Bratislava 21. októbra (TK KBS) Na svätých omšiach môže byť v týchto časoch maximálne šesť ľudí vrátane celebranta. A hoci sa pre väčšinu veriacich kostoly počas svätých omší zavreli, každý z nás si môže otvoriť vlastný chrám vo svojom srdci a na bohoslužbe sa zúčastniť prostredníctvom prenosov z médií. Katolícke noviny rozprávali o online slávení s odborníkom na liturgiku Štefanom Fábrym.- Aký postoj máme zaujať k rôznym liturgickým úkonom počas svätej omše v domácnosti – postavenie sa, kľakanie si, úklony? Mnohí môžu mať trošku problém s kľakaním si počas prenosu svätej omše – navodzuje to dojem akoby sme si kľakali pred televízorom či počítačom. Môžeme tento úkon nahradiť postavením sa alebo úklonom? Prípadne by nebolo vhodnejšie dať si na stôl napríklad kríž a kľaknúť si pred ten ako kľačať pred televíznou obrazovkou či rádiom?
Na vec sa môžeme pozrieť dvojako. Napríklad: gesto pokľaknutia v zmysle klaňania sa patrí výlučne Bohu, preto kresťania kľakajú len pred Eucharistiou; nie pred obrazmi, sochami, ľuďmi. Z tohto pohľadu nesmieme kľačať pred televízorom, akoby sme sa mu klaňali. No na druhej strane je vynikajúce, ak dokážeme do modlitby, ktorá je duchovná, zapojiť aj celé svoje telo, ktorým navonok vyjadrujeme to, čo prežívame v srdci. A tu už hovoríme o (liturgických) postojoch, či gestách.
Skrúšenosť srdca často vyjadrujeme spomenutým pokľaknutím; mnohí sa modlia na kolenách aj v súkromí alebo kľačia pred krížom, či nábožným obrazom. Tým nevyjadrujeme klaňanie sa, ale postoj srdca.
Pri sledovaní svätej omše cez médiá v domácnosti nie sme povinní dodržiavať gestá a postoje, aké robíme v chráme pri slávení Eucharistie, pretože nie sme reálnou súčasťou sláviaceho spoločenstva.
Ak by však niekto túžil prežiť duchovné spojenie s kňazom, ktorý slávi Eucharistiu, na kolenách alebo tak, že sa počas čítania evanjelia či prednesu eucharistickej modlitby postaví, nemožno mu to zazlievať.
- Do kostola chodievame väčšinou dôstojnejšie oblečení, malo by to tak byť aj doma pred televízorom alebo môžeme sledovať svätú omšu aj v pyžame či v domácom oblečení?
Opäť platí to isté. Slávnostným oblečením vyjadrujeme slávnostnosť chvíle alebo podujatia. Keďže sme doma, v pohodlí svojej izby, nie sme povinní obliecť sa tak, akoby sme šli von, do chrámu. V tomto prípade prežívame svätú omšu duchovne, preto viac záleží na našom vnútri. Ak však niekto na chvíle modlitby, ktorú prežíva pri sledovaní svätej omše, odloží domácke oblečenie, tepláky alebo pyžamo, a oblečie sa minimálne tak, ako by sa obliekol, keby mu prišla návšteva, je to len chvályhodné.
- Televízor či rádio väčšinou sledujeme či počúvame prísluchovo a popritom sa venujeme iným činnostiam. Ako sa zachovať pri svätej omši z masovokomunikačných prostriedkov? Môžeme popritom napríklad raňajkovať alebo variť nedeľný obed?
Ostanem pri prirovnaní s návštevou. Ak by mi prišiel na návštevu človek, ktorý je mi vzácny, a ja by som neodložil to, čomu som sa venoval, prípadne trávil čas jeho návštevy varením, žehlením alebo hraním sa s mobilom, bolo by to vrcholne neslušné, ba priam neúctivé voči jeho osobe. Ale tu opäť treba rozlíšiť dve skutočnosti: ak sledujeme svätú omšu preto, lebo sa jej nemôžeme zúčastniť v chráme, a robíme to s úmyslom zvýrazniť svätosť nedele alebo sviatku a venovať Bohu chvíle modlitby, rozhodne by sme pri tom nemali robiť nič iné.
Ale môžu nastať aj iné situácie. Napríklad vo všedný deň sa niekto venuje svojim rodinným povinnostiam a popri práci si pustí televíziu alebo rádio, ktoré vysiela prenos svätej omše, a takto počúvaním Božieho slova, kázne, spevu, modlitieb, hoci „na pozadí“ posväcuje čas svojej práce, je to opäť chvályhodné. Mohli by sme povedať, že „spojil príjemné s užitočným“, ale povedzme „spojil sväté so svetským“.
- Máte nejaký tip ako prežívať takúto svätú omšu dôstojnejšie?
Ako pri súkromnej či rodinnej modlitbe v domácnosti, aj pri sledovaní prenosu svätej omše nám veľmi pomôže to, ak sa na jej prenos sústredíme, upokojíme sa a duchovne stíšime, ak stlmíme rušivé vplyvy okolia, alebo zvláštnosť chvíle aj navonok zvýrazníme napríklad zapálenou sviecou.
Ako skúsiť namotivovať malé deti k ako-takému sústredeniu sa? V kostole vedia, že musia byť ticho a správať sa slušne, doma je to však pre ne náročnejšie uvedomiť si tú slávnostnosť a ťažko im vysvetliť, že sa teraz nemôžu hrať, kresliť si alebo si prepnúť na rozprávkový kanál, hoci sú doma a nie v kostole.
Snáď vysvetlením toho, čo pre nás kresťanov svätá omša znamená; že aj vtedy, keď naozaj odchádzajú do kostola, na chvíľu odložia hračky, pretože odchádzajú „na návštevu“ za Pánom Ježišom. A keďže teraz nemôžeme my ísť na návštevu za ním, prichádza on za nami, k nám domov, a my mu venujeme čas modlitby, počúvania, čo sa pri svätej omši číta, hovorí, zapojíme sa do spevu a podobne.
A možno aj otázkami, ktoré upriamia pozornosť dieťaťa na to, čo sa deje: spýtame sa, či vie, prečo má kňaz rozopäté ruky, prečo raz stojí, inokedy si kľakne. Možno je tu i priestor pre detskú katechézu o svätej omši, upozornenie na jednotlivé momenty slávenia; a to by v chráme mohlo byť pre iných rušivé.
Zdroj: Katolícke noviny / Anna Stankayová
