Zádušnej svätej omši predsedal nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák sprevádzaný kňazmi z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia. Homíliu z jeho poverenia predniesol miestny farár Róbert Horka. Celé eucharistické slávenie sa nieslo v duchu osobných spomienok na vladyku Milana, ktorý zostane nezmazateľne zapísaný v ich srdciach. V príhovoroch stále rezonovala kresťanská nádej a presvedčenie, že tento veľký muž Cirkvi je už dnes občanom nebeského kráľovstva. Na záver svätej omše vyjadril biskup Judák úprimnú sústrasť celej rodine a všetkým zhromaždeným rodákom. S vladykom Milanom sa rozlúčil aj zástupca obce Leopoldov, kde vykonával kedysi službu kaplána a prednesená bola aj kondolencia, ktorú celej rodine zaslal Svätý Otec František spolu so svojím apoštolským požehnaním pre všetkých, čo sa zádušnej svätej omši zúčastnili.

Po záverečnom požehnaní pozvala smútiaca rodina všetkých prítomných na skromné smútočné pohostenie v areáli farského kostola, kde mohli spoločne i jednotlivo zdieľať svoje spomienky na zosnulého vladyku. Mnohí z nich však v tomto čase zašli aj do kostola, aby sa zaňho ešte raz súkromne pomodlili či poďakovali nebeskému Otcovi za jeho požehnaný život a pôsobenie.

Vladyka Milan v minulosti pôsobil vo farnostiach v Leopoldove, Preseľanoch, Stupave, Banskej Belej, Antole, Vysokej pri Banskej Štiavnici a v Jacovciach, a neskôr už ako gréckokatolícky biskup pravidelne navštevoval nielen svoje rodisko v Lehote pri Nitre, ale aj samotnú Nitru, zvlášť počas tradičnej púti ku sv. Anne v Lehote, či počas každoročnej Cyrilo-metodskej národnej púti v Nitre.

- - -

Príhovor správcu farnosti v lehote pri Nitre prinášame v plnom znení:

Vážená smútiaca rodina, milý otec biskup a bratia v kňazskej službe, prítomní príbuzní, priatelia a rodáci zosnulého otca biskupa, jeho bývalí farníci, všetci drahí bratia a sestry,

veľká radosť nastala v celej Šášikovej rodine, keď podľa ich vlastného svedectva otec biskup z ďalekej Ukrajiny oznámil: „V pondelok už budem doma.“ Dnes je ten pondelok, a na nás doľahol smútok, lebo on tu, medzi nami, nie je a už nikdy nepríde. Asi nikto z nás, ba trúfam si povedať, že ani on sám, celkom nepochopil, ako to Boh presne myslel. V pondelok už budem doma. To doma, ale neznamenalo tu v Lehote, kde má dodnes trvalý pobyt a je teda ešte stále občanom našej obce, lež v tom ozajstnom domove, Božom kráľovstve, kam sa všetci počas nášho pozemského putovania uberáme, a kde pevne veríme, že sa s ním raz stretneme. Boh zasiahol a povolal ho k sebe, lebo tak, ako vladykovo srdce túžilo za ním, aj Božie srdce túžilo za vladykom. Boh si ho povolal k sebe a tak sa roztrhali a rozsypali všetky naše plány, aby všetkým bolo jasné, že ten naozaj dôležitý je jediný Boží plán. Je to totiž plán definitívnej spásy celého ľudstva, v ktorom Boh zamýšľa zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj na zemi. A tomuto zjednoteniu v Kristovi zasvätil otec Milan celý svoje život už vtedy, keď ako mladý bohoslovec vstúpil do rehoľnej rodiny s názvom Congregatio Missionis – Misijná spoločnosť. Tým sa začala realizovať jeho úžasná osobná misia čiže poslanie v rámci univerzálneho poslania celej Cirkvi. Každý z nás môže potvrdiť, že vždy žil ako človek, ktorý pozná svoju úlohu, svoje miesto a svoj cieľ v živote. Nazdávam sa, že práve toto jasné vedomie o svojom mieste v Božom pláne a presvedčenie o Božom povolaní a poslaní mu umožňovalo vždy na všetko hľadieť s úsmevom. Tak si ho všetci pamätáme: bol a navždy zostane pre nás mužom úsmevu. Usmievať sa ako on, to dokáže iba ten, kto nemá strach, lebo bezmedzne, takmer až detsky dôveruje Bohu. Aj svätý Ján vo svojom liste píše, že dokonalá láska vyháňa strach. A pretože on ako človek bez strachu bol už dokonalý v láske, Pán ho povolal k sebe.

Je veľmi vhodné a príjemné si aj teraz pripomenúť, ako sa tá jeho láska prejavovala navonok, aby tieto milé spomienky aspoň trochu zmiernili náš smútok. V latinčine sa hovorí: nomen – omen, čiže meno samo naznačuje, o koho ide. A on sa volal Milan – po latinsky Amantius, čo znamená stále viac milujúci. A aj celé toto veľké množstvo bratov a sestier naznačuje, že si skutočne získal ich srdcia. Prvá misia, ktorú od Boha dostal, bola kňazská služba, ako nám to Monika prečítala v 1. čítaní: „Vy sa budete volať kňazmi Pána, služobníkmi nášho Boha vás budú nazývať.“ Zamyslime sa chvíľu nad tým, v čom spočíva služba kňaza, v čom tkvie podstata úradu farára, ktorý zastával v Banskej Belej, Antole a Jacovciach po tom, čo úlohu spravovať farnosť ako kaplán pomáhal plniť v Leopoldove, Preseľanoch a Stupave. Aká je teda úloha kňaza vo farnosti? Nepochybne, jeho najdôležitejšia úloha je držať v rukách Kristovo telo. Denne sa v jeho kňazských rukách na oltári menili kúsky chleba na pravé telo Krista, ale je to zároveň aj najpresnejšie vyjadrenie celej pastoračnej práce Kristovho kňaza. Veď predsa aj jednotliví farníci sa v dobrotivých, hoci občas aj trochu bázňou roztrasených rukách kňaza majú postupne premieňať na Kristovo telo. Kňaz má celú farnosť, celé Kristovo telo držať v náručí, ich bolesti sú jeho bolesťami a ich radosti sú jeho radosťami. Modlí sa za nich, nosí v srdci ich problémy, s ktorými nevedia pohnúť, bije sa aj za tých, ktorí nevedia Boha nájsť a niekedy aj za tých, čo nevedia ani to, že by ho mali hľadať. Kňaz je ten, ktorý drží v náručí Kristovo telo. Vladyka Milan to robil. Vždy si našiel čas na stretnutie s ľuďmi. Aj keď bol tu v Lehote, stále uvažoval, koho ešte treba navštíviť. Občas sme ho po púti aj dlhšie čakali k obedu, lebo bol s ľuďmi, čo sa sním veľmi chceli stretnúť. Nikoho neopomenul, nikto mu nebol ľahostajný. To je najkrajšia charakteristika kňaza – farára: nikto mu nebol ľahostajný. Preto o ňom bude iste platiť aj pokračovanie Izaiášovho proroctva z 1. čítania: „Dám im spravodlivú odmenu a uzavriem s nimi večnú zmluvu.“

Druhou jeho misiou či poslaním a nebojím sa povedať, že jeho druhou životnou láskou hneď po Kristovi bola Ukrajina. Bola to túžba, ktorú mu Boh zasial do srdca už v úplnej mladosti. Mnohí ste to počuli z jeho úst, mnohí ten príbeh poznáte, lebo ho so sebe vlastnou nástojčivosťou a pútavosťou často rozprával. Ako zo seminára putovali na Velehrad, kde mu nejaká rehoľná sestra vtlačila do rúk obrázok Božej Matky so slovami: „Modli sa za Ukrajinu!“ Mladý bohoslovec nevedel prečo, ale keďže bol z Lehoty, obrázok Božej Matky si vložil do breviára a tú modlitbu za Ukrajinu, ktorá bola na jeho druhej strane sa modlil denne, už aj ako kňaz. Ani možno nevedel prečo, ale veľmi ho to zrazu ťahalo na východ. Už v seminári sa preto začal učiť slúžiť kresťanským bratom a sestrám aj vo východnom obrade. Ešte síce nevedel na čo mu to bude, ale Boh to vedel a tak ho k tejto pre nás tu na západe Slovenska trochu exotickej tradícii v Katolíckej cirkvi cielene viedol. Spomínal, že keď ukončil štúdiá v Ríme, hovorilo sa medzi nimi, že noví nunciovia si zvyknú spomedzi týchto študentov vyberať svojich tajomníkov. Aké prekvapenie bolo vtedy pre kňaza Milana, že za ním prišiel jeden z nových nunciov, aby mu ponúkol službu svojho tajomníka. Vtedy sa spýtal: „A kam pôjdeme, otče?“ A nuncius s úsmevom povedal: „Na Ukrajinu.“ Milanovi hneď vyhŕkli slzy a bez váhania povedal: „Idem.“ Možno práve vtedy počul slová dnešného 1. čítania: „poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným a uzdraviť skrúšených srdcom.“ Na Ukrajine bolo totiž mnoho chudobných duchom, ľudí ktorí ešte nikdy nepočuli o Kristovi, lebo sa tam verejne nesmelo spomínať jeho meno. Cirkev bola totiž počas komunistického útlaku v Sovietskom zväze postavená mimo zákon. Preto aj prorok Izaiáš pokračuje: „oznámiť zajatým slobodu a väzneným prepustenie.“ Veľmi silno cítil, že práve toto bol moment, ku ktorému nevyhnutne smeroval celý jeho život a zrazu dávali zmysel všetky veci, ktorým dovtedy nerozumel: modlitba za Ukrajinu, láska k východnému obradu, túžba ísť práve tam. Takúto misiu však nemohol zvládnuť iba slabými ľudskými silami. Napokon na tie sa nikdy ani veľmi nespoliehal. Veľmi sa vždy spoliehal na Matku Božiu, ktorá ho sprevádzala od Lehoty cez Banskú Belú až do Užhorodu. Preto ho Boh pri biskupskej vysviacke, podľa prvých slov dnešného čítania, pomazal, aby bol nad ním Duch Pána, Boha. To je ten Boží Duch, ktorý od počiatku sveta tvorí všetko dobré. A na Ukrajine bolo treba vytvoriť veľa dobrého. Vždy, keď prišiel, o tom veľmi zapálene rozprával: čo sa podarilo priamo v Užhorode, akí dobrí sú ľudia, ako sa tešia novému kostolu, ako sa spiaca nevesta užhorodskej cirkvi postupne prebúdza z ťaživej smrti, ako Kristovo telo na veľkonočné ráno. Nikdy som ho nevidel takého natešeného a rozžiareného, ako keď rozprával o svojich ľuďoch. Bol na nich hrdý, bál sa o nich, bil sa za nich, miloval ich. Tak som ho poznal. Tak sme ho poznali všetci. Takto nám zostane v pamäti. Takto naňho nezabudneme.

Teraz jeho pozemská púť skončila, srdce posledný raz udrelo za Krista, za Ukrajinu, za nás, za neho samého a nenávratne sa zastavilo. Ale iba v jeho tele. Dnešné prvé čítanie nám tajomne naznačuje, že navždy nezastaviteľne bude tĺcť v slovách svätého Písma, v slovách tohto Izaiášovho proroctva. Zmŕtvychvstalý Ježiš odkázal učeníkom niečo podobné: „Choďte do Galiley, tam ma uvidíte.“ Dnes tu, medzi nami, už nie je, ale my všetci sme ho dnes uvideli a spoznali práve v tomto Božom slove, o ktorom žalm hovorí: „Pane, tvoje slovo trvá naveky, ako nebesia.“ A v Jánovom zjavení sa zasa píše, že do večného života pôjdu tí, ktorých mená sú zapísané v knihe života. Ale my, drahí bratia a sestry, otec biskup a duchovní otcovia, vážená smútiaca rodina, nemáme inú knihu života, iba Sväté Písmo. Ak jeho meno, ak naše mená nájdeme zapísané v tejto knihe, staneme sa aj my dedičmi nekonečnej blaženosti, ktorú ako pevne veríme, on už dnes dosiahol. Preto sa živme Božím slovom, počúvajme a poslúchajme ho, aby aj náš životný príbeh bol súčasťou toho Božieho príbehu, aby sme aj mi na jeho úplnom konci mohli povedať: „V pondelok už budem doma.“

TK KBS informoval Tibor Ujlacký

-

Snímka: Archív FÚ Lehota

-

Aktualizované

( TK KBS, tu; ml ) 20200721017   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]