Bratislava 22. júla (TK KBS) Cirkev si dnes pripomína svätú Máriu Magdalénu, prvú svedkyňu a zvestovateľku vzkrieseného Krista. Na liturgický stupeň sviatku bola táto spomienka povýšená na základe dekrétu zo dňa 3. júna 2016 pápežom Františkom. Ako vtedy povedal sekretár Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí arcibiskup Arthur Roche, toto rozhodnutie zapadá do aktuálneho cirkevného kontextu, ktorý si žiada hlbšie reflektovať nad dôstojnosťou ženy, nad novou evanjelizáciou a nad veľkosťou tajomstva Božieho milosrdenstva. Vo svätej omši, ako aj pri iných sviatkoch, sa teda dnes pridáva hymnus "Sláva Bohu na výsostiach". Kardinál Robert Sarah vo vatikánskom denníku L´Osservatore Romano publikoval pred štyrmi rokmi článok s názvom „Svedok Božieho milosrdenstva“. Život sv. Márie Magdalény, charakterizuje podľa afrického kardinála vášnivá láska, ako to pripomínajú aj príslušné liturgické čítania (Pies 3,1-4 a 2 Kor 5,14-17). „Je to láska, ktorá musí charakterizovať náš život ako kresťanov, ozajstných priateľov Ježiša. Láska, ktorá nás vedie k hľadaniu Pána. Je to jediný platný program pre Cirkev, ako pripomínal Ján Pavol II.: «Nejde teda o to, aby sme našli nejaký „nový program“. Program tu už máme: je tu už dvetisíc rokov a obsahuje ho evanjelium a živá tradícia» (Novo millenio ineunte, 29)“.
„Programom pre Cirkev a každé z jej detí“ je tak podľa kardinála Saraha to, aby sme hľadali Krista, „aby sme ho milovali a dali iným“. K tomu Prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí dodáva: „Svätá Mária Magdaléna hľadá Pána a keď ho nájde, klania sa mu. Je prvou, ktorá adoruje Pána, ako sa to spieva aj v prefácii.“ Kardinál Sarah pokračuje:
„Magdaléna nám pripomína nevyhnutnosť obnoviť Božie prvenstvo a prvenstvo adorácie v živote Cirkvi a v liturgickom slávení. Toto bolo základným cieľom II. vatikánskeho koncilu a naďalej ním je i dnes. Boh musí zaujímať prvé miesto, ale to nemožno považovať za samozrejmosť. Ján Pavol II. pri 25. výročí [koncilovej konštitúcie o liturgii] Sacrosanctum concilium pripomenul: «Nič z toho, čo robíme v liturgii, sa nemôže javiť ako dôležitejšie než to, čo neviditeľne, ale reálne koná Kristus účinkovaním svojho Ducha. Viera, ktorá žije vďaka láske, adorácii, chvále Otca a tichu kontemplácie, to budú vždy prvoradé ciele pre liturgickú a sviatostnú pastoráciu» (Vicesimus quintus annus, 10)“.
