TK KBS

Dnes je sobota 04. 07. 2020   Meniny má Prokop       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031  

  Top témy
Všetky
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Rozlúčili sa so zosnulým provinciálom saleziánov Jozefom Ižoldom
P:3, 26. 05. 2020 12:30, DOM



Rybník/Bratislava 26. mája (TK KBS) Na Slovensku sa dnes rozlúčili so zosnulým provinciálom saleziánov donom Jozefom Ižoldom. Zádušnú svätú omšu v jeho rodnej farnosti Rybník slúžil bratislavský arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský, koncelebrovali jeho pomocný biskup Mons. Jozef Haľko a nitriansky biskup Mons. Viliam Judák. V homílii sa prihovoril don Peter Timko, ktorý bol v decembri menovaný za nasledujúceho provinciála saleziánov na Slovensku. Ostatky dona Ižolda, ktorý zomrel 20. mája vo veku 56 rokov, potom popoludní uložili v saleziánskej hrobke na cintoríne v bratislavskej Vrakuni.

Arcibiskup Zvolenský v úvodnom príhovore uviedol, že aj keď sa ukončí pozemský život, vzťah lásky a úcty pretrváva. "Pohrebné obrady a svätá omša nám umožňujú, aby sme počúvali modlitby a urobili ich vlastnými. Aby sme sa zjednotili v prosbe za nášho duchovného otca Jozefa. Je prirodzené, že máme žiaľ. Tak ako keď Ježiš plakal, keď mu zomrel priateľ Lazar. Ale tento smútok nám pomáha prekonávať veľkonočná viera. Žiari nám vzkriesený Kristus, ktorý hovorí: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa bude žiť aj keď zomrie," povedal bratislavský arcibiskup.

"Zomrel provinciál, zomrel veľký človek. Veľkosť Kristovho učeníka sa nemeria podľa funkcie, ktorú zastáva a ani podľa úspechov, či množstva a významnosti skutkov. Veľkosť Kristovho učeníka závisí od toho, nakoľko sa podobal Kristovi. Nakoľko bol jeho život bol oslavou Nebeského Otca," povedal v homílii magister saleziánskych novicov a budúci saleziánsky provinciál Peter Timko s tým, že človek môže osláviť Boha aj cez svoju chorobu. "Choroba a smrť môžu byť zjavením života," zdôraznil. Zároveň pripomenul úvodník Jozefa Ižolda, ktorý bol zverejnený v saleziánskom časopise dvakrát. Názov mal "Netreba lamentovať. Pán je s nami." "Dnes tieto slová zaznievajú ešte vo väčšej sile a stálo by za to ich uverejniť aj do tretice," uviedol Peter Timko.

Don Jozef si podľa Petra Timka prešiel v živote viacerými ťažkosťami a situáciami, v ktorých musel zomrieť. "Ani komplikovanejšia cesta za povolaním, ani náročná služba predstaveného, ktorú prijal s plačom, ani zákerná a vyčerpávajúca choroba, neboli na smrť, ale na Božiu slávu. K lepšiemu prilnutiu k prameňu života a ten pretvoril don Jožka na stelesnenie sedemnásteho článku saleziánskych stanov: Salezián sa nedá znechutiť ťažkosťami, lebo úplne dôveruje Otcovi," vyhlásil Peter Timko v homílii. Pri tom pripomenul slová don Bosca. "Ničím sa neznepokojuj".

Odovzdávanie služby provinciála si Timko takto nepredstavoval. "Ale netreba lamentovať. Pán je s nami. Beriem si toto Tvoje hlboké posolstvo ako štafetový kolík, ktorý chcem v službe bratom s Božou pomocou, niesť ďalej najlepšie ako budem vedieť. Pomáhaj nám všetkým z neba nelamentovať, ale veriť, že Pán je s nami," poprosil. Na záver poďakoval Bohu za Jožka, za všetko, čo skrze neho daroval.




- - - -

Plné znenie pohrebnej homílie z poslednej rozlúčky s provinciálom Jozefom Ižoldom

Prinášame plné znenie homílie Petra Timka SDB za zosnulého provinciála Jozefa Ižolda SDB.

Netreba lamentovať, Pán je s nami! (Evanjelium Jn 11, 1-44)

Drahá smútiaca rodina, zvlášť Jožkova milovaná mamička a súrodenci, najdôstojnejší otec arcibiskup Stanislav, drahí otec biskup Jozef, spolubratia v kňazstve, bratia saleziáni, sestry saleziánky, rehoľníci a rehoľníčky, celá saleziánska rodina; drahí bratia a sestry zhromaždení tu okolo telesných pozostatkov nášho zosnulého otca provinciála dona Jožka Ižolda, i vy všetci, ktorí túto pohrebnú svätú omšu sledujete prostredníctvom televízie Lux,

zomrel otec provinciál. Zomrel veľký človek. Veľkosť Kristovho učeníka sa však nemeria podľa veľkosti funkcie, úlohy či služby, ktorú zastával, ani podľa úspechov, či množstva a významnosti skutkov, ktoré vykonal. Takto veľkosť človeka meria svet. Veľkosť Kristovho učeníka závisí od toho nakoľko sa vo všetkom čo robil podobal Kristovi, nakoľko bol jeho život oslavou Nebeského Otca.

V jedenástej kapitole evanjelia podľa Jána, z ktorého úryvok sme si práve vypočuli, sa v úvode hovorí: „Preto mu (Lazárove) sestry poslali odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý." Keď to Ježiš počul, povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn." Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára. Keď teda počul, že je chorý, zostal ešte dva dni na mieste, kde bol. (Jn 11, 3-6)

Tento úvod k celej udalosti vzkriesenia Lazára je zvláštny. Ak máme na zreteli, že Pán Ježiš mal rád Martu, i jej sestru a Lazára, prečo pri správe o Lazárovej chorobe zostal ešte dva dni tam kde bol? Ak Lazár bol Kristovým priateľom, a ak išlo o také silné priateľstvo, že sa Kristus pri Lazárovom hrobe dojal až k slzám, ako to, že Lazára nechal zomrieť? Presne takto zmýšľali aj obidve Lazárove sestry, Marta i Mária, a preto v tejto evanjeliovej stati je dvakrát tá istá veta: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol zomrel.“

Z takejto ľudskej logiky nás vyvádza Ježišovo prekvapivé tvrdenie: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu“. A čo je slávou Boha, ktorý je prameňom všetkého života, ak nie život v plnosti? Inak povedané, Pán Ježiš nám hovorí, že aj choroba a slabosť môžu človeka priviesť k plnosti Života. Naopak, ak človek prehliada svoju krehkosť a ohraničenosť, ak zabúda na to, že potrebuje byť spojený s Prameňom, ak si zakladá len na vlastných silách, vtedy nedokáže osláviť Boha a napriek všetkému svojmu úsiliu Život stráca. Ukazuje sa nám tu niečo dovtedy naozaj nevídané: človek môže osláviť Boha cez svoju krehkosť, cez svoju slabosť a chorobu, ktorej podlieha. Ba ešte viac, choroba a pozemská smrť môžu byť pre Kristovho učeníka privilegovaným miestom Božej oslavy a zjavenia Života.

Ak prečítame v tejto nevídanej logike aj výrok Lazárovych sestier, ktorý na prvý pohľad vyzerá ako výčitka, ponosovanie či lamentovanie, objavíme v ňom novú a hlbšiu pravdu: kde je prítomný Pán Ježiš, tam nemôže byť smrť. Prítomnosť Krista, Božieho Syna, v ktorom sa Otec zjavuje a dáva Život, je prameňom Života pre Lazára a pre každého človeka, ktorý verí v Jeho prítomnosť. Veľmi dobre túto pravdu vystihuje tradícia mníchov na hore Athos, o ktorej som raz kdesi čítal. Keď v kláštore zomrel mních, jeho rehoľní bratia sa s ním lúčili tak, že sa zišli všetci okolo rakvy a opát vyvolával mená všetkých prítomných. Každý odpovedal: „Prítomný!“ Nakoniec zvolal aj meno zosnulého mnícha. Samozrejme neozvala sa žiadna odpoveď a chvíľa hlbokého ticha, v ktorej doznievalo meno zosnulého, vyjadrovala smútok nad stratou jedného z nich. Nakoniec opát povedal ešte jedno meno: „Ježiš Kristus.“ A všetci bratia jednohlasne zvolali: „Prítomný!“ Títo mnísi tak spoločne vyznali najhlbšiu pravdu, ktorú nám chcel Pán Ježiš zjaviť vzkriesením Lazára. Kde je prítomný On, tam nemôže byť smrť.

V časopise saleziánskej rodiny na Slovensku, ktorý má názov Don Bosco dnes, bolo zvykom, že úvodníky ku každému číslu písal otec provinciál. Prozreteľnosťou som sa v týchto dňoch dostal k jednému takému úvodníku, ktorý napísal don Jožko a ktorý mal názov Netreba lamentovať, Pán je s nami. Neviem, či to bol omyl alebo zámer redakcie, ale tento jeho úvodník bol uverejnený dvakrát po sebe bez čo i len najmenšej zmeny textu v marcom a májovom vydaní roku 2018. Dnes tieto jeho slová vyznievajú ešte vo väčšej sile a stálo by za to uverejniť ich aj do tretice v najbližšom vydaní tohto časopisu. Jožko nám píše:

„Milovať z celého srdca. Nedá sa to urobiť raz navždy, treba to robiť denne, dnes, práve teraz. K úplnému sebadarovaniu sa môžeme odhodlať v každej chvíli, aj keď nikdy nevieme, či je to dostatočne hlboké, opravdivé a úplné. Naše srdce, ktoré od nás Boh žiada, môžeme ponúkať v každom okamihu. Prítomná chvíľa je oknom, ktorým prúdi Božia láska do domu môjho života. Boha môžeme zastihnúť v každej práci, v úspechu i neúspechu. Uprostred hory povinností a v tiesnivom prízraku nakopených prác je potrebné urobiť len jedno: to, čo je Božie, čo chce láska. Vedomie Božej prítomnosti je veľmi oslobodzujúce. Život veriaceho človeka sa podobá moreplavcovi, ktorého loďou hádžu vlny, ale on vie, že s ním je Boh. Nemusíme všetko vidieť ďaleko dopredu. Aj vodič vidí v noci len na kúsok cesty osvietenej reflektormi auta. Život v prítomnej chvíli a vo vedomí Božej prítomnosti nám umožní nelamentovať nad minulosťou ani sa nebáť budúcnosti, veď s nami je Pán.“
(Jozef Ižold, Úvodník v časopise Don Bosco dnes, 2 a 3/2018).

Z týchto slov sa nám vynára veľkosť zosnulého otca provinciála. V 13. kapitole listu Hebrejom čítame: „Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo. Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru“. Don Jožko si vo svojom živote prešiel viacerými ťažkosťami a situáciami, v ktorých musel „zomrieť“, ale ani komplikovanejšia cesta za povolaním, ani náročná služba predstaveného, ktorú ako mi viackrát povedal, prijal s plačom, ani nakoniec tá zákerná a vyčerpávajúca choroba neboli na smrť, ale na Božiu slávu. Nepriviedli ho k lamentovaniu, ale naopak k ešte väčšiemu priľnutiu k Prameňu Života a ten pretvoril don Jožka na stelesnenie 17. článku našich saleziánskych Stanov: Salezián sa nedá znechutiť ťažkosťami, lebo úplne dôveruje Otcovi. Don Bosco hovorieval:

„Ničím sa neznepokojuj!“ Inšpirovaný humanizmom svätého Františka Saleského verí v prirodzené i v nadprirodzené dary človeka, hoci nezabúda na jeho slabosti. Váži si hodnoty sveta a nebedáka nad dobou, v ktorej žije: prijíma všetko, čo je dobré, najmä ak to majú radi mladí. Keďže ohlasuje radostnú zvesť, je vždy veselý. Túto radosť šíri a vie vychovávať k radostnému kresťanskému životu a zmyslu pre slávenie: „Slúžte Pánovi vo svätej veselosti.“

Drahý Jožko, takto som si odovzdávanie služby provinciála nepredstavoval, ale „netreba lamentovať, Pán je s nami“. Beriem si toto Tvoje hlboké posolstvo kryté Tvojím životom ako štafetový kolík, ktorý chcem v službe bratom s Božou pomocou niesť ďalej, najlepšie ako budem vedieť. Prosím, pomáhaj nám všetkým z neba, nelamentovať, ale veriť, že Pán je s nami!

Dobrý Bože, ďakujeme Ti za nášho spolubrata Jožka, za všetko, čo si nám skrze neho daroval. Ďakujeme Ti za jeho priateľstvo, za jeho radostné prežívanie saleziánskeho a kňazského povolania, za jeho službu i za každé dobro, ktorým Ťa zjavil tomuto svetu. Prosíme ťa, Ty sám mu buď najkrajšou odmenou, veď iba Ty si nádej, ktorá nikdy nesklame; Ty si život, ktorý neuzrie viac smrti; Ty si láska, ktorá nezaniká; Ty si pokoj, aký nevie dať nik iný; Ty si radosť, ktorú nik nemôže vziať.

Panna Mária, Matka nášho Pána, Teba si náš spolubrat Jožko uctieval ako Pomocnicu kresťanov, privítaj ho v nebi. Svojou materskou nehou pomáhaj prejsť cez bolesť z Jožkovej smrti jeho blízkym, najmä jeho mamičke a súrodencom, i nám všetkým. Nauč nás s vierou prežívať žiaľ, veď ty vieš, čo je to smrť milovaného a milujúceho Syna. Amen. 

Zdroj: saleziani.sk

- - - -

Na zádušnej eucharistii vo farskom kostole Najsvätejšej Trojice v Rybníku boli pri zachovaní usmernení prítomní najbližší príbuzní, asi päťdesiat koncelebrujúcich kňazov vybratých spomedzi saleziánov i diecézneho kléru a tiež bývalá i súčasná provinciálka sestier saleziánok. Na pripravenom priestranstve pred kostolom sledovali liturgiu vďaka pripravenej vonkajšej obrazovke ďalšie desiatky členov saleziánskej rodiny, príbuzných i miestnych farníkov.

V závere odzneli kondolenčné pozdravy – z Ríma, od hlavného radcu saleziánov pre saleziánsky región strednej a severnej Európy dona Jachimowicza, z Azerbajdžanu od Mons. Vladimíra Feketeho, ktorý poznal dona Ižolda od jeho vstupu do noviciátu v roku 1990, od generálnej matky sestier saleziánok Yvonne Reungoat i od ich predošlej a aktuálnej provinciálky Janky Kurkinovej a Moniky Skalovej. Napokon sa rozlúčil v mene farníkov a obce miestny farár dôstojný pán Štefan Kováč a v mene rodiny poďakoval všetkým brat dona Jozefa Mons. Daniel Ižold, vikár pre klérus bratislavskej arcidiecézy.

Daniel Ižold poďakoval kňazom a priateľom, že ho po celý čas sprevádzali zájmom, modlitbami a podporou. "Ďakujem saleziánom, že ho sprevádzali na každom kroku a stáli pri ňom, povzbudzovali ho," uviedol. Na svätej omši boli prítomní viacerí biskupi, mnoho saleziánskych i diecéznych kňazov, rehoľníkov a rehoľných sestier.

Fotogaléria



Popoludní sa konalo uloženie rakvy do saleziánskej hrobky na cintoríne v bratislavskej Vrakuni. Opäť prišli okrem príbuzných aj desiatky veriacich, spolubratov, sestier saleziánok, kňazov. Obrad viedol aj tu Mons. Stanislav Zvolenský a po evanjeliu o pšeničnom zrne sa prihovoril provinciálny vikár don Peter Bučány, ktorý priblížil niekoľko pohľadov na život zosnulého, od stanovenia diagnózy pred jedenástimi mesiacmi. Hovoril o tom, ako sa v tom, ako Jozef Ižold prežíval toto obdobie, odzrkadľuje citát z istého náhrobku: Blažení sú tí, ktorí žili pred tým, než umreli. „Vytešoval sa jedenásť mesiacov z toho, že mohol čítať, počúvať hudbu. Denne hodiny presedel pri knihách, ktoré si podčiarkoval, poznámkoval. Vždy túžil čítať, a teraz čítal. Po večeroch sa modlí, nikto nevie, ako dlho do noci. Návštevám rozpráva, o čom čítal, zaujíma sa o ich život, dianie v saleziánskej spoločnosti a v Cirkvi. Bavíme sa o posledných veciach ako o najbežnejších veciach života.“ Poukázal tiež na chvíle, kedy „sme sa smiali“ a vysvetlil, že to nebol smiech toho, kto neberie vážne život, „ale smiech Filipa Neriho, v ktorom si je vedomý Božej bázne. V istej chvíli smiechu (don Ižold) poznamenal: Smejeme sa. Ale vždy s bázňou.“




Telesné ostatky provinciála saleziánov dona Jozefa Ižolda, ktorý zomrel vo veku 56 rokov v stredu 20. mája, po ťažkej onkologickej chorobe, uložili do saleziánskej hrobky na cintoríne v bratislavskej Vrakuni, kde už odpočíva ďalších štrnásť saleziánov. Zo zádušnej svätej omše v Rybníku odvysielali priamy prenos Televízia Lux a Rádio Lumen a pre všetkých, ktorí by chceli zanechať svoje slová rozlúčky bola zriadená online kondolečná kniha.

Fotogaléria



- - - -

Životopis Jozefa Ižolda

Jozef Ižold sa narodil 30. januára 1964 v Rybníku nad Hronom, okres Levice, ako tretie z piatich detí. Najstarší Daniel je tiež kňazom. Rodičia Vincent a Júlia vytvárali pre svoje deti dobré kresťanské ovzdušie, v ktorom aj Jozef prežil krásne a šťastné detstvo. Duchovné povolanie u neho i u jeho staršieho brata Daniela sa rozvíjalo aj vďaka návštevám vincentínskeho pátra Ľudovíta Orješka, ktorý sa počas prenasledovania v 50-tych rokoch skrýval osem rokov u ich starých rodičov a navštevoval ich aj po návrate z väzenia. Počas gymnaziálnych štúdií dozrelo v Jozefovi rozhodnutie pre kňazské povolanie. Zmaturoval v roku 1982 na gymnáziu v Leviciach.

No kým Daniel bol prijatý do kňazského seminára v Bratislave na prvý raz, Jozefovu žiadosť ani na štvrtý pokus neprijali. Medzitým sa preto zamestnal, pracoval ako robotník a absolvoval tiež základnú vojenskú službu.

Po porade s ďalším vincentínskym pátrom Ondrejom Mihálom sa rozhodol kontaktovať tajných saleziánov, ktorých dovtedy nepoznal. Preto sa presťahoval do Bratislavy, kde začal tajnú formáciu a zároveň pracoval v Štátnom drevárskom výskumnom ústave v Bratislave ako technik. V roku 1988 začal študovať špeciálnu pedagogiku na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Život v malých tajných saleziánskych komunitách i práca s mládežou v malých skupinkách a vzájomné povzbudzovanie sa spolubratov ho veľmi oslovili.

V rozhodovaní mu pomohlo aj uvedomenie si, že don Bosco bol dávno prítomný v jeho živote.

"Stretnutie s donom Boscom sa udialo v mojom ranom detstve, keď nám mama čítala jeho životopis. Potom, keď ako stredoškolák som počúval mládežnícke vysielanie Vatikánskeho rozhlasu, ktoré mali na starosti saleziáni a čítal som knihy, ktoré vydávali v Ríme. To mi veľmi pomohlo v čase, keď som sa už serióznejšie zamýšľal nad svojim povolaním. Nanovo som si prečítal životopis dona Bosca a dosť som sa v ňom našiel. Podobne ako on, dostal som dobrú kresťanskú výchovu, bavili ma hry a šport, a tiež som chcel odovzdávať vieru sympatickým spôsobom ďalej. Ako šli roky, nachádzal som ďalšie podobnosti: ako jeho cesta za povolaním nebola jednoduchá, tak ani tá moja – neprijatie do kňazského seminára, práca vo fabrike, vojenčina. Človek sa však na tej ceste všeličo naučí a v skúškach dozrieva. Vnímal som, že toto je cesta, ktorú mi pripravil Pán a utvrdil som sa v presvedčení, že to bolo Božia prozreteľnosť, ktorá ma viedla do saleziánskej spoločnosti."

Roky saleziánskej formácie – ako si spomínal v ostatných dňoch života – boli pre neho veľmi obohacujúce, spoznal mnohých saleziánov svätého života, mal možnosť prehlbovať sa vo viere štúdiom a najmä konkrétnym prežívaním duchovného života v komunite a v práci medzi mladými. Po páde totality nastúpil do novootvoreného saleziánskeho noviciátu v Poprade.

"Rok noviciátu bol plný rozličných zážitkov. Modlitba, štúdium Stanov rehole, šport, stavba, nácvik divadiel."

V Konkatedrále Sedembolestnej Panny Márie v Poprade zložil ako 27-ročný svoje prvé rehoľné sľuby 10. augusta 1991. Nasledovali roky filozofických štúdií, na ktoré ho predstavení poslali do Talianska. Naučil sa tak nový jazyk no tiež sa musel konfrontovať s odlišnou kultúrou a s iným štýlom práce saleziánov. Dvojročnú saleziánsku pedagogickú prax, tirocínium, absolvoval v Žiline, s prerušením, pretože v roku 1994 ho poslali študovať licenciát z filozofie na Pápežskú saleziánsku univerzitu do Ríma. S perspektívou, aby potom vyučoval spolubratov. Záverečnú licenciátsku prácu písal na tému "Jacques Maritain: Výchova k slobode". V rokoch 1996-97 opäť pôsobil ako tirocinant medzi spolubratmi ponovicmi v Žiline a zároveň vyučoval na gymnáziu sv. Františka Assiského. Štúdium teológie absolvoval od roku 1997 v Turíne a po diakonskej vysviacke 10. júna 2000 v tamojšej Bazilike Márie Pomocnice, ktorú postavil don Bosco, sa vrátil do Žiliny, kde – opäť medzi ponovicmi – pôsobil už ako člen formačného tímu. V Žiline bol aj vysvätený za kňaza 20. januára 2001. Jeho svätiteľom bol vtedajší nitriansky pomocný biskup Mons. František Rábek.

"Primície v mojej rodnej dedine boli o týždeň neskôr. Pre dedinu to bola veľká udalosť a mnohí sa veľkodušne zapojili do príprav. Dodnes som im za to veľmi vďačný."

Aj po kňazskej vysviacke pokračoval v službe vo formačnom tíme medzi mladými saleziánmi v Žiline a pastoračne pomáhal aj na sídlisku Žilina-Solinky v novej rozbiehajúcej sa farnosti.

V rokoch 2005-2008 bol v Žiline predstaveným formačnej komunity spolubratov ponovicov a zároveň bol v tom čase aj členom provinciálnej rady saleziánov. V roku 2005 prekonal onkologické ochorenie.
Hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez vymenoval 13. júna 2008 Jozefa Ižolda za provinciálneho vikára a v tejto úlohe pôsobil dve trojročné obdobia. Zároveň plnil úlohu provinciálneho delegáta pre formáciu.

"Nakoniec som sa ocitol v úlohách vo vedení provincie. To som od dona Bosca nečakal, ale tiež ma to učilo spoznávať jeho otcovské srdce a bezvýhradne dôverovať Božej Prozreteľnosti. Teraz ma zasa don Bosco učí, aby som vedel trochu aj trpieť pre Božie Kráľovstvo. Som zvedavý na ďalšie prekvapenia, ale cieľ je jasný: nebo," – spomínal na svoju životnú cestu niekoľko dní pred smrťou.

Po šiestich rokoch v úlohe provinciálneho vikára hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez ho 7. januára 2014 menoval do úlohy provinciála. Don Jozef Ižold prevzal svoj službu vedenia provincie 2. júna 2014 a stal sa prvým provinciálom slovenských saleziánov, ktorý vstúpil k saleziánom až po novembri 1989. Ako predstavený slovenských saleziánov sa v roku 2017 tešil z blahorečenia saleziána mučeníka Titusa Zemana.

V roku 2019 ho zasiahlo nové onkologické ochorenie, s ktorým bojoval desať mesiacov. Posledné dni prežil v opatere v komunite v sídle saleziánskej provincie v Bratislave na Miletičovej, kde zaopatrený sviatosťami s vierou a radostnou nádejou odovzdal svoj život Bohu. Zomrel v prítomnosti spolubratov i rodného brata kňaza v stredu 20. mája 2020 vo večerných hodinách, v predvečer slávnosti Nanebovstúpenia Pána.

- - - -

Aktualizované



( TK KBS, rp, sal, rhsdb; pz ) 20200526027   |   Upozorniť na chybu v správe |



[naspäť]







(c) TK KBS 2003 - 2020