Eritrea 1. júna (TK KBS) O deti sa starajú už 73 rokov. Kŕmia ich, šatia, vychovávajú a potom vracajú do ich pôvodných komunít. Už od roku 1947 sú eritrejskí otcovia vincentíni (v misiách známi ako lazaristi) spolu so sestrami vincentkami (príslušníčky Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul) nablízku maličkým, obzvlášť tým najchudobnejším a najzabudnutejším z nich. Za svoju prácu misionári nežiadajú nič – práve naopak, rešpektujú miestnu kultúru a tradície.Lazaristi prišli do vtedajšieho Etiópskeho cisárstva v roku 1839 v stopách učenia vincentínskeho misionára sv. Justína de Jacobis. Vybudovali si štruktúry a pomáhali chudobným. Po istom čase bol však na čelo vincentínov vymenovaný francúzsky duchovný. Talianske koloniálne úrady sa obávali, že sa misionári dostanú pod francúzsky vplyv, čo bolo pre nich neprípustné, keďže Francúzsko a Taliansko boli v tom čase znepriatelené štáty (pozn. Eritrea bola v tom čase talianskou kolóniou). Lazaristi boli preto nútení opustiť Eritreu, ale ich spomienky nevybledli a väzby, ktoré si vytvorili s touto malou krajinou, sa nepretrhli. V tridsiatych rokoch, keď Taliani využili Eritreu k napadnutiu Etiópie, boli lazaristi povolaní slúžiť ako vojenskí kapláni v talianskej armáde a ich vzťah s Eritreou sa znova posilnil. Na konci druhej svetovej vojny sa niektorí z nich rozhodli nevrátiť sa do Talianska. Vtedajšiu situáciu nám približuje lazarista Joseph Zeracristos: „Ľudia boli veľmi chudobní. Veľa žien umieralo pri pôrode a deti sa stávali sirotami. V roku 1947 sa lazaristi spolu s vincentkami rozhodli postarať sa o tieto deti. Prvé štyri bábätká privítali na prvom poschodí svojej ubytovne.“
Takto sa začal projekt záchrany životov detí, ktorý odvtedy pokračuje nepretržite. „Eritrea je malý a hrdý národ, no tiež veľmi chudobný,“ hovorí otec Zeracristos. „Zdravotná starostlivosť sa časom, nanešťastie, veľmi nezlepšila. Výnimkou bolo len krátke obdobie v 90. rokoch po skončení občianskej vojny, v ktorom vláda vytvorila veľa zdravotníckych zariadení. Nastávajúce matky sú tu stále vo veľkom ohrození.“
Misionári každoročne vítajú v meste Hebo (sídlo Sanktuária sv. Justína de Jacobis) približne 38-45 nových prírastkov. Spočiatku sa o nich starali až do veku 18 rokov, neskôr túto dobu obmedzili do šiesteho roku života, kedy sú deti vracané do svojich pôvodných komunít. „Prichádzajú k nám deti z pravoslávnych, moslimských či katolíckych rodín,“ vysvetľuje otec Zeracristos, „prijímame ich všetky, ale vždy rešpektujeme ich kultúru a ich vieru. Ak sú moslimovia, nekrstíme ich, ak sú pravoslávni, rešpektujeme ich vyznanie. Po opätovnom začlenení do ich komunít sa o ich náboženské formovanie starajú ich príbuzní.“
Každý rok na sviatok sv. Justína do Jacobis (30. júl) sa mnohí otcovia so svojimi deťmi vracajú do Heba, aby sa poďakovali lazaristom za ich pomoc a podporu. Čo je však kľúčom k úspechu tohto dlhoročného projektu? Vysvetľuje opäť otec Zeracristos: „Je za tým veľa aspektov, predovšetkým tu ide o projekt celej eritrejskej lazaristickej spoločnosti, nie o projekt jedného misionára. Od roku 1947 sme prevzali zodpovednosť a neustále sa posúvame vpred. Po druhé, neoceniteľnú pomoc dostávame od mnohých štedrých Talianov, ktorí nás napriek veľkej vzdialenosti neprestávajú podporovať, aby sme sa mohli postarať o našich maličkých. Nikdy našich maličkých neopustíme. Budeme im nablízku, aby sme im pomohli rásť a stať sa dobrými občanmi.“
-
Zdroje: Fides, Pápežské misijné diela / Preložila: Dominika Salanciová
