TK KBS

Dnes je štvrtok 02. 07. 2020   Meniny má Berta       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031  

  Top témy
Všetky
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Profesorka Emília Hrabovec: „Trianon“ a Katolícka cirkev na Slovensku
P:3, 04. 06. 2020 17:05, DOM



Bratislava 4. júna (TK KBS) „Trianon“ a Katolícka cirkev na Slovensku - je názov príspevku, ktorý pri príležitosti dnešného stého výročia od podpísania Trianonskej mierovej zmluvy napísala pre Tlačovú kanceláriu KBS členka Pápežského výboru pre historické vedy prof. Emília Hrabovec. Prinášame ho v plnom znení.

„Trianon“ a Katolícka cirkev na Slovensku

Dňa 4. júna 1920 bola v historickom Trianonskom paláci na periférii Paríža podpísaná mierová zmluva s Maďarskom, ktorá bola poslednou bodkou za zánikom historického uhorského štátu. Štátu, v ktorom Slováci žili dlhé stáročia a ktorý po stáročia aktívne spolustvárňovali, ktorého dejiny preto navždy zostanú aj integrálnou súčasťou slovenských dejín. Bol to štát, v ktorom vedľa seba žili viaceré národné spoločenstvá. Maďari samotní v ňom tvorili vždy iba menšinu, koncom 18. storočia asi tretinu obyvateľstva. Vonkajším výrazom nadnárodného charakteru štátu bola aj skutočnosť, že až do štyridsiatych rokov 19. storočia sa v ňom uchovalo používanie latinčiny ako úradného jazyka. Táto situácia sa zmenila, keď sa dominantné maďarské elity pod vplyvom osvietensko-liberálneho myslenia v priebehu 19. storočia rozhodli premeniť historické multietnické spoločenstvo na maďarský národný štát, čo sa nedalo uskutočniť inak, než násilnou maďarizáciou.

Slovenský národ preto s radosťou a nádejou privítal zánik Uhorska a zrod nového česko-slovenského štátu, ktorý Slovákom nepochybne priniesol nové, dovtedy nepoznané perspektívy národného a politického rozvoja. Striktne presadzovaná fikcia „československého národa“ a protikatolícke nálady českej spoločnosti a proticirkevné opatrenia pražskej vlády však spôsobili, že radosť z novej slobody čoskoro zakalili sklamania a obavy o ťažko uchovanú náboženskú a národnú identitu slovenského národa. Situáciu Katolíckej cirkvi sťažovala aj chýbajúca cirkevno-právna identita Slovenska, teda absencia samostatnej slovenskej cirkevnej provincie, po ktorej slovenskí katolíci dávno túžili, ktorej uskutočnenie však stroskotalo na centralizačno-maďarizačnom charaktere uhorského štátu. Dôsledkom bolo, že nové štátne hranice popretínali územia väčšiny slovenských diecéz. Bolestne tiež chýbali slovenské biskupské osobnosti, ktoré by boli vďaka svojej autorite schopné upevniť Cirkev zvnútra a pozdvihnúť hlas na obranu katolíckych i národných záujmov. Uhorských biskupov s odvolaním na najvyššie kráľovské patronátne právo totiž nevyberal pápež, ale panovník resp. uhorské ministerstvo kultu podľa kritérií predovšetkým politických. Poslednú generáciu uhorských biskupov na Slovensku preto s výnimkou zmaďarizovaného Slováka Jána Černocha tvorili Maďari, ktorí sa stotožňovali s ideou maďarského Uhorska, vo väčšine neovládali ani jazyk svojich veriacich – slovenčinu a štátoprávne zmeny po roku 1918 neprijali. Slovenskí katolíci sa tak na križovatke svojich dejín ocitli ako „siroty bez hlavy”, ako napísala skupina slovenských kňazov na čele s Andrejom Hlinkom pápežovi Benediktovi XV. v liste z februára 1919, v ktorom prosili o úpravu cirkevných pomerov na Slovensku a menovanie nových slovenských biskupov alebo aspoň dočasných apoštolských administrátorov.

Svätá stolica prijala prevratné zmeny na politickej mape Európy po roku 1918 s veľkou otvorenosťou. Pápež Benedikt XV., muž plný dynamického ducha a zdravého realizmu, ktorý vychádzal z katolíckej náuky o štáte, podľa ktorej sa Cirkev môže prispôsobiť akémukoľvek modelu štátu, pokiaľ rešpektuje Božie práva a slobodu kresťanských svedomí, ktorý s úctou k národu ako prirodzenoprávnemu spoločenstvu počas celej vojny apeloval na bojujúce strany, aby splnili „spravodlivé a legitíme požiadavky národov“ a ktorý svojou rozsiahlou charitatívnou činnosťou preukázal veľkú lásku k človeku vo všetkých jeho životných situáciách, necítil za monarchiou žiadny nostalgický smútok, tým menej, že si dobre uvedomoval, že sa „rozpadla nie v dôsledku vojenskej porážky, ale úplného vnútorného rozkladu”, ako sa vyjadril nuncius v Mníchove Eugenio Pacelli, neskorší pápež Pius XII. Benedikt XV. preto už 8. novembra 1918, teda iba niekoľko dní po podpísaní prímeria s Rakúsko-Uhorskom v padovskej Ville Giusti, fakticky uznal nástupnícke štáty a poveril hlavu svojej hierarchicky najvýznamnejšej apoštolskej nunciatúry, viedenského nuncia Valfrèho di Bonzo, aby čo najskôr nadviazal priateľské styky „s rôznymi národnosťami rakúsko-uhorského štátu, ktoré sa konštituovali ako samostatné štáty“.

Nuncius Valfrè si dobre uvedomoval bolestivú situáciu Cirkvi na Slovensku a neudržateľnú pozíciu maďarských biskupov, všeobecne považovaných za vládou dosadený nástroj maďarizácie, ale zároveň i na nebezpečenstvo, ktoré vyplývalo zo snahy nového štátu využiť túto situáciu na zoslabenie náboženských citov slovenského obyvateľstva a legitimovanie štátnych zásahov proti Cirkvi. Už v polovici januára 1919, teda v čase, keď sa ešte ani nestihla v Paríži zísť mierová konferencia, preto poslal do Ríma niekoľkostranový súrny telegram, v ktorom konštatoval, že Slovensko je pre Uhorsko definitívne stratené, ďaľšie zotrvanie maďarských biskupov z hľadiska cirkevného záujmu kontraproduktívne a pre dobro Cirkvi preto doporučuje bez ohľadu na mienku budapeštianskej vlády čo najrýchlejšie aspoň provizórne vyriešiť novú správu diecéz, tým väčšmi, že „Slováci ako hlboko zbožní a Svätej stolici nesmierne oddaný národ ... by sa mohli pod správnym vedením stať veľkou oporou v zápase o práva Svätej Cirkvi“.

Zakrátko na to zvolal kardinál štátny sekretár Pietro Gasparri zasadnutie Kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti, teda pápežovho poradného orgánu, ktorý pripravoval rozhodnutia týkajúce sa vzťahov so štátmi. Jediným bodom programu bola otázka, aký postoj má Svätá Stolica zaujať v otázke Uhorska a ako má odpovedať na opätovné apely maďarského ministerského predsedu Károlyiho a maďarských biskupov, ktorí ju žiadali, aby na mierovej konferencii resp. u amerického prezidenta Wilsona intervenovala v prospech integrity Uhorska. Kongregácia prijala stanovisko, že Svätá stolica nemôže intervenovať v prospech Uhorska, pretože „už fakticky uznala nové štáty a postavila sa na zásadu legitímnych národných práv.“ Pápež Benedikt XV. schválil návrh viedenského nuncia, aby bol košický biskup Augustín Fischer Colbrie, jediný z maďarských biskupov, ktorý sa naučil po slovensky a tešil sa dôvere slovenských veriacich, poverený funkciou apoštolského delegáta a apoštolského vikára pre Slovensko a vybavený rozsiahlymi právomocami na rokovanie so štátom i dozor nad správou všetkých diecéz na Slovensku. Uskutočnenie tohto prvého kroku k faktickému osamostatneniu slovenskej cirkevnej správy však stroskotalo na odpore budapeštianskej vlády a ostrihomského prímasa kardinála Jána Černocha, takže v roku 1919 sa podarilo iba menovať do slovenských diecéz resp. ich na Slovensku sa nachádzajúcich častí slovenských generálnych vikárov.

Až podpísanie Trianonskej mierovej zmluvy a definitívne medzinárodnoprávne ukotvenie nových štátnych hraníc s Maďarskom umožnilo Svätej stolici, aby podnikla ďalšie kroky k slovakizácii cirkevného života na Slovensku a k jeho postupnému cirkevno-právnemu osamostatneniu. Prvým krokom bolo vymenovanie slovenských biskupov do troch diecéz, ktoré neboli rozdelené slovensko-maďarskou hranicou. Rokovania boli zložité, pretože maďarská vláda spochybňovala rezignácie maďarských biskupov a česko-slovenská vláda - rovnako ako jej uhorská predchodkyňa – zase chcela na slovenských cirkevných prestoloch vidieť vlastných kandidátov, ktorí by boli oddaní nielen novej štátnej myšlienke, ale aj ideológii „československej jednoty” a v tomto duchu pôsobili medzi slovenskými veriacimi. V septembri 1920, keď sa minister zahraničia Edvard Beneš pokúsil v tomto zmysle tlačiť na prvého apoštolského nuncia v mladej republike Clementa Micaru, odvetil mu roztrpčený pápežov diplomat: „Cirkev už za dvadsať storočí svojich dejín, ktoré má za sebou, zažila iné búrky, a iste potrvá dlhšie, než česko-slovenská republika.“ Vo februári 1921 boli napokon vysvätení traja noví slovenskí biskupi: Karol Kmeťko do Nitry, Ján Vojtaššák na Spiš a Marián Blaha do Banskej Bystrice.

Zložitejšia bola situácia v diecézach rozdelených novou štátnou hranicou (Košice, Rožňava), kde boli po smrti diecéznych biskupov vymenovaní iba apoštolskí administrátori, nie však riadni sídelní biskupi. Svätá stolica sa tak vyhla politizácii otázky, do ktorej sa pokúšali zasahovať Praha aj Budapešť, nárokujúce si právo zasahovať do výberu kandidátov i do uvoľnenia majetkovej dotácie diecéz spod štátneho sekvestra. Vinou ďalších uzemných posunov v rokoch 1938-1939 a nástupu komunizmu toto provizórium pretrvalo až do roku 1990, keď obe diecézy konečne dostali svojich riadnych diecéznych biskupov.

Najzložitejšia situácia bola v Ostrihomskej arcidiecéze. Toto starobylé arcibiskupstvo zahŕňalo prakticky jednu tretinu Slovenska, jeho ordinár však sídlil v Maďarsku, kde bol ako prímas zároveň nositeľom významných ústavných práv. Osamostatnenie slovenskej časti arcidiecézy bolo komplikované medzinárodnoprávnym aspektom kauzy, najmä otázkou hraničnou, pretože všetky zúčastnené strany vnímali rozdelenie arcidiecézy ako potvrdenie trianonskej štátnej hranice, ktorému sa maďarská vláda i episkopát zo všetkých síl stavali na odpor. Problematickou bola aj dimenzia majetkoprávna, to jest potreba nájsť spôsob rozdelenia rozsiahleho benefičného majetku, ktorý sa nachádzal na oboch stranách hranice. Vážne komplikácie spôsobovali tiež politické intervencie v personálnych otázkach, osobitne opakované veto pražskej vlády voči menovaniu Andreja Hlinku. Nespokojnosť s postupom Svätej stolice pri menovaní kandidáta bol tiež dôvod, prečo pražská vláda v máji 1922 neuznala menovanie prvého apoštolského administrátora novovzniknutej Trnavskej apoštolskej administratúry Pavla Jantauscha a nevydala mu sekvestrovaný cirkevný majetok. Na vyriešenie provizória apoštolskej administratúry vrhali svoje tiene napokon i štátoprávne pomery v česko-slovenskom štáte. Česko-slovenská vláda mala síce eminentný záujem o vylúčenie jurisdikcie cudzích biskupov zo štátneho územia a o zosúladenie hraníc diecéz so štátnymi hranicami ako prostriedku na upevnenie vnútornej kompaktnosti a suverenity štátu, dlho však odmietala logický dôsledok novej delimitácie - utvorenie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie, pretože v nej videla predobraz a zárodok politickej emancipácie Slovenska. Praha preto preferovala začlenenie slovenských diecéz do zväzku Olomouckej arcidiecézy podriadenie všetkých diecéz republiky pod právomoc pražského arcibiskupa, ktorý mal byť povýšený na „československého prímasa”, teda priehľadne politické riešenie, ktoré odporovalo kánonickému právu a ktoré Svätá stolica jednoznačne odmietla.

Všetky tieto ťažkosti a opakované krízy vo vzťahoch medzi Prahou a Vatikánom spôsobili, že rámcová zmluva Modus vivendi z roku 1928, ktorá prisľubovala úpravu hraníc diecéz, sa mohla až v roku 1937 skonkretizovať do apoštolskej konštitúcie Ad regiminis ecclesiastici incrementum, ktorá upravovala nové ohraničenie diecéz v súlade so štátnymi hranicami a prisľubovala utvorenie dvoch samostatných slovenských cirkevných provincií: rímskokatolíckej a gréckokatolíckej. Vytúžený cieľ slovenských katolíkov ležal na dosah ruky, jeho uskutočnenie však zmarili medzinárodnopolitické udalosti a posuny štátnych hraníc v rokoch 1938-1939.

Vláda prvej Slovenskej republiky vyvinula veľké úsilie o úpravu cirkevných pomerov na Slovensku a o podpísanie konkordátu so Svätou stolicou, v rámci ktorého mala byť zriadená aj samostatná cirkevná provincia. Vojnové pomery a otvorená otázka hraníc však takýto ďalekosiahly krok neumožnili.

Povojnové „ľudovodemokratické“ Československo, vyznačujúce sa otvorenu averziou voči slovenskému katolicizmu a silnejúcim komunistickým vplyvom, a napokon úplné prevzatie moci komunistami a otvorená perzekúcia Katolíckej cirkvi na niekoľko desaťročí znemožnili akékoľvek rokovania o riešení slovenských cirkevnopolitických otázok. Po desaťročia sa vlečúca otázka sa dostala na rokovací stôl až v roku 1976. Nezanedbateľnú rolu pri tom zohrali medzinárodné súvislosti, najmä podpis Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v auguste 1975, ktorý medzinárodnoprávne potvrdil povojnové hranice v Európe a zároveň otvoril otázku ľudských práv vrátane náboženskej slobody. Vnútropoliticky bola rozhodujúcim faktorom federalizácia československého štátu a vplyv tzv. realistického krídla na čele straníckej politiky reprezentovaného Gustávom Husákom, ktorý bol ako generálny tajomník ÚV KSČ a od roku 1975 aj prezident republiky na vrchole svojej moci a mal eminentný politický záujem, aby bola politická federalizácia zavŕšená aj cirkevnoprávnou emancipáciou Slovenska.

Do hry však opäť vstúpili aj národné egoizmy, prežívajúce pod pokrývkou proletárskeho internacionalizmu: staronová myšlienka „československého prímasa“ v podobe pražského arcibiskupa i úsilie Maďarska uchovať uhorskú cirkevnú štruktúru. Sám prvý tajomník Socialistickej robotníckej strany Maďarska János Kádár neváhal v júni 1977 osobne navštíviť pápeža Pavla VI. a intervenovať v prospech jej uchovania.

Neočakávaná ťažkosť vyvstala aj v otázke sídla budúcej metropolie. Svätá stolica logicky vychádzala z presvedčenia, že sa ním stane Bratislava, jej návrh však narazil na odpor komunistickej pražskej vlády, ktorá sa usilovala vytlačiť sídlo provincie mimo hlavného mesta. Cyrilometodská Nitra ako alternatíva zase nenašla pochopenie na maďarskej strane, takže prvým sídlom novodobej slovenskej metropolie sa stala Trnava, bývalé historické sídlo ostrihomských arcibiskupov. Ťažkým orieškom sa napokon stala aj otázka personálna, takže slovenská cirkevná provincia vznikla ako metropolia bez metropolitu a jej prvým novodobým titulárom sa až o vyše desaťročie neskôr stal Ján Sokol.

Apoštolské konštitúcie Praescriptionum sacrosancti a Qui divino a z 30. decembra 1977, ktoré upravovali hranice slovenských diecéz v súlade so štátnymi hranicami, erigovali slovenskú cirkevnú provinciu a tak definitívne ukončili akékoľvek špekulácie o možnom pretrvaní uhorskej cirkevnej organizácie, boli publikované 6. januára 1978. V ten istý deň sa do Maďarska vrátila ako bývalá vojnová korisť svätoštefanská koruna, ktorú z rúk amerického štátneho sekretára Cyrusa Vanca v budapeštianskom parlamente spoločne prijali najvyšší štátni činitelia i ostrihomský arcibiskup kardinál Lékai.

Kým maďarský komunistický štát, napriek ideologickej priepasti, ktorá ho delila od Katolíckej cirkvi, s ňou dokázal nájsť aj keď iba fragilnú spoločnú platformu vo veci spoločného národno-patriotického záujmu, prienik medzi slovenským národným záujmom a československým štátom prakticky neexistoval. To sa ukázalo aj pri publikovaní oboch pápežských konštitúcií, ktoré sa udialo v Trnave 6. júla 1978, vedome v pamätný deň Jana Husa (!), v najväčšej tichosti a pod ostrým dohľadom štátnej bezpečnosti, aby si slovenská verejnosť udalosť čo najmenej všimla. Slováci tak mohli zriadenie svojej samostatnej cirkevnej provincie ako zásadného míľnika svojich cirkevných i národných dejín doceniť až po páde komunistického režimu.

A iba Slovenská republika vytvorila priestor, aby sa mohlo zavŕšiť dielo, započaté v roku 1918, teda úprava nielen vonkajších, ale aj vnútorných hraníc historických diecéz, ich rozčlenenie do dvojch metropolií a v roku 2008, deväťdesiat rokov od konca prvej svetovej vojny a rozpadu Uhorska, prenesenie sídla západnej metropolie do slovenského hlavného mesta Bratislavy.

Prof. Emília Hrabovec



( TK KBS, ehr; ml ) 20200604037   |   Upozorniť na chybu v správe |



[naspäť]







(c) TK KBS 2003 - 2020