Vatikán 31. októbra (RV) Pápež František udelil pálium novovymenovanému latinskému patriarchovi Jeruzalema františkánovi Pierbattistovi Pizzaballovi. Vložil mu ho na plecia v kaplnke Dome sv. Marty.Počas jednoduchého obradu s hlbokou symbolikou Svätý Otec a patriarcha spoločne predniesli modlitbu Otčenáš. Misiu v Jeruzaleme potom zverili pod ochranu Božej Matky modlitbou Zdravas´ Mária. Prítomných bolo len niekoľko osôb, okrem zástupcu Kongregácie pre východné cirkvi to bolo niekoľko predstaviteľov Latinského jeruzalemského patriarchátu a členov Rádu menších bratov – františkánov.
Patriarcha Pizzaballa, ktorý v Latinskom jeruzalemskom patriarcháte štyri roky pôsobil ako jeho apoštolský administrátor sede vacante a za patriarchu bol menovaný v sobotu 24. októbra, vo svojom prvom pozdrave veriacim pripomenul symboliku pália: „Nech nám pripomína, že v krste sme si zvolili vziať na seba Kristovo jarmo, ťarchu i slávu kríža, ktorý je láskou darovanou až na smrť, i ďalej“.
Patriarcha Pierbattista Pizzaballa sa podelil aj s osobným svedectvom o prežívaní novopotvrdenej misie:
„Pred štyrmi rokmi, na záver môjho mandátu ako kustóda Svätej zeme, ma chcel Svätý Otec menovať za apoštolského administrátora Latinského jeruzalemského patriarchátu. Vtedy som chcel interpretovať toto ustanovenie, ktoré ma stále neprestáva udivovať, vo svetle slovesa „vrátiť sa“: tak ako emauzskí učeníci, aj ja som sa cítil byť pozvaný vrátiť sa do Jeruzalema, aby som znova pokračoval v ceste, znovuobjavil komunitu, zintenzívnil úsilie. A keď som si myslel, že môj mandát v Jeruzaleme bol ukončený, prišlo mi nové pozvanie pápeža Františka, ktorý ma chce za patriarchu. A tak sa tentokrát odo mňa žiada „zostať“.
Poslanie „zostať v Jeruzaleme“ duchovne spojil Mons. Pizzaballa s Ježišovým príkazom apoštolom pred svojím vystúpením do neba. Naznačil aj náročnosť úlohy, ktorú má pred sebou:
„Trápia nás problémy staré i nové: úzkoprsá politika, neschopná vízie a odvahy, čoraz fragmentovanejší a rozdelenejší spoločenský život, ekonómia, ktorá nás čoraz viac ochudobňuje a nakoniec aj táto pandémia, ktorá nám vnútila pomalé tempo, v protiklade k tomu životu, na aký sme boli zvyknutí. Myslím aj na naše školy, ktoré sú v čoraz väčších ťažkostiach, na naše niekedy tak krehké cirkevné komunity a celkovo na mnoho problémov vnútri i mimo nás, ktoré už poznáme. Toto všetko nás síce bolestne, no dúfam že účinne učí, že kroky i rytmy človeka musia byť iné, ak chce zachrániť seba samého i svet.“
