Vatikán 14. októbra (RV) Generálna audiencia sa kvôli premenlivému počasiu opäť konala v Aule Pavla VI. Tentokrát však pápež František prešiel centrálnou uličkou haly bez toho, aby sa približoval k pútnikom, v dôsledku sprísnených zdravotných opatrení. Ako vysvetlil, túži po osobnom kontakte s veriacimi, tí sa však zvyčajne hromadne nahrnú k zábradliu a riskujú tak prípadné šírenie nákazy. Pápež povedal:„Chcel by som urobiť tak, ako zvyčajne, zísť medzi vás a priblížiť sa k vám, aby som vás pozdravil, no s novými predpismi je lepšie udržiavať vzdialenosť. Aj chorých zo srdca pozdravujem odtiaľto. (...) Takto, každý s rúškom a udržujúc vzdialenosti, môžeme pokračovať v audienciách. Prepáčte mi, ak vás dnes zdravím z diaľky. No verím, že ak budeme všetci ako dobrí občania spĺňať predpisy autorít, pomôže to skoncovaniu s touto pandémiou.“
Pri modlitbe si nepotrebujeme nalíčiť dušu
Ako v katechéze vysvetlil Svätý Otec, žalmy sú slovom Božím, ktoré používame na to, aby sme k nemu hovorili. Učia nás jazyku modlitby, sú v nich vyjadrené všetky ľudské pocity. Pri modlitbe je dôležité, aby sme boli sami sebou, rýdzi a nesnažili sa pred Bohom maskovať: „Aby sme sa modlili, nepotrebujeme si nalíčiť dušu“, skonštatoval Svätý Otec.
Žalmy nás učia nepoddávať sa bolesti, a tiež tomu, že aj keď je život krátky a krehký, my sme v Božích očiach vzácni, zdôraznil Petrov nástupca. Poukázal na to, že „pre Boha sú všetky bolesti ľudí posvätné“ a ani naše slzy preňho nie sú len niečím všeobecným. Každý má tie vlastné, jedinečné.
Modlitba nás zachraňuje od utrpenia v zabudnutí a opustení
„Ten, kto sa modlí, nie je v ilúzii: vie, že mnohé otázky života tu dole zostanú nevyriešené, bez východiska; utrpenie nás bude sprevádzať a keď prekonáme jeden zápas, budú tu zas ďalšie, ktoré už na nás čakajú. Keď sme však vypočutí, všetko sa stáva znesiteľnejším. Tou najhoršou vecou, ktorá sa môže stať, je trpieť v opustení, bez toho, aby si na nás spomenuli. Od tohto nás zachraňuje modlitba. Pretože sa môže stať, a to aj neraz, že nechápeme Božie plány. Naše volanie však neviazne tu dole: stúpa až k Bohu, ktorý má srdce Otca a ktorý sám plače pre každého syna či dcéru, ktorý trpí a ktorý umiera. ... Ak zostaneme vo vzťahu s ním, život nás neušetrí od utrpení, otvorí sa nám však jeden veľký horizont dobra a začneme kráčať k jeho naplneniu.“
Pápež pozdravil rodičov zavraždeného kňaza Roberta Malgesiniho
Svätý Otec prezradil, že pred tým, ako prišiel medzi veriacich, stretol sa osobne s rodičmi kňaza Roberta Malgesiniho, ktorý 15. septembra prišiel o život v severotalianskom Come počas služby núdznym. Nožom ho dobodal jeden z psychicky chorých bezdomovcov.
Pápež František v pozdravoch talianskym pútnikom v závere audiencie spomenul aj trapistické mníšky z talianskeho Vitorchiana, ktoré sa v blízkej budúcnosti chystajú do Portugalska, založiť tam svoj nový kláštor. „Modlime sa k Pánovi, aby sme mali povolania, tak ako teraz, keď ich sestry majú mnoho“, vyzval Svätý Otec.
V úvode katechézy zaznel úryvok z 13. žalmu:
„Dokedy, Pane? Stále budeš na mňa zabúdať? Dokedy budeš predo mnou skrývať svoju tvár? Dokedy mi bude dušu trápiť nepokoj a srdce dennodenne bôľ? Dokedy sa nepriateľ bude vypínať nado mnou? […] Lenže ja dúfam v tvoje milosrdenstvo, moje srdce sa teší z tvojej pomoci. Budem spievať Pánovi, že ma zahŕňa dobrodeniami.“ (Ž 13,2-3.6)
