Vatikán 17. augusta (RV) Pápežská akadémia pre život reagovala nótou na rozhodnutie talianskeho Ministerstva zdravotníctva z 12. augusta o uvoľnení kontroly tzv. chemického potratu. Úpravou štátnych smerníc ohľadom dobrovoľného umelého potratu sa mení doterajšie pravidlo, že na vykonanie abortu aplikáciou abortívnej pilulky je potrebná kompletná hospitalizácia. Druhou zmenou je posunutie hranice štádia tehotenstva pre vykonanie abortu zo 7. na 9. týždeň.Pápežská akadémia pre život pripomína nemennosť svojej pozície v tejto bioetickej otázke, ktorá patrí k tým najzraňujúcejším. Poukazuje na odklon novej úpravy ministerstva oproti tej predchádzajúcej z roku 2010, ktorá ešte vychádzala zo zákona 194 z roku 1978, v ktorom je prítomná idea „zdieľanej civilizovanosti“. Negatívne dôsledky tohto odklonu si napokon stále viac odnáša samotná žena, vysvetľuje sa v nóte Pápežskej akadémie pre život:
„Hovoríme tu o úsilí skutočne dať žene (a páru) plnú možnú podporu na predídenie abortu, prekonaním podmienok tiesne, aj ekonomickej, ktoré môžu robiť interrupciu gravidity udalosťou viac trpenou než zvolenou, ako výsledok nepriateľských okolností, v ktorých sa stáva zložitým alebo priam neudržateľným pomyslenie mať dieťa.
Sú to v mnohých prípadoch – treba to pripomenúť – okolnosti sociálne a kultúrne, ktoré dotlačili aj Taliansko, spolu s inými krajinami a viac než tam, k demografickej zime, ktorej všetky dôsledky už mnohí začíname vidieť.
Ústup od účinnej aktivity rodinných poradcov robí evidentným toto ochabnutie úsilia, ktoré má v skutočnosti tendenciu dať dopadať stále ťažšie na plecia (samotnej) ženy bremenu zodpovednosti za čin, ktorý zanecháva hlboké stopy v jej životnom príbehu.“
Pochybnosť kroku urobeného novou normatívnou úpravou talianskeho Ministerstva zdravotníctva je jasná, píše Pápežská akadémia pre život:
„Odsúhlasiť, aby sa abort mohol diať medzi domácimi múrmi znemená ešte viac vysunúť, so všetkými problémami, ktoré toto rozhodnutie v sebe nesie, mimo tkaniva spoločenských vzťahov a mimo sféru spoločnej zodpovednosti, ktorej sa zákon 194 naopak dovoláva.
Môže byť ľahké namietať – a sú na to podložené dôvody – že nemocnice nie sú nevyhnutne najlepším miestom na napĺňanie tohto cieľa sprevádzania a podpory a že v každom prípade sa táto starosť vzťahuje na to, čo rozhodnutiu ukončiť tehotenstvo predchádza.
Ale práve preto sa netreba vzdať hľadania spôsobov a prostriedkov, ktoré budú adekvátnejšie pre spoločne zdieľaný projekt: sprevádzanie a podpora rodiaceho sa a počatého života a rodín zostávajú pre spoločnosť skúšobným kameňom, či je pozorná a vnímavá a dokáže s múdrosťou a schopnosťou videnia do diaľky budovať svoju budúcnosť.“
