- - - - -

Niekoľko myšlienok k smutnému 70. výročiu zásahu proti Katolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave v roku 1950

Každá politická autorita, ktorá chcela Slovákom vnútiť svoju politickú vôľu a ideologické krédo, vnímala historicky silný vplyv Cirkvi v slovenskom prostredí a prepojenie medzi náboženskou a národnou dimenziou slovenskej identity, a preto sa usilovala kontrolovať a inštrumentalizovať nábožensko-cirkevný priestor Slovákov, redukovať alebo zamedziť ich samostatný styk so Svätou stolicou, menovať provládnych či prorežimných cirkevných hodnostárov a oslabiť alebo zničiť puto medzi kresťanskou a národnou identitou národa, či už posilnením uhorsko/maďarskej či „československej“ dimenzie zmýšľania slovenského kléru a katolíkov alebo sekularizáciou slovenského prostredia. K tejto dlhodobo pretrvávajúcej skutočnosti, ktorá existovala tak v uhorskom, ako v československom šate, sa po roku 1945 pridružil zásadný protikatolícky odpor nastupujúceho komunistického režimu, ktorý si uvedomoval, že totálnu vládu nad štátom a spoločnosťou, nad myslením i svedomím ľudí získa iba vtedy, keď odstráni Katolícku cirkev, v ktorej videl nielen najsilnejšieho ideologického odporcu a posledný od režimu a jeho ideológie nezávislý morálny a intelektuálny priestor, ale aj tradičný fundament identity a kultúry slovenského národa, a teda dvojnásobnú prekážku na ceste k vytvoreniu „československej socialistickej” identity. Za osobitne nebezpečnú inštitúciu považoval režim bohosloveckú fakultu a diecézne vysoké školy teologické ako intelektuálne a duchovné ohniská slovenskej spoločnosti a semeniská budúcich generácií katolíckych kňazov a katolíckeho myslenia, ktoré bolo potrebné zničiť, resp. pretvoriť na nástroj na ovládanie Cirkvi i národa.

Po prvých bolestných dotykoch s nastupujúcou komunistickou realitou v roku 1945, keď bola fakulta vylúčená zo zväzku Slovenskej univerzity, rektor seminára biskup Michal Buzalka po prvýkrát zatknutý a prestali vychádzať slovenské katolícke vedecké periodiká, dopadli na fakultu najtvrdšie údery po definitívnom prevzatí moci komunistami a spustení protikatolíckej ofenzívy režimu v rokoch 1949-1950. Jej súčasťou bolo aj smutnoznáme vládne nariadenie č. 112 zo 14. júla 1950, ktoré zrušilo všetky diecézne semináre a vysoké školy bohoslovecké na Slovensku a ponechalo iba bratislavskú teologickú fakultu a pri nej ústredný seminár. Fakulta, v máji 1950 vylúčená i z pôsobnosti rezortu školstva, bola podriadená novovytvorenému Štátnemu úradu pre veci cirkevné, ktorý odvtedy rozhodoval o všetkých oblastiach života fakulty, a zásadným spôsobom obsahovo i personálne zreformovaná.

Jedným z najbolestnejších zásahov bolo, že z fakulty boli násilne odstránení intelektuálne i mravne najlepší profesori na vrchole svojich kreatívnych síl. Fakultu musel opustiť Jozef Búda, profesor Starého zákona, polyglot a obľúbený univerzitný učiteľ, ktorého knižku Semah Jahveh v roku 1939 vydal prestížny Pápežský biblický inštitút v Ríme. Spolu s profesorom biblického štúdia Nového zákona a biblickým filológom Štefanom Zlatošom, absolventom Viedenskej univerzity, sprostredkovával Búda študentom biblické vzdelanie, ktoré – ako neskôr dosvedčil vtedajší bohoslovec, dnes kardinál Jozef Tomko – prevyšovalo i nároky Lateránskej univerzity. Obaja stáli aj za vydaním tretieho úplného slovenského vydania Svätého Písma Starého i Nového Zákona s bohatými komentármi, ktoré v priebehu štyridsiatych rokov 20. storočia pripravil Biblický odbor Spolku Svätého Vojtecha.

Fakultu musel opustiť aj mladý filozof Ján Bubán, prvý doktor katolíckej teológie promovaný na fakulte a od 18. storočia aj na Slovensku vôbec. O význame udalosti svedčila aj skutočnosť, že slávnostnú promóciu v aule fakulty, ktorá sa uskutočnila 8. mája 1939, v priamom prenose prenášal aj Slovenský rozhlas. Vo svojej dizertácii a potom v monografii Najhlbší koreň vlastnenia (1942), prvých prácach svojho druhu na Slovensku vôbec, riešil Bubán sociálne a morálne záväzky vlastníctva a opierajúc sa o katolícku sociálnu náuku rozvíjal tézu, že sociálna spravodlivosť a kresťanská láska vyžadujú aktívnu úlohu štátu i ďalších spoločenstiev pri sociálnej regulácii vlastnenia. Štát v jeho koncepcii teda nemal byť iba „nočným strážnikom“ dozerajúcim na ochranu súkromného vlastníctva, ako ho ponímalo liberálne myslenie, ale aktívnym nástrojom, zabezpečujúcim spoločné dobro. Podobne i v medzinárodnom rámci navrhoval Bubán vytvoriť univerzálne spoločenstvo upravujúce rozdelenie vlastníctva medzi národmi, a tak predchádzať ekonomickej nerovnováhe a vojnovým konfliktom. Bubán bol tiež autorom najrozsiahlejšiej práce na tému slobody v  dejinách slovenského filozofického myslenia, Filozofie slobody (1944), v ktorej rozvinul koncepciu slobody ako smerovanie človeka k dokonalosti v zmysle napĺňania Božieho zámeru.

K intelektuálnej a duchovnej elite, ktorú v roku 1950 vyhnali z fakulty, patril aj profesor cirkevných dejín a cirkevnej hudby Jozef Šátek, absolvent univerzity vo francúzskom Strassburgu, a tiež profesor fundamentálnej teológie Anton Šurjanský, absolvent Pápežského lateránskeho atenea (neskôr univerzity) a Pápežského biblického inštitútu v Ríme, kým biblista a historik Štefan Zlatoš na fakulte po štátnych zásahoch ďalej pôsobiť odmietol. V roku 1953 bol napokon z fakulty prepustený aj profesor pastorálnej teológie Štefan Faith, doktor Viedenskej univerzity. Faith ako prvý slovenský teológ z dogmatického i pastoračného hľadiska systematicky reflektoval problémy a hranice angažovania sa katolíckych laikov vo verejnom priestore i v laickom apoštoláte, teda v slovenskom teologickom diskurze otvoril otázky, ktoré sa o desaťročie neskôr stali nosnou témou v talianskej a francúzskej teologickej diskusii osobností ako Yves Congar, Pietro Pavan či Gérard Philipps, a zamýšľal sa aj nad vzťahom katolicizmu a národnej kultúry, predbiehajúc niektoré myšlienky, vyslovené o desaťročia neskôr Karolom Wojtyłom – pápežom Jánom Pavlom II.

Pre mnohých profesorov však prenasledovanie neskončilo prepustením z fakulty. Jánovi Bubánovi boli odňaté akademické tituly a vedno so spišským  historikom Jozefom Špirkom, autorom prvých moderných, kritickou metódou napísaných viaczväzkových slovenských cirkevných dejín, ktorý začas prednášal aj v Bratislave, a so Štefanom Zlatošom bol internovaný v koncentračnom tábore pre „reakčných kňazov“ v Mučeníkoch. Špirko sa za odmietnutie krivého svedectva proti biskupovi Jánovi Vojtaššákovi dostal do väzenia a krátko po prepustení na jeho následky zomrel, na tri roky ho do väznice nasledoval aj Jozef Búda. Bolesťou a utrpením bolo pre postihnutých aj to, že na vrchole svojich intelektuálnych síl boli odsunutí z akademického i vedeckého života, museli sa iba nečinne prizerať, ako sa likviduje ich intelektuálne a duchovné dielo na fakulte a pokiaľ aj neboli uväznení, smeli pôsobiť iba v pastorácii v malých zapadnutých dedinkách a ich meno sa nikdy nesmelo zjaviť vo verejnom priestore.

Nový pedagogický zbor fakulty nezostavili slovenskí biskupi, ktorí boli v tom čase už vo väzení alebo v izolácii v domácom prostredí, ale najvyššie stranícke orgány. Popri niektorých starších profesoroch, ktorí sa rozhodli pre pragmatické zotrvanie a isté prispôsobenie sa novým podmienkam, tvorili nový pedagogický zbor najmä „vlasteneckí“, teda prorežimní kňazi, viacerí z nich postihnutí exkomunikáciou.

Tvrdý zásah komunistického režimu proti fakulte tak radikálne ukončil asi poldruhadesaťročné obdobie rozkvetu mladej, iba v roku 1936 založenej a v roku 1939 do zväzku Slovenskej univerzity prijatej inštitúcie, charakterizované bohatou vedeckou a publikačnou činnosťou, interdisciplinárnou spoluprácou a aktívnou prítomnosťou teológov v národných vedeckých inštitúciách, akými boli novozaložená Slovenská akadémia vied a umení, Slovenská učená spoločnosť či Katolícka akadémia. Na fakulte pôsobili aj profesori z iných fakúlt, medzi nimi také osobnosti, ako zakladateľ modernej slovenskej slavistiky profesor Ján Stanislav či známy ruský emigrant a náboženský filozof Nikolaj Onufrijevič Losskij, zakladateľ intuitívneho realizmu, ktorý po opätovnej emigrácii v roku 1945 prednášal v Paríži a na Svätovladimírskej duchovnej akadémii v New Yorku. Fakulta ako jedna z prvých v strednej Európe realizovala v duchu apoštolskej konštitúcie Deus scientiarum Dominus z roku 1931 nový študijný model teologických fakúlt, zvýšila nároky na štúdium predĺžením filozofického kurzu a zavedením moderných predmetov ako misiológia či kresťanská sociológia, ktorú prednášal absolvent parížskej École des sciences sociales Michal Salatňay, a špecifických predmetov ako porovnávacia dogmatiku, zacielená predovšetkým na východnú kresťanskú teológiu a unionizmus, ktorú prednášal člen ľvovskej i budapeštianskej učenej teologickej spoločnosti profesor Michal Russnák, či staroslovenčina, ktorú učil profesor Ján Stanislav. Silná generácia profesorov tak svojím veľkým nádychom nielen kládla základy modernej slovenskej teologickej vedy, ale vytvorila to, po čom predtým túžili celé generácie Slovákov: vedecké a kultúrne ohnisko, schopné klásť si otázky, hľadať vlastné a reflektovať cudzie odpovede a intelektuálne i morálne vyžarovať do celej slovenskej spoločnosti, presahujúc i jej konfesionálne a ideové hranice. Tento sľubný rozmach sa pod ťarchou komunistických zásahov náhle zastavil. Fakulta, izolovaná od najvyššej cirkevnej autority i od celého akademického a vedeckého sveta, pozbavená svojich najlepších osobností, prístupu k vedeckej literatúre a možnostiam vedeckého dialógu, dusená v strachu pred represáliami a vzájomnou nedôverou, nemohla nezačať zakrpatievať.

Úder proti fakulte však neznamenal iba personálnu a intelektuálnu amputáciu, ale aj dokaličenie dovtedy aj v európskom porovnaní excelentného študijného kurikula. Teologické štúdium bolo skrátené z piatich na štyri roky, formácia budúcich kňazov zreformovaná v „socialisticko-budovateľskom“ duchu, ktorý sa odrážal aj v novom, pre všetky ročníky povinnom predmete s priehľadným „spoločenskovedným“ pomenovaním, ktorý prednášali Štátnym úradom pre veci cirkevné vymenovaní laici bojovne ateistického zmýšľania a ktorého skutočným obsahom bol marxizmus a politická propaganda, obsahovo detailne stanovená Štátnym úradom pre veci cirkevné v Prahe. K jej predpísaným témam patrili napríklad „Stalin: otázky leninizmu, správa o činnosti ÚV VKSb na XVII. zjazde strany“ alebo „Víťazstvo ľudovej demokracie v Číne ako najvýznamnejšie posilnenie socialistického tábora po druhej svetovej vojne“.

Kádrovaním a čistkami prešli v lete 1950 aj študenti. Mnohí z nich boli zo štúdia vylúčení a poslaní do smutnoznámych PTP, ďalší zo solidarity so spolužiakmi a z nedôvery voči zmenenej fakulte v štúdiu odmietli pokračovať, takže v jeseni 1950 sa počet bohoslovcov scvrkol z pôvodných vyše tristo na 42 pre celé Slovensko.

Režim považoval túto situáciu za politicky neúnosnú, preto inicioval náborovú akciu na získanie nových študentov, ktorých v súlade so svojimi prioritami regrutoval predovšetkým z radov mladých mužov, ktorí by za normálnych okolností na fakultu nikdy neboli prijatí, pretože im často chýbala i maturita a iná adekvátna príprava. To si ticho uvedomoval aj režim, preto pre nich v roku 1952 otvoril osobitný prípravný kurz. O úrovni niektorých jeho frekventantov vypovedá posudok, vystavený v roku 1966 dekanom Michalom Krovinom istému frekventatovi s trvalým pobytom v Liberci: „Na Vašu písomnú žiadosť potvrdzujem, že ste v čase od 1.10.1952 do 16.6.1966 (!) navštevovali 1. ročník Prípravného kurzu pri R.-kat. CM bohosloveckej fakulte v Bratislave. Z ďalšieho štúdia ste boli vylúčený pre neprospech.“

V polovici päťdesiatych rokov sa režim rozhodol zmeniť taktiku, ukončiť nábory i prípravné kurzy a nahradiť ich striktným numerom clausom, ktorý výber kandidátov nielen početne limitoval, ale aj podriaďoval rozhodnutiu straníckych orgánov, vylučujúc tak najlepších kandidátov a vytvárajúc naprogramovaný nedostatok kňazov. Komunistický režim fakultu obotkal hustou sieťou rôznych kontrolných mechanizmov, od laického tajomníka fakulty, ktorého miesto nemalo žiadne oprávnenie v štruktúre bohosloveckej fakulty, až po sieť agentov a informátorov, ktorí o dianí na fakulte podávali podrobné hlásenia. Štátna bezpečnosť rozsievala na fakulte strach a nedôveru a potenciálnych odporcov sa neštítila i priamo na pôde fakulty zatýkať. Fakulta prežívala roky svojho najhlbšieho poníženia.

Napriek najväčšiemu tlaku sa však režimu nikdy nepodarilo fakultu úplne zotročiť. Kým v umení či literatúre prekvital socialistický realizmus a socialistická veda neurobila ani krok bez odvolania na marxizmus ako najvyšší zdroj poznania, komunistickému režimu sa nikdy nepodarilo stvoriť „socialistickú teológiu“. Teológia zostávala svojou najhlbšou podstatou v diametrálnej opozícii k marxizmu a teologická fakulta priestorom potenciálneho či reálneho odporu, ktorý citlivo reagoval na najjemnejšie atmosferické zmeny v štáte a spoločnosti: Na „ducha Ženevy“, ktorý v polovici päťdesiatych rokov viedol na fakulte ku kritickým diskusiám a disciplinárnym trestom, na udalosti roku 1968, keď fakulta obnovila svoj profesorský zbor a na rozdiel od mnohých socialisticko-reformných kruhov ponúkla skutočnú alternatívu ku komunizmu, či na vývoj v ostatných dvoch desaťročiach komunistického systému, keď sa aj v radoch bohoslovcov začala zreteľne zrkadliť tá špecifická atmosféra, ktorá sa vytvárala v signifikantnej časti slovenskej mládeže druhej polovice sedemdesiatych a osemdesiatych rokov: živá nábožnosť, solidarita s prenasledovanými a odvaha verejne vystúpiť, prihlásiť sa k svojej viere a dožadovať sa práv, formálne zaručených zákonmi či medzinárodnými záväzkami republiky. Plodom tejto atmosféry bola aj známa „veľká hladovka” bratislavských bohoslovcov v novembri 1980, namierená proti zasahovaniu prorežimného Združenia katolíckeho duchovenstva Pacem in terris do života fakulty a formácie bohoslovcov.

Keď 16. novembra do bratislavských ulíc vykročili slovenskí študenti, aby spustili posledný akt udalostí, ktoré viedli k pádu komunistického režimu v Československu, pridali sa k nim zakrátko nato spontánne aj tri stovky bratislavských bohoslovcov, ktorí sa 21. novembra 1989 na obed zišli pri soche národného buditeľa a katolíckeho kňaza Jána Hollého a spoločne sa modlili ruženec a spievali národné piesne. Veľký kancelár fakulty arcibiskup Ján Sokol hodnotil na druhý deň ich akciu ako prirodzenú „odozvu svedomia“. Na slávnosť Krista Kráľa, ktorá v tom roku pripadla na 26. novembra 1989, vydali slovenskí bohoslovci osobitné Stanovisko, v ktorom sa prihovorili všetkým spoluobčanom. Nadšene sa v ňom solidarizovali s najnovším politickým vývojom, nezabudli však pripomenúť, že skutočným Pánom dejín nie je tá či oná politická strana alebo svetová mocnosť, ale Ježiš Kristus, a skutočná nová spravodlivosť môže pochádzať iba od neho a od jeho kríža. Svoje Stanovisko zavŕšili slovami: „Plne si vedomí hĺbky slov ‚Za Boha a za národ.’ V modlitbách s Vami spojení Vaši bohoslovci.“ Ako povedal kardinál Jozef Tomko pri vysviacke spišského biskupa mons. Františka Tondru 9. septembra 1989 v Spišskej Kapitule, prežiarenej jesenným slnkom: Nad Tatrami začínalo svitať.

-

Prof. Emília Hrabovec

( TK KBS, phr, ml; pz ) 20200702018   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]