Vatikán 8. júla (RV) Kto neúnavne hľadá Pánovu tvár, môže ho rozpoznať i v tvárach chudobných, chorých, opustených a cudzincov, ktorých Boh kladie na našu cestu. O tomto dnes kázal pápež František pri svätej omši v Dome sv. Marty, ktorá sa konala na počesť 7. výročia návštevy Svätého Otca na ostrove Lampedúza. Ako zdôraznil pápež, ani si len nevieme predstaviť to peklo, ktoré prežívajú utečenci v zadržiavacích táboroch v Líbyi.Sicílsky ostrov je známym cieľom mnohých migrantov. Svätý Otec si ho zvolil za cieľ svojej vôbec prvej cesty mimo Vatikánu krátko po svojom zvolení v roku 2013.
Na Lampedúzu si prišiel uctiť pamiatku obrovského množstva migrantov, ktorí zahynuli v mori a vypočul si aj príbehy utečencov, ktorí okrem náročnej plavby prežili i krutosť zadržiavacích táborov v Lýbii.
V kaplnke Domu sv. Marty sa na svätej omši o 11.00 z dôvodu prevencie šírenia koronavírusu zúčastnili len členovia Sekcie pre migrantov a utečencov vatikánskeho Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj. Eucharistiu v priamom prenose prenášali Vatikánske médiá.
Prinášame plné znenie homílie pápeža Františka:
„Responzóriový žalm nás dnes pozýva k neustálemu hľadaniu Pánovej tváre: «Hľadajte vždy Pánovu tvár. Hľadajte Pána a jeho moc, hľadajte vždy jeho tvár» (Ž 104). Toto hľadanie predstavuje základný postoj života veriaceho, ktorý pochopil, že konečným cieľom jeho existencie je stretnutie sa s Bohom.
Hľadanie Božej tváre je garanciou úspechu našej cesty na tomto svete, ktorý je exodom smerom k skutočnej Zasľúbenej zemi, nebeskej vlasti. Božia tvár je našou métou a je aj našou polárnou hviezdou, ktorá nám dovoľuje nestratiť sa na ceste.
Izraelský ľud opísaný prorokom Ozeášom v prvom čítaní (porov. 10, 1-3.7-8.12) bol v tom čase strateným ľudom, ktorý zo zreteľa stratil Zasľúbenú zem a blúdil v púšti neprávosti. Prosperita a prekypujúce bohatstvo vzdialili srdce Izraelčanov od Pána a naplnili ho falošou a nespravodlivosťou.
Ide o hriech, od ktorého ani my, kresťania dneška, nie sme imúnni. «Kultúra blahobytu, ktorá nás vedie myslieť na seba samých, nás robí necitlivými na volanie tých druhých, dáva nám žiť v mydlových bublinách, ktoré sú síce pekné, avšak nie sú ničím, sú ničotnou, sú ilúziou, dočasnou ilúziou, ktorá vedie k ľahostajnosti voči druhým, ba vedie ku globalizácii ľahostajnosti» (Homília v Lampedúze, 8. júla 2013).
Ozeášova výzva nás dnes zastihuje ako jedno obnovené pozvanie ku konverzii, k obráteniu našich očí na Pána, aby sme zbadali jeho tvár. Prorok hovorí: «Rozsievajte v spravodlivosti, žnite podľa lásky, preorte si úhor. Je čas hľadať Pána, kým nepríde a nespustí na vás dážď spravodlivosti» (10,12).
Hľadanie Božej tváre je motivované prahnutím po stretnutí s Pánom – po osobnom stretnutí –, po stretnutí jeho nekonečnej lásky a jeho moci, ktorá zachraňuje. Dvanásti apoštoli, o ktorých nám hovorí dnešné Evanjelium (porov. Mt 10, 1-7), mali milosť stretnúť ju fyzicky v Ježišovi Kristovi, vtelenom Božom Synovi. On ich zavolal po mene, jedného po druhom – ako sme to počuli –, hľadiac im do očí; a oni hľadeli na jeho tvár, počuli jeho hlas, videli jeho zázraky. Osobné stretnutie s Pánom, čas milosti a spásy zahŕňa misiu: «Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo» (v. 7), vyzýva ich Ježiš. Stretnutie a misia sa nesmú oddeľovať.
Toto osobné stretnutie s Ježišom Kristom je možné aj nám, ktorí sme učeníkmi tretieho tisícročia. Odhodlaní hľadať Pánovu tvár, môžeme ho rozpoznať v tvárach chudobných, chorých, opustených a cudzincov, ktorých nám Boh dáva postretnúť. A toto stretnutie sa stáva aj pre nás časom milosti a spásy, angažujúc nás v misii zverenej samotným apoštolom.
Na dnes pripadá siedme výročie mojej návštevy na Lampedúze. Vo svetle Božieho slova by som chcel zdôrazniť to, čo som hovoril účastníkom stretnutia „Slobodní od strachu“ vo februári minulého roku: «Stretnutie s druhým je aj stretnutím s Kristom. Povedal nám to on sám. Je to on, ktorý klope na naše dvere hladný, smädný, cudzinec, nahý, chorý, uväznený, prosiaci o to, aby sme ho stretli a pomohli mu, prosiaci o to, aby sa mohol vylodiť. A ak by sme ešte mali nejakú pochybnosť, sú tu jeho jasné slová: «Veru, veru hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40).
«Čokoľvek ste urobili...», v dobrom i v zlom! Táto výstraha je dnes mimoriadne aktuálna. Mali by sme ju všetci používať ako základný bod nášho spytovania svedomia, ktoré si robíme každý deň. Myslím na Líbyu, na zadržiavacie tábory, na zneužívanie a násilnosti, ktorých obeťami sú migranti, na cesty nádeje, na záchranné práce i na odmietanie. «Čokoľvek ste urobili.., mne ste urobili».
Pamätám sa na ten deň. Sedem rokov dozadu, na úplnom juhu Európy na tom ostrove, mi niektorí rozprávali svoje príbehy, koľko si vytrpeli, aby tam dorazili. Boli tam tlmočníci. Jeden človek rozprával strašné veci vo svojej reči. A tlmočník vyzeral, že prekladá dobre, avšak migrant hovoril veľmi dlho, a preklad bol naopak stručný. Pomyslel som si: „Vidno, že táto reč potrebuje na dobré vyjadrenie veľa slov“. Keď som sa vrátil domov, popoludní na recepcii bola jedna pani – pokoj jej duši, už nežije – ktorá bola dcérou Etiópčanov. Rozumela jazyku a stretnutie sledovala v televízii. Povedala mi: „Počujte, to, čo Vám etiópsky tlmočník povedal, nebola ani len štvrtina z mučení, utrpení, ktoré oni prežili.“ Podali mi takpovediac „destilovanú“ verziu. Toto sa dnes deje v Líbyi: podávajú nám len „destilovanú“ verziu. Vojna je nepekná, to áno, vieme to, no neviete si ani len predstaviť to peklo, ktoré prežívajú tam v tých zadržiavacích táboroch. A títo ľudia len jednoducho prišli s nádejou na prekročenie mora.
Panna Mária, Solacium migrantium (Útecha migrantov), nech nám pomôže odhaliť tvár svojho Syna vo všetkých bratoch a sestrách prinútených utekať zo svojej zeme kvôli mnohým nespravodlivostiam, ktorými je ešte sužovaný náš svet.“
