TK KBS

Dnes je utorok 22. 09. 2020   Meniny má Móric       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  september  >>
poutstštpisone
 123456
78910111213
14151617181920
21222324252627
282930    

  COVID-19
COVID-19

  Top témy
Všetky
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Uplynie už 85 rokov od erigovania Katolíckej bohosloveckej fakulty
P:3, 14. 08. 2020 10:00, DOM



Bratislava 14. augusta (TK KBS) V sobotu 15. augusta 2020 uplynie 85 rokov od erigovania Katolíckej bohosloveckej fakulty v Bratislave. Pri príležitosti výročia prinášame text profesorky Emílie Hrabovec, členke Pápežského výboru pre historické vedy, o genéze fakulty, ktorý publikovala pred desiatimi pri príležitosti 75. výročia vzniku fakulty.

- - - - - -

Genéza katolíckej bohosloveckej fakulty v Bratislave

(Emília Hrabovec)

V historických obdobiach, v ktorých Katolícka cirkev prežívala vonkajšie či vnútorné otrasy a premeny sa spravidla vždy vynárala aj otázka adekvátnosti dovtedajšej prípravy katolíckeho kňazstva. Tak to bolo aj v zložitej epoche reformácie a rekatolizácie, keď Tridentský koncil zásadným spôsobom upravil formáciu katolíckeho kňazstva, aby dokázalo uchovať čistotu pokladu viery a odovzdávať kresťanské posolstvo spôsobom, ktorý zodpovedal veľkosti úlohy a výzvam čias. Obrovský rozvoj jednotlivých vedných disciplín v neskorších storočiach, ktorý si vynucoval stále rozširovanie teologickej ratio studiorum, historicky podmienené rozdielnosti vo filozoficko-teologických kurikulách a v právnom postavení teologických učilíšť v jednotlivých krajinách, zásahy absolutistických štátov do cirkevného života a napokon konfrontácia s modernými ideovými prúdeniami, s fenoménom modernizmu a so sekularizačnými procesmi primäli o dvaapolstoročia neskôr pápeža Pia X. ku ďalšej hlbokej reforme tradičných modelov kňazskej formácie. Pius X., ktorý práve v nedostatočnej príprave kňazstva videl jednu z najdôležitejších príčin modernistickej krízy, sa usiloval prehĺbiť najmä duchovnú dimenziu kňazskej formácie, upevniť poriadok a disciplínu v seminároch, predĺžiť filozofickú predprípravu klerikov a zvýšiť intelektuálne nároky na štúdium i na profesorov. Prvým vyvrcholením tohto reformného procesu bol jeho nástupcom Benediktom XV. v roku 1917 vydaný Kódex kánonického práva, ktorý pre celú univerzálnu cirkev určil jednotné normy na prípravu kléru a vytvoril jednotný model seminaristu a kňaza. Stal sa tak východiskom pre unifikáciu teologického štúdia a centralizáciu dohľadu nad ním, ktorý pripadol novovytvorenej Kongregácii pre semináre a univerzity.

Reformné úsilia, vychádzajúce počiatkom 20. storočia z Rímskej kúrie nenašli na teologických fakultách rakúsko-uhorských univerzít uplatnenie. Príčinou bola krátkosť času, zotrvačnosť v dlhodobých návykoch i existencia štátnych práv in ecclesiasticis, ktoré si pre seba nárokovala rakúska a uhorská vláda. Otázku reformy teologického štúdia tak zdedili nástupnícke štáty podunajskej monarchie a jednotlivé partikulárne cirkvi, medzi nimi i slovenská.

Rozpad Uhorska po prvej svetovej vojne priniesol slovenským katolíkom príležitosť emancipovať sa od svätoštefanskej cirkvi, ktorá sa v posledných desaťročiach existencie Uhorska čoraz citeľnejšie stávala oporou maďarizačných úsilí uhorského štátu a slovakizovať katolícky život na Slovensku. Súčasťou tohto emancipačného procesu bolo i úsilie o založenie vlastnej teologickej fakulty. Odkedy bola v roku 1777 do Budína preložená Trnavská univerzita, na Slovensku neexistovala katolícka teologická fakulta, ktorá by poskytovala vzdelanie univerzitného stupňa a udeľovala akademické tituly. Cesta ku kňazstvu viedla spravidla cez diecézne semináre, iba najnadanejších klerikov posielali biskupi na univerzitné štúdiá do Budapešti alebo do Viedne. Pobyt v budapeštianskom centrálnom seminári alebo na Viedenskej univerzite resp. v starobylom  Pázmáneu, v ktorom viedenskí študenti teológie z uhorských diecéz bývali a dostávali duchovnú formáciu, síce otváral dvere ku pokladom vzdelanosti, mladým Slovákom, ktorí si chceli uchovať svoju národnú identitu, však spôsoboval nejednu trpkú chvíľu. Od zimy 1918/1919 sa prístup na obe univerzity i do diecézneho seminára ostrihomskej arcidiecézy stal možným iba za cenu ilegálneho prechodu nových hraníc a bol spojený s ódiom pobytu v národne cudzom a zväčša otvorene nepriateľskom prostredí a s rizikom neuznania diplomu v Československu. Erigovanie samostatnej teologickej fakulty na Slovensku sa preto stalo jednou zo štyroch najdôležitejších cirkevnopolitických požiadaviek, ktoré formulovala Kňazská rada, z iniciatívy Andreja Hlinku ad hoc vytvorená reprezentantka slovenského kňazstva, na svojom prvom zasadnutí 28. novembra 1918 v Ružomberku. Prípravnými prácami so založením fakulty poverila Františka Jehličku, bývalého profesora na budapeštianskej univerzite a vtedy jediného na Slovensku žijúceho Slováka - univerzitného profesora katolíckej teológie.

Nevyhnutnosť založenia vlastnej teologickej fakulty na Slovensku potvrdil i vývoj nasledujúcich mesiacov, poznačený boľševickou revolúciou v Maďarsku, československo-maďarskou vojnou, zložitými vzťahmi medzi ostrihomským arcibiskupom Jánom Černochom a jeho generálnym vikárom v Trnave Františkom Richardom Osvaldom, dezolátnym stavom diecéznych seminárov na Slovensku i veľkou krízou kňazských povolaní ako následku vojny a povojnovej duchovnej krízy i objektívnych ťažkostí a veľkého materiálneho nedostatku, ktoré stáli v ceste riadnej príprave na kňazstvo. V júli 1919 sa preto pod predsedníctvom košického biskupa Augustína Fischera Colbrieho v Trnave zišli ordinári Slovenska a uzniesli sa, že so súhlasom Svätej stolice v Bratislave otvoria teologickú fakultu s pripojeným centrálnym seminárom. Obe inštitúcie mali byť určené pre študentov zo všetkých slovenských diecéz a poskytovať im štvorročné teologické vzdelanie a formáciu. Piaty rok mali klerici stráviť vo vlastných diecéznych seminároch, cvičiť sa v praktických teologických disciplínach a pripravovať na prijatie sviatosti kňazstva. Trnavský generálny vikár František Richard Osvald, na ktorého jurisdikčnom území sa mala fakulta nachádzať, určil za rektora plánovaného seminára Františka Jehličku. Historické pramene neprezrádzajú, čo všetko Jehlička podnikol v krátkom čase do svojej cesty na mierovú konferenciu v Paríži, z ktorej sa už na Slovensko nevrátil. Isté je, že so Svätou stolicou, ktorá bola v matérii erigovania teologickej fakulty v prvom rade kompetentná, v tejto veci do styku nevstúpil. Príčinou zrejme neboli iba uzatvorené hranice a chýbajúci cestovný pas, ale aj skutočnosť, že ako syn uhorskej Cirkvi, sformovaný jej tradíciami a postjozefínskym jurisdikcionalizmom, prisúdil najdôležitejšiu úlohu pri zakladaní fakulty štátu, a tiež nespochybňoval tradičné uhorské študijné programy. Po štátnej línii však naozaj konal a na jeho poslanecký návrh pražské dočasné Národné zhromaždenie 24. júla 1919 prijalo zákon o založení Katolíckej bohosloveckej fakulty v Bratislave.

Pražská vláda od počiatku zdieľala požiadavku založenia teologickej fakulty na Slovensku, nie však zo starostlivosti o blaho nesmrteľných duší či národnú identitu slovenských katolíkov, ale z vlastných politických a ideologických pohnútok. Nositeľmi mladého československého štátu sa stali české politické a intelektuálne vrstvy, ktoré pod dlhodobým vplyvom liberálno-socialistických ideí a protikatolíckych interpretácií českých dejín preniesli averziu voči rakúskemu štátu na Katolícku cirkev a považovali ju za národného a svetonázorového nepriateľa českého národa. Protirímske resentimenty sa stali jednotiacim putom dominantných duchovných prúdení českého národného hnutia, liberálneho laicizmu a neohusitizmu, ktorý však Husovu postavu nevnímal v jej historicko-teologickom kontexte, ale ako metaforu, ako spätnú projekciu vlastného novodobého národného a sociálneho programu a stelesnenie populárneho protikatolíckeho postoja. Tieto nálady vyústili v českom prostredí buď do úsilia o národnocirkevnú emancipáciu od Katolíckej cirkvi, alebo do volania po úplnej sekularizácii spoločnosti a po radikálnej rozluke. V rozpore s ňou si však vláda zároveň nárokovala veľmi rozsiahle vrchnostenské práva voči Katolíckej cirkvi a časť vládnych kruhov otvorene alebo skryto podporovala rôzne reformné tendencie v jej lone a vznik národnej cirkvi, v ktorých videla dovŕšenie národnej štátnosti a vítanú oporu homogénnej československej resp. českej národnej kultúry a národno-štátneho ducha. „Zdemokratizovaná a znárodnená cirkev“, písalo sa v elaboráte o zásadách politiky voči Svätej stolici, „nemôže byť štátu nikdy tak nebezpečná ako cirkev ovládaná cudzou mocou.“
Tak ako predtým Budapešť, aj Praha si uvedomovala, že hlavná cesta ku kultúrnej a politickej asimilácii slovenského národa, vtedy iba okrajovo dotknutého sekularizáciou, viedla cez Cirkev a cez pôsobenie predovšetkým katolíckych kňazov. Vláda a politické kruhy v jej okolí videli v teologickej fakulte na Slovensku nástroj, ktorý mal odstrániť vplyv maďarských biskupov a svätoštefanskej štátnej idey na slovenských kňazov a vychovať novú generáciu kňazov - štátnych občanov, ktorí by boli formovaní v oddanosti nielen československej republike, ale aj „československej štátno-národnej ideológii“ a v duchu liberálneho reformizmu, oslabujúceho putá voči Svätej stolici i biskupom a zväčšujúceho priestor pre ideový a kultúrny vplyv štátu. Príznačne a jasne to vyjadril slovenský čechoslovák a konateľ parlamentného Slovenského klubu Igor Hrušovský, keď na vrchole politickej krízy na Slovensku na jeseň 1919 v správe pre prezidenta republiky Tomáša G. Masaryka napísal:

[Slovenský lid] jest však nábožensky silně citlivý a podléhá vlyvu kněžstva. Jeví sa tudíž věci svrchovaně důležitou, aby katolícké kněžstvo na Slovensku bylo pacifikováno [...] Za přední úlohu vlády naší pokládám co nejrychlejší zaplnění biskupských míst na Slovensku lidmi úplně spolehlivými a silně národně [v zmysle „československého národa“, pozn. EH] cítícími. Pastýřský list řekněme biskupa Okánika by mohutně a v nynější situaci naší rozhodujícně působil. Já bych v této věci viděl téměř panaceu naších vnitřních poměrů.

V tejto situácii bolo závažné, že slovenský biskupský zbor, ktorému by za normálnych okolností v prvom rade pripadla úloha riešiť otázku fakulty, bol ochromený, ba prakticky neexistoval. Na čele slovenských diecéz, sčasti rozkrájaných novými hranicami, stáli najprv väčšinou maďarskí biskupi, úzko spätí s uhorskou štátnou myšlienkou a odmietajúci nové pomery, neskôr zväčša generálni vikári resp. na Spiši kapitulný vikár, ktorým chýbali patričné kompetencie a prostriedky, aby mohli vyvinúť potrebnú iniciatívu. Najťažšia bola situácia práve v slovenskej časti ostrihomskej arcidiecézy, v ktorej sa mala plánovaná fakulta nachádzať. Arcibiskup Ján Černoch tu síce menoval Františka Richarda Osvalda za svojho generálneho vikára, vyhradil si však právo vo všetkých dôležitejších záležitostiach naďalej sám rozhodovať a odmietal akékoľvek zásahy do cirkevného života, ktoré uvoľňovali integritu uhorskej cirkevnej štruktúry, teda i novú teologickú fakultu, ba i samostatný diecézny seminár argumentujúc, že v ostrihomskom inštitúte je dostatok kapacít i vôle vychovávať aj budúcich slovenských kňazov. Ochromujúco napokon pôsobil aj fakt, že dezignovaný rektor seminára František Jehlička na jeseň 1919 odišiel do emigrácie, morálna autorita slovenského katolíckeho života - Andrej Hlinka bol od októbra 1919 do apríla 1920 väznený a prví traja noví slovenskí biskupi, Andrej Kmeťko, Ján Vojtaššák a Marián Blaha, boli menovaní až v decembri 1920 a vysvätení vo februári 1921. V kľúčových mesiacoch, v ktorých sa rozhodovalo o osude budúcej fakulty, tak na Slovensku nebolo cirkevnej autority, schopnej prevziať kauzu do svojich rúk. Iniciatíva zostala na strane štátnych úradov, najprv Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska a od jesene 1919, keď sa všemocný úrad ministra Vavra Šrobára napriek svojmu názvu sám stal obeťou centralizmu, ministerstva zahraničia a predovšetkým Ministerstva školstva a národnej osvety.
Československé ministerstvo školstva bolo od svojho vzniku známe ako citadela radikálnych názorov o pretvorení spoločnosti a úprave vzťahu medzi Cirkvou a štátom a jeho šéfovia i vysokí úradníci buď ako rozhodní zástancovia dôslednej laicizácie školy i verejného života a radikálnej rozluky podľa francúzskeho vzoru pri súčasnom uchovaní úplnej štátnej suverenity voči Cirkvi alebo ako sympatizanti rôznych voľných národnocirkevných predstáv. Kreslo ministra školstva prevzal 8. júla 1919 po administratívnych voľbách, ktoré sa však uskutočnili iba v českých krajinách, Gustáv Habrman, ktorému prezident Tomáš G. Masaryk, prekročiac svoje ústavné kompetencie, do dekrétu nechal vpísať poverenie, aby pripravil a uskutočnil rozluku Cirkvi a štátu a „odcirkevnenie školy“.

Vzdelaním a kultúrou sa síce zástupcovia a vysokí úradníci rezortu, ktorý sa i v názve hlásil ku „národnej osvete“, rôznili, svoje poslanie však videli zhodne v priam misionárskej úlohe uskutočňovateľov idey jednotného, školou i verejným pôsobením stmeleného „československého národa“ a myšlienky pokroku v duchu laicistického humanizmu, socializmu a protikatolícky zoštylizovaného odkazu českých dejín. Takéto predstavy osobitne platili pre cirkevnú sekciu ministerstva, ktorej úradníctvo tvorili zväčša vystúpení a ženatí kňazi, neskôr väčšinou členovia v januári 1920 proklamovanej Československej cirkvi alebo zástancovia rôznych eklektických náboženských predstáv odmietajúcich akúkoľvek inštitucionalizovanú cirkev. Šéfom sekcie bol Bohumil Zahradník-Brodský, katolícky kňaz, ktorý po rokoch neusporiadaného života apostatoval a bol bratom Isidora Zahradníka, ministra železníc vo vláde Karola Kramářa, ktorý opustil premonštrátsku rehoľu. Ku vysokým úradníkom kultovej sekcie patril aj Karel Farský, pôvodne katolícky kňaz, neskôr prvý patriarcha Československej cirkvi. Príznačná charakteristika kultovej sekcie Ministerstva školstva a národnej osvety sa nachádza v pozostalosti prvého československého vyslanca pri Svätej stolici a neskoršieho ministra zahraničia Kamila Kroftu. Krofta, sám liberál veľmi vzdialený Katolíckej cirkvi, ale zároveň ako historik a univerzitný profesor človek schopný triezveho úsudku, si na margo úradníkov kultovej sekcie do svojho denníka poznačil nelichotivé pozorovania. O Zahradníkovi-Brodskom získal dojem, že je „plochý spisovateľ“, ktorý intriguje proti ostatným členom kňazského reformného hnutia Jednota katolíckeho duchovenstva a vo veci reforiem „mu ide hlavne o odstránenie celibátu“, kým na margo Farského si poznačil, že sa u neho „často objavuje odpudzujúca krutosť výrazov“. Krofta bol „prekvapený nízkou úrovňou jeho útokov proti Rímu“.

Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska a smutnoznáma cirkevná sekcia ministerstva školstva podnikli koncom leta a na jeseň 1919 vo veci bohosloveckej fakulty v Bratislave niekoľko radikálnych krokov, ktoré ju v očiach Svätej stolice kompromitovali a v konečnom dôsledku boli spoluzodpovedné za oddialenie erigovania fakulty o celých sedemnásť rokov.

Pre politickú atmosféru v Československu bolo príznačné, že fakulta, ktorá formálne vznikla 24. júla 1919, dostala do vienka epiteton „československá“ a vyučovacie jazyky český a slovenský, neskôr v zmysle jazykového zákona jazyk československý. Vznikla ako samostatná inštitúcia mimo rámca o mesiac staršej bratislavskej univerzity a – čo bolo najzávažnejšie - na základe jednoduchého legislatívneho aktu zákonodarcu bez akejkoľvek súčinnosti so Svätou stolicou, ktorú nikto neoslovil ešte ani vtedy, keď prezident republiky na jeseň vymenoval prvých profesorov ako nezosaditeľných štátnych úradníkov a referent pre cirkevné záležitosti na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska Karol A. Medvecký v zastúpení ministra Vavra Šrobára ordinárom Slovenska písomne oznámil otvorenie fakulty v akademickom roku 1919/1920, hoci podľa kánonického práva to nebolo možné, lebo štatúty fakulty musela najprv schváliť príslušná rímska Kongregácia pre semináre a univerzity a profesori nevyhnutne potrebovali cirkevné poverenie - missio canonica, ktoré smel udeliť výlučne kompetentný biskup. Pravda, takýto biskup neexistoval, pretože arcibiskup Ján Černoch udelenie poverení odmietal a generálny vikár František Richard Osvald na ne nemal kompetenciu.
Svätú stolicu v celej kauze po prvýkrát oslovili až na konci októbra 1919, keď cirkevný referent pri Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska Karol A. Medvecký navštívil v Prahe novovymenovaného pápežského poverenca pri českých a slovenských biskupoch a neskoršieho nuncia Clementa Micaru a odovzdal mu latinské Promemoria, ktoré vysvetľovalo potrebu novej fakulty. Medveckého rokovacia pozícia bola veľmi slabá. Vláda už v auguste uvažovala o zrušení jeho cirkevného referátu a nakoniec sa rozhodla pre jeho tichú likvidáciu včlenením do cirkevnej sekcie ministerstva školstva. Vážnejšie než nejasná právomoc bolo, že kňaz Medvecký bol v tom čase v očiach Svätej stolice úplne skompromitovaný svojou spoluúčasťou na proticirkevných opatreniach štátu na jar a v lete 1919 a štátny sekretár Pietro Gasparri zvažoval proti nemu prísne disciplinárne opatrenia. Micaru v negatívnej mienke o Medveckom ešte utvrdilo, keď ho referent postavil pred hotovú vec, že otvorenie fakulty už bolo zverejnené, všetci s ním počítajú, a tak ho už nemožno odložiť. V takejto situácii už nepomohol ani vecný argument, že prihlásených vyše osemdesiat alumnov by v prípade jeho neuskutočnenia muselo zostať doma, pretože niekoľko malých a chudobných diecéznych seminárov, v ktorých navyše ešte prevládal neslovenský duch, by ich nemohlo prijať.

Ku pamätnému spisu boli priložené aj štatúty, ktoré boli síce vernou kópiou štatútov pražskej teologickej fakulty, nezodpovedali však už zmeneným požiadavkám Svätej stolice. Micara na prvý pohľad kritizoval nedostatočnosť ustanovení o menovaní predstavených seminára a profesorov. Jeho nedôvera sa zmenila na neskrývané pobúrenie, keď jeho partner vyhlásil, že menovanie profesorov je výlučnou kompetenciou štátu a ich zoznam je už beztak hotový. Keď Medvecký v nepochopiteľnej neznalosti cirkevného procedere žiadal od Micaru, aby štatúty seduta stante potvrdil, stroskotala prvá fáza rokovaní prv, než sa mohla začať a Medvecký sa musel uspokojiť s odpoveďou, že vec patrí do kompetencie Svätej stolice, ktorá bude vyžadovať precízne garancie a s otvorením študijnej prevádzky v nastávajúcom akademickom roku nemožno počítať.
Už tento prvý rozhovor medzi pápežským poverencom a Karolom Medveckým naznačil, že popri revolučnom mode procedendi a obsahových nedostatkoch štatútov to bude predovšetkým nominačná otázka, ktorá sa stane jablkom sváru medzi štátom a cirkevnou autoritou. 5. septembra 1919 vytvorilo ministerstvo školstva poradnú komisiu pre prípravné práce v súvislosti so založením teologickej fakulty v Bratislave. Skladala sa zo zástupcov teologických fakúlt v Prahe a v Olomouci a provládnej slovenskej politiky, medzi nimi aj Karola A. Medveckého. Členom grémia bol príznačne aj profesor Vojtěch Šanda, prominentný predstaviteľ reformného hnutia českého kňazstva a člen českej Jednoty katolíckeho duchovenstva, ktorá v júni 1919 vyslala s vedomím pražskej vlády a na jej útraty delegáciu do Ríma, aby od pápeža Benedikta XV. žiadala okrem iného zrušenie celibátu a modlitby breviára, spoluúčasť veriacich na voľbe biskupov a zriadenie „československého patriarchátu“ ako cirkevného vyjadrenia jednotného „československého národa“ a jeho národného štátu.
Jednou z najdôležitejších úloh poradnej komisie mal byť návrh personálnej zostavy budúceho profesorského zboru teologickej fakulty v Bratislave. Výber bol bezpochyby ťažký, pretože rezervoár slovenských kňazov, ktorí mali v predpísaných teologických a filozofických predmetoch požadovanú akademickú kvalifikáciu, bol na Slovensku veľmi obmedzený, takže si napospol všetci uvedomovali, že bez podpory kvalifikovaných českých profesorov existencia fakulty v prvej fáze nebude možná. K týmto objektívnym limitom sa pridružili rôzne vzájomne sa križujúce záujmy v rozhodovacích procesoch. Výber prebiehal v atmosfére vážnej politickej krízy na Slovensku na jeseň 1919, ktorá vyvrcholila po Hlinkovom návrate z parížskej mierovej konferencie a jeho zatknutí, ktoré vyvolalo na Slovensku pobúrenie a nepokoje a malo pre republiku aj vážne zahraničnopolitické následky. Štátne orgány preto na komisiu vykonávali nemalý nátlak, aby vybrala osobnosti, ktoré ponúkali garancie úplnej lojality nielen česko-slovenskej štátnosti, ale aj jej konkrétnej unitaristickej podobe a ideológii československej národnej jednoty. Cirkevná sekcia ministerstva školstva a okolie Prezidentskej kancelárie by bolo zase uvítalo, keby učitelia budúcich generácií slovenských kňazov sympatizovali s reformným programom českej Jednoty a nepestovali prílišnú oddanosť Rímu, voči ktorému sa v reformne naladených českých katolíckych kruhoch a v radoch ich sympatizantov práve na jeseň 1919 zdvihla veľká vlna odporu. Jej nositelia kritizovali vymenovanie striktne katolícky zmýšľajúceho Františka Kordača za pražského arcibiskupa a odmietnutie Svätej stolice vyhovieť asi 1200 žiadostiam českých kňazov o dišpenz od impedimentum ordini, aby sa mohli oženiť. Slovenská národne zmýšľajúca katolícka kňazská elita napokon očakávala, že budúca fakulta bude pôsobiť v dogmatickej vernosti a oddanosti Svätej stolici, ale zároveň v slovenskom duchu a pod vedením pokiaľ možno čo najviac slovenských profesorov ako spojivo medzi vierou a vedou, vierou a kultúrou a ohnisko vzdelanosti národa. Ani títo slovenskí kňazi, vychovaní v rakúsko-uhorskom duchu a skúsenosti, však zväčša nespochybňovali zásadnú rolu štátu v nominačných i obsahových otázkach ani im známe tradičné študijné programy, ktoré však Svätá stolica už dávno považovala za zastaralé a nevyhovujúce.

O masívnych intervenciách a konfliktnom potenciáli profesorskej kauzy svedčila aj skutočnosť, že v priebehu jesene 1919 sa v politických i cirkevných kruhoch obiehali rôzne polooficiálne zoznamy, o ktorých sa dokonca diskutovalo aj v novinách. Jeden z takýchto zoznamov, pochádzajúci z okolia poradnej komisie, bol začiatkom novembra 1919 doručený aj pápežského poverencovi Micarovi. Bol to eklektický kompromisný produkt, obsahujúce mená osobností, ktoré nemohli byť rôznorodejšie. Väčšina navrhovaných boli Česi, avšak rozdiely v teologických kvalitách a postojoch nerešpektovali národné hranice. Mená ortodoxných slovenských teológov slovenského národného zmýšľania ako kanonista Jozef Buday či na morálnu teológiu navrhnutý Jozef Tiso alebo uznávaných českých odborníkov ako brnenského cirkevného historika Jana Sedláka tu stáli vedľa rôznych českých umiernených prívržencov reforiem a osobností druhej voľby. Ako škandalózne sa v cirkevných kruhoch vnímalo, že sa na zozname objavil aj Pavol Žiška, jeden z hŕstky slovenských prívržencov českej reformnej Jednoty ktolického duchovenstva a predovšetkým bývalý mimoriadny profesor Karlovej univerzity v Prahe František Kovář, ktorý sa po prevrate bez cirkevného povolenia stal úradníkom cirkevnej sekcie ministerstva školstva, na jeseň 1919 sa už vnútorne úplne rozišiel s Katolíckou cirkvou, na verejnosti sa netajil so svojim názorom na cirkevnú disciplínu a v júli 1920 sa oženil. Neskôr sa stal tretím patriarchom Československej cirkvi. Proti Kovářovej nominácii sa okamžite zdvihla veľká vlna odporu a pražský arcibiskup František Kordač neváhal proti nej okamžite protestovať u vlády, ktorá na zásah pragmatickejšieho ministerstva zahraničia nechcela hnať konflikt na ostrie noža a Kovářa i Žišku zo zoznamu vyškrtla. Spolu s nimi sa však pravdepodobne z politických dôvodov zo zoznamu stratil aj profesor nitrianskeho diecézneho seminára Jozef Tiso a odmietnutá bola tiež nomináciu Pavla Jantauscha, ktorého navrhovali slovenskí členovia budúceho profesorského kolégia Jozef Buday a Andrej Bielek, usilujúci sa, aby boli katedry „čo najviac obsadené Slovákmi a dobrými kňazmi“. Prezident republiky Tomáš G. Masaryk nakoniec odovzdal menovacie dekréty (ticho napodobňujúc panovníka či pápeža ich nazval „buly”) siedmym profesorom, z toho piatim Čechom a iba dvom Slovákom. Zoznam menovaných zanechával neúplný dojem: dôležité predmety, bez ktorých je štúdium nemysliteľné, zostali neobsadené, zato viaceré obsadené odbory boli z hľadiska teologickej prípravy sekundárneho významu a navyše sa prekrývali (cirkevná hudba, cirkevné umenie, kresťanská archeológia a podobne).

Koncom novembra 1919 dostal Micara stručnú a jasnú odpoveď z Ríma na Medveckého Promemoria. Štátny sekretár mu v nej písal, že Svätá stolica navrhované založenie „nateraz nepovažuje za vhodné“. Micara, maximálne využijúc samostatný manévrovací priestor, ktorý mal k dispozícii, ponechal túto negatívnu správu predbežne v zásuvke a vláde ju neoznámil. Aj on síce považoval postup československých úradov za pomýlený a ich politické ciele za pochybné, bol však dostatočným realistom nato, aby videl, že jednoduché konzervovanie daného stavu, ako ho žiadal arcibiskup Černoch, bolo za zmenených okolností nemožné a v konečnom dôsledku škodilo Cirkvi, kým nová fakulta jej mohla za predpokladu, že by bola založená v súlade s cirkevnými predpismi a v cirkevnom duchu, priniesť veľký úžitok. Erigovanie fakulty navyše ponúkalo možnosť prelomiť skostnatelý a v Ríme dávno kritizovaný rakúsko-uhorský študijný systém a uviesť do života študijnú reformu, ktorá by bola v súlade s predpismi nového Kódexu kánonického práva. Micara sa tiež obával, že rýchle a kategorické odmietnutie vo veci fakulty by negatívne ovplyvnilo rozbiehajúce sa rokovania o ostatných cirkevnopolitických otázkach, v Československu by bolo vnímané ako promaďarské vótum a vyvolalo by lavínu mediálnych útokov proti Svätej stolici a jej údajnému nepriateľskému postoju voči republike. Nezverejnenie vatikánskej odpovede na Medveckého Promemoria napokon poskytovalo tiež príležitosť obísť politicky diletujúceho referenta, ktorý v tejto fáze už nemal žiadne kompetenčné a politické krytie a vzhľadom na stroskotanie očakávania dualistickej prestavby štátu i na stratu autority Ministerstva s plnou mocou v ďalších rokovaniach pokračovať s kompetentným pražským ministerstvom zahraničia resp. ministerstvom školstva.
V nasledujúcich týždňoch sa Micara húževnato usiloval nadviazať rozhovor s vládou, odhovoriť ju od jednostranných iniciatív a presvedčiť o nevyhnutnosti odložiť otvorenie fakulty aspoň o rok a medzitým rokovať. Na jeho popud mu ministerstvo školstva adresovalo prvú oficiálnu nótu datovanú 29. novembrom 1919. Nóta opisovala genézu fakultnej kauzy, postup vlády odôvodňovala neprítomnosťou pápežského zástupcu v republike, nejasnými pomermi na Slovensku a politickou nevyhnutnosťou a žiadala Svätú stolicu, aby „vzala na vedomie spomenutý zákon a jeho realizáciu“ a podnikla opatrenia predpísané kánonickým právom na konštituovanie fakulty. Hoci nóta mala rôzne formálne nedostatky a trvala na rozsiahlych štátnych právach in ecclesiasticis, Micara ju považoval za čiastočný úspech, pretože v princípe uznala, že v kauze fakulty bolo nevyhnutné rokovať so Svätou stolicou, ktorá jediná jej mohla udeliť niektoré práva. Micara sa tiež ticho nádejal, že nadviazané rokovania bude možné pretiahnuť do čias, kým bude podpísaná mierová zmluva s Maďarskom a riešenie slovenskej otázky dostane v priebehu nasledujúceho roku „definitívnu a stabilnú podobu“. Takéto úvahy naznačovali, že vo váhavom postoji Štátneho sekretariátu hralo istú rolu i chýbajúce medzinárodnoprávne potvrdenie slovenských hraníc, početné maďarské intervencie a obava pred kompromitovaním vlastnej nestrannosti. Micara i kardinál štátny sekretár Pietro Gasparri napokon v súlade s vtedajšou hlavnou líniou pápežskej diplomacie dúfali, že sa im podarí doviesť rokovania o fakulte ku písomnej zmluve, rozšíriť ju i na ostatné bilaterálne relevantné oblasti a v optimálnom prípade dosiahnuť konkordátnu podobu úpravy vzájomných vzťahov. Ani štátny sekretár preto napriek svojej odmietavej odpovedi z 22. novembra 1919 nepovažoval vec fakulty za mŕtvu, tým väčšmi, že mu ako bývalému dlhoročnému profesorovi kánonického práva na vyššom teologickom učilišti v Paríži a hlavnému autorovi Kódexu kánonického práva na rozvoji teologických štúdií aj osobne veľmi záležalo. Inštruoval preto Micaru, že otvorenie fakulty v už započatom roku a jednoduché uznanie jednostranných krokov vlády je síce nemysliteľné, treba však s vládou rokovať a pokúsiť sa dosiahnuť nejakú podobu písomnej dohody, pretože „úžitok, ktorý by z navrhovaného založenia, keby bolo dobre pripravené, pre cirkev vyplynul je rovnako evidentný ako škoda, ktorá by nasledovala, keby k nemu došlo bez potrebných záruk“.

Dňa 5. mája 1920 poverila Svätá stolica kňaza Andreja Bieleka, Slováka inkardinovaného do vratislavskej diecézy, aby sa ako Jehličkov nástupca na poste zakladajúceho dekana odobral do Bratislavy a organizoval tam prípravné práce. Gasparri zároveň inštruoval Micaru, aby o poverení informoval ostrihomského arcibiskupa. Černoch, ktorý Bielekov príchod do Bratislavy vnímal ako neoficiálne kuriálne potvrdenie novej fakulty a ďalší krok ku oddeleniu slovenskej časti jeho arcidiecézy, reagoval nezvyčajne tvrdo a po prvýkrát vo svojej čulej korešpondencii so Štátnym sekretariátom zvolil cestu emocionalizovaného protiútoku, Prahu i Bratislavu obvinil, že chcú „slavizovať celý svet“ a svoju vecne nie neoprávnenú kritiku sekvestrácie ostrihomských majetkov v Československu nechal vyústiť do verbálne neprimerane ostrej ataky proti „lúpeži, aká je neznáma aj medzi barbarskými národmi“. Černochove politické argumenty, zacielené na uchovanie integrity Uhorska, boli aj vo Vatikáne vnímané ako politicky motivované a neprikladala sa im veľká váha. Oveľa pozornejšie počúvali jeho varovania, aby Svätá stolica otvorením fakulty neotvárala cestu šíreniu reformných a schizmatických vplyvov z Čiech na Slovensko – argument, ktorý vzhľadom na vrcholiacu krízu v Katolíckej cirkvi v Čechách, ktorá v januári 1920 vyústila do vzniku Československej cirkvi a na postup štátu vo fakultnej kauze nezostali vo Vatikáne bez odozvy.

Napriek protestom z Ostrihomu sa Bielek odobral do Bratislavy, kde v nasledujúcich týždňoch podľa vzoru platných štatútov pražskej a olomouckej teologickej fakulty kompiloval návrh štatútov. Kongregácia ich dostala v júli 1920, teda krátko pred začiatkom rímskych veľkých letných prázdnin. Keďže citlivá matéria vyžadovala pozorné štúdium, externé posudky a plenárne zasadnutie kongregácie, bolo jasné, že aj v prípade bezproblémového schválenia s otvorením fakulty v nasledujúcu jeseň nebolo možné počítať.
V auguste 1920 bol Micara povolaný do Ríma, kde prijal biskupskú vysviacku ako predpoklad pre riadne menovanie za apoštolského nuncia v Prahe. Československý vyslanec pri Svätej stolici Kamil Krofta využil Micarov pobyt v Ríme, aby sa informoval o stave fakultnej kauzy. Dočkal sa sklamania, pretože Micara, štátny sekretár i sekretár pre mimoriadne cirkevné záležitosti Bonaventura Cerretti mu neskrývane dali najavo, že štatúty nevyhovujú novým požiadavkám. V správe do Prahy Krofta ich námietky zhrnul do troch bodov:
Po prvé: alumnom prichádzajúcim do seminára z bežných gymnázií chýba dostatočné filozofické vzdelanie ako predpoklad teologického štúdia. Štvorročnému štúdiu v seminároch preto bude musieť predchádzať filozofické biennium v podobe postmaturitného propedeutika alebo teologické štúdium bude musieť byť predĺžené zo štyroch na šesť rokov.

Po druhé: štatúty nevyhovujú zvýšeným nárokom na rozsah a kvalitu štúdia, ako ich žiada Kódex, študijná doba je prikrátka a neposkytuje dostatočný priestor ústredným teologickým predmetom.

Po tretie: štatúty kopírujú starorakúsky model, ktorý priznával právo založiť fakultu, vymenúvať resp. odvolávať profesorov a určovať študijný poriadok vláde, kým podľa nového Kódexu bola kompetentná Svätá stolica resp. cirkevná autorita. V nekompromisnom žiadaní týchto záruk Svätú stolicu utvrdila aj správa, ktorú jej v lete 1920 zaslal čerstvo vymenovaný královohradecký biskup Karel Kašpar, že pôvodne nominovaný profesor František Kovář sa práve oženil a že jeho vyšktrnutie zo zoznamu profesorov ministerstvo až do tejto chvíle nepovažovalo za definitívne, ale ho napriek vážnym protestom z cirkevných kruhov dôverne viedlo ako suplenta pre matériu Nového Zákona.

Po opätovných sondážach vo Vatikáne nadobudol Krofta presvedčenie, že „námietky Vatikánu proti teologickej fakulte v Bratislave sú zásadného charakteru a vyplývajú z úsilia pozdvihnúť úroveň teologického vzdelania a výchovu kňazského dorastu vziať plne do svojich rúk“. Krofta si ako univerzitný profesor uvedomoval, že úroveň oboch českých teologických fakúlt bola nevysoká a dlhodobo potrebovala reformu, ako typický liberálny intelektuál protirímskeho cítenia a historik, ktorý celý profesionálny život venoval štúdiu husitizmu, však nemal porozumenie pre osobitosti štúdia katolíckej teológie. Štátny sekretariát sa pokúsil presvedčiť iba argumentom, že pokiaľ nebola uskutočnená rozluka a teologické fakulty boli financované zo štátneho rozpočtu, mal štát právo rozhodovať o všetkých otázkach súvisiacich s teologickým vzdelaním a z finančných dôvodov odmietnuť predĺženie štúdia. Na rozhodnutí Svätej stolice, ktorá v nedostatočnom vzdelaní a duchovnej príprave kňazstva videla jednu zo zásadných príčin duchovnej dezorientácie a zlyhaní kléru, však ani Kroftove politicko-právne argumenty ani ultimátum vlády, že odteraz už neprijme žiadneho kňaza vyštudovaného v Maďarsku, nič nezmenili. V novembri 1920 padlo dlhoočakávané rozhodnutie Kongregácie pre semináre a univerzity. Na základe doporučení, ktoré poslal do Ríma nuncius Micara po návrate z informačnej cesty po Slovensku, prišla kongregácia k záveru, že na Slovensku zatiaľ chýbali predpoklady pre vznik teologickej fakulty. Národnopolitický cieľ – vyňatie výchovy kléru spod maďarského vplyvu – bolo podľa jej mienky možné dosiahnuť aj založením centrálneho seminára v Bratislave, na ktorom by študenti z celého Slovenska dostali filozofické a teologické vzdelanie v súlade s predpismi Kódexu a pod dohľadom cirkevnej vrchnosti. Do jeho pedagogického kolégia mohli byť prijatí i dezignovaní profesori fakulty, pokiaľ zodpovedali požiadavkám idoneity. Pre založenie fakulty univerzitného stupňa, ktorá by poskytovala trojročné vyššie vzdelanie a udeľovala akademické tituly, chýbali podľa názoru kardinálov na Slovensku predbežne základné štrukturálne a personálne predpoklady i skupina potenciálnych študentov, ktorí už absolvovali zreformované základné kurzy v seminári a mali schopnosti pre vyššie štúdiá.
Opatrné rozhodnutie kongregácie napokon súviselo i s medzinárodným politickým kontextom, predovšetkým so snahou vyhnúť sa ďalšiemu konfliktu s Maďarskom v čase, keď sa pripravovalo menovanie troch slovenských biskupov, ktoré vo Vatikáne považovali za prioritné a ktorému sa maďarská vláda i biskupi snažili zo všetkých síl zabrániť.

Štátny sekretár Pietro Gasparri sa pokúsil zmierniť nepríjemnú príchuť rozhodnutia kongregácie a v rozhovore s vyslancom Kroftom signalizoval, že centrálny seminár, keby sa osvedčil, by mohol byť neskôr pretvorený na fakultu s promočným právom, aj pre takýto prípad však trval na tom, že profesorov, minimálne tých, ktorí by prednášali teologické disciplíny, by menoval príslušný ordinár, kým Krofta neochvejne zastával názor, že všetci univerzitní profesori sú rovnako menovaní štátom a rovnako neodvolateľní. Proti takémuto postoju Gasparri ironicky namietol, že „to by bolo veru pekné, keby profesor teologickej fakulty, ktorý by napríklad vyučoval bludy, nemohol byť odvolaný“. Na koniec diskusie vyslanec pohrozil, že keby mal parlament abrogovať zákon z 24. júla 1919, tak by sa stala neudržateľnou aj existencia štátom financovaných teologických fakúlt v Prahe a v Olomouci. Gasparri na takúto hrozbu odpovedal pokojne, že by oboch fakúlt beztak „nebola škoda“.

Rozhodnutie kongregácie bolo výsledkom jej odhadu vedeckých a personálnych kapacít vtedajšieho Slovenska, odzrkadľovalo však aj všeobecnú tendenciu vtedajšej kuriálnej univerzitnej politiky, v ktorej sa odrážala istá nedôvera voči niektorým štátnym teologickým fakultám, podliehajúcim štátnej regulácii, nerešpektujúcej osobitosti teologického štúdia a voči kvalite nimi ponúkanej intelektuálnej a duchovnej prípravy, ktorá už nie vždy zodpovedala nárokom dynamického rozvoja vied a zmenenému charakteru stále vzdelanejšej a sekularizovanejšej spoločnosti. Snahou bolo nájsť spôsob, ako v celej univerzálnej Cirkvi zjednotiť rozličné kurikulá katolíckeho teologického štúdia bez toho, aby sa narušili legitímne miestne potreby a tradície, zvýšiť intelektuálne nároky na formáciu budúcich kňazov a prispôsobiť ju požiadavkám a potrebám stále vzdelanejšieho sveta bez toho, aby sa zanedbala duchovná a apoštolská formácia, nájsť harmóniu medzi modernou pozitívnou teológiou pracujúcou vedecko-kritickými, najmä historickými metódami a teológiou špekulatívnou, čerpajúcou z pokladnice učenia svätého Tomáša Akvinského, aby budúci kňazi získali nevyhnutnú dogmatickú istotu, abstraktné myslenie prenikajúce k podstate javov a schopnosť apologeticky argumentovať, ale vedeli tiež využívať moderné vedecké metódy zodpovedajúce rozvoju vied, novým objavom a rastu všeobecnej kultúry, a tak dokázali všestranne čeliť otázkam, ohrozeniam a výzvam modernej doby. Zreformované teologické fakulty resp. vyššie teologické učilištia mali byť zároveň podľa možnosti čo najnezávislejšie od akejkoľvek vonkajšej ingerencie a poskytovať záruky, že budú rešpektovať kánonické predpisy, dodržiavať predpísanú disciplínu a neodchýlia sa od záväzného učenia.

Takýto model vyšších štúdií navyše neohrozoval existenciu diecéznych seminárov, ktoré československý štát v zmysle koncentračných plánov hodlal postupne zrušiť a nahradiť troma štátom kontrolovanými centrálnymi seminármi. Tieto štátne plány začali rýchlo vrhať aj medzinárodnopolitické tiene. Otvoreným protestom na ne reagoval vratislavský biskup Bertram, ktorému vláda v lete 1921 zrušila seminár v sliezskej Vidnave. Na Bertramovu podporu okamžite vystúpila nemecká vláda a situáciu politicky inštrumentalizovala aj vláda maďarská, ktorá menom maďarských biskupov prostredníctvom svojej legácie vo Vatikáne protestovala proti plánom československej vlády zrušiť „maďarské semináre (!)”.

Pápež Benedikt XV. vysvetlil českým a slovenským biskupom svoje pohnútky a predstavy o reforme teologického štúdia listom z 30. novembra 1921, v ktorom poukázal na to, že kňaz môže svoj úrad primerane zastávať iba vtedy, keď dostane patričnú formáciu, syntetizujúcu jej intelektuálny, duchovný i pastoračný element a keď zodpovedajúc potrebám čias dokáže zosúladiť vieru a vedu, využiť moderné vedecké poznatky a zároveň vyvinúť hlbokú spiritualitu a pastoračnú flexibilitu, aby vedel odolávať dvom veľkým hrozbám – vnútornej ľahostajnosti a prispôsobovaniu sa ideologickým a materiálnym lákadlám moderného sveta. Benedikt XV. v liste opakoval svoje presvedčenie, že korene veľkej krízy Katolíckej cirkvi v českých krajinách i inde v Európe ležali v nedostatočnej vedeckej a duchovnej príprave kléru a vyzval biskupov, aby v súlade s ustanoveniami Kódexu a propozíciami Kongregácie pre semináre a univerzity z 26. apríla 1920 v každej diecéze resp. v skupine malých diecéz zriadili diecézny seminár, aj za cenu kvantitatívnych strát sprísnili výber kandidátov, udeľovanie úradov a dodržiavanie disciplíny, obsahovo zreformovali štúdium a v úzkom osobnom kontakte sledovali duchovné a vedecké pokroky svojich klerikov. Pápežov dlhý, otcovsky naliehajúci list bol výsledkom správ, ktoré do Apoštolského paláca prichádzali za predchádzajúce mesiace a roky a v ktorých pražský nuncius a početní cirkevní hodnostári nepísali iba o protikatolíckych náladách v českom obyvateľstve a v politických elitách republiky a o smutných udalostiach schizmy v lone českého katolíckeho kňazstva, ale aj o nedostatočnom vzdelaní a formácii kňazstva a o istej pomalosti, s ktorou sa ordinári púšťali do obnovy teologického štúdia. Nuncius Micara ju pripisoval istej nevôli predovšetkým českých biskupov pustiť sa do konfliktu so štátnou mocou a dominantnou českou verejnou mienkou a riskovať, že vyprovokujú ešte razantnejšie obvinenia z nedostatku národného ducha českého katolicizmu a vyústia do úplnej marginalizácie katolicizmu v českej spoločnosti. Nuncius tiež s ľútosťou konštatoval, že mnohým cirkevným hodnostárom, ktorí boli sami sformovaní starým rakúsko-uhorským systémom, chýbalo skutočné porozumenie pre potrebné zmeny: „Ťažkosti, na ktoré riešenie tejto veci naráža začínajú už tým, že ľudí, ktorí svoje štúdiá absolvovali tu a nepoznajú žiadny iný systém je treba presvedčiť o nevyhnutnosti a naliehavosti vážnej a radikálnej reformy.“
V slovenskom cirkevnom prostredí zavládlo po neúspechu so založením fakulty isté sklamanie. Noví ordinári, ktorí postupne prichádzali na slovenské biskupské stolce, si však sami čoraz jasnejšie začali uvedomovať nedostatky študijného systému zdedeného po starej monarchii, aj keď ich právne a materiálne možnosti dôsledne ho zreformovať podľa predstáv kongregácie boli obmedzené. Na konferencii vo Svätom Kríži sa pokúsili riešiť situáciu tak, že filozofický kurz z prvého ročníka zaradili už do posledných dvoch gymnaziálnych tried, kým samotné štúdium koncipovali ako päťročné. Žiadnou obsahovou úpravou však nemohli odstrániť najzávažnejšiu praktickú prekážku na ceste ku fakulte – nekompromisný nesúhlas ostrihomského arcibiskupa. Pohyb do patovej situácie tak mohlo vniesť až menovanie apoštolského administrátora ad nutum Sanctae Sedis pre slovenskú časť ostrihomskej arcidiecézy Pavla Jantauscha v máji 1922. Hoci Jantauschov manévrovací priestor bol obmedzený, lebo štát jeho menovanie neuznal a nevrátil mu do správy sekvestrované majetky, ako nadšený prívrženec myšlienky fakulty sa s elánom pustil do práce a v októbri 1923 sa menom všetkých slovenských biskupov obrátil na vládu so žiadosťou, aby ministerstvo zahraničných vecí obnovilo rokovania so Svätou stolicou vo veci fakulty, ministerstvo financií ju zohľadnilo ako rozpočtovú položku a ministerstvo školstva reštituovalo jej pôvodne založený knižničný fond. 22. februára 1924 napokon adresoval Kongregácii pre semináre a univerzity žiadosť o kánonické erigovanie fakulty. Nový pražský nuncius Francesco Marmaggi, ktorý osobne myšlienku fakulty podporoval, mu však už v júni 1924 musel oznámiť negatívnu odpoveď kongregácie, ktorá aj prepracovaným štatútom a študijnému programu vytýkala vážne nedostatky, predovšetkým to, že nespomínali právomoc Svätej stolice udeľovať promočné právo, príliš široko koncipovali štátne kompetencie, nedostatočne zaručovali slobodu biskupa menovať resp. odvolávať profesorov, vyžadovali nostrifikáciu akademických titulov získaných na Svätou stolicou uznaných univerzitách a popri štyroch rokoch teológie predpisovali iba jeden rok štúdia filozofie namiesto dvoch. Keďže väčšinu týchto otázok upravovalo aj štátne zákonodarstvo, vyžadovalo si ich riešenie rokovania so štátom. Skôr než sa mohli začať však došlo ku známej kríze okolo osláv Husovho sviatku v júli 1925 a ku zamrazeniu vzájomných diplomatických vzťahov, ktoré o niekoľko rokov odsunulo i riešenie fakultnej kauzy.

Hoci poslanci Slovenskej ľudovej strany v nasledujúcich rokoch opätovne vyzývali vládu, aby v súčinnosti so Svätou stolicou uskutočnila legislatívny prísľub z júla 1919, ku konkrétnemu obnoveniu rokovaní došlo až v roku 1934. 27. februára 1934 sa slovenskí biskupi uzniesli, že sa so všetkou energiou znova ujmú veci fakulty. Nepriamo ich zaktivizovalo aj otvorenie štátom financovanej slovenskej evanjelickej teologickej fakulty. V júni 1934 sa vybral do Ríma Emil Funczik, ktorý prednášal kánonické práva v trnavskom seminári, aby z poverenia biskupa Jantauscha odovzdal príslušnej kongregácii nový Libellus supplex. Prefekt kongregácie kardinál Gaetano Bisleti okamžite požiadal štátneho sekretára Eugenia Pacelliho o zásadné politické vyjadrenie. Pacelli mu po rozhovore s československým vyslancom Radimským odpovedal, že nevidí ťažkosti politického rázu, pretože pražská vláda sa proti erigovaniu fakulty nestavia.

Zelená, ktorú tak dal kardinál štátny sekretár projektu však dlho nesvietila. Už v auguste dôverne ústne oznámil Bisletimu, že so schválením fakulty „bude treba vyčkať“. Stručný archívny záznam viac neprezrádza, historický kontext však napovedá, aké mala vyčkávacia taktika príčiny. Vnútropoliticky to bola kauza profesora Vojtěcha Šandu, známeho prívrženca reformného hnutia českého kňazstva, ktorému bola po opätovnej kritike ustanovení Kódexu a otvorenom stanovisku v prospech vyňatia pražskej teologickej fakulty zo zväzku Karlovej univerzity začiatkom tridsiatych rokov odňatá missio canonica, nie však štátna profesúra. Zahraničnopoliticky to bol nedoriešený konflikt v kauze nuncia Pietra Ciriaciho, ktorého vláda kvôli otvorenému listu Andrejovi Hlinkovi v októbri 1933 vypovedala z krajiny, predovšetkým však vážny spor medzi Československom a Maďarskom kvôli sekvestrovaným cirkevným majetkom, ktorý sa z iniciatívy ostrihomského arcibiskupa Serédiho dostal pred medzinárodný súd v Haagu.

Pražská vláda mala tentoraz oveľa vážnejšie motivovaný záujem o založenie fakulty než v začiatkoch republiky. V polovici tridsiatych rokov už cítila medzinárodnú izoláciu a ohrozenie republiky, preto sa snažila skonsolidovať svoju situáciu, pacifikovať slovenskú opozíciu a podľa možnosti ju izolovať od podpory Katolíckej cirkvi, vytvoriť katolícky blok, v ktorom by dominovala „štátotvorná“ česká lidová strana, vyriešiť otvorené cirkevnopolitické otázky, predovšetkým realizáciu Modu vivendi, a tak navonok prezentovať republiku ako štát s podporou väčšinového katolíckeho obyvateľstva, získať jej sympatie Svätej stolice a posilniť jej pozíciu voči Maďarsku i Nemecku.

Súčasťou tohto programu zostala pravda i stará snaha ovplyvniť prípravu kňazstva v „československom duchu“. Jasne sa to priznávalo i v elaboráte predloženom vatikánskym vyslanectvom ministerstvu zahraničia v lete 1934, v ktorom sa konštatovalo, že „štát mal v posledných 16 rokoch nevalný – ak nie žiadny – vplyv na výchovu kňazského dorastu“, čo podľa autora znamenalo, „že týmto spôsobom odišlo do života najmenej 1200 mladých katolíckych kňazov s pochybnou, niekedy dokonca protištátnou orientáciou“, u ktorých „štátna myšlienka nikdy nezakotvila“ (za protištátnu orientáciu sa považovalo i spochybňovanie československej národnej jednoty). Tento problém bolo treba podľa autorov elaborátu „riešiť od koreňa“.

Plán, ktorý vzišiel z prostredia ministerstva zahraničia, sa síce našťastie nerealizoval, ale už samotný fakt jeho existencie je príznačným historickým svedectvom. Navrhovalo sa v ňom, aby sa problém bratislavskej teologickej fakulty likvidoval metódou divide et impera inštrumentalizujúcou paralelnú akciu rehole sv. Františka, ktorá sa usilovala o založenie vlastnej fakulty. Keďže jej dezignovaní profesori boli „spolovice Česi“ a predstavitelia rehole robili podľa ministerstva všeobecne dojem, že sú „uvedomelí a spoľahliví Čechoslováci“ a mali odporúčania sociálnodemokratického ministra školstva, unitaristicky zmýšľajúceho Slováka Ivana Dérera, navrhovalo vyslanectvo, aby štát vyšiel františkánom v ústrety a splnil v ich prípade požiadavky, ktoré žiadala konštitúcia Deus scientiarum Dominus z roku 1931, osobitne predĺženie štúdia na sedem rokov, poskytol im budovu a vybudoval pri ich fakulte aj Všeslovanský teologický orientálny ústav, a tak dosiahol, aby boli ich štatúty v Ríme čo najskôr schválené, zatiaľ čo fakulte, o ktorú sa usilovali biskupi, by podobné možnosti neboli dané, čo by v konečnom dôsledku znamenalo, že by sa univerzitné štúdium teológie dostalo do rúk „spoľahlivo československy“ zmýšľajúcich profesorov. Nápad, našťastie, neuspel, paralelná akcia františkánov, usilujúcich sa o zriadenie vlastného rehoľného teologického učilišťa, však napriek tomu načas v Ríme skomplikovala erigovanie fakulty. Uvedomoval si to aj chargè d’affaires Svätej stolice v Prahe, ktorý viackrát intervenoval v kongregácii, aby uprednostnili návrh biskupov pred iniciatívou jedného rehoľného spoločenstva.
O záujme vlády urýchliť erigovanie fakulty svedčil i fakt, že sa ešte pred začatím rokovaní rozhodla vyjsť s iniciatívou a v návrhu rozpočtu na rok 1935 predložila parlamentu na schválenie značnú finančnú čiastku, určenú na uhradenie nákladov teologickej fakulty v Bratislave v akademickom roku 1935/1936.

Keď z Ríma od júna 1934 neprichádzala na žiadosť biskupa Jantauscha žiadna odpoveď, rozhodli sa slovenskí biskupi v októbri 1934 urgovať pri Svätej stolici vybavenie svojej supliky a biskup Jantausch sa opakovane vybral do Ríma, kde s obdivuhodnou trpezlivosťou a pokorou klepal na všetky čo len trochu pootvorené dvere. V archíve Druhej sekcie Štátneho sekretariátu sa z tohto obdobia zachoval rukopisný záznam, ktorý sumarizuje argumenty pro a kontra fakulty, a tak umožňuje nahliadnuť do kuriálnych rozhodovacích procesov. Ako najzávažnejšia prekážka otvorenia fakulty sa tam uvádza odpor ostrihomského arcibiskupa kardinála Serédiho. V prospech fakulty zase hovorila podpora slovenského episkopátu, väčšiny slovenských poslancov, skutočnosť, že fakulta už bola legislatívne založená, čím štát už na seba prevzal finančné záväzky, fakt, že v dohľadnej dobe bude realizovaný Modus vivendi a zriadené slovenské arcibiskupstvo s pravdepodobným sídlom v Bratislave, takže bude vhodné, aby tam bola aj fakulta, a napokon to, že zriadenie novej fakulty by umožnilo naplno implementovať normy konštitúcie Deus scientiarum Dominus, ktoré sa ešte nepodarilo presadiť na pražskej a olomouckej fakulte. V zázname sa napokon konštatovalo, že jedinou otvorenou otázkou zostali garancie, že menovanie profesorov a ich zotrvanie v úrade závisí výlučne od Svätej stolice resp. cirkevnej autority. V tomto zmysle inštruoval v decembri 1934 štátny sekretár Eugenio Pacelli kardinála Gaetana Bisletiho, aby kongregácia začala s rokovaním, ale žiadala konkrétne garancie ohľadne menovania a odvolávania profesorov, a to nielen v Bratislave, ale aj na už jestvujúcich fakultách v Prahe a v Olomouci.
Najdelikátnejším bodom rokovaní, ktoré v Prahe za neprítomnosti nuncia viedol chargè d’affaires Giovanni Panico, bola žiadosť Svätej stolice, aby sa vláda explicitne zaviazala, že profesor na teologickej fakulte, ktorý stratí cirkevné oprávnenie prednášať, bude uvoľnený zo štátneho profesorského miesta, na ktoré bude následne možné menovať náhradu. Vláda bola nakoniec s takouto podmienkou uzrozumená, chcela ju však taxatívne limitovať na prípady vieroučné a morálne, kým Svätá stolica trvala na všeobecnejšej formulke, ktorá zahŕňala kvality profesora vôbec. Rokovania trvali celé týždne, ale skutočnú príčinu, prečo sa vláda tak tvrdo bránila vatikánskej formulácii, prezradil vyslanec Krofta až v júli 1935, keď v nóte nunciatúre vysvetlil, že taxatívne obmedzenie práva biskupov odňať profesorom missio canonica malo zabrániť tomu, aby slovenskí biskupi neskôr nemohli odvolať českých profesorov, ktorí by pravdepodobne na začiatku zaujali miesta na fakulte. Ministerstvo pripúšťalo, že ich prepustenie a nahradenie slovenskými profesormi malo byť možné, keby sa oženili alebo hlásali bludy, ale nie vtedy, keby napríklad profesor cirkevných dejín popieral existenciu slovenského národa.

Rokovania sa napokon skončili kompromisom v prospech vlády. Vláda pripustila všeobecnejšiu formulku, Svätá stolica sa však zaviazala, že v písomnej odpovedi vysvetlí, že pod pojmom „conduite“ nemyslí výslovne politické a národné motívy. Po vzájomnej výmene nót 20. augusta 1935 vydala Kongregácia pre semináre a univerzity príslušný dekrét o kánonickom erigovaní teologickej fakulty v Bratislave antedatovaný na 15. augusta 1935. O rok neskôr, v jeseni 1936, prešli cez brány fakulty prví študenti katolíckej teológie, boli ustanovené akademické orgány fakulty a zvolený jej prvý dekan, profesor morálnej teológie Alexander Spesz. Vytúžené dieťa sedemnásťročného úsilia mohlo konečne uzrieť svetlo sveta.

-
Publikované in: Jozef Haľko, Emília Hrabovec: 75 rokov Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave. Bratislava 2011. ISBN 978-80-88696-62-9, s. 43-69.



( TK KBS, ehr; ml ) 20200814016   |   Upozorniť na chybu v správe |



[naspäť]







(c) TK KBS 2003 - 2020