Je to už 5 rokov, čo navždy dotĺklo srdce veľkej osobnosti Slovenska, 77-ho známeho nitrianskeho diecézneho biskupa, blahej pamäti Jána Chryzostoma kardinála Korca, ktorý odovzdal svoju dušu Pánovi 24. októbra 2015. Pri tejto príležitosti sa v katedrále – Bazilike sv. Emeráma na Nitrianskom hrade uskutočnila spomienková liturgická slávnosť bez účasti verejnosti, pri ktorej vzdávali vďaku Bohu za osobnosť kardinála Korca a modlili sa za spásu jeho duše.

Hlavným celebrantom svätej Omše bol nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák spolu s generálnym vikárom Mons. Petrom Brodekom, veľprepoštom Katedrálnej kapituly Mons. Štefanom Vallom a slávnostným kazateľom P. Františkom Sočufkom SJ. Práve páter Sočufka ako duchovný syn a blízky spolupracovník kardinála Korca sa v spomienkovej homílii podelil o svoju životnú skúsenosť a poznanie osobnosti kardinála Korca, ktorý bol jeho tajným formátorom i svätiteľom. Páter Sočufka vo svojich myšlienkach spomínal aj na chvíle prežité s kardinálom Korcom v čase jeho pôsobenia v robotníckom povolaní opravára výťahov. Vyzdvihol prejavy jeho veľkej viery, ľudskosti i múdrosti, ktoré boli pre neho typické v každom období jeho života.

Spomenul aj obdobie, kedy kardinál Korec už mohol naplno realizovať svoju biskupskú službu v Nitre, či ako kardinál svätej Cirkvi v Ríme. Ešte na úvod svojho príhovoru pripomenul aj niekoľko vyjadrení na adresu otca kardinála, ktoré zazneli od dnes už sv. Jána Pavla II. pápeža, či Jozefa kardinála Tomku, a ktoré potvrdili a dodnes potvrdzujú veľkosť mena i ducha tejto osobnosti, ktorú Nitra a Nitrianska diecéza mala možnosť spoznávať z bezprostrednej blízkosti počas jeho pôsobenia na nitrianskom biskupskom stolci.

Po skončení liturgickej slávnosti si hlavný celebrant s prítomnými kňazmi uctili pamiatku kardinála Korca modlitbou počas pietnej spomienky pri jeho hrobe v dolnej lodi katedrály. Spomienkovú bohoslužbu mohli veriaci sledovať v priamom prenose prostredníctvom Rádia Lumen a TV Nitrička. Nitrianska diecéza tak potvrdila, že ani nástupca kardinála Korca na biskupskom stolci v Nitre, ale ani Boží ľud starobylej diecézy nezabúdajú na osobnosť, ktorá po skončení komunizmu veľkou mierou prispela k oživeniu jej štruktúr i celého spoločenstva veriacich vo všetkých oblastiach jej života.

Pri tejto príležitosti napísal nitriansky diecézny biskup Viliam Judák pre Literárny týždenník spomienkovú úvahu o svojom predchodcovi kardinálovi Korcovi, ktorú prinášame v plnom znení:

Biskup v montérkach a literárne „zlatoústy“ kardinál

Od smrti J. E. Jána Chryzostoma kardinála Korca uplynulo päť rokov. Mnohé z jeho života sa ešte premieta v čerstvej pamäti jeho súčasníkov, a preto pohľad na jeho život a dielo by nemal byť problémom. Predsa však v prípade vzácneho človeka, ktorého strastiplná, pracovitá, heroická životná ľudská a kňazská dráha predstavuje život na niekoľko románov, je neľahké vybrať to, čo by mohlo byť špecifické a zároveň odkazom. On totiž svedčí o tom, čím môže byť človek v svojej slobodnej a zodpovednej voľbe aj v časoch neslobody a neľudského poníženia. Možno ho zbaviť pozemskej slobody, ale nemožno ho, žijúceho v pravde, napokon k ničomu prinútiť: nemožno ho prinútiť, aby odvolal, poprel, zlyhal či aby sa dal svojvoľne unášať prúdom ideológie tej-ktorej doby.

Áno, on, J. E. Ján Chryzostom kardinál Korec, je „človek medzi ľuďmi“, ako hovorí zo srdca veľký slovenský básnik Milan Rúfus, ktorý v tomto duchu pokračuje: „Neobyčajný v svojej skromnosti, a napriek tej neobyčajnosti skromný. Žijúci dôkaz toho, že skutočná veľkosť nepotrebuje šum slávy okolo seba.

Nevyhľadáva ju ani pred ňou neuteká, pretože jej je ľahostajná. Jeho tiché gestá nesú v sebe čosi zvláštne. Krotkú, vecnú samozrejmosť úplného odovzdania sa službe, ktorú kedysi prijal bez výhrad a s radosťou. A ktorú koná obdivuhodným spôsobom. Obdivuhodným práve tým, že nič nevystavuje na obdiv. Jednoduchý, múdry robotník viery. Syn garbiara, ako že Kristovi najbližší boli ľudia práce – rybári. Jeho tvár, sebe i nám tak trochu skrytá za sklami okuliarov, navodzuje vo mne alúziu na blahoslavenstvo tichých. Tých, ktorých sila sa nemusí manifestovať navonok, pretože má dosť priestoru vo vnútri. Práve tam trvá, prekvapujúco pevná, a možno sa na ňu kedykoľvek spoľahnúť. Ak viera má, podobne ako drahokamy, stupnicu pevnosti, tak toto je diamant. A paradoxná mäkkosť jeho pevnosti a pevnosť jeho lásky sú erbovými znakmi tohto človeka.– Človeka medzi ľuďmi.“ Veľmi výstižne to potvrdil pápež Ján Pavol II. pri návšteve Nitry (30. júna 1995), keď o tomto vzácnom človekovi povedal: „Kardinál Korec, toto meno veľa hovorí. Veľa hovorí vám na Slovensku, v Čechách i na Morave, v Európe, v Cirkvi i na celom svete. Chcem dnes poďakovať Pánu Bohu za svedectvo, veľké svedectvo viery, ktoré nám všetkým dal Ján Chryzostom Korec, prenasledovaný za svoju vieru, väznený…“

Ján Chryzostom kardinál Korec celým svojím životným smerovaním nepredstavuje výpoveď náhodného svedka ani nestranného pozorovateľa neľahkých udalostí, ktoré prešli v uplynulých desaťročiach Európou a zjavili sa a dejinnej ceste Cirkvi i spoločnosti. Na jeho životnej ceste, skôr ako na ňu nastúpil, prebiehali – pred jeho zrakom – vážne spoločenské metamorfózy s tragickými osobnými (v podobe znemožnenia rehoľnej formácie vtedajším režimom, hrubým zastrašovaním, špicľovaním, odsúdením…) i spoločenskými dôsledkami, ktoré ho však nepokorili, čo svedčí o jeho vernosti a vnútornej sile. Skutočne len tak možno vysvetliť ochotu ísť po tejto ceste nezlomený, nezastrašený, ale dôstojne a cieľavedome. Ako 15-ročný vstúpil v Ružomberku do Spoločnosti Ježišovej, aby sa domov vrátil, ale už len na návštevu, po jedenástich rokoch. Ako 27-ročný, keď si iní zakladajú rodiny, prijíma biskupskú konsekráciu, a to v čase, keď biskupi na Slovensku boli už vo väzení alebo internovaní. Teda bez perspektívy, bez budúcnosti, ľudsky povedané. V čase, keď si človek buduje budúcnosť či zabezpečuje postavenie v spoločnosti, on gúľal ťažké sudy s naftou a pracoval v ďalších povolaniach ako nočný strážnik či údržbár. Pečať biskupskej konsekrácie mu však nemohol nikto vziať. Preto „biskup v  montérkach“, ako ho nazvala západná tlač. Biskup tajne pastoračne pôsobiaci a zároveň bohato literárne činný. Detstvo J. Ch. Korca, syna robotníka v Bošanoch (* 22. 1. 1924), spadá do medzivojnového obdobia prvej ČSR. Obdobie mladosti vypĺňa skauting, škola, štúdium v ovzduší láskyplnej rodiny, kde srdcom zmysluplného života bola matka. Sám si spomína na tie chvíle aj takto: „Otec bol pevný muž, fyzicky silný a povahovo húževnatý. Myslím, že dosť skrýval svoje vnútro. Ale iste nás mal všetkých rád… Vždy stál ticho pri mne. Zlievala sa v ňom jednoduchosť s vernosťou do jednoty pevného muža.“ U jezuitov pokračoval v stredoškolskom štúdiu, ktoré skončil na Rímskokatolíckom slovenskom gymnáziu v Kláštore pod Znievom maturitou (1944).Jeho štúdiá filozofie a teológie ďalej prebiehali v Trnave a v Brne (1944 – 1950). V Trnave pracoval v redakcii náboženských časopisov Posla a Katolíckych misií.

Počas povestnej „Barbarskej noci“ – ako ju sám nazval – pri likvidácii kláštorov bol so svojimi spolubratmi Spoločnosti Ježišovej internovaný v koncentračných táboroch v Jasove, Podolínci a Pezinku. Po piatich mesiacoch internovania (september 1950) ho prepustili do civilného života – ako nevojaka. Spomína: „Noc z 13. na 14. apríla 1950 – noc ojedinelá za tisíc rokov kresťanstva na Slovensku a v Čechách. Noc, v ktorej naši vlastní ľudia, pohŕdajúc dejinami a ich duchovnou náplňou, vykonali to, čo neprišlo na myseľ ani Tatárom, ani tureckému panstvu, ani nikomu inému v predlhých dejinách nášho ľudu a národa. Noc, ktorá zostane navždy najtemnejšou a najbarbarskejšou nocou, a to nielen pre neslýchaný čin proti tisícom rehoľníkov, ale aj pre neslýchaný čin, ktorý sa tým spáchal proti kultúre a duchovnosti nášho národa….“ Kláštory, ktoré jestvovali na území Slovenska v niektorých prípadoch po celé stáročia, boli nositeľmi duchovnej a materiálnej kultúry. Pri barbarskom likvidovaní bolo čiastočne alebo úplne zničené veľké množstvo vzácnych kníh, obrazov a iných kultúrnych hodnôt. Počínanie pracovníkov „kultúrneho štátu“ bolo viac ako barbarské. Knihy mnohých kláštorných knižníc sa nahadzovali doslovne vidlami do nákladných áut, určené na zošrotovanie. Niektoré z nich v lepšom prípade skončili v pivničných vlhkých priestoroch bez roztriedenia na celé desaťročia. Podobný osud stihol aj iné cirkevné inštitúcie a náboženský život vôbec.

V takej atmosfére nežičlivosti, ba otvoreného nepriateľstva J. Ch. Korec prijal tajne 1. októbra 1950 v Rožňave kňazskú vysviacku z rúk biskupa Dr. Róberta Pobožného. Pokračoval v civilnom zamestnaní v Mototechne v Nitre. Po odchode do Bratislavy (1951) pracoval v Priemstave a v Tatracheme ako robotník. Vzhľadom na situáciu s biskupmi bol v jednom z bratislavských bytov z rúk spolubrata jezuitu biskupa Pavla Hnilicu konsekrovaný za biskupa 24. augusta 1951 ako 27-ročný. Keďže spoločenské podmienky boli nežičlivé na pôsobenie vo verejnej službe v Cirkvi, „tajný biskup“ J. Ch. Korec pracoval ďalej v rozličných civilných zamestnaniach. Najskôr v Ústave hygieny práce a chorôb z povolania. Odtiaľ ho prepustili (1958). Po mnohých ťažkostiach získal miesto v podniku Prefa ako nočný strážnik (od septembra 1958), neskôr v Chemických závodoch Juraja Dimitrova v údržbárskej dielni (od decembra 1959). Napriek dusivej atmosfére v spoločnosti sa nevzdáva. V tom čase vykonával bez štátneho súhlasu, ktorý bol potrebný, rozsiahlu pastoračnú činnosť najmä medzi inteligenciou, ale aj bohatú literárnu tvorbu, ktorá má svoje vývinovo-tematické dimenzie. Popri filozoficko-spirituálnych esejach a aktuálnych diskusiách s prírodnými vedami, ktoré začínajú prekračovať svoju vedeckú kompetenciu a prispievajú k dezinformácii, píše Filozofické otázky dialektického materializmu, Drámu ateistického humanizmu, O pôvode človeka a Zápas o vieru.

Popri prácach so širokým záberom otázok a problémov náboženského života na Slovensku, ako aj dielach s pastoračno-homiletickým zameraním súčasne vznikali aktuálne diela z oblasti kresťanskej histórie: Cirkev v zápase stáročí, Cirkev v dejinách Slovenska, Kríž vo svetle pravdy, Od barbarskej noci. Diela sú súčasťou bohatej Knižnice viery a vznikali v čase robotníckeho života autora (1971 – 1989). Mnohé boli doplnené a upravené na knižné vydanie aj po roku 1990.5 Koncom roku 1956 v ČSR vedenie komunistickej strany vydalo zásady cirkevnej politiky po XX. zjazde KSSZ, kde sa uvádza vyše 20 rozličných opatrení a praktických pokynov, ktoré znamenali novú taktiku boja proti Cirkvi a náboženským spoločenstvám. Cieľ ostal nezmenený, Cirkev úplne vylúčiť zo spoločenského života. Spôsoby a metódy však boli tolerantnejšie, aspoň sa tak javili, a nevyvolali toľko odporu. Mala sa zoslabovať pozícia náboženstva v ľudových masách ideologickou prácou, ktorú bolo podľa tohto nariadenia nutné rozvíjať oveľa vedeckejšie a sústavnejšie a v širšom meradle ako doteraz.

Mnohoraká bohatá pastoračná činnosť J. Ch. Korca bola štátnym úradom tŕňom v oku už dlhší čas. Pre to pre tajného biskupa nebolo prekvapením, že 21. januára 1960 došlo uňho k domovej prehliadke Štátnou bezpečnosťou a bolo sprísnené jeho sledovanie. Dňa 11. marca 1960 ho uväznili a 20. mája 1960 vyniesli rozsudok: 12 rokov straty slobody, strata občianskych práv, vypovedanie zo Západoslovenského kraja. Po mesiaci od vynesenia rozsudku bol eskortovaný do Prahy na Pankrác a potom do Valdíc pri Jičíne, zaradený do 3. nápravnovýchovnej skupiny. Ťažký väzenský život, akoby jeho útrapy nestačili. Ten čas bol sťažený častým pobytom v samotke, a to aj za akúkoľvek malichernosť. Od 20. februára 1962 pracoval v brusiarni skla, čo bola práca nesmierne náročná a vyčerpávajúca a okrem toho pre človeka chorého na respiračné choroby aj veľmi nebezpečná. V tom čase bolo väznených asi 200 kňazov a šesť biskupov. Len pri amnestii roku 1962 bolo z Valdíc prepustených niekoľko desiatok kňazov. Mnohí nemohli vykonávať dušpastiersku činnosť ani po prepustení. Stali sa akousi skupinou nepohodlnou pre vtedajšiu už socialistickú spoločnosť. Nemohli nastúpiť na jednotlivé duchovné služby, pretože nedostali od príslušných štátnych inštitúcií súhlas na verejnú činnosť. Nespravodlivo väznený biskup Ján Korec si na udalosti okolo amnestie spomína: „Vo veľkej hale, kde nás bolo okolo 180 kňazov, sme boli od februára 1962 až do 9. mája, keď bola vyhlásená amnestia. Bola to jedna z najväčších amnestií, ktorú som zažil vo väzení. Vtedy odišlo z Valdíc možno do 500 väzňov. Z kňazov samotných odišlo asi 90… My sme však vo Valdiciach zostali… Od začiatku boli s nami niekoľkí evanjelickí duchovní – stretli sme sa tu s Jožkom Jurášom, Julom Madarásom i s mladými evanjelickými duchovnými, ktorí medzitým prišli medzi nás. Nepracovali sme všetci v brusiarni, ale bývali sme pospolu. Mali sme mnoho príležitostí rozprávať sa a debatovať. Rozoberali sme Slovenské pohľady, Kultúrny život a Literární listy, odkiaľ sme dostávali podnety na premýšľanie.“6 Situácia sa začala meniť, v čase budovania „socializmu s ľudskou tvárou“ začali sa uvoľňovať aj niektoré tlaky na pôsobenie Cirkvi. Prejavilo sa to aj vo vzťahu k nespravodlivo väzneným. Biskup Ján Korec po žiadosti o znovupreskúmanie svojho prípadu bol až po rokoch prepustený z väzenia (24. februára 1968), no i naďalej pracoval v civilnom zamestnaní. Tentoraz v Družstve invalidov, neskôr v Rekreačných službách mesta Bratislavy v prevádzke záhradníctva (jún – júl 1968). Možnosť pôsobiť ako duchovný správca Charitného domova v Pezinku bola zo strany štátu zamietnutá. Pre nález TBC nastúpil v polovici júla 1968 na liečenie do nemocnice v Podunajských Biskupiciach a od februára 1969 vo Vysokých Tatrách.

Po súdnej rehabilitácii, po revízii rozsudku bol úplne oslobodený a potom sa naskytla možnosť navštíviť Rím. Dňa 8. júla 1969 ho prijal pápež Pavol VI. Audiencia trvala asi dvadsať minút. Na záver mu pápež daroval svoj vzácny prsteň, pektorál a dve vlastné mitry. Aj keď ako duchovný pôsobil u sestier Najsvätejšieho Spasiteľa v Detskej klinike na Úprkovej ulici v Bratislave (od 1970), pravidelná činnosť v pastorácii mu nebola umožnená. Dokonca aj pre tú u rehoľných sestier mu odníma cirkevný tajomník štátny súhlas (31. 12. 1974). Nasledovalo ďalšie civilné zamestnanie v Tatracheme v Bratislave. Boli to ďalšie roky úmornej práce za neustáleho sledovania ŠtB. Zo zdravotných dôvodov odišiel z Tatrachemy (1. 7. 1979) a pracoval pri údržbe výťahov ako pomocný robotník v tzv. rajóne v meste, potom v stolárskej dielni. Vzhľadom na prekonanie TBC a nevhodné pracovné prostredie bol na odporúčanie lekárov uznaný do úplnej invalidity až od júla 1982. Hneď po prepustení z väzenia sa biskup J. Korec zapojil do činnosti vo forme obnovy činnosti Cirkvi v rámci založeného Diela koncilovej obnovy. Do jeho súkromného bytu v Petržalke na Vilovej 7 denne naďalej prichádzali mnohí. Začali sa rodiť prvé samizdatové časopisy v podzemí. Na návštevy chodili kňazi i laici, študenti i ľudia, ktorí vysoké školy už skončili a pracovali v rozličných zamestnaniach. Pravidelné kontakty sa rozvíjali najmä s najaktívnejšími laikmi i kňazmi. Obdobie politického odmäku však trvalo krátko. Je len samozrejmé, že takáto činnosť v dlhých rokoch normalizácie nebola pre úrady vítaná. Pokračovalo odpočúvanie, sledovanie, vlámania ŠtB do bytu. Popri všetkých nátlakoch štátnych orgánov však pokračovali jeho stretnutia s mladými, s rehoľníkmi a náboženskými aktivistami. Aj preto dochádzalo k pravidelným pozvaniam a predvolaniam na „Februárku“, kde sídlila Štátna bezpečnosť. Predvolaní bolo veľa, ako sám uvádza. Začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia pribudol do diplomatického slovníka nový výraz: „Ostpolitik.“ Označoval sa ním postoj Spolkovej republiky a iných západných štátov k Sovietskemu zväzu a jeho satelitom. Ten- to nový prístup vychádzal z predpokladu, že komunistický systém je trvalou skutočnosťou svetovej politickej scé- ny. A teda, čo sa nedá zmeniť, to sa musí znášať. Takže tento postoj Západu k Východu sa z politického hľadiska menil. V tejto atmosfére sa usilovala aj vatikánska diplomacia získať aspoň určité ústupky a diplomatickými vyjednávaniami obsadiť uprázdnené biskupské stolce a získať akú-takú náboženskú slobodu pre pôsobenie Cirkvi aj v ČSSR. Vyjednávania prebiehali na viacerých miestach, predovšetkým v Prahe a v Ríme, a to viackrát. Ján Chryzostom Korec, ktorý bol v tom období oficiálne zamestnaný ako robotník, do roku 1989 vysvätil tajne asi 120 kňazov. Štátnym úradom prekážala činnosť tajne pôsobiacich biskupov, čo sa odrazilo aj v rokovaniach s Vatikánom, ktoré viedol v tom období štátny sekretár A. Casaroli. Sprevádzal ho slovenský rodák, občan USA John Bukovský. Prostredníctvom neho dostal inštrukcie viac nesvätiť kňazov, keďže nemal súhlas zo strany štátu. Asi o dva roky, keď pokus diplomacie zlyhal, zrušili zákaz priamo z Ríma.

Situácia nebola ľahká ani v osemdesiatych rokoch. Napríklad denník Pravda ešte vo februári 1988 priniesol na pokračovanie seriál s názvom „Tajná cirkev“ v službách antikomunizmu, kde sa autor veľmi nešetrne pozerá na Cirkev a jej dejiny. Okrem iného sa tam píše: „Príslušníci nelegálnych štruktúr zo všetkých síl snažia zmariť dohodu medzi našim štátom a Vatikánom. Ich želaním je dostať na neobsadené biskupské stolce svojich predstaviteľov, takých, aký je ,tajný biskupʻ Korec. Nie je náhoda, že počas púte v Šaštíne v minulom roku vysielali v kostole záznam relácie Hlasu Ameriky, ktorým sa vychvaľoval tento antikomunistický fanatik.“ Novinár ukončuje úvahu slovami: „Preto pohrobkovia slovenského klérofašizmu, zneužívajúci náboženstvo na politikárčenie, neboli a ani nemôžu byť stimulujúcim činiteľom pri riešení vzťahov štátu a Cirkvi.“ Štátna správa naďalej rozhodovala v živote Cirkvi takmer o všetkom: naďalej disponovala kňazmi, odvolávala ich z pastorácie, menovala správcov fár a premiestňovala ich podľa ľubovôle. Všade bolo cítiť cenzúru. Z iniciatívy aktívnych kňazov a laikov (F. Mikloška, J. Čarnogurského, V. Jukla) okolo biskupa Korca sa 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave konalo pokojné zhromaždenie veriacich (sviečková manifestácia), modliacich sa ruženec, v počte asi 2 000 ľudí. (Celkový počet účastníkov bol v uliciach asi 15 000.) Veriaci tak chceli vyjadriť požiadavky veriacich celého Slovenska. Pokojné zhromaždenie bolo bezpečnosťou násilne rozohnané (bezpečnosť zadržala asi 130 ľudí). Zhromaždenie veriacich, ktoré vošlo do pamäti mnohých ako bratislavský Veľký piatok, bolo bez zveličovania hlavným impulzom k blížiacim sa spoločenským zmenám nielen na Slovensku, ale v celej republike. Na túto udalosť si spomína veľmi živo: „Polícia zakročovala, kde mohla, ale robila to už vopred bezhlavo. Príslušník videl vychádzať z blumentálskeho kostola vojaka v rovnošate, podporučíka X, podišiel k nemu a vyzval ho, aby sa legitimoval. Ten mu spokojne predložil osobné doklady. Ľudia okolo boli pobúrení: ,Čo ho nenecháte na pokoji, vy demokrati!‘ zazneli hlasy. Na samotný deň konania 25. marca 1988 sa čakalo s napätím na celom Slovensku. Verejná bezpečnosť odviedla hneď ráno okolo 9. hodiny na výsluchy viac osôb: Dr. F. Mikloška, Dr. J. Čarnogurského, Dr. V. Jukla a iných. Držali ich celý deň, niektorých i cez noc. Hneď ráno navštívil jeden civil a jeden v rovnošate i mňa na Vilovej 7 v Petržalke. Varovali ma, aby som sa ,vo vlastnom záujmeʻ na zhromaždení veriacich nezúčastnil. Odpovedal som, že sa zariadim podľa vlastného rozhodnutia. Keďže sa zhromaždenie malo konať pred Národným divadlom od 18.00 do 18.30, vyšiel som z nášho panelového domu sviatočne oblečený o 17. hodine. Pred vchodom ma zastavili dvaja príslušníci Verejnej bezpečnosti, ktorí čakali tam celý deň, vyzvali ma legitimovať sa, vraj aby som v ,mene zákona‘ šiel s nimi. Odmietol som a pokračoval som k zastávke mestskej dopravy. Príslušník v uniforme šiel za mnou, no iný člen ŠtB v civile obišiel bleskovo autom celý blok budovy, zastavil sa spolu s ďalšími, zadržali ma pred očami ľudí, naložili do auta, odviezli na Verejnú bezpečnosť a blokovali ma tam dve a pol hodiny. O 19.30 mi ponúkli, že ma odvezú domov. Odmietol som. Dvaja ma potom sprevádzali pešo až k nášmu vchodu.“11 Udalosť našla ohlas na celom svete. Nasledujúci deň 26. marca 1988 prehovoril pápež Ján Pavol II.: „Dnes základné ľudské práva tvoria spoločné dedičstvo väčšiny občianskych zriadení a princíp ich rešpektovania a ochrany je prevzatý do Ústav štátov a do dôležitých medzinárodných dokumentov. Je to dedičstvo, ktoré na prvom mieste a nadovšetko patrí svedomiu miliónov mužov a žien, ktorí túžia žiť slobodnejším a ľudskejším životom, v spravodlivosti a pokoji. Medzi týmito základnými právami a spoločenskými ašpiráciami bratov a sestier po celom svete zaujíma náboženská sloboda osobitné miesto.“ J. Ch. Korec napísal k zásahu polície proti veriacim veľmi jasný a ostro formulovaný list vtedajšiemu predsedovi vlády SSR dr. P. Colotkovi. Ako kňaz a teológ Ján Chryzostom kardinál Korec videl a hľadal východisko a riešenia životných situácii v Bohu, ale prezentujúc svoj názor a presvedčenie rešpektoval aj ľudí iného zmýšľania bez toho, že by sa zriekol svojej pravdy. Ľudský údel totiž nevnímal fatalisticky, neupieral človeku právo na vlastné videnie vecí. Vo viere však videl nádej či šancu pre každého, kto je ochotný prekročiť svoj tieň. Ako služobník Cirkvi sa neutiekal len k eschatologickému riešeniu, ktoré je pre kresťana neodmysliteľné, ale hľadal riešenie aj tu, v pozemskom priestore života. „Vzhľadom na povolanie autora by sa mohlo očakávať, že stratégiu presviedčania založí iba na osobnej viere v Boha a v správnosť kresťanskej náuky. Nie je to tak. Presviedča predovšetkým uvádzaním historických prameňov, ich rozborom, komentovaním a odstraňovaním pochybností o ich pravosti, ako aj imponujúcim poznaním biblických textov.“ Výborný znalec diela J. Ch. Korca prof. P. Liba to zdôvodňuje: „Nemohol byť ani nad národ, ani vedľa neho, musel dejstvovať len a len v ňom, v jeho krutej prítomnosti.“ Sám sa k tejto problematike vyjadril na stránkach Literárneho týždenníka (ale aj popri iných príležitostiach): „Keď mlčím, nepáči sa to jedným. Keď prehovorím – hromžia druhí… Ešteže som sa naučil za štyridsať ponižujúcich rokov života vo väzniciach a vo fabrikách nedať si od nikoho nič diktovať a robiť všetko podľa svedomia a zodpovednosti nielen pred ľuďmi, ale hlavne pred Bohom.“

Po zmene spoločenského režimu, po mnohých útrapách v úsilí o šírenie kresťanských hodnôt napriek mnohorakej nepriazni, v čase, keď by pod ľa ľudských kritérií mal právo na „zaslúžený odpočinok“, z poverenia pápeža Jána Pavla II. zasadol tento „biskup v montérkach“ na najstarší biskupský stolec strednej a východnej Európy (880) na prestol sv. Metoda v Nitre. Bolo to obdobie jeho zvýšenej aktivity. Okrem mnohých činností,  presahujúcich hranice Slovenska, najmä po vymenovaní za prvého slovenského kardinála na Slovensku roku 1991 (bol zároveň členom Kongregácie pre inštitúty posvätného života a Pápežskej rady pre kultúru), bol to čas zasvätený predovšetkým riadeniu diecézy, obnovy seminára, rekonštrukcie duchovného centra a Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre. Bol to čas výstavby vyše 60 kostolov, 18 kaplniek a vyše 20 farských budov, 8 duchovných stredísk, kňazského domova… Bol to čas aj častých ciest do sveta, kde sa mu dostáva vysokého uznania aj v podobe viacerých čestných doktorátov na významných univerzitách sveta. Je to obdobie, keď neprestáva byť tvorcom duchovno-literárnych diel popri nepretržitej pastorácii. Na kresťanské hodnoty sa pozeral s úctou, nie ako na muzeálnu záležitosť, hoc aj cennú, či len ako na vzácny klenot minulosti, ale ako na stále aktuálnu obohacujúcu hodnotu: „Kresťanstvo podáva aj dnes, v čase nových mýtov, poloprávd a lží, plnú pravdu o človekovi, o jeho pôvode, poslaní a cieli. Je vecou každého z nás, či túto pravdu prijmeme a či sa stane tvorivou silou nášho života. Ak však túto pravdu odmietneme, aké svetlo bude osvetľovať cesty našich budúcich dní?“ zamýšľa sa vo filozoficky ladenej práci Človek na cestách Zeme. J. Ch. Korec neostával len pri trp- kom konštatovaní, ponúka aj východisko: „Boh nielen stvoril človeka, ale ho má i rád. Stvoril ho na svoj obraz a na svoju podobu. Boh sa stará o človeka, a to napriek tomu, že človek zlyhal, stal sa neverným a zhrešil. Boh neopúšťa človeka ani svoj svet.“ Táto pravda dávala nádej jeho životu a vlievala mu radostný optimizmus, ktorý mnohorako ako kňaz-biskup-kardinál, ale aj ako intelektuál-spisovateľ či ako človek s otcovsky milujúcim srdcom priehrštím rozdával.

J. Ch. Korec okrem svojho životného príkladu zanechal rozsiahle literárne dielo. Biskup (a neskôr) kardinál Korec je skutočne literárne „zlatoústy“. Aj dnes môžeme mať zážitok z jeho prejavov, prednášok, kázní, kde sa popri jasnej, brilantnej argumentácii na veľmi široké horizonty tém a disciplín nielen z teológie, ale aj z antropológie, cirkevných dejín, kultúry vie jasne a zrozumiteľne vyjadriť a vystihnúť podstatu problému. Patrí mu za to naša vďačnosť a ochota čerpať z jeho životnej múdrosti.“

-

Zdroj: Viliam Judák, LITERÁRNY TÝŽDENNÍK (dvojčíslo 35 – 36) 14. októbra 2020

( TK KBS, tu, lt; ml ) 20201024008   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]