Bratislava 31. októbra (TK KBS) Dnes je liturgická spomienka na blahoslaveného mučeníka gréckokatolíckeho biskupa Teodora Romžu. Blažený Teodor bol prvým novodobým mučeníkom z územia bývalého Česko-Slovenska, ku ktorému až do bezprávneho pripojenia k Sovietskemu zväzu v roku 1945 patrila aj Zakarpatská Ukrajina. Teodor Romža bol česko-slovenský občan, čestný Rusín, zahynul rukou komunistických vrahov. Pamiatku blaženého Teodora slávime v deň jeho mučeníckej smrti 31. októbra. Apoštolská stolica roku 2004 vypočula však prosbu biskupa Milana Šášika CM, vtedajšieho apoštolského administrátora Mukačevskej eparchie a dovolila v tejto miestnej cirkvi „sui juris“ sláviť v jednom roku aj druhý sviatok k úcte blahoslaveného biskupa mučeníka Teodora Romžu. Kongregácia pre východné cirkvi k tomuto vydala dekrét a stanovila sviatok „Prenesenia úctyhodných pozostatkov blahoslaveného Teodora, mukačevského biskupa“ na 28. júna. V predvečer sviatku blaženého hieromučeníka Teodora Romžu, mukačevského biskupa, v chráme prepodobného Antona Veľkého pri Pápežskom Ruskom Kolégiu – Russicum, slávila veľká večiereň s lítiou na jeho počesť. Vladyka Romža počas svojich štúdií v Ríme býval práve v tomto kolégiu, kde sa pripravoval na misie v Rusku, avšak Božia prozreteľnosť mala s ním iné plány. Stal sa mukačevským biskupom vo veľmi ťažkom období, keď mocní tohto sveta rozhodovali o bytí či skôr o nebytí gréckokatolíckej cirkvi. Práve on sa stal obeťou ich diabolského rozhodnutia.
Aj v súčasnosti v tomto kolégiu bývajú študenti, ktorí sú nositeľmi mukačevskej obradovej tradície, či už pochádzajú zo samotnej mukačevskej eparchie, alebo z našej metropolitnej cirkvi na Slovensku, v Maďarsku i v Amerike. Slávnostnej večierni predsedal Marko Durlák, kňaz prešovskej archieparchie, ktorý momentálne pracuje na Kongregácii pre východné cirkvi. V závere večierne predniesol prítomným prihovor, ktorý uvádzame v plnom znení:
Drahý otec Rektor, predstavení kolégia, milí študenti a všetci prítomní,
Slávime pamiatku blaženého biskupa-mučeníka, bývalého študenta tohto kolégia. Pravdepodobne niekto z vás obýva izbu, v ktorej býval on. V súvislosti s osobou bl. hieromučeníka Teodora Romžu, často sa zvykne hovoriť o jeho smrti, o atentáte na jeho osobu a o záhadných okolnostiach, za akých zomrel násilnou smrťou v mukačevskej nemocnici. Dnes by som však chcel povedať pár slov o jeho charaktere. Charakter človeka sa najlepšie ukazuje v situáciách, kedy je človek vystavený stresu, strachu a psychickému nátlaku.
Vladyka Teodor bol vystavený nejednému tlaku, a vždy sa prejavil ako zrelý a charakterný človek, a to i napriek svojmu mladému veku. Všimnime si jeho charakter pod tlakom sovietskej moci. Ponúkam vám úryvok zo svedectva kuriálneho kňaza mukačevskej eparchie, o. Bohdana Vološina, ktorý píše: „Hneď po vojne, keď Červená armáda obsadila Podkarpatskú Rus, vedenie mesta Užhorod na čele so sovietmi zorganizovalo ďakovný večer na počesť Červenej armády za šťastné oslobodenie Užhoroda. Na slávnosť bol pozvaný aj biskup s kanonikmi a kňazmi. Na večierok sa biskup dostavil v sprievode troch kanonikov a jedného kňaza. Keď biskup došiel, jeden z úradníkov poprosil biskupa, aby predniesol nejaké slovo. Odmietnuť nebolo možné a tak sa biskup vydal smerom na pódium. Predtým však podišiel k nemu iný úradník a pošepkal mu, čo má hovoriť, okrem iného aj to, že má vyjadriť túžbu ľudu pripojiť sa k Sovietskej Ukrajine. Pri doprovode na pódium vravel biskupovi: „Som presvedčený, že nepoviete nič, čo by mohlo uškodiť vám a vášmu ľudu.“ Biskup vyslovil chválu a vďaku Bohu, ktorý nám pomohol prežiť vojnu bez veľkých strát a zopár všeobecnými vetami pozval ľud k vďačnosti Červenej armáde a Stalinovi, ale ani len slovkom nespomenul to, čo mu úradník pošepkal. O niekoľko dní priniesla miestna tlač príhovor biskupa Teodora Romžu prevzatý zo sovietskej tlače. Na veľké počudovanie všetci, ktorí biskupov príhovor počuli na vlastné uši, konštatovali, že bol úplne iný, než ten, ktorý sa objavil v moskovskej tlači, kde sa uvádzalo, že biskup vyslovil túžbu miestneho ľudu pripojiť sa k Sovietskej Ukrajine, napriek tomu, že v skutočnosti o tom nevravel ani len slovko. Keď sme sa pýtali redaktora miestneho denníka, ako mohli uverejniť slová, ktoré neboli vyslovené, odpovedal: „A či je biskup proti tomu, aby sa Karpatská Ukrajina zjednoti la so sv ojou materskou vlasťou?“ Tu sa už nedalo nič urobiť.“
Ďalší nátlak zakúšal vladyka Teodor z „cirkevnej“ strany. Keď bola v r. 1946 na tzv. Ľvovskom sobore zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev v Haliči, jeden z hlavných protagonistov soboru, apostatovaný kňaz a doktor teológie Gabriel Kosteľnyk si vzal osobne za úlohu presvedčiť mukačevského biskupa, aby sa tiež odlúčil od Katolíckej cirkvi. Ako uvádza vo svojej správe mukačevský kanonik o. Július Marina, Kosteľnyk navštívil osobne Romžu aspoň trikrát s úmyslom presvedčiť ho, avšak vždy bezúspešne, pretože biskup Romža bol formovaný v Ríme a bol vždy verný Apoštolskému Stolcu. Násilnou smrťou zomreli obaja, Kosteľnyk i Romža, ale ich smrť mala rozdielnu povahu: Kosteľnyk bol násilne zlikvidovaný rukou tých, ktorí si ho najali a získali na svoju stranu, keď ho už nepotrebovali. Romža sa stal obeťou a mučeníkom za svoju vernosť Cirkvi a vytrvalosť vo viere.
Motív zavraždenia biskupa Romžu bol kvalifikovaný ako odium religionis – nenávisť voči náboženstvu. Tento slovný výraz je dobré si zapamätať, pretože jeho uplatňovanie v praxi je dnes na dennom poriadku a má stále viac rastúcu tendenciu. Stačí nahliadnuť do susedného Poľska za posledné mesiace, všimnúť si dianie v poslednej dobe vo Francúzsku, sledovať v susednom Česku rozbúrené vášne okolo opätovného postavenia mariánskeho stĺpa na Staromestskom námestí v Prahe, alebo si len občas prečítať plné náboženskej nenávisti, toho odium religionis, internetové komentáre pod článkami na chúlostivé náboženské témy i na Slovensku, nehovoriac už o krajinách mimo európskeho kontinentu.
Zdá sa, že nás kresťanov čakajú neľahké časy, no pamätajme tiež, že charakter človeka sa prejavuje najlepšie v krízových situáciách. Nech nám blažený biskup Teodor, ktorý práve v takých situáciách nesklamal, pomáha ostať charakternými ľuďmi, vedieť kto sme a kam patríme, mať svoje hodnoty a nevzdať sa ich, aj keby nás to malo stáť príliš veľkú cenu, aby sme rovnako ako on mohli po sebe zanechať dobrú s svetlú pamiatku.“
Blahoslavený biskup - mučeník Teodor Romža sa narodil 14. apríla 1911 vo Veľkom Byčkove na Zakarpatskej Ukrajine. Jeho korene však siahajú do obce Koromľa - okres Sobrance, kde bol farárom jeho dedo a kde sa narodil aj jeho otec. Teologické štúdiá ukončil na pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme. V roku 1936 prijal kňazské svätenia. Od r. 1938 pôsobil ako farár v Berezove a Nižnom Bystrom Chustského rajónu. Od roku 1938 prednášal filozofiu a bol špirituálom v užhorodskom seminári. 24. septembra 1944 sa uskutočnila jeho biskupská chyrotonia.
Podľa plánov rozpracovaných nariadeniami Stalina v roku 1945, bola predvídaná úplná likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi. Kňazi a veriaci sa museli zjednotiť s Ruskou pravoslávnou cirkvou. Nakoľko biskup Teodor Romža odmietol spolupracovať s ateistickou komunistickou vládou a bránil jednotu s Katolíckou cirkvou a k tomu pozýval veriacich aj duchovenstvo, stal sa prekážkou v realizácii likvidačného plánu. Vladyku Teodora nemohli obviniť zo žiadnych, ani vymyslených priestupkov, preto v najvyšších inštanciách vlády bolo prijaté rozhodnutie o likvidácii biskupa. K tomuto využili príležitosť biskupskej cesty, počas ktorej bola zinscenovaná dopravná autonehoda - na biskupský kočiar narazilo veľké nákladné auto. Biskup a jeho sprievod boli ťažko zranení a odviezli ich do nemocnice. Ale tu na neho už čakal generál štátnej bezpečnostnej služby, ktorý zorganizoval otrávenie biskupa. Biskup Teodor svedomito išiel na mučenícku smrť. Jeho príklad nasledoval veľký počet kňazov a veriacich, ktorí zostali verní Apoštolskému stolcu. Svätý Otec pri návšteve Ukrajiny 27. júna 2001 vyhlásil biskupa Teodora za blahoslaveného.
TK KBS informovali z TS KE a životopis spracovaný z archívu TK KBS
