Asociácia španielskych kresťanských advokátov zažalovala Španielsku republiku v Štrasburgu tvrdiac, že Španielsko porušilo právo na slobodu vierovyznania kresťanov, keď nepostihlo správnym alebo trestným konaním autora výstavy, ktorý sám uviedol, že predmetné umelecké dielo vytvoril za jediným účelom a to urážky kresťanov. Štrasburský súd preto bude rozhodovať o tom, či sloboda prejavu zaručená Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručuje aj ochranu takým verejným výrokom, ktorých jediným cieľom nie je realizácia slobody slova autora ale cieľom je urážka určitej skupiny osôb a či takéto urážlivé prejavy majú miesto v demokratickej spoločnosti.

"Diskutovať a prezentovať svoje názory je dôležitá súčasť slobody. Môže sa stať, že konkrétna osoba ako nezamýšľaný efekt svojho vyjadrenia neviery môže uraziť náboženské cítenie určitej skupiny osôb. Vážny zásah však je, ak osoba priamo a úmyselne svojim prejavom zamýšľa a chce uraziť určitú skupinu osôb a zámerne vyberá spôsob, akým chce čo najviac uraziť. Je preto na zváženie, či Dohovor poskytuje ochranu práve takejto forme slobody prejavu, keď neexistuje iný cieľ a úmysel človeka, len svojim prejavom urážať iného," píše arcbiskup Zvolenský.

-

Celá tlačová správa

-

Plné znenie interevencie KBS

Dňa 20. júna 2019 oznámil Európsky súd pre ľudské práva vláde Španielska podanie sťažnosti č. 22604/18. V prípade došlo k vyobrazeniu nevhodného umeleckého diela autora M Azconu. V roku 2015 počas niekoľkých mesiacov ukradol 242 premenených hostií počas svätých omší v Španielsku. Zostavil ich na zem do slova „pederastia“ a odfotil sa s nimi nahý a zorganizoval výstavu s názvom „Amen“, kde vystavil tieto fotografie. Výstavu podporilo mesto Pamplona a následne ďalšie španielske mestá, pričom autor zarobil takmer 300 tisíc Eur. Rovnako zverejnil aj fotografie, ako kradne premenené hostie, na svojom konte na Twitteri, kde zvykne urážať kresťanov.

V súčasnosti sa odhaduje, že každý siedmy kresťan žije v krajine, kde je ohrozené základné ľudské právo na slobodu myslenia, pod ktoré spadá aj sloboda vierovyznania. Kým v niektorých krajinách sú kresťania ohrození na životoch pre svoju vieru, v západnom svete sa čoraz viac rozširujú nenávistné prejavy voči kresťanom v rôznych formách. Takéto slovné prejavy sa množia aj v slovenských masovokomunikačných prostriedkoch. Predmetný prípad je jedným z príkladov, kedy sú kresťania vystavení nenávistným a urážlivým prejavom, pričom štátom vytvorený systém ochrany prostredníctvom zákonov zlyháva a tým dochádza k porušeniu slobody svedomia a vierovyznania.

Sloboda slova je samostatné právo ale aj komponent ostatných práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konflikt vzniká vtedy, ak je potrebné chrániť iné práva a záujmy iných, tak ako je uvedené v čl. 10 ods. 2 Dohovoru. V tomto konkrétnom prípade ide o slobodu náboženstva, keď prejav niekoho nesmeruje k vyjadreniu jeho myšlienok a presvedčenia ale smeruje jedine k tomu, ako uraziť určitú náboženskú skupinu.

V tomto konkrétnom prípade vidíme niekoľko podstatných skutkových okolností, ktoré nás aj priviedli k rozhodnutiu intervenovať v tomto spore. Sloboda slova je dôležitá, pretože sama o sebe zabezpečuje slobodu jednotlivca ale aj zodpovednosť za svoje konanie a svoje rozhodnutia. Sloboda je v rozume a vo vôli zakorenená schopnosť konať alebo nekonať, urobiť to alebo ono. Slobodnou vôľou každý disponuje sebou samým. sloboda je v človekovi sila, ktorá mu umožňuje rásť a dozrievať v pravde a v dobre. Naopak, zvoliť si zlo je zneužitím slobody. Dohovor zaručuje každému právo veriť ale aj neveriť a toto prezentovať aj verejne, nielen písaným slovom ale aj prostredníctvom umenia. Diskutovať a prezentovať svoje názory je dôležitá súčasť slobody. Môže sa stať, že konkrétna osoba ako nezamýšľaný efekt svojho vyjadrenia neviery môže uraziť náboženské cítenie určitej skupiny osôb. Vážny zásah však je, ak osoba priamo a úmyselne svojim prejavom zamýšľa a chce uraziť určitú skupinu osôb a zámerne vyberá spôsob, akým chce čo najviac uraziť. Je preto na zváženie, či Dohovor poskytuje ochranu práve takejto forme slobody prejavu, keď neexistuje iný cieľ a úmysel človeka, len svojim prejavom urážať iného.

Podľa skutkových okolností sa javí, že umelec pán Abel Azcona, považuje za účel svojho umenia opakované urážanie kresťanov, ktoré je zrejmé z jeho profilu na sociálnej sieti Twitter. Rovnako, umelec Abel Azcona v relácii vysielanej španielskym rádiom uviedol, že si zámerne pre svoje dielo zvolil premenené hostie, pretože mal v úmysle čo najviac uraziť kresťanov, ako uvádza text rozsudku súdu v Pamplone predložený sťažovateľom - Španielskou biskupskou konferenciu.

Katolícka cirkev verí, že od okamihu slávenia Eucharistie sa hostia premieňa v Božie telo a krv. Spôsob Kristovej prítomnosti pod eucharistickými spôsobmi je jediný svojho druhu. Eucharistia je akoby zavŕšenie duchovného života a cieľ všetkých sviatostí. V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté opravdivo, skutočne a podstatne telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus. Cirkev pozná desiatky prípadov eucharistických zázrakov po celom svete, kde sa podľa skúmania vedcov v premenenej hostii nachádzajú stopy krvi a ľudského tkaniva. Posledný takýto zázrak je z roku 2013 z Poľska. V eucharistickej kaplnke Kostola sv. Hyacinta v Legnici je vystavená na poklonu hostia s viditeľnými stopami krvi a telesného tkaniva. V monštrancii bola verejne vystavená po tom, ako k tomu v roku 2016 dala súhlas Kongregácia pre náuku viery. Eucharistický zázrak v Legnici na juhozápade Poľska sa stal na Vianoce 25. decembra 2013. Pri svätej omši padla premenená hostia na zem. Ako je to v týchto prípadoch zvykom, farár ju položil do nádoby s vodou, aby sa rozložila. Namiesto toho sa však Eucharistia nerozpustila a objavili sa na nej stopy krvi a tkaniva. Genetici po výskumoch oznámili, že ide o ľudskú krv skupiny AB (ako je to mimochodom aj pri krvi na Turínskom plátne či pri eucharistickom zázraku v Lanciane). Tkanivom sú podľa vedcov „útržky priečne pruhovaného svalu“, ktorý „veľmi pripomína srdcový sval so zmenami, ktoré sa často objavujú počas agónie“.

Uvedené slúži súdu pre lepšie pochopenie, v akej úcte majú katolíci Božie telo a že tento podstatný bod viery bol predmetom útoku pána Azconu.

Podstatnou okolnosťou v spore je aj to, že napriek existencii represívnych noriem v Španielsku nebolo možné prakticky postihnúť konanie pána Azconu. Španielske orgány nijako neprihliadali na skutočnosť, že pán Azcona si prisvojil cudziu vec, ukradol 242 kusov premenených hostií. Síce tieto ukradnuté hostie nemajú materiálne vysokú hodnotu, avšak ich morálna hodnota je pre veriacich a pre Cirkev nesmierna. Trestnoprávne predpisy mnohých štátov, akým je napríklad aj Slovensko, majú upravenú aj krádež z osobitného motívu, ktorým je nenávisť voči skupine osôb pre ich náboženské vyznanie alebo krádež na mieste požívajúcom pietu alebo všeobecnú úctu, čím sa myslia aj kostoly. Rovnako je trestnoprávne postihnuteľné už len samotné hanobenie skupiny osôb pre ich náboženské vyznanie. Zdá sa, že takúto úpravu má aj Španielsko, avšak španielske orgány dospeli k záveru, že pán Azcona svojim konaním nijako nenaplnil skutkové podstaty priestupkov a ani trestných činov. Odôvodnenie týchto rozhodnutí však nie je presvedčivé. Preto je sporné, či si Španielsko splnilo svoj pozitívny zväzok vyplývajúci z čl. 9 Dohovoru v vzťahu k zaručeniu slobody vierovyznania.

Ďalším podstatným faktom je skutočnosť, že na organizovaní a financovaní predmetnej výstavy sa podieľali aj španielske mestá, ako reprezentanti štátnej moci. Španielske municipality tu konali ako verejné inštitúcie umožnením organizovania ako aj priameho alebo nepriameho financovania výstavy pána Azconu. Je otázne, či by tieto municipality rovnako postupovali, ak by sa jednalo napríklad o výstavu, ktorá by otvorene popierala holokaust.

Na základe uvedených argumentov môžeme konštatovať, že zrejme došlo k porušeniu čl. 9 Dohovoru, ktorý zaručuje slobodu vierovyznania, ktorá zahŕňa aj ochranu pred hanobením skupiny osôb pre ich vieru. Samotný článok 10 ods. 2 Dohovoru explicitne zakotvuje, že uplatnenie slobody slova so sebou nesie aj povinnosti. V kontexte vierovyznania je všeobecnou požiadavkou pokojné požívanie slobody vierovyznania zakotvenej v čl. 9 Dohovoru. Táto povinnosť obsahuje požiadavku zdržať sa do čo najvyššej možnej miery takých prejavov, ktoré sú vo vzťahu k objektom uctievania mimoriadne urážlivé a znesväcujúce (podobne napríklad rozsudky vo veciach Otto Preminger-Institut v. Austria, 20 September 1994, § 49, Series A no. 295A; A. v. Turkey, no. 42571/98, § 24, ECHR 2005 VIII; Giniewski v. France, no. 64016/00, § 43, ECHR 2006 I)

Možno konštatovať, že pán Azcona priamo zneužil svoju slobodu prejavu na porušenie slobody vierovyznania napriek zákazu uvedenému v čl. 17 Dohovoru. Rovnako možno konštatovať, že Španielsko ako subjekt sa nepriamo podieľalo na porušení slobody vierovyznania tým, že umožnilo, financovalo a organizovalo výstavy v priestoroch vo vlastníctve štátu a teda neponechalo umelcov prejav len v jeho súkromnej sfére. Španielsko tak zlyhalo pri plnení pozitívneho ako aj negatívneho záväzku, ktorý mu vyplýva z čl. 9 Dohovoru.

Dúfame, že Európsky súd pre ľudské práva pri svojom rozhodovaní vezme uvedené skutočnosti do úvahy.

S úctou

Mons. Stanislav Zvolenský

bratislavský arcibiskup metropolita

predseda Konferencie biskupov Slovenska

( TK KBS, kbs, ml; pz ) 20200806036   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]