Bratislava 16. mája (TK KBS) Tento týždeň si pripomíname 35 rokov od návštevy svätej Matky Terezy na Slovensku. Privítali ju v Bratislave. Trinásteho mája 1990 zavítala do Nitry. O deň neskôr odišla na Kysuce, keď v sprievode biskupa Pavla Hnilicu a vtedajšieho nitrianskeho biskupa, kardinála Jána Chryzostoma Korca, navštívila Čadcu, kde otvorili misijný dom s prvými štyrmi sestrami Kongregácie misionárok lásky. Potom nasledovala jej cesta do Prahy a Olomouca, aby vzápätí opäť zavítala na Slovensko 17. mája 1990. Na historickú udalosť spomíname s vtedajším generálnym vikárom Nitrianskej diecézy, dnes ordinárom Ozbrojených zborov a ozbrojených síl Slovenskej republiky Mons. Františkom Rábekom a prostredníctvom spomienok dnešnej redaktorky My Kysuckých novín Ivety Hažíkovej.
Spomienka Mons. Františka Rábeka, vojenského ordinára
Po páde komunizmu sa začal rozvíjať u nás aj život Cirkvi. Pápež Ján Pavol II. vymenoval začiatkom roka 1990 na dlhé roky uprázdnené biskupské stolce nových diecéznych biskupov. Do Nitry vymenoval dovtedy tajného a prenasledovaného biskupa Jána Chryzostoma Korca. V apríli sa konala historická návšteva Svätého Otca nielen v Prahe, na Velehrade, ale aj v Bratislave. Oživili sa aj vzťahy medzi slovenským biskupom Pavlom Hnilicom, žijúcim v Rímskom exile, a biskupom Korcom, ktorého Hnilica pred svojím útekom stihol vysvätiť za biskupa.
Mons. Hnilica mal kontakty na Matku Terezu a sprostredkoval jej príchod na Slovensko. Zariadil, že otvorí dom svojich sestier – a keďže mal najlepšie vzťahy s novým nitrianskym biskupom, tak ten dom mal byť na území Nitrianskej diecézy. Táto informácia a súčasne požiadavka znamenala zabezpečiť do jej príchodu, ktorý mal byť o pár dní, aj konkrétny dom. Ten mal byť v oblasti, kde sa nachádza dosť chudobných, ktorým by mohli sestry slúžiť. Vybavením tejto záležitosti poveril biskup Korec mňa, ako svojho generálneho vikára a vtedajšieho kancelára biskupského úradu, Mons. Andreja Patku.
Poradili sme sa a usúdili sme, že takou oblasťou sú Kysuce a dom by mohol byť v Čadci. Kde však nájsť primeraný dom doslova zvečera do rána? Oslovili sme dp. Pavla Trnku, ktorý pochádzal z Čadce a jeho mama tam bývala v súkromnom dome. Odpoveď bola veľkodušná: mama uvoľnila dom a syn sa o ňu postaral.
Pár dní na to pricestovala do Nitry Matka Tereza aj so svojimi štyrmi indickými sestrami. V Nitre bola večer svtá omša pod vedením biskupa Korca v preplnenom kostole Piaristov. Matka Tereza tam mala dlhší príhovor v angličtine, ktorý prekladala profesorka Helena Gabčová. Matka Tereza aj so spolusestrami prenocovala v komunite sestier premonštrátok, ktoré pracovali na našom biskupskom úrade, na nitrianskom hrade. Na druhý deň sme sestričky viezli mikrobusom, ktorý šoféroval ekonóm BÚ Martin Václav; biskupi Korec a Hnilica cestovali druhým autom, vedeným biskupským tajomníkom P. Petrom Tibenským SJ. Chcel som sestričkám ukázať kúsok našej peknej krajiny (diaľnica na Žilinu ešte nejestvovala) a tak som zvolil malebné údolie v povodí Nitrice. Zastavili sme sa na krátky oddych na fare v Nitrianskom Rudne, kde vtedy pôsobil Don Bohuslav Mošať SDB, ktorý bol takouto návštevou veľmi poctený. Cesta šla ďalej cez Čičmany, Rajeckú dolinu, Žilinu a popri rieke Kysuci do Čadce.
Bol som mierne sklamaný z toho, že Matka Tereza nejavila žiaden obdiv voči slovenskej prírode ani voči obciam či mestám. Jediná jej otázka, ktorú opakovala bola: „Kde je dom?“ V Čadci sme ju i so sestrami priviezli konečne do vytúženého domu a bol som rád, že Matka Tereza bola spokojná. Prvé čo v dome určila a provizórne zariadila bola kaplnka. Medzitým sa na námestí pred kultúrnym domom pripravil oltár, prišli deti zo škôl, mnoho veriacich, miestny dekan dp. Milan Kavor a kňazi z okolia. Hlavným celebrantom bol diecézny biskup Korec, koncelebroval biskup Hnilica a ďalší kňazi i ja. Sestričky boli prítomné. Dostalo sa im vrelého prijatia zo strany miestneho obyvateľstva. Matka Tereza sa prihovorila po svätej omši.
Obsah jej slov si už nepamätám. Po skončení slávnosti nechala svoje štyri sestry v Čadci. Ona sa už s nami nevracala do Nitry, ale prišiel pre ňu vládny vrtuľník – myslím, že aj s vtedajším predsedom Slovenskej vlády Jánom Čarnogurským – a odviezli ju do Čiech, kde pokračovala vo svojej návšteve. Pri mojich pastoračných cestách na Kysuce som častejšie navštevoval Misionárky lásky, ktoré si zvykali na nové prostredie i ľudia na ne.
Krátko na to sme založili v Čadci cirkevnú dievčenskú školu. Z úcty voči Matke Tereze sme ju pomenovali podľa nej. Keď sa to Matka Tereza dozvedela, poslala po svojich sestrách rezolútnu požiadavku, aby sme ten názov odstránili. Bolo nám (hovorím aj za biskupa Korca a ďalších) divné toto počínanie, veď sme to mysleli v tom najlepšom – ale chceli sme Matku Terezu rešpektovať a hoci nás to stálo nemalé byrokratické vybavovanie, názov školy sme zmenili. (Keďže riaditeľkou bola rehoľná sestra Maristella Klimová z kongregácie Dcér sv. Františka Assiského, dostala škola pomenovanie podľa sv. Františka.).
Sestry Matky Terezy nemajú žiadne sociálne ani zdravotné poistenie. Hoci lekári im ochotne poslúžili v čom bolo treba, predsa jedna z nich vážne ochorela a aj zomrela. Po niekoľkých rokoch prejavili sestry nespokojnosť s tým, že v Čadci je málo chudobných a zamerali sa na Žilinu, kde je veľký dopravný uzol a grupujú sa tam bezdomovci a inak chudobní zo širokého regiónu. Zariadili si získanie domu v Žiline a presťahovali sa tam. Aj v tom dome som ich pomerne často navštevoval. Sestry chodili dobrovoľnícky aj do väznice v Ilave a starajú sa o odkázaných na pomoc. Návšteva Matky Terezy na Slovensku a konkrétne v Nitrianskej diecéze je vzácnosťou najmä z toho dôvodu, že sme tu mali reálnu svätú, že človek, ktorý je oficiálne kanonizovaný, to znamená potvrdený ako oslávený v nebi a súčasne daný Cirkvou za vzor kresťanského života, bol tu, bol s nami, mali sme možnosť vidieť túto skromnú a súčasne veľkú osobnosť viery a lásky k blížnemu.
Jej príklad je aj pre nás povzbudením, aby sme spájali našu vieru s praktickou a aktívnou láskou k blížnym. Táto vetchá žena neváhala precestovať celý svet, aby šírila slúžiacu, obetavú lásku, ktorá mala svoj prameň v každodennej adorácii Eucharistie. V kaplnkách Misionárok lásky je pri svätostánku nápis „I am thirsty“ – „Žíznim“, čo je Ježišov výkrik z kríža. Matka Tereza ho chápala ako Kristov smäd po láske v ľuďoch, ktorým láska chýba, a to najmä slúžiaca, pomáhajúca láska. Kiež nám svojím príkladom i príhovorom pomáha Matka Tereza v čerpaní z prameňa Kristovej lásky a utišovaní Jeho smädu v našich blížnych, aby sme aj my mohli touto cestou budovať spoločenstvo lásky a postupovať k cieľu, ktorý dosiahla ona...
Malý dodatok. Ako prišla svätá Matka Tereza na Ordinariát?
Pred pár rokmi bol spolu s mojou tajomníčkou, sestrou Emíliou, navštíviť akademickú sochárku Ľudmilu Cvengrošovú v jej ateliéri. Po priateľskom rozhovore a poukazovaní jej mnohých umeleckých diel – sôch a medailí – ma upútala neveľká, ale umelecky veľmi pôsobivá socha, znázorňujúca Matku Terezu. Pri rozlúčke majsterka Cvengrešová urobila veľkodušné gesto a sochu Matky Terezy darovala sestričke Emílii. Tá ju priniesla do svojej kancelárie na sekretariát. Odvtedy sa každý deň stretávam s Matkou Terezou a svojím zjavom inšpiruje mňa i mojich spolupracovníkov k obetavej a veľkodušnej službe, aby sme denne „robili niečo pekné pre Pána Boha“ – ako to zvykla Matka Tereza hovorievať – a iste nám k tomu pomáha aj svojím orodovaním...
Mons. František Rábek
ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR
Poznámka: Spomienka bola prvýkrát zverejnená pri 30. výročí návštevy.
Spomienka z Kysúc
Štrnásteho mája 1990 v sprievode biskupa Pavla Hnilicu a vtedajšieho nitrianskeho biskupa, kardinála Jána Chryzostoma Korca navštívila Matka Tereza Čadcu. Pozdravila vtedy tisícky ľudí, ktorí si nenechali ujsť príležitosť osobne vidieť ženu, ktorá celý život venovala tým najbiednejším. V tomto meste nechala vtedy štyri misionárky, ktoré mali na Kysuciach pokračovať v jej práci.
„Mojou túžbou bolo zriadiť útulok vo vašej krajine už dávnejšie, ale neumožnili mi to. V tomto roku (1990) ma o to písomne poprosil nitriansky biskup Mons. Ján Chryzostom Korec. Hneď som súhlasila. Biskup Korec rozhodol, že útulok bude v Čadci na Kysuciach. Som šťastná, že sa mi splnila moja veľká túžba,“ povedala pri svojej návšteve dnešnej redaktorke My Kysucké noviny Ivete Hažíkovej. Dodala, že chce podobný dom otvoriť aj v Prahe, v ktorom by bolo navyše aj oddelenie pre chorých na AIDS, čo sa jej aj neskôr podarilo. V tom čase sa končilo jej pôsobenie predstavenej rádu Misionárok milosrdenstva a kresťanskej lásky.
„Moje posolstvo je u Pána Boha a my pracujeme v jeho mene, sme v jeho rukách. Konkrétny program nemáme. Pracujeme impulzívne a chodíme tam, kde nás o to žiadajú. Základom našej práce je opatera a súcit s tými, ktorí sú opustení, chorí a nemajú nikoho. Pomáhame najbiednejším z biednych, neberieme peniaze na mzdu, dotácie od štátu ani od cirkevných inštitúcií. Žijeme len z milodarov, ktoré dostávame od ľudí. Pôsobíme charitatívne, ale naším poslaním je aj rozdávať a šíriť lásku medzi ľuďmi, pretože láska, to je mier.“ Na to, s akými dojmami odchádza z Kysúc, odpovedala: „Páči sa mi, že tu žije veľa nábožných ľudí. Základom šťastného štátu je šťastná rodina. Preto prosím, aby sa ľudia ctili a mali radi, aby spoločne v modlitbách vytvorili jedno veľké srdce, naplnené láskou.“
Z Kysúc odišla pomáhať tým, ktorí ju najviac potrebovali. Zdôraznila, že ľudia dneška hladujú po láske, po chápavej láske, ktorá je jedinou odpoveďou na osamelosť a horkú chudobu. „Preto pôsobíme aj v krajinách, ako je Anglicko, Amerika alebo Austrália, kde nie je hlad po chlebe. Ľudia tam však trpia strašnou osamelosťou, zúfalstvom, nenávisťou, cítia sa nevítaní, bez pomoci a bez nádeje. Nevedia už, čo je to ľudská láska. Potrebujú niekoho, kto im rozumie a váži si ich,“ povedala pri odchode redaktorke Kysuckých novín.
Aj keď dnes už nie je medzi nami, jej slová nám majú stále čo povedať. Bola bez peňazí, stáleho bydliska aj istoty, pretože sa chcela čo najviac stotožniť so svojimi chudobnými. Pomýšľala na založenie rehoľnej spoločnosti. Novú kongregáciu schválil Rím 7. októbra 1950 pod názvom „Misionárky lásky“. Prvou ustanovizňou, ktorú založila, bol Dom pre umierajúcich v Kalkate. V roku 1955 otvorila dom pre opustené deti, neskôr i pre duševne zaostalé. Od roku 1957 sa začali Misionárky lásky sústavne zaoberať i liečením malomocných.
Jej úsilie o zmierenie biedy, o vrátenie ľudskej dôstojnosti tým, o ktorých už nikto nemá záujem, bolo ocenené mnohými cenami. Prvú „Padme Šri Medal“ dostala od indickej vlády. V roku 1963 jej venovali Cenu mieru. V roku 1971 dostala Cenu milosrdného samaritána a Medzinárodnú cenu Kennedyho. V roku 1979 ju vyznamenali Nobelovou cenou mieru. Všetky finančné prostriedky, ktoré pri týchto a iných príležitostiach získala, použila pre chudobných.
V roku 2009 odhalili v Čadci pamätnú tabuľu Matke Tereze na Dome charity sv. Gianny. Pripomenuli si tak 19. výročie založenia prvého rehoľného domu Misionárok lásky na Slovensku. V Čadci zanechala štyri misionárky, ktoré sa osem rokov starali o ľudí bez domova a matky s deťmi. Po ôsmich rokoch sa presťahovali do Žiliny. V súčasnosti v Čadci pôsobí miestna charita pod názvom Dom charity sv. Gianny, ktorá patrí pod Diecéznu charitu Žilina. V Čadci tiež v minulosti inštalovali výstavu o návšteve od zosnulého jezuitu Ondreja Gábriša s názvom „Prišla ku všetkým“.
Na Kysuciach túto veľkú osobnosť pripomína jej súsošie s pápežom Jánom Pavlom II. v obci Staškov. Autorom súsošia Jána Pavla II. a Matky Terezy je akademický sochár Vojtech Pohanka, dielo však pre jeho náhle úmrtie dokončil jeho syn Peter Pohanka. Pri príležitosti osláv 4. výročia Parku Jána Pavla II. a Matky Terezy v máji 2014 odhalili v ňom "Litánie k sv. Jánovi Pavlovi II." Ide o dva a po metra vysokú knihu s tromi listami z kovu, do ktorej sú vypálené litánie a symboly kresťanstva. Výtvarne dielo navrhol akademický sochár Juraj Čutek. Projekt výstavby Parku Jána Pavla II. a Matky Terezy vznikol zásluhou Spolku rodákov Jozefa Kronera v Staškove.
Predstavená Kongregácie misionárok lásky navštívila Slovensko po prvý raz v Mariánskom roku 1987. Súčasťou jej pobytu bola i návšteva Baziliky Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne. Jej druhá cesta na Slovensku sa začala 14. mája 1990. Navštívila Nitru a Čadcu. Rádové sestry z Kongregácie misionárok lásky pôsobia na Slovensku v Žiline a Bratislave.
Zdroje: My Kysucké noviny, Iveta Hažíková / Mesto Čadca / Archív TK KBS / Upravené
