TK KBS

Dnes je pondelok 25. 05. 2020   Meniny má Urban       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  máj  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

  Top témy
Všetky
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Cirkev na Slovensku si pripomenie sté výročie narodenia sv. Jána Pavla
P:3, 15. 05. 2020 08:45, DOM



Bratislava 15. mája (TK KBS) Katolícka cirkev na Slovensku si pripomenie sté výročie narodenia sv. Jána Pavla (18. mája 2020).

Na Šiestu veľkonočnú nedeľu 17. mája 2020, bude bratislavský arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský sláviť o 10:30 svätú omšu v Katedrále svätého Martina v Bratislave, počas ktorej si spolu s prítomnými veriacimi pripomenie 100. výročie narodenia svätého Jána Pavla II.

Spomienku chystajú aj v Banskej Bystrici. V  pondelok 18. mája 2020 si 100. výročie narodenia sv. Jána Pavla II. pripomenú svätou omšou o 8:30 v Katedrále sv. Františka Xaverského. Svätú omšu bude celebrovať diecézny biskup Mons. Marián Chovanec. V homílii sa prihovorí generálny vikár Mons. Branislav Koppal.

V nitrianskom katedrálnom chráme - Katedrále sv. Emeráma na Nitrianskom hrade bude v deň výročia sláviť svätú omšu o 15:00 veľprepošt Nitrianskej sídelnej kapituly Mons. Štefan Vallo.

V deň výročia budú sláviť svätú omšu aj v Rožňavskej diecéze. Za dar pápeža poďakujú na mieste, kde sv. Ján Pavol II. celebroval svätú omšu počas svojej pastoračnej návštevy Rožňavy 13. septembra 2003. Svätá omša bola slávená na voľnom priestranstve - nazývanom Podrákoš. Hlavným celebrantom bude rožňavský biskup Mons. Stanislav Stolárik, koncelebranti - kňazi z rožňavských farností.

V Rožňavskej diecéze chcú sté výročie narodenia sv. Jána Pavla II. osláviť aj pripomenúť ďalších významných výročí a udalostí, ktoré sú spojené s jeho životom a pôsobením, napríklad 30. výročie jeho prvej návštevy Slovenska i ustanovenie Nedele Božieho milosrdenstva. V diecéze veria, že tieto výročia, ako aj výročia spojené s diecézou, oslávia počas septembrového kňazského dňa.

Košická arcidiecéza si plánovala výročie plánovala pripomenúť pri aprílovom stretnutí mladých s košickým arcibiskupom, kedy plánovala požehnať sochu k storočnici narodenia. Pre pandémiu koronavírusu sa však táto udalosť uskutoční neskôr. V júli si tiež arcidiecéza pripomína už 25. výročie jeho návštevy v Košiciach, kedy svätorečil Troch Košických mučeníkov.

V Spišskej diecéze slávia sväté omše kvôli pandémii v obmedzenom režime, preto zatiaľ nepripravujú špeciálnu akciu k výročiu.

- - - -

Jána Pavla II. pripomínajú na Slovensku viaceré inštitúcie

Svätého Jána Pavla II. pripomínajú na Slovensku viaceré inštitúcie. V Bratislave - Vajnoroch sa napríklad nachádza Základná škola a Materská škola Jána Pavla II. V Košickej arcidiecéze je napríklad Námestie Jána Pavla II. v Snine a vo Vranove nad Topoľou, Centrum voľného času Jána Pavla II. v Prešove - Sekčove a Cirkevná základná škola Jána Pavla II. v Hencovciach.

Jánovi Pavlovi II. je tiež zasvätená policajná kaplnka v Košiciach. Svätcovi je tiež zasvätená vojenská kaplnka v Kuchyni. V Rožňavskej diecéze majú Kaplnku sv. Jána Pavla II. vo farnosti Rožňava - Juh. Na území Spišskej diecézy je Cirkevná spojená škola sv. Jána Pavla II. v Poprade a Kaplnku sv. Jána Pavla II. v cirkevnej škole v Dolnom Kubíne.

V Trnavske diecéze majú Inštitút sv. Jána Pavla II. pre manželstvo a rodinu (verejné združenie veriacich diecézneho práva). Viacero inštitúcií je po svätcovi pomenovaných v Banskobystrickej diecéze. Konkrétne ide o Diecézne centrum Jána Pavla II. v Banskej Bystrici, Kaplnku sv. Jána Pavla II. v Katolíckom gymnáziu Štefana Moysesa v Banskej Bystrici, Farský kostol sv. Jána Pavla II. v Hornej Vsi a Filiálny kostol sv. Jána Pavla II., apoštola Božieho milosrdenstva v Lieskovci.

V Nitrianskej diecéze májú Kaplnku sv. Jána Pavla II. v DSS v Trenčíne. Na Nitrianskom hrade máme Námestie Jána Pavla II. so sochou v nadživotnej veľkosti na pamiatku návštevy sv. Jána Pavla II. v Nitre v roku 1995. Bronzová socha pápeža Jána Pavla II. je vysoká 3,80 metra a jej hmotnosť je približne 1,5 tony. Bola osadená v roku 2012.

V Kostole Navštívenia Panny Márie v Nitre sa nachádza drevený korpus - socha Ukrižovaného Krista cca 9 metrov vysoký vytesaný z jedného stromu. Stál na letisku v Nitre - Janíkovciach pri pápežskom pódiu, z ktorého prebiehalo stretnutie sv. Jána Pavla II. s mládežou Slovenska v tom pamätnom roku 1995. Bol to dar miest Nitra a Považská Bystrica pápežovi.

Podobne na nitrianskom sídlisku Diely dodnes stojí konštrukcia časti tribúny zo stretnutia mládeže so sv. Jánom Pavlom II., ktorá tam bola prenesená z letiska v Janíkovciach.

- - - -

Sv. Ján Pavol II. očami slovenských biskupov

Vo veľkej úcte majú poľského pápeža aj súčasní biskupi Slovenska. Pri príležitosti výročia prinášame slová niektorých z nich. Hovoria o výnimočnosti tohto svätca a jeho odkaze pre Slovensko.

Spišská diecéza

Svätý otec Ján Pavol II. ukázal svoj vzťah k Slovákom najmä tým, že až trikrát navštívil túto malú krajinu. Jeho posolstvo bolo pri všetkých návštevách vždy originálne. Hoci sa spomínané tri návštevy uskutočnili v relatívne krátkom čase, predsa Slovensko v tom období prechádzalo veľkými zmenami, na čo Ján Pavol II. vo svojich príhovoroch majstrovsky reagoval. Z jeho príhovorov bolo cítiť veľkú lásku k Slovákom, preto sme ich veľmi radi počúvali a verím, že to čo do nás zasieval, prinieslo a prináša svoju úrodu.
Mons. Štefan Sečka, spišský biskup

Pontifikát sv. Jána Pavla II. vnímam ako Boží dar pre Cirkev i pre celý svet. Prvý slovanský pápež na Petrovom stolci bol tým, čím má pápež byť: stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich" (porov. KKC 882). Zjednodušene: sv. Ján Pavol II. bol pápežom jednoty.
Svojím slovanským duchom bol blízkym zvlášť slovenskému národu, najmä po tom, ako mohol poznať nielen krásy Tatier, ale aj otvorenú úprimnú slovenskú dušu obyčajných slovenských kresťanov katolíkov. Jeho návštevy všetkých vtedajších slovenských diecéz pri apoštolských cestách na Slovensko sú toho dôkazom.
Ján Kuboš, menovaný spišský pomocný biskup

Banskobystrická diecéza

Nepochybne svätý pápež Ján Pavol II. najviac zo všetkých pápežov ovplyvnil Cirkev na našom milovanom Slovensku. Odborníci na históriu presne vedia, ako pozitívne zasiahol do našich cirkevných dejín zriadením našich provincií, vyzdvihnutím našich vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, menovaním početných biskupov pre Cirkev na Slovensku. A oni to dokážu aj správne interpretovať.
Ja by som chcel skôr poukázať na menej viditeľný – na duchovný prínos tohto svätého pápeža pre nás. Jeho náuka o teológii tela podporila všetky naše cirkevné pro-rodinné a pro-životné snahy (ochrana počatých detí a nevyliečiteľne chorých). Jeho krásny a hlboký pohľad na zasvätený život – najmä na služobné kňazstvo – viedol k nebývalému vzrastu duchovných povolaní. A napokon jeho „láska ku krížu“, o ktorej nielen dlhé roky hovoril a písal, ale v posledných rokoch na vlastnom tele prežíval, viedla k správnej orientácii mnohých veriacich aj neveriacich ľudí. Zrazu opätovne našli aj v kríži „nesenom s Kristom“ nový význam.
Slovensko a jeho Cirkev by nikdy neboli bývali také, aké sú dnes bez neho. Veľa by nám chýbalo a veľa by sme vôbec nechápali. Ďakujeme mu za všetko!
Mons. Marián Chovanec, banskobystrická biskup

Nitrianska diecéza

Pápež našich čias (Pri storočnici narodenia sv. Jána Pavla II.)

Tvár pápeža sv. Jána Pavla II. je dôverne známa každému z nás. V posledných  dvoch desaťročiach 20. storočia a prvé roky tretieho tisícročia žiaden iný človek nebol tak stredobodom záujmu médií ako práve on. Mnohí z nás sme mali milosť stretnúť sa s ním aj osobne. Ján Pavol II. nás do tohto tretieho tisícročia previedol a v mnohých ohľadoch nám jasne ukázal smer, kadiaľ kráčať.

Odkedy bol krakovský arcibiskup, kardinál Karol Wojtyla, zvolený 16. októbra 1978 za pápeža a 22. októbra toho roku slávnostne inaugurovaný, s mladíckym elánom nastúpil službu najvyššieho pastiera Cirkvi a celé roky šíril okolo seba priamo elektrizujúci optimizmus.

Narodil sa 18. mája 1920 vo Wadoviciach, o dva dni bol pokrstený, v 18. rokoch na prahu druhej svetovej vojny prijal Sviatosť birmovania a 1. novembra 1946 bol v Ríme vysvätený za kňaza. Všetko sa to zdá byť jednoznačné a jasné. Lenže to tak nebolo! V jednej zaujímavej knihe o Jánovi Pavlovi II. je kapitola s názvom Kňaz zrodený z popola jedného herca. Opisuje sa tam, ako Karol Wojtyla počas štúdia na gymnáziu objavuje divadlo, ktoré sa pre neho stalo naozajstnou vášňou. Ukazujú sa jeho interpretačné schopnosti, úspešne recituje, aktívne a cielene pracuje na zlepšení výslovnosti a prednese, má nevšednú pamäť a očividný talent. A chcel sa stať hercom!

Bol ako bohatý  mladík  z evanjelia, určite bohatým na mnoho osobných obdarovaní, ktorý ale našťastie nakoniec Pánovu výzvu prijal a prijal ju naplno. Keď bol 28. septembra 1958 vysvätený za biskupa, zvolil si heslo „Totus tuus“ (Celý tvoj). Týmito slovami, ktorých autorom je sv. Ľudovít Mária Grignion, vyjadril svoje prianie bezvýhradne patriť Ježišovi skrze Máriu: „Ja som celý tvoj a všetko, čo je moje, patrí tebe, môj milovaný Ježiš, skrze Máriu, tvoju svätú Matku.“  

Ako mladý básnik napísal vo svojich prvotinách slová v zmysle: „Nemôžem ovplyvniť beh sveta.“ Ako dobre, že sa vtedy budúci pápež mýlil, mohli by sme dobromyseľne podotknúť(!). Isté je, že svojmu pôvodnému rozhodnutiu: napomáhať dobro – ostal verný,  aj keď sa jeho životná cesta rozvíjala do niekedy prekvapujúceho smeru. To nemôže nikto, kto aspoň zbežne pozná jeho život, popierať. Tu ležia nielen korene pre jeho nezvyčajný angažmán v dialógu s príslušníkmi iných náboženstiev; ale aj neoblomné stanovisko za slobodu svedomia, viery a kultúry, šírenie kultúry života; postavil sa proti trestu smrti a vojnovému násiliu v akejkoľvek podobe. Bol neochvejne presvedčený, že skutočne žitá viera v Boha môže zmeniť svet.

Mnohí si kladú otázku, v čom spočíva tajomstvo jeho života a bohatej mnohorakej činnosti? P. Tadeusz Styczeň (1931- 2010), salvatorián, profesor etiky na Katolíckej  univerzite v Ľubline, študent a blízky spolupracovník a priateľ sv. Jána Pavla II. prítomný aj pri jeho smrti, si spomína, že počas jeho prvej pobožnosti Krížovej cesty z Kolosea v Ríme  bol prinesený kríž upevnený na blízko položenom Monte Palatino. Bolo to 13. apríla 1979, keď v nezabudnuteľnom  a hviezdami žiariacom večeri Veľkého piatku z tohto vŕšku predniesol pápež  reč k Božiemu ľudu a zakončil ju slovami: „Dum volvitur orbis, stat crux!“ (Kým sa svet mení, kríž pevne stojí!), a niekto zo zástupu, hlasne prerušiac ticho, zvolal: „Santo Padre! In hoc signo vinces!“ (Svätý Otče! V tomto znamení zvíťazíš!). A toto zvolanie okamžite vyvolalo búrlivý a dlhotrvajúci potlesk prítomných. Ján Pavol II. celý čas nepohnute stál, takmer zmeravený v mlčanlivej adorácii pri znaku vykúpenia sveta. Dôvera, s ktorou sa opieral o kríž po celý druhý najdlhší ponitifikát v dejinách Cirkvi charakterizuje jadro a tajomstvo jeho požehnanej apoštolskej služby.

Ako Petrov nástupca a zástupca Kristov na zemi, ktorý už 2000 rokov existujúcu Cirkev nielen reprezentoval, ale jej aj slúžil s plným nasadením, priťažké bremeno úradu niesol s pohľadom na kríž. Opätovne pripomínal, že jeho neduhy sú nič v porovnaní s tým, čo vytrpel Kristus, ktorý z kríža nezostúpil. Vyjadril to veľmi jasne aj v poslednom  Liste kňazom na Zelený štvrtok (2004), kde o kňazskej službe hovorí ako o tajomstve spočívajúcom v utrpení. Iste tu nemohol nemyslieť aj na utrpenie vlastné.

Veľmi silno tajomstvo utrpenia i zmysel svojho života  naznačil v Liste ku starým ľudom, ktorý možno čítať akoby na spôsob jeho testamentárneho odkazu: „Je to pekné, stravovať sa ako svieca až do konca za vec Božieho kráľovstva. Popritom pociťujem veľký pokoj, ak myslím na okamih, v ktorom ma Pán povoláva k sebe: Zo života do života! Preto mi často, bez náznaku akéhokoľvek smútku, prichádza na pery modlitba, ktorú sa kňaz modlieva po slávení Eucharistie: „In hora mortis meae voca me, et iube me venire ad te“ (V hodine smrti povolaj ma a káž mi prísť k tebe). Až do tejto hodiny chcel  svedčiť o veľkosti toho, od ktorého dúfal dostať dar nesmrteľného života.

Pápež držiac sa pevne kríža, ako kňaz a služobník Ježiša Krista, nepretržite na oltári Eucharistie dejín sa odvážil úplne a dokonale odovzdať Bohočloveku, ako sa odovzdal celkom Kristus Otcovi, aby sa v ňom celkom a dokonale mohol odovzdať ním  vykúpenému človekovi. A pretože spoznal nedostižný vzor toho odovzdania sa vo „Fiat“ Bohorodičky  Panny Márie, chcel sa Ján Pavol II. cez jej ruky zveriť úplne jej Synovi. Ako to už bolo naznačené  v jeho pápežskom embléme „Totus Tuus“, dal tomu aj verejný výraz. To je ďalší aspekt jeho požehnaného pontifikátu.

Osobná integrita, jeho duchovný životný štýl, neúnavná aktivita za sociálnu spravodlivosť, pokoj a ľudské práva, to prináša  dodnes Jánovi Pavlovi aj v necirkevných kruhoch vysoké uznanie. To v časoch, kedy fungujúce elity v politike a hospodárstve rapídne na hodnovernosti strácajú, nie je málo.

Pápež – ako námestník Petrov – pokladal sa za svedka nádeje, ktorá patrí všetkým a podáva sa ďalej všetkým (porov. 1 Pt 3, 15). Zmyslom jeho mnohých apoštolských ciest je túto nádej v rozličných kontextoch dosvedčovať a tak v miestnych cirkvách vieru posilňovať. V tomto misionárskom nasadení bol Ján Pavol II. celkom podobný nadšeniu apoštola národov, sv. Pavla. Ani jemu nie je zaťažko posolstvo viery prostosrdečne  zvestovať na „moderných areopágoch“ – na fórach politiky, vedy a kultúry a  projekt novej evanjelizácie, ako sa len dá, posúvať dopredu. Pritom – užívajúc klasické komunikačné média – takmer virtuózne využíval nové média ako prostriedok, ktorým sa viera dostáva ďalej.

Pri prvej  návšteve Česko-Slovenska  21. apríla 1990 na Pražskom hrade pri stretnutí s predstaviteľmi kultúrneho a intelektuálneho sveta povedal slová, ktoré znejú po skoro 30. rokoch takmer prorocky: „Bez transcendentna, bez presného zmyslu zostáva každá kultúra žalostným fragmentom ako babylonská veža. Nedá sa budovať kultúru a zabudnúť či kŕčovito odmietať to, čo je cultus – úcta, uctievanie. Nekultúrny človek a nekultúrny národ je človek a národ bez úcty k sebe, k blížnemu, k svetu, k Bohu … Stretávame sa dnes na troskách jednej z mnohých babylonských veží ľudských dejín. Stavba tej spoločnosti nemala transcendentálnu, duchovnú hĺbku. Každý pokus vystaviť spoločnosť, kultúru, ľudskú jednotu a ľudské bratstvo na odmietnutí úcty k spoločnému Otcovi a jeho poriadku plodí, tak ako v Babylone, rozdelenie ľudí a zmätenie jazyka. A dnes je veľmi potrebné hľadať spoločný jazyk a nové porozumenie, zbúrať všetky múry rozdeľujúce ľudí a národy, mobilizovať všetky duchovné a mravné sily pre život ľudstva v treťom tisícročí“.

Nemožno poprieť, že  pontifex z Poľska zasiahol aj do politickej sféry. Práve pre svoje presvedčenie o Bohu, Kristovi, kultúre a dejinách mohol pápež  dokázateľne urýchliť pád komunizmu, aj keď  proti „po zuby ozbrojenému systému“ nemal naporúdzi nič iné iba slová a symbolické gestá, samozrejme nevynímajúc silu v Božiu prozreteľnosť, o ktorej  nezapochyboval ani v tomto prípade. Proti známej výsmešnej výzve Stalina: „Koľko divízií má pápež?“ – sa postavil proti výzve, ktorá spoznala a rozumela moc pravdy v dejinách.
„Čo sa vo východnej Európe v posledných rokoch udialo,“ píše v r. 1992 prezident a tajomník komunistickej strany  ZSSR  M.  Gorbačov, „nebolo možné bez tohto pápeža, bez veľkej – aj politickej roly, ktorú vo svetovom dianí zohral Ján Pavol II. To je moje presvedčenie o dôležitosti, akú mal v tých rokoch a ako konal pápež Ján Pavol II. … Stojíme pred mimoriadnou osobnosťou. Nerád by som preháňal. Ale mám zvláštny pocit, akoby z toho muža vychádzala energia, vďaka ktorej človek oproti nemu pociťuje hlboký pocit dôvery.“

Ján Pavol II. proti ateistickej štátnej ideológii vždy pripomínal slobodu svedomia, viery a kultúry. Bol neochvejne presvedčený, že viera v Boha môže skutočne zmeniť svet. Viera v Boha, ktorá sa zjavila vo svete v osobe a diele Ježiša Krista, je oslobodzujúca. Existuje pravda, hoci aj za mlčaním a je to oslobodzujúca pravda. Tiež takýto pohľad  Jána Pavla II. na dobro a budúcnosť človeka má ešte ďalší dôležitý aspekt: cestu k ľudskému pokroku, aj napriek inému pohľadu sveta, vidí v sebaobetovaní. Že nikto z nás nie je príčinou svojej vlastnej existencie, je pre najvyššieho pastiera Cirkvi oveľa viac ako elementárnou biologickou skutočnosťou. Je to skutočnosť, ktorá – keď človek o tom rozmýšľa kriticky a svedomito – odhaľuje hlbokú pravdu o ľudskej osobe, že nájdeme pravdu o nás samých, tým, že sa urobíme darom pre druhých, tak ako náš vlastný život je darom pre nás. To moje „ja“, ktoré sa odovzdáva a nie to „ja“, ktoré samo seba utvrdzuje, je to pravdivé ľudské „ja“.

V dobe, v ktorej genetickí výskumníci a  bio-medici nezakryte pochovávajú fantázie o nesmrteľnosti – „Ak my nebudeme hrať boha, kto potom?“ (James Watson) – a zákonodarstvo niektorých zemí, že „humanitárny“ projekt likvidácie utrpenia a postihnutosti môže sám dôjsť k likvidácii trpiacich a postihnutých, je svedectvo nezlomnej následnosti pápeža markantným kontrapunktom.

Telesné slabosti sťažujúce pápežovi poslanie v posledných rokoch jeho pozemského života ho obmedzovali, ale nerobili ho nemožným. Teleobraz k zemi nahnutého muža v bielej reverende, či na papamobile, ktorý sa svojmu úradu neodvratne upísal, si razil vyzývavo cestu cez kult mladosti a tela v štýle „live“ a reklamy. Západným spoločenstvám, ktoré nevyhnutnosť staroby a smrti radi zatláčajú a umieranie častejšie a častejšie riešia v anonymných inštitúciách, nastavil starnúci pápež pohodu narúšajúce zrkadlo. On, ktorý začínal v plnej sile, „pózoval“ aj v slabosti v médiách a dosvedčoval, že k ľudskej existencii patria choroba, bolesť a – nakoniec – na človeka sa tlačiace stretnutie so smrťou.

„Láska bez transcendencie je láskou bez tela“ –  vyjadril sa múdro lekár a spisovateľ, konvertita Pavol Strauss. V slabosti pápeža dosvedčuje práve telo lásku ku transcendencii, a to až do krajnosti. V tomto svedectve spočíva však sila slabosti, o ktorej v súvislosti s krížom uvažuje  apoštol Pavol v Liste Korinťanom: … „my však ohlasujeme  ukrižovaného Krista“…  (porov. 1 Kor. 20-31). Preto sa pápežova bolestná cesta neskončila abdikáciou. Jeho utrpenie má pre život Cirkvi i sveta význam, ktoré ťažko môžu zaznamenať aj najvynikajúcejšie svetové agentúry. „Božie kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (porov. Jn 18, 36) tu platí viac ako inokedy.

Môže to byť niekedy veľmi bolestné a ťažké, ako to bolo aj v prípade utrpenia chorého a starnúceho pápeža, ale zabudnúť, ako to vlastne Kristova Cirkev hlása od začiatku, že dejiny človeka sú Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním vykúpené, že Kristovo kráľovstvo existuje: Christus regnat – tak znie základné posolstvo Cirkvi. Regnavit a ligno Deus. Trónom Cirkvi je síce vždy kríž, ale je to Kristov kríž, kríž víťazstva pravdy, a v to pápež Ján Pavol II. neochvejne veril. To vlastne potvrdzuje cestu, ktorou išiel Karol Wojtyla ešte skôr ako bol najvyšším pastierom Cirkvi. Svedčia o tom aj slová už citovaného blízkeho spolupracovníka T. Styczňa: „Na Katolíckej univerzite v Lubline všetci sme vídavali, že „náš profesor“ v tichosti kaplnky uršulínok, na Ulici Narutowicza 10, denne sa modlieval  krížovú cestu“.

Keď  spomíname na tohto veľkého pápeža, nemôžeme vidieť len obyčajné spojenie mien, ktoré mal po veľkých apoštoloch, ale musíme toto spojenie mien vidieť aj v jeho živote a činnosti: sv. Ján – jediný učeník, ktorý spolu s Ježišovou Matkou stál pod krížom, lebo on „veril láske“; takisto myslíme aj na sv. Pavla, ktorý stretol zmŕtvychvstalého Krista na ceste do Damašku. Pavol nám zanechal aj toto svedectvo o Kristovi v ňom: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 19-20). A k tomu ešte pridáva: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16).“

V tomto zmysle pápež  absolvoval 104 pastoračných návštev mimo Talianska a ďalších 146 v rámci Talianska. Na Slovensko prišiel trikrát (v roku 1990, 1995 a 2003). Ako biskup Ríma navštívil 317 z 333 miestnych farností.

Ján Pavol II. rozumel svetu a dnešnému človeku. Svojím postojom neohrozene poukazoval na skutočnosť,  že keď sa moderný človek klania falošným bohom kultúra života sa nútene zdeformuje. To je vlastná príčina, prečo sa vyvíjalo 20. storočie takto, ako sme boli  toho svedkami. Ľudia zabudli na Boha a tým, že zabudli na Boha, zabudli na to, kým boli a čím boli – a mohli byť.

Slovanský pápež, ako najvyššia cirkevná autorita, sa prejavil aj ako osobnosť,  ktorá rozumie Európe. Možno to cítiť aj z apoštolského listu Egregaiae virtutis, ktorým vyhlásil slovanských vierozvestov sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy (1980). V tomto zmysle rozumel aj Slovensku a jeho dejinám. V Nitre-Janíkovciach na stretnutí mládeže (30. 6. 1995) povedal: „Nitra nám hovorí o prvom tisícročí. Tu neďaleko stál prvý kresťanský kostol v celej stredovýchodnej Európe. Tu sa od roku 828 pšeničné zrno stáva v Eucharistii Telom Kristovým… Preto som túžil navštíviť Nitru. Ešte za života svätého Metoda tu bola zriadená diecéza. Katedrálny chrám, ktorý sa vypína nad mestom, je jedným z najstarších biskupských sídel medzi slovanskými národmi… Drahí priatelia, uvedomte si, aký neoceniteľný je dar, ktorý ste dostali od Boha. Dostal sa k vám po dlhej ceste generácií od čias svätého Cyrila a Metoda. Prijmite ho v zodpovednej slobode a usilovne ho zveľaďujte!“
Buďme mu za to nielen vďační, ale usilujme sa napĺňať ducha jeho obety!
Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup

Ordinariát OS a OZ SR

Prvé stretnutie s Jánom Pavlom II. som zažil pri jeho návšteve Československa v apríli 1990 v Prahe, kde som mal možnosť podať si s ním ruku a s úctou ho pozdraviť v sídle arcibiskupa Tomáška na Hradčanoch. Zúčastnil som sa na ním celebrovanej svätej omši na Letenskej pláni a následne v Bratislave vo Vajnoroch.
O rok neskôr to bolo na svetovom stretnutí mládeže v Čenstochovej v auguste 1991. Sprevádzal som tam skupinu mládeže z Nitrianskej diecézy. Na hradbách Jasnej Hory som – spolu s ostatnými biskupmi – koncelebroval svätú omšu a potom som sa zúčastnil spoločného obeda vo veľkej jedálni kláštora pavlínov.
V roku 1992 som bol prvý krát na návšteve „Ad limina Apostolorum“ (= oficiálna návšteva členov biskupskej konferencie, spojená s púťou k hrobom apoštolov, ktorej súčasťou je stretnutie s pápežom a pracovné stretnutia na jednotlivých vatikánskych kongregáciách).

Vtedy boli súčasťou tejto návštevy štyri stretnutia s pápežom: individuálne stretnutia; keďže som bol pomocným biskupom, najprv mal priestor na rozhovor so Svätým Otcom kardinál Korec a na záver som bol prizvaný na pozdravenie sa a na spoločnú fotografiu. Potom to bolo koncelebrovanie svätej omše v kaplnke pápežského domu. Hlbokým dojmom na mňa zapôsobil pápež, ktorý sa pred svätou omšou v kaplnke sústredene modlil a potom spôsob, akým slávil bohoslužbu. Po svätej omši osobne podal každému vzácny dar: kufrík s omšovým kalichom a paténou. Dodnes si ho opatrujem ako drahocennú pamiatku. Tretie stretnutie bolo v priateľskej a radostnej atmosfére pri spoločnom obede. Oslovil nás: „Tak, ako budeme hovoriť?“ A hneď dodal: „Ja po polsku a vy po slovacku“. Rozvinul sa neformálny priateľský rozhovor. Ján Pavol II. sa zaujímal najmä o pastoračnú situáciu u nás. Bol však aj priestor pre pár veselých slov. Pápež sa obrátil na Mons. Chautúra, ktorý bol vtedy najmladším členom našej Konferencie. Na otázku skadiaľ je, biskup Chautúr spomenul oblasť Polonín, vrch Kremenec. A Ján Pavol na to: „Ja ty všistki verchy schodilem...“ Štvrtým stretnutím bolo spoločné, oficiálne stretnutie v sále apoštolského paláca, pri ktorom nám pápež predniesol programový príhovor, v ktorom boli základné línie pre našu službu v ďalšom období. Sedeli sme v tvare veľkého U. Na čele bol Ján Pavol II. z oboch strán kardinál, arcibiskupi, biskupi podľa veku a my dvaja s Mons. Chautúrom sme boli – ako slušnosť káže – na konci. Na záver sme sa spolu pomodlili Anjel Pána, pápež nám dal požehnanie. Začal podávať ruku na rozlúčku - raz z jednej strany, raz z druhej. Tí biskupi, s ktorými sa rozlúčil, odchádzali zo sály. Keďže som bol posledný, stalo sa, že sme zostali v sále s Jánom Pavlom sami. Podal mi ruku, vzal ma pod pazuchu a vyprevádzal ma ku dverám. Využil som túto vzácnu chvíľu a poďakoval som sa mu za jeho encykliky a iné dokumenty, ktoré som sa snažil čítať od začiatku jeho pontifikátu a ktoré mi boli veľkou pomocou. Usmial sa a povedal: „Som rád, že to aspoň niekomu pomohlo.“
Ján Pavol II. navštevoval mnohé európske krajiny a tamojší biskupi posielali pozvánky aj nám. Keď to bolo možné, rád som sa tých návštev zúčastnil – či už to bolo Poľsko, Rakúsko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko – a samozrejme Slovensko. Po každej svätej omši bola daná možnosť, aby prítomní biskupi osobne pozdravili pápeža.

V roku 1995 ma naša biskupská konferencia menovala za zodpovedného za organizovanie návštevy Svätého Otca na Slovensku, ktorá sa uskutočnila od 30. júna do 3. júla toho istého roku. Po príchode pápeža do Bratislavy som bol oficiálne začlenený do pápežského sprievodu a tak som celé tie dni sprevádzal spolu s vatikánskou delegáciou Jána Pavla II. všade, kam počas tých dní šiel. Po privítaní na bratislavskom letisku sme prešli v kolóne do Dómu sv. Martina. Po krátkej modlitbe a pozdrave s ľuďmi sme prešli na nunciatúru, ktorá sa vtedy nachádzala v kláštore uršulínok. Stadiaľ sme sa premiestnili helikoptérami do Nitry, kde na stretnutie s pápežom čakalo asi 300 000 mladých. Mladým hovoril o odkaze svätých Cyrila, Metoda a Gorazda, ale snažil sa s nimi aj žartovať. Nevyšlo to však celkom dobre z toho dôvodu, že nedokázal improvizovane hovoriť po slovensky. Opýtal sa mladých: „Na nartach jezdite?“ Medzi mladými zavládlo rozpačité ticho. Nevedeli, že sa pýta: „Lyžujete?“ Chcel ich pozvať do Zakopaného, kam mal namierené v krátkej budúcnosti. Počas Pápežovho príhovoru ma zavolala vatikánska ochranka s otázkou, či viem zariadiť, aby mohol Ján Pavol navštíviť nitriansku katedrálu - čo nebolo v programe a teda ani pripravené. Spojil som sa so šéfom našej ochranky, generálom Packom, ten povedal, že áno – a všetko sme šli zariadiť, aby tam Svätý Otec mohol prísť. S veľkým pohnutím navštívil katedrálu a v nej Pribinovu kaplnku s relikviami svätého Andreja-Svorada a Beňadika, ktorí – ako svätci, pochádzajúci z Poľska boli pápežovi zvlášť srdcu blízki. Z Nitry sme sa vrátili autokolónou do Bratislavy a na druhý deň bol na programe Šaštín. Atmosféra radosti a živej viery množstva ľudí. Svätá omša, korunovanie sochy Patrónky Slovenska. Večer –keďže bola sobota – viedol Ján Pavol II. modlitbu ruženca v kostole Uršulínok. V nedeľu ráno sme prešli letecky do Košíc, kde na tamojšom letisku bola svätá omša so svätorečením Košických mučeníkov a s veľkou účasťou ľudí nielen z Východu, ale aj z Poľska, Ukrajiny a Maďarska.

Z Košíc sme sa autami presunuli do Prešova, kde na priečelí športovej haly bolo stretnutie s gréckokatolíkmi, v rámci ktorého bola modlitba akatistu k Panne Márii. Tam urobil Ján Pavol II. aj neočakávané gesto: požiadal, aby ho zaviezli k pomníku protestantov, ktorí boli zabití v období protihabsburgovských povstaní a tam sa za nich pomodlil.

Cez Branisko (tunel ešte nejestvoval) sme prešli na Spišskú Kapitulu. Bol už podvečer. Keď vystúpil z auta, popozeral sa a povedal: „Teraz sa legenda stala skutočnosťou...Doteraz som o Spišskej Kapitule iba počul,
teraz som tu...“

V noci bola búrka a lialo. Mali sme obavy, ako bude možné slávenie na druhý deň ráno na Levočskej hore. Ráno však svietilo teplé slnko na – asi sedemsto tisíc pútnikov, ktorí vo veľkom prírodnom amfiteátri slávili svätú omšu s pútnikom najvzácnejším. Pripomenul im, že pri návštevách v Ríme mu prevolávali: „Svätý Otče, do Levoče!“ – a „teraz som tu...“.

Po slávnosti v Levoči už pápež neobedoval, ale prešiel do Tatier na Sliezky dom, kde mal skromný obed a krátky odpočinok. Potom prijal ponuku a so záujmom si prezrel z helikoptéry Tatry, ktoré mal tak rád.
Večer sa konala rozlúčková slávnosť na Popradskom letisku. Každému z nás podal Svätý Otec ruku, poďakoval sa a lietadlo s ním na palube zamierilo na juh...

V tom istom roku som ho mohol opäť pozdraviť v rámci stretnutia európskej mládeže v septembri v Lorete.
Ďalšie ad limina bolo v roku 1997. Pápež už prežíval kríž choroby. Nachádzal sa v letnom sídle v Castel Gandolfo, kde nás prijal s podobným programom, ako v rámci prvej návštevy. Pri stole však už málo hovoril. Témy rozhovoru a otázky nadhadzoval jeho verný tajomník, vtedy už biskup Stanislav Dziwiš. Každý sme dostali na pamiatku kazetu s biskupským náprsným krížom.

V roku 1999 som bol delegovaný našou konferenciou zúčastniť sa prác Biskupskej synody vo Vatikáne na tému Cirkvi v Európe. Na začiatkom otváracej svätej omše v chráme svätého Petra Ján Pavol II. oznámil ustanovenie troch spolupatróniek Európy: sv. Kataríny Sienskej, sv. Brigity Švédskej a sv. Terézie Benedikty od Kríža – Edith Steinovej. Počas prác synody – napriek ťažkosťami s pohybom – pápež takmer denne prichádzal na zasadania a niekedy sa prejavil aj svojím originálnym humorom. Napríklad: vpredu boli miesta pre kardinálov. Pri otvorení synody boli miesta obsadené. Na druhý deň ich nebola ani polovica (boli to mnohí kuriálni kardináli, ktorí mali svoje povinnosti v úradoch). Ján Pavol sa pozrel na prázdne miesta a zacitoval svojho učiteľa latinčiny, ktorý vraj hovorieval, keď videl žiakov chýbať: „Video aliquod absentes“ (Vidím, že niektorí sú neprítomní). Dozvedeli sa to kardináli – na druhý deň boli všetky miesta obsadené. Pápež sa usmial a poznamenal: „Non video aliqous absentes“ (Nevidím žiadnych neprítomných).

Počas synody mal každý účastník možnosť prehovoriť v dĺžke osem minút. Keď to niekto prekročil, technika mu vypla mikrofón a hovoril ako ryba na suchu – nebolo ho počuť. V jeden deň mal prejav biskup z Trieru, Reinhard Marx (terajší mníchovský arcibiskup, kardinál Marx). Nezmestil sa do stanoveného času a vypli mu mikrofón. Pápež lakonický poznamenal: „Der Marxismus ist kaput!“ (Marxizmus je porazený – nielen preto, že sa to týkalo biskupa s tým menom, ale bol aj biskupom v Triere, v rodisku Karla Marxa – a do tretice, marxizmus bol v tom čase už skutočne porazený).

V priebehu synody pozýval každý deň na obed nejakú jazykovú či národnú skupinu biskupov. A tak sme v jednu sobotu mohli stráviť aj my zo Slovenska (kardinál Korec) príjemné chvíle so Svätým Otcom pri stole.
Vzácne stretnutia s Jánom Pavlom II. som prežil v jubilejnom roku 2000. Keďže som mal v rámci Slovenska na starosti slávenie tohto Veľkého jubilea, ocitol som sa častejšie v Ríme a aj v kontakte so Svätým Otcom.
Tretia návšteva Jána Pavla II. na Slovensku v septembri  roku 2003 bola poznamenaná jeho slabosťou, spôsobenou zlým zdravotným stavom. Zúčastnil som a všetkých slávení – blahorečenia sestry Zdenky a Vasiľa Hopku v Bratislave, modlitbového stretnutia v Trnave, svätej omše v Banskej Bystrici i v Rožňave.
Napokon spomeniem posledné naše stretnutie. Bolo to asi rok potom, ako ma vymenoval za ordinára Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky – čiže v 2004. Začiatky neboli ľahké. Z nejakých dôvodov som bol v Ríme a prišiel som na generálnu audienciu, ktorá bola na Námestí svätého Petra. Pápež bol už na vozíku. Prišiel som ho pozdraviť a poprosil som ho, aby dal požehnanie mne a celému Ordinariátu, ktorý mi zveril. Dodnes mám na stene fotografiu, ako kľačím pred ním a on robí nado mnou veľký kríž. Odchádzal som s odhodlaním, že s Božou pomocou, ktorú mi on vyprosuje, môžeme túto úlohu zvládnuť. Môžem povedať, že často si uvedomujem ako sa to jeho požehnanie prejavuje v mojej službe a v živote nášho Ordinariátu a verím, že nás požehnanie tohto svätého pápeža, ktorý nám i mne bol taký blízky, neprestáva sprevádzať...

Práve s týmto gestom požehnania znázornil svätého pápeža Páter Marko Rupnik na mozaike v našej katedrále. Kým pravou rukou udeľuje požehnanie, v ľavej má pápežský dokument – je to zriaďovacia bula nášho Ordinariátu. Do tejto ruky je vložená aj relikvia krvi tohto veľkého pápeža, ktorého život a pôsobenie majú na nás naďalej blahodarný vplyv a ktorý sa za nás prihovára v spoločenstve svätých u všemohúceho Boha, aby sme aj my zvládali náš život s takou vernosťou a obetavosťou, ako to robil on.
Mons. František Rábek, vojenský ordinár

Rožňavská diecéza

Svätý Ján Pavol II. je pre mňa stále „Nový Dávid – prorok nádeje“, ktorý sa mocou Ducha Svätého a hlbokou dôverou k Panne Márii postavil najskôr zoči-voči komunistickému režimu, a ako pápež všetkým výzvam, ale aj hrozbám sveta. Hlboká duchovnosť a sila boli jeho prakom i kameňom, s ktorými riešil problémy Cirkvi a ukázal mnohé východiská z krízových situácií sveta. Ale ako to vždy v živote bolo i bude, niektoré jeho návrhy sa prijali, iné nie. S odstupom času sa len potvrdzuje a ešte sa v budúcnosti potvrdí, akým prorockým bol jeho hlas pre dobro celého ľudstva.

Treba nám ďakovať za tohto Božieho i Máriinho muža, na ktorom sa plne prejavila Božia sila slabých, aby sa otriasli tróny „istôt“, ktoré za také „ustanovil“ človek. Bol to svätec, ktorý budoval i upevňoval cestu víťazstva Nepoškvrneného Srdca Panny Márie a zasvätil jej celý svet. Svet vnímal ako jednu veľkú ľudskú rodinu, ktorej základom je každá Bohom ustanovená rodina. V rodine prináleží každému človekovi dôstojnosť a ochrana, a to od okamihu počatia, až po prirodzenú smrť. Človek a rodina sú témy, o ktorých sa všetci ľudia dobrej vôle majú rozprávať, ale sa aj v princípoch zhodnúť.

Teda veľkosť sv. Jána Pavla II. – okrem iného spočíva aj v tom, že vedel nastoliť témy, ktoré sú vlastné všetkým ľuďom, a usiloval o to, aby sa postoj ľudí k nim čo možno najviac približoval.

Čo znamenal pre Slovensko? Ak sa cítime aj my na Slovensku súčasťou sveta a celosvetovej Cirkvi, čím naozaj aj sme, potom všetko to, čo priniesol pre svet, priniesol aj nám a pre nás, aj keď na Slovensku sme vďaka Pánu Bohu nemuseli a nemusíme riešiť niektoré veľké problémy iných častí sveta, ale nemali by nám byť ľahostajnými, lebo aj keď je to tam kdesi ďaleko, tam trpia naši bratia a sestry.

Slovensko oslovoval silou svojej osobnosti človeka a kňaza, biskupa, pápeža. Hlboko ľudský, hlboko Boží. Na ňom sa prejavila pravda, že keď sa spoja tieto dve úžasné hodnoty, človek sa stáva svätým. Sv. Jána Pavla II. formovali jeho rodičia, neskôr jeho vzácni priatelia, kňazi, hodnotní ľudia. Celý život ho viedla za ruku Matka - Panna Mária. „Totus tuus!“ Oplatilo sa odovzdať sa do rúk Márie. Uprostred biedy, vojen a všetkých trápení tohto sveta bol plný nádeje, lebo bol plný viery v Boha, ktorý je vo svojom Synovi a silou Ducha Svätého Víťazom nad hriechom smrťou a oddaný Panne Márii, ktorej Boh určil konečné víťazstvo prostredníctvom jej Nepoškvrneného Srdca, ktoré bilo, bije a bude navždy biť jedine pre Boha a pre záchranu ľudstva, každého človeka.

Myslím si, že toto sú silné podnety pre Slovensko, pre to, aby každý jeden z nás prežíval svoj život a povolanie ako dar, v zodpovednosti za poslanie, ktoré mu zveril Boh.

Do mnohých krajín sveta sa sv. pápež Ján Pavol II. nedostal ako pútnik nádeje a pokoja. Na Slovensku bol trikrát, kanonizoval Košických mučeníkov, vyhlásil za blahoslavených biskupa Hopku, rehoľníka Dominika Trčku a sestru Zdenku. Svojím životom, učením vyoral hlbokú brázdu, zasial dobré semeno. Je na nás, aby sme nechali v našich srdciach a v praktickom kresťanskom živote klíčiť a vyrastať to dobré semeno a aby sme v pravom čase prinášali dobrú úrodu.
Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup

-

Zdroje: Diecézy a biskupi Slovenska

Poznámka: Údaje sú aktualizované po dodaní



( TK KBS, tk; ml; pz ) 20200515035   |   Upozorniť na chybu v správe |



[naspäť]







(c) TK KBS 2003 - 2020