Bratislava 26. augusta (TK KBS) V tomto roku si pripomíname smutné výročie násilnej likvidácie reholí komunistickým režimom na našom území. V noci z 13. na 14. apríla 1950 sa uskutočnila Akcia K (kláštory) zameraná na likvidáciu mužských reholí a o pár mesiacov neskôr sa uskutočnila Akcia R (rehoľníčky), ktorej cieľom bola postupná likvidácia ženských reholí v Československu. Mocenský zásah voči rehoľníčkam na Slovensku realizovali bezpečnostné orgány štátu od 29. augusta 1950. Slobodný rozvoj rehoľného života priniesol až November 1989.V čase, keď v plnom prúde bežala Akcia K (apríl 1950) pripravovali predstaviteľa komunistického režimu (tzv. cirkevná šesťka) návrh pozvoľného sústredenia rehoľníčok i plán na ich pracovné „využitie“. Štát mal totiž záujem o privlastnenie (skonfiškovanie/krádež) majetku, ktorý rehole spravovali, nepohodlné rehoľníčky chcel sústrediť v centralizačných kláštoroch a v blízkostí fabrík. V prípade, že by rehoľníčky kládli odpor, mala byť využitá činnosť silových bezpečnostných zložiek štátu. Štátna moc rehole vykresľovala ako ideologického nepriateľa, ktorý vychováva „k nenávisti voči ľudovodemokratickému zriadeniu“.
Akcia R začala na Slovensku v utorok 29. augusta 1950 - v deň výročia začiatku Slovenského národného povstania a v cirkevnom kalendári - v deň spomienky na mučenícku smrť sv. Jána Krstiteľa. Zásah sa uskutočnil počas dňa, a nie v noci, ako to bolo počas likvidácie mužských reholí. Totalitný režim si už bol vedomý prehlbujúcej atmosféry strachu v spoločnosti, keď i najmenšie protesty občanov boli kruto trestané. Napriek tomu došlo k väčším zhluknutiam občanov, ktorí prejavili odpor s likvidáciou ženských rehoľných komunít (napr. v obci Pečeňady, Lísková, Lúčky, Liptovská Teplička, Kysucké Nové Mesto, Batizovce, Spišský Štiavnik). Dochádzalo aj k ostrým konfrontáciám. Na niektorých miestach sa preto internácia na pár hodín odložila a zopakovala sa v noci za asistencie príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, Ľudových milícií a Štátnej bezpečnosti.
V Akcii R bolo v dňoch 28. – 31. augusta 1950 obsadených 137 objektov a 1 962 rehoľníčok bolo odvezených do šestnástich sústreďovacích kláštorov. Zároveň nemali dovolené opustiť územie Československa. Viac ako 1 600 rehoľných sestier však ostalo do roku 1961 pracovať v nemocniciach (lekárky, zdravotníčky, ošetrovateľky), nakoľko režim za ne v roku 1950 ešte nemal adekvátnu náhradu. Od roku 1962 mohlo na Slovensku pracovať už len niekoľko rehoľníčok v ústavoch sociálnej starostlivosti a v charitných domoch. Oficiálne nemohli prijímať dorast. Chceli ich prinútiť nenosiť rehoľného rúcho v duchu slov: „Rozlúčte sa s rehoľným odevom ako s niečím, čo vás zbytočne oddeľuje od pracujúceho ľudu súčasnej doby.“ Apelovali na ich svedomie a biblické podriadenie sa vláde: „pokiaľ ide o vaše svedomie, musí byť celkom jasné, že nerobíte nič zlé, ak poslúchnete príkaz a prianie svojich nadriadených vrchností, svojej vlády...“ (inštruktáž z roku 1953). Reálne totalitný režim rátal s tým, že rehoľníčky postupne vymrú a do roku 2 000 v Československu nebude žiť žiadna rehoľná sestra. Pre porovnanie v roku 1949 bolo na Slovensku 4 716 rehoľníčok v 24 ženských rehoľných rádoch a kongregáciách, ktoré pôsobili na 256 miestach. Štatistické údaje z roku 1980 hovoria o 1 860 rehoľníčkach žijúcich na Slovensku.
Už len obmedzenie osobnej slobody, znemožnenie vykonávania svojho povolania a poslania bolo tvrdým zásahom do života rehoľníc. Vnímali ich len ako „tovar, či stroje“. Boli odvážané do fabrík na území Čiech. Režim sa neštítil ani tvrdých perzekúcií voči ženám – rehoľníčkam. Niektoré sa ocitli za múrmi väzníc, kde dostali „smradľavé mužské väzenské šaty“, boli aj bičované a týrané (pozri dokument Pilátová amnestia, réžia: Iva Kúšiková, 2010). Jednou z mučeníčok komunistického režimu je aj, dnes už blahoslavená, rehoľníčka Zdenka Schelingová.
Pražská jar v roku 1968 priniesla uvoľnenie i návrat mnohých rehoľníčok na Slovensku. Rehole mohli znovu prijať nové členky. Roky normalizácie však priniesli nové obmedzenia a boli spojené s perzekúciami a to nielen voči rehoľníčkam žijúcim v ilegalite. Rušenie komunít a sťahovanie rehoľníčok bolo veľmi časté. Už 30. júla 1970 Ministerstvo kultúry vydalo smernice, ktorými sa opätovne obmedzovali ľudské a občianske práva reholí. Rehoľníčky v listoch ministerstvu písali, že sú „...donucované k pobytu na vykázaných miestach so sťaženými podmienkami bývania a so škodlivým vplyvom na zdravie, obmedzuje sa im možnosť zamestnania bez ohľadu na odbornú kvalifikáciu, odopiera sa im právo zakúpiť si nehnuteľnosť na bývanie“ (listy rehoľníčok Ministerstvu kultúry SSR). V dôsledku týchto perzekúcií ostávali niektoré rehoľníčky bez zamestnania a bez prostriedkov na živobytie (v krajine, kde vraj, mal každý nárok na prácu). Husákov normalizačný režim zároveň nedovolil, aby na našom území pôsobili nové rehole v čase, keď už mohli pôsobiť aj v ZSSR (napr. Misionárky lásky Matky Terezy).
Napriek všetkým obmedzeniam, rehoľníčky ostávali verné svojmu poslaniu, charizme i zasväteniu a naďalej tajne vychovávali nové adeptky túžiace zasvätiť svoj život v službe Bohu a blížnemu. Slušne, ale aj dôrazne komunikovali s predstaviteľmi vládnej moci, dožadujúc sa svojich ľudských a občianskych práv, aj keď bezúspešne. Zdevastované kláštory, podlomené zdravie rehoľníčok, týranie väznených „väzenkýň svedomia“ vypovedá o ére zločinného komunistického režimu v našich dejinách. Znemožnenie systematickej práce rehoľníčok v oblasti zdravotníctva, školstva, výchovy ostáva veľkou ranou. Dôsledky zločinnosti totalitného režimu, arogantná komunikácia predstaviteľov vládnej moci ostávajú čiernou škvrnou v našich dejinách. Na druhej strane obetavá práca, odvážna komunikácia s orgánmi vládnej moci i tajná formácia rehoľníčok svedčia o pokojnej, odhodlanej a duchaprítomnej činnosti predstaviteliek reholí v náročných životných podmienkach – o tichom hrdinstve rehoľníčok.
-
Spracoval: Historik Ústavu pamäti národa František Neupauer
