[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je piatok 27. 11. 2020   Meniny má Milan       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  november  >>
poutstštpisone
       1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
30      

  COVID-19
Núdzový stav

  Top témy
Všetky
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Budúci salezián Michal Žák pred sľubmi: Trpíme valentinizáciou lásky
P:3, 07. 08. 2020 10:17, DOM



Bratislava 7. augusta (TK KBS) V sobotu 15. augusta 2020 zložia traja mladí muži zo Slovenska svoju prvú rehoľnú profesiu ako saleziáni dona Bosca. Do Spoločnosti sv. Františka Saleského s dočasnými sľubmi vstúpia Peter Gábor a Matej Ivanič pochádzajúci z Prešova a Michal Žák z Bratislavy. Slávnosť sa uskutoční v kostole sv. Jána Evanjelistu v Poprade-Veľkej o 11:00. Michal Žák pri tejto príležitosti poskytol rozhovor pre Tlačovú kanceláriu KBS.

- Čím Vám imponujú saleziáni, že ste sa rozhodli zložiť prvé rehoľné sľuby v tejto spoločnosti?
Ani vlastne neviem. Je to akási šťava, vôňa, ktorá visí vo vzduchu a tá ma očarila pri jazde životom. Pri dospievaní v puberte, počas vysokej školy. To je ako niekomu vysvetľovať, prečo ste zamilovaní. Prečo vás očarí konkrétne dievča, ktoré sa nemusí páčiť ostatným.

- Poznáte aj iné spirituality?
Tým, že som z Bratislavy, kde na každom rohu je nejaký typ spoločenstva, alebo rehoľného spoločenstva, tak počas angažovaného kresťanského života človek narazí na rôzne spirituality. Chodil som na Gymnázium Matky Alexie, ktoré spravovali bratia kapucíni. Chodieval som do jezuitského exercičného domu v Kolíne. Mám mnoho priateľov z rôznych hnutí. Pri stretnutiach s inými som si uvedomil, že vo mne drieme niečo saleziánske. Som preto rád, že som mal skúsenosť s inými spiritualitami.

- Tak prečo viac saleziáni, ako tí ostatní?
Je to ľuďmi. Saleziánmi v jednotlivých komunitách a ich spoločným životom. Je to pre mňa to najzreteľnejšie. Čítať o Don Boscovi je super, ale to, čo ho vtelí do dnešného sveta je kontakt nie so saleziánom jednotlivcom, ale s nejakým kontextom, s komunitou. Vyrastal som v bratislavskom saleziánskom stredisku na Trnávke, kde som mal možnosť toto intenzívne vnímať. Niekedy kritickejšie, inokedy menej, ale tu to bolo práve niečo, čo som si načítaval.

- Kto bol prvý salezián, ktorého ste stretli?
Nechtiac som so saleziánmi prichádzal do kontaktu od krstu. Rodičov sobášil salezián Anton Srholec. Krstil ma Vincent Feledík. Prvý kontakt som mal na Trnávke počas prímestských táborov, kde som prišiel ako šesťročný chlapec. Veľmi matne som si pamätal Petra Bicáka, ktorý mal vtedy na starosť oratórium. O niekoľko rokov neskôr mi na stretkách imponoval Peter Hasidlo, ktorý ako študent vo formácii mával s chlapcami stretká. Tam sa mi páčila istá akčnosť, ale aj poctivosť a disciplína života. Ako vysokoškolák som si bol vyskúšať rehoľný život v Novej Dubnici. Bol to krok, ako sa posadiť na zem. Poznal som saleziánov z kazateľnice, sakristie, zo stretiek. Iné to však bolo v kuchyni, pri jedálenskom stole, spoločné rozhovory. Táto skúsenosť bola pre mňa kľúčová. Tu som zisťoval, čo je to komunitný rehoľný život.

- Rehoľný život v Dubnici nad Váhom Vás oslovil natoľko, že ste sa rozhodli stať saleziánom?
Oslobodilo ma to od ilúzií a názorov, ktoré nadšený mladý katolík nesie a chce projektovať, prečo saleziáni nerobia toto alebo tamto. Tieto dva týždne a počas nich rozhovory so vtedajším direktorom komunity Petrom Mlynarčíkom mi pomohli odzbožštiť, ale aj oddémonizovať saleziánsky život. Posadil ma ten zážitok do reality. Keď som sa potom rozhodoval, dokázal som si predstaviť súradnice, čo to znamená.

- Čo teda zavážilo, že ste sa rozhodli zasvätiť Bohu u saleziánov?
Počas rozlišovania povolania som si uvedomil, že niečo hlboké drieme vo mne na spodku srdca. Ako človek sa nechá opaľovať slnkom, tak som zistil, že tým slnkom chcem byť opaľovaný naďalej. Zistil som, že byť na slnku má veľký zmysel. Postupne som prehlboval duchovnú skúsenosť modlitbou, pri ktorej som cítil istý tichý potôčik vábenia, očarenia, volania, ktoré raz nepočujem, inokedy sa z neho teším.

- Kedy ste si povedali, že chcete byť saleziánom?
Počas adorácie na duchovných cvičeniach. Pre mladého muža je dobré, keď raz za čas ide do lesa. Tak som niekoľko dní strávil v takomto lese. Pri nočných zvukoch. Na konci adorácie som si uvedomil, že chcem položiť zbrane nedôvery a váhania a uvoľniť sa dôvere Bohu. Síce sa po tomto rozhodnutí objavilo tisíc dôvodov, prečo nie. Ale už som bol pripravený, že chvíľkové zneistenia asi tu musia byť.

- Nechceli ste sa teda nikdy vrátiť späť z tejto cesty?
Chcel a viackrát. Proces rozlišovania trval dlhšie. Prežíval som však vnútornú slobodu, že Boh aj cez ľudí, ktorí ma sprevádzajú, mi niečo hovorí alebo ukazuje. Tí, čo ma sprevádzali, neboli ľuďmi, ktorí by vysielali signál. Pomáhali mi len nastavovať antény. Ja som však vždy vedel, že ak by som cúvol, ochudobnil by som sa o niečo dobré. Žijeme len jeden život. Žijeme ho len na jeden pokus. Nemáme ich viac. Moja generácia vyrástla na počítačových hrách. Hru sme si mohli uložiť a vrátiť sa späť. Ale v živote máme len jeden pokus!

- Vy ste mali predsa len trošku špecifickú cestu povolania. Noviciát ste absolvovali pred tromi rokmi.
U saleziánov je veľmi poctivé rozlišovanie. Mladí muži prechádzjú viacerými etapami, aby sa mohli uistiť, že počujú Božie volanie a nie len nejaký hurá efekt. Takže po skončení noviciátu sme spolu s magistrom noviciátu usúdili, že ešte potrebujem nejaký čas na dozretie a započúvanie sa do motivácií. Je to ako cibuľa. Človek postupne odhaľuje jednotlivé vrstvy, ale ešte bolo potrebné ísť hlbšie. Tomuto som sa venoval posledné tri roky. Dorozlišovaniu svojho povolania.

- Neboli ste sklamaný, že ste neskladali sľuby s ostatnými pred tromi rokmi?
Sklamané bolo moje ego. Už som mal premyslené, ako bude vyzerať oznamko k prvým sľubom. Oboznamoval som s tým ľudí. Niektorí to vnímali, že ma vyhodili. Nebolo to tak. Bol mi daný čas na dorozlišovanie. Pre mladých ľudí je dôležité nechať sa sprevádzať. Ale málokto si to dovolí. Ja som sa postupne uvoľňoval v dôvere Bohu. Dôveroval som mu, že čas, ktorý mi dáva, je od neho. Dôveroval som, že to nie je výmysel alebo úlet. Prišli veci, ktoré ma v dôvere zneistili, ale to je normálne.

- Za ten čas ste dokončili civilnú vysokú školu.
Mal som rozoštudovanú architektúru a urbanizmus na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Keďže som mal dostatok času, vyštudoval som popri tom aj grafický dizajn na pomaturitnom štúdiu. Mohol som tak nasávať rôzne remeslá v odbore Grafika vizuálnych komunikácií na Škole Dizajnu. Štúdium na architektúre bolo najmä o projektoch a termínoch. Podobné je to aj v rozlišovaní povolania. Človek je postavený pred nejaké úlohy, pred ktorými je dobré nevycúvať.

- Zíde sa Vám takéto vzdelanie aj u saleziánov?
To sa nechám prekvapiť. Pán Boh chce naše dary rozmnožiť sto až tisícnásobne. Ale pred tým tam musí byť vklad, že Bohu dám všetko. Chcem byť slobodný od toho, čo si ja sám myslím, aké mám dary a talenty. Možno mi Boh chce ukázať omnoho viac. Objavil som príbeh jedného dominikána Jean-Marie Alain Couturiera OP, ktorý žil na začiatku 20. storočia. Pred tým ako vstúpil do rehole vyštudoval maľbu v Paríži. V prvých rokoch rehoľného života prežíval veľkú krízu, že nie je ani dobrý mních a ani dobrý maliar. Neskôr začal sprevádzať maliarov a architektov. Vznikli vďaka nemu nádherné diela. Položil základy dialógu Cirkvi so súčasným umením.

- Vy ste sa rozhodli pre rehoľný život, ale nechcete byť kňazom.
Prvé rehoľné sľuby budem skladať ako rehoľný brat, koadjútor. Na začiatku má mladý chlapec dilemu kňaz alebo nekňaz. V kontakte so saleziánskou spiritualitou som zacítil vôňu povolania rehoľného brata. Cítim sa byť oslovený nekňazskou formou identity saleziána. Nie je to niečo antiklerikálne. Čítam to tak, že Boh mi dáva impulzy a chcem sa nechať do nich ponoriť. Som zvedavý, čo to bude. Tušíme, že to bude veľké dobrodružstvo.

- Poznáte koadjútorov na Slovensku? Pred 30 rokmi bol koadjútor v Poprade viac menej nákupca potravín. Človek pre všetko. Zmenil sa ten obraz?
Práve s týmto som bojoval. Prvého koadjútora som spoznal, keď som mal 18 rokov na škole pre mladých animátorov. Bol to mladý ponovic, ktorý je dnes misionárom v Azerbajdžane. Moja prvá pochybnosť bola, že nie som manuálne zručný. Nevyznám sa v elektrike. Bál som sa, či to nie je prekážka. Rozprával som sa s jedným koadjútorom a ten mi ukázal, že koadjútori sú profesori na univerzitách, sú duchovní sprievodcovia. Pre mňa bolo impulzom vidieť rozmanitosť koadjútorov. Na Trnávke ako koadjútor pôsobí Rado Rumanovič, s ktorým sa pravidelne rozprávam. V týchto rozhovoroch som zistil, že ja som ja. A kňaz je kňaz. Každý z nás je iný. Jednota neznamená uniformitu.

- Po prvých sľuboch budeš v Žiline študovať filozofiu.
Po prvých rehoľných sľuboch všetci saleziáni študujú filozofiu. Je to prehĺbenie intelektuálnej formácie. Obsahuje spoločný život, spoločné modlitby. Teším sa na prednášajúcich.

- Do saleziánskeho noviciátu nepribudnú tento rok noví novici. Čím to je, že nie sú nové povolania? Alebo je ich menej?
Výskumy hovoria o citovej nezrelosti mladých, o neskorom rozhodovaní sa, či demografickej kríze. Možno sa treba spýtať Pána Boha, prečo to je. Možno nechce, aby saleziánska spoločnosť pokračovala? Alebo povolania majú byť vzácnejšie? Neviem. Boh vie, prečo a koho povoláva v 21. storočí.

- Ani z farnosti na Trnávke, z ktorej pochádzate, nie sú povolania.
Za posledné roky sme traja v začiatočných fázach formácie. Pre mňa sú ale povzbudením práveže aj mladí, ktorí statočne vstupujú do manželstva. Všetci sme na tej istej lodi. Vnímame život ako dar.

- Dokážu saleziáni reflektovať potreby mladých 21. storočia?
Nestíha sa to. Stíha sa chvíľkami reflektovať povrch a kulisa. Narastá však intenzita vnímania srdca. Mladý človek sa - myslím si - nemení. Je rovnaký v 19. storočí ako aj teraz. Dnes má možno viac tržných rán. Teda pohľad sa môže sústrediť v súčasnosti na to podstatné. Na srdce. Na duchovný život. Nemáme na to byť na všetkých sociálnych sieťach, vo všetkých projektoch. Salezián keď chce, srdcu mladého človeka rozumie.

- Po čom dnes túži mladý človek?
Prežívať, že som bezpodmienečne milovaný a milovať. Objaviť, že ten, kto ma bezpodmienečne miluje je Boh Otec. Keď som napojený na Otca, stávam sa prostriedkom Otcovej lásky pre druhých.

- Dnes však ako by sme na lásku nemali čas, naháňame sa za školou, prácou, krúžkami...
Naháňame sa za výkonom. Zamieňame si lásku za výkon. Trpíme valentinizáciou lásky. To znamená, že za lásku si dosadíme ružové srdiečko a príjemné pocity. O láske píše apoštol Pavol. Keď žijem trpezlivosť, žijem lásku. Keď žijem nevypínanie sa, žijem lásku. Keď žijem nemyslenie na zlé, žijem lásku. Toto je láska. Toto keď ukážeme našej kultúre, môže to byť revolučná reč.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Michal Žák je panelákové dieťa z bratislavského Ružinova. O kresťanskej viere sa doma spolu veľa rozprávalo a spoločne doma modlilo. Po doštudovaní osemročného Gymnázia Matky Alexie vyštudoval odbor architektúra a urbanizmus na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity a odbor grafika vizuálnych komunikácií na Škole dizajnu. Fascinuje ho vzájomné sa ovlyvňovanie sveta viery a umenia. V týchto dňoch skladá v Poprade-Veľkej spolu s dvomi novicmi svoje prvé rehoľné sľuby ako salezián dona Bosca.

Zhováral sa Radovan Pavlík



( TK KBS, rp; pz ) 20200807026   |   Upozorniť na chybu v správe |



[naspäť]