Ako povedal: „Určite by tu mohli  zaznieť mnohé pohľady na život a tvorbu nášho drahého zosnulého, literáta, uznávaného vedca, obľúbeného pedagóga, dekana i rektora vysokej školy, fundátora univerzity KF, ale aj vzácneho, svedomitého, čestného skromného a dobrého človeka, manžela, otca, priateľa… Keďže život každého človeka je  veľkým tajomstvom a svojráznym mikrokozmom je zaujímavé  všimnúť si, čo bolo a je  obohacujúce v jeho neľahkej životnej ceste. Prepáčte, ale v  tejto chvíli mi napadá konštatovanie z čias prenasledovania kresťanov v Rímskej ríši. Hovorievalo sa medzi vzdelancami:

“Škoda, že XY je kresťanom, ináč je to slušný človek.“ Svet nechápal, že je taký práve preto, že  je kresťanom. V živote nášho vzácneho jubilanta práve táto hodnota zohrala veľmi dôležitú úlohu. To bol dom, v zmysle evanjelia, ktorý bol postavený na skale – pevnom základe, ktorý  ani  ľudská zloba, či režim odmietajúci nadprirodzeno nemohli zrútiť.

Pochádzal z typickej tradičnej dediny neďaleko Prešova – z Klenova, z rodiny  maloroľníka, zo šiestich detí, kde sa narodil 27. júna 1931. Otec Ján  bol citlivý, človek, hlboko zbožný, ktorý s bolesťou prežíval zákaz činnosti Gréckokatolíckej cirkvi, v ktorej pôsobil dlhé roky aj ako kantor. Mamu Katarínu rod. Mitrovú chudoba vohnala do služby u pánov na majeri. Odtiaľ prebrala krásne výchovné metódy, množstvo prísloví, prirovnaní, prínosnosť, predvídavosť, spravodlivosť, pokoj od zlých ľudí i ochotu pomáhať biednym – ako na ňu spomínal syn Peter. Život na dedine bol tradične skromný.

Striedanie všedných a sviatočných dní. Dodržiavanie sviatkov, pôstnych dní, v zmysle požiadaviek Cirkvi. Po troch rokoch meštianskej školy sa Peter Liba učil  vo Svite u Baťu. To bola škola odbornej disciplíny. Tu  sa sám učil písať a čítať po slovensky. Kúpil  si Pravidlá slovenského pravopisu. Po roku odišiel na gymnázium do Košíc, následne do Gelnice do novootvoreného gymnázia. Tu bol začiatok  osobného aj duchovného rastu. Dobre sa cítil v kostole sám – spomínal. Mamini bratranci Ďurkáňovci pôsobili ako redemptoristi. Živo sa pamätal na vysviacku a primície Mikuláša v roku 1947. V tom istom roku boli u nich ľudové misie pátrov redemptoristov, medzi ktorými bol aj dnes bl. Dominik Trčka. Pôsobivé kázne o zasvätení nedele, o odriekaní, či o odmene a treste ho silno zaujali. Tu sa kdesi zrodila jeho „samota“ a vlastná cesta k vzdelaniu, úsiliu po dokonalosti a posväcovaniu. Pripadá mi to ako v prípade Šalamúna. Ešte je  mladý a neznámy kráľ, bez slávy a ešte neopojený veľkosťou. Ide na púť do Gabaonu, a v noci sa mu vo sne prihovorí Boh: „Žiadaj si, čo ti mám dať!“ Mladý kráľ si žiada nádhernú vec: „Daj teda svojmu služobníkovi srdce, ktoré vie počúvať…“ (1Kr 3,5-9).  Z kontextu je zrejme, že v našom prípade termín „počúvať“ neznamená len pohotovosť uší a mysle, ale vyjadruje aj „poslušnosť srdca a života.“

Peter Liba na gymnáziu veľa čítal a začal písať aj poéziu, nič však neuverejňoval. Na štúdiu v Bratislave sa zapojil, do čulých vysokoškolských krúžkov katolíckych študentov, ktoré už vtedy boli pokladané za vlastizradné. Preto obdobie bolo „strachotvorné“.  Avšak vzájomná dôvera, vzájomné posilňovanie a úniky do kostolov, do okolia Bratislavy, do Marianky, či dlhé rozhovory na náboženské témy ich vzájomne posilňovali a dodávali odvahu. „Kedysi, keď som mal asi 17 rokov som prežíval takú malú obnovu. Viem, že som sa vrúcne modlil za vytrvanie vo viere, za milosť neodísť z Cirkvi, za milosť žiť vnútorným usporiadaným životom. To boli ideály katolíckej mládeže po druhej svetovej vojne“, spomínal a ku ktorým sa aj po rokoch profesor Liba hrdo hlásil: „Zásada: žiť vo svete a neprijať ho, žiť medzi zlom a nedať sa ním ovplyvniť, pracovať vo svojom povolaní a nepoddať sa zvodom politiky a iným zvodom, to bola premisa, ktorú som neopustil ani po skončení vysokej školy. To bola zásada aj pre vytváranie môjho vzťahu k ženám a k manželstvu“, dopĺňal profesor Liba. Manželka Gabriela pochádzala z rozvetveného rodu gréckokatolíckych kňazov Petrašovičovcov. Jeden z nich Myron Petrašovič ich aj tajne zosobášil na Vianoce v roku 1957 pri vianočnom stromčeku. V tom čase zakázaná Gréckokatolícka cirkev nemohla vykonávať nič. Jeden svedok, kňaz a novomanželia. Neskutočná skutočnosť.

V Matici slovenskej stúpal odborne, funkčne a darila sa im práca bibliografická aj literárno-historická. V roku 1958, keď sa konali politické previerky, ešte prešiel, hoci mladým pracovníkom na straníckom fóre chceli zakázať publikačnú činnosť. Rok 1968 bol ale zlomový. Pri previerke v roku 1971 bol  nepreverený s poznámkou: „Hoci je gréckokatolík, do kostola chodí.“ Dostal  sa na listinu prepustených. Predišiel  vyhodeniu odchodom do Nitry  aj s rodinou. Nasledovali telefonické depeše: „Kto je Liba? Akého katolíka ste prijali do pedagogických služieb?“ Prichádzali aj kádrové materiály prostredníctvom ŠtB. Dostal  zákaz nevyučovať a nepublikovať. Tento zákaz trval jeden rok. Do Matice slovenskej sa nemohol vrátiť, lebo tam vraj pôsobil demoralizujúco, Matica vraj je „neonacistická, tisovská…“.

Udania, či klebety ho sprevádzali tak mocne, že v roku 1975, keď sa pokúsil  habilitovať, celý jeho spis zapečatili, a až po 11 rokoch to bolo možné. Aspoň sedemkrát bol vyšetrovaný na ŠtB. Tam okúsil zmysel  Ježišových slov: „Nie vy budete hovoriť, ale Duch svätý.“ Jeho duchovný život sa vyvíjal ďalej podľa okolností. „Jedno som dodržal, každú nedeľu sv. omšu s rodinou na mnohých miestach v okolí Nitry. Okrem toho dcéry dostali osobitnú starostlivú náboženskú výchovu v Martine od rehoľných sestier v civile a od priateľov kňazov,  ktorí k nám chodievali aj v Martine aj v Nitre…“ potvrdzoval.  A po roku 1989? „Neveril som dlho, že pominul strach. Do funkcie dekana som šiel aj preto, lebo som považoval  túto funkciu za obetu vzdelávaniu a za službu krásnej idey.“ – priznával skromne. Bol šťastný, keď  mohol na škole – ešte nedávno „na území prísneho ateizmu“, otvoriť dvere štúdiu rehoľným sestrám, a keď na fakulty prišiel kňaz, najprv tajný jezuita P. Jozef Oprala SJ, a po ňom nitrianskym biskupom delegovaný kňaz, ktorý sa ujal študentov. Prof. Liba bol prvý na Slovensku, kto súhlasil a potvrdil vysokoškolskú katolícku organizáciu Lumen aj so súhlasom a potvrdením Ministerstva vnútra SR. Bol šťastný, keď mohli otvoriť katedru etiky a katechetiky a potom uzatvoriť zmluvu o spolupráci Nitrianskeho biskupstva s VŠPg a neskôr Univerzitou Konštantína Filozofa, čo nebola ľahká cesta aj pri jej pomenovaní. Práca na koncepte Katolíckej univerzity, či spolupráca s apoštolským nunciom L. Dossenom  načas „stroskotala“, ale sa nakoniec uskutočnila v roku 2000. Práve v týchto dňoch krátko pred smrťou profesora Libu ho Katolícka univerzita v Ružomberku pri svojom 20. výročí poctila Pamätnou medailou. Pápež Benedikt XVI. ho vzhľadom na jeho zásluhy pre dobro Cirkvi už v roku 2006 menoval za rytiera Rádu sv. Gregora Veľkého.

Bol autorom viacerých publikácii: Vydavateľské dielo Matice slovenskej 1863 – 1953 (1963); Čítanie starých otcov (1970); Príjemca bibliografie (1978); Čitateľ a literárny proces (1987); Literatúra a folklór (1991); Dostredivé priestory literatúry (1995); Kultúrnosť vzdelávania (1999); Otvorené návraty (2001); Kultúra/Literatúra (2005)…, vysokoškolských skrípt a vedeckých a odborných článkov. Svoju lásku k literatúre vyznával slovami: „Môj vzťah k duchovnej, meditatívnej literatúre pramení z nedostatku hĺbavej poézie, aj z toho, že obľubujem takúto lektúru ako duchovnú potravu, a to už od mladosti. Moja orientácia na analýzu takejto literatúry pramení aj z potreby slovenského inteligenta obohacovať sa neustále týmito zdrojmi, lebo postrehujú skutočnú modernú potravu ducha, ktorý vychádza z pôsobenia Cirkvi, jedinej „inštitúcie“, ktorá chce a vie riešiť existenciálne otázky súčasného človeka. Viem jedno, že je veľa toho, čo treba robiť, veľa toho, čo by mal aj mohol robiť inteligentný laik. Môj podiel na tejto súhre je maličký, ale rád vždy začínam otvárať nové polia …“ „Píšem tak ako myslím a myslím ako píšem a hovorím. Ale nie som celý len o písaní a konaní … To ostatné je známe Bohu …“  konštatoval bez pátosu.

Milí smútiaci, dovoľte, aby som naše uvažovanie ukončil slovami  talianskeho kňaza a spisovateľa  Oreste Benzi-ho (†2007), ktorý sa zamýšľa nad svojou smrťou takto: „Vo chvíli, keď zatvorím oči pre tento svet, ľudia, ktorí budú nablízku, povedia: „Zomrel“. V skutočnosti je to klam. Som mŕtvy pre toho, kto ma vidí, kto tam stojí pri mne. Moje ruky budú studené, moje oči nebudú môcť viac vidieť, ale v skutočnosti smrť nejestvuje, pretože len čo zatvorím oči pre tento svet, otvorím sa Božiemu nekonečnu. Ako hovorí apoštol Pavol, uvidíme ho z tváre do tváre takého, aký je (porov. 1 Kor 13, 12). A uskutoční sa to slovo, ktoré hovorí Kniha múdrosti: „Boh stvoril človeka nesmrteľného, pre neporušiteľnosť, stvoril ho podľa svojej prirodzenosti“ (porov. Múd 2, 23). V nás teda už nesmrteľnosť je, a preto smrť nie je nič iné, ako zrod mojej identity, môjho bytia s Bohom navždy. Smrť je chvíľa objatia s Otcom, ktorého s napätím očakáva srdce každého človeka, srdce každého tvora.“  Kiež sa to v plnej miere naplní aj na našom drahom zosnulom, v jeho živote vo večnosti!

Vďaka  pán profesor, za vzácny príklad živej viery. Nech  je Vám  Pán sám odmenou!  Odpočívajte v pokoji!"

-

TK KBS informoval Tibor Ujlacký

( TK KBS, tu; ml ) 20200930075   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]