli naše vzťahy.
Láska je mocnejšia ako smrť, ani príval veľkých vôd ju neuhasí, hovorí Písmo. Ten príval veľkej vody, tá fyzická smrť, nemôže zničiť to, čo ste vy prežili s Vojtom. Nemôže zničiť lásku a vzťah ku Kristovi Ježišovi, lebo ako hovorí sv. Pavol – všetci žijú.”
Vojtech Rosík sa narodil 22. januára 1936 v Čiernom Balogu. Študoval na strojníckej priemyslovke v Piesku a neskôr aj na Strojníckej fakulte STU. S manželkou Jolanou sa zosobášili v roku 1961 v Bratislave. Keďže prvých šestnásť rokov manželstva nemali deti, venoval sa štúdiu teológie. Najprv si spravil katechetický kurz a v roku 1968 sa zapísal na štúdium teológie na Bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V štúdiách pokračoval aj ďalej, keď to už nebolo oficiálne možné a spolu so svojimi priateľmi, Mikulášom Janočkom a Štefanom Čarným študovali u pátra Jozefa Daniša a o. Jána Mastiliaka CSsR.
Ako katechéta pôsobil na viacerých bratislavských školách. Neskôr pripravoval na sviatosti snúbencov i deti na prvé sväté prijímanie vo farnosti na Trnávke. Pracoval v mostárni, Benzinole, Matadore, Dopravnom podniku mesta Bratislava, v Geofyzikálnom ústave Slovenskej akadémie vied.
Dňa 10. októbra 1992 bol v Prešove biskupom Jánom Hirkom vysvätený za kňaza a nasledujúce roky pôsobil vo farnostiach Michalovce, Žakovce, Porúbka pri Humennom a Bratislava. Pravidelne chodil vypomáhať do Zvolena, Žiliny, Banskej Bystrice či na Čierny Balog. Ešte počas totality pomohol mnohým mladým v ich duchovnom nasmerovaní, pre mnohých bol duchovnou oporou, spolupracoval s rehoľou františkánov, pomáhal pri tajnej vysviacke kňazov v zahraničí alebo pri vydávaní samizdatov.
Zomrel obklopený láskou a starostlivosťou v kruhu najbližších dňa 2. novembra 2020.
