Bratislava 12. mája (TK KBS) Tento týždeň si pripomíname 30 rokov od návštevy svätej Matky Terezy na Slovensku. Na historickú udalosť spomíname s vtedajším generálnym vikárom Nitrianskej diecézy, dnes ordinárom Ozbrojených zborov a ozbrojených síl Slovenskej republiky Mons. Františkom Rábekom.- - -
Po páde komunizmu sa začal rozvíjať u nás aj život Cirkvi. Pápež Ján Pavol II. vymenoval začiatkom roka 1990 na dlhé roky uprázdnené biskupské stolce nových diecéznych biskupov. Do Nitry vymenoval dovtedy tajného a prenasledovaného biskupa Jána Chryzostoma Korca. V apríli sa konala historická návšteva Svätého Otca nielen v Prahe, na Velehrade, ale aj v Bratislave. Oživili sa aj vzťahy medzi slovenským biskupom Pavlom Hnilicom, žijúcim v Rímskom exile, a biskupom Korcom, ktorého Hnilica pred svojím útekom stihol vysvätiť za biskupa.
Monsignor Hnilica mal kontakty na Matku Terezu a sprostredkoval jej príchod na Slovensko. Zariadil, že otvorí dom svojich sestier – a keďže mal najlepšie vzťahy s novým nitrianskym biskupom, tak ten dom mal byť na území Nitrianskej diecézy. Táto informácia a súčasne požiadavka znamenala zabezpečiť do jej príchodu, ktorý mal byť o pár dní, aj konkrétny dom. Ten mal byť v oblasti, kde sa nachádza dosť chudobných, ktorým by mohli sestry slúžiť. Vybavením tejto záležitosti poveril biskup Korec mňa, ako svojho generálneho vikára a vtedajšieho kancelára biskupského úradu, Mons. Andreja Patku.
Poradili sme sa a usúdili sme, že takou oblasťou sú Kysuce a dom by mohol byť v Čadci. Kde však nájsť primeraný dom doslova zvečera do rána? Oslovili sme dp. Pavla Trnku, ktorý pochádzal z Čadce a jeho mama tam bývala v súkromnom dome. Odpoveď bola veľkodušná: mama uvoľnila dom a syn sa o ňu postaral.
Pár dní na to pricestovala do Nitry Matka Tereza aj so svojimi štyrmi indickými sestrami. V Nitre bola večer svätá omša pod vedením biskupa Korca v preplnenom kostole Piaristov. Matka Tereza tam mala dlhší príhovor v angličtine, ktorý prekladala profesorka Helena Gabčová.
Matka Tereza aj so spolusestrami prenocovala v komunite sestier premonštrátok, ktoré pracovali na našom biskupskom úrade, na nitrianskom hrade. Na druhý deň sme sestričky viezli mikrobusom, ktorý šoféroval ekonóm BÚ Martin Václav; biskupi Korec a Hnilica cestovali druhým autom, vedeným biskupským tajomníkom P. Petrom Tibenským SJ.
Chcel som sestričkám ukázať kúsok našej peknej krajiny (diaľnica na Žilinu ešte nejestvovala) a tak som zvolil malebné údolie v povodí Nitrice. Zastavili sme sa na krátky oddych na fare v Nitrianskom Rudne, kde vtedy pôsobil Don Bohuslav Mošať SDB, ktorý bol takouto návštevou veľmi poctený. Cesta šla ďalej cez Čičmany, Rajeckú dolinu, Žilinu a popri rieke Kysuci do Čadce.
Bol som mierne sklamaný z toho, že Matka Tereza nejavila žiaden obdiv voči slovenskej prírode ani voči obciam či mestám. Jediná jej otázka, ktorú opakovala bola: „Kde je dom?“ V Čadci sme ju i so sestrami priviezli konečne do vytúženého domu a bol som rád, že Matka Tereza bola spokojná. Prvé čo v dome určila a provizórne zariadila bola kaplnka.
Medzitým sa na námestí pred kultúrnym domom pripravil oltár, prišli deti zo škôl, mnoho veriacich, miestny dekan dp. Milan Kavor a kňazi z okolia. Hlavným celebrantom bol diecézny biskup Korec, koncelebroval biskup Hnilica a ďalší kňazi i ja. Sestričky boli prítomné. Dostalo sa im vrelého prijatia zo strany miestneho obyvateľstva. Matka Tereza sa prihovorila po svätej omši.
Obsah jej slov si už nepamätám. Po skončení slávnosti nechala svoje štyri sestry v Čadci. Ona sa už s nami nevracala do Nitry, ale prišiel pre ňu vládny vrtuľník – myslím, že aj s vtedajším predsedom Slovenskej vlády Jánom Čarnogurským – a odviezli ju do Čiech, kde pokračovala vo svojej návšteve.
Pri mojich pastoračných cestách na Kysuce som častejšie navštevoval Misionárky lásky, ktoré si zvykali na nové prostredie i ľudia na ne.
Krátko na to sme založili v Čadci cirkevnú dievčenskú školu. Z úcty voči Matke Tereze sme ju pomenovali podľa nej. Keď sa to Matka Tereza dozvedela, poslala po svojich sestrách rezolútnu požiadavku, aby sme ten názov odstránili. Bolo nám (hovorím aj za biskupa Korca a ďalších) divné toto počínanie, veď sme to mysleli v tom najlepšom – ale chceli sme Matku Terezu rešpektovať a hoci nás to stálo nemalé byrokratické vybavovanie, názov školy sme zmenili. (Keďže riaditeľkou bola rehoľná sestra Maristella Klimová z kongregácie Dcér sv. Františka Assiského, dostala škola pomenovanie podľa sv. Františka.).
Sestry Matky Terezy nemajú žiadne sociálne ani zdravotné poistenie. Hoci lekári im ochotne poslúžili v čom bolo treba, predsa jedna z nich vážne ochorela a aj zomrela.
Po niekoľkých rokoch prejavili sestry nespokojnosť s tým, že v Čadci je málo chudobných a zamerali sa na Žilinu, kde je veľký dopravný uzol a grupujú sa tam bezdomovci a inak chudobní zo širokého regiónu. Zariadili si získanie domu v Žiline a presťahovali sa tam. Aj v tom dome som ich pomerne často navštevoval. Sestry chodili dobrovoľnícky aj do väznice v Ilave a starajú sa o odkázaných na pomoc.
Návšteva Matky Terezy na Slovensku a konkrétne v Nitrianskej diecéze je vzácnosťou najmä z toho dôvodu, že sme tu mali reálnu svätú, že človek, ktorý je oficiálne kanonizovaný, to znamená potvrdený ako oslávený v nebi a súčasne daný Cirkvou za vzor kresťanského života, bol tu, bol s nami, mali sme možnosť vidieť túto skromnú a súčasne veľkú osobnosť viery a lásky k blížnemu.
Jej príklad je aj pre nás povzbudením, aby sme spájali našu vieru s praktickou a aktívnou láskou k blížnym. Táto vetchá žena neváhala precestovať celý svet, aby šírila slúžiacu, obetavú lásku, ktorá mala svoj prameň v každodennej adorácii Eucharistie. V kaplnkách Misionárok lásky je pri svätostánku nápis „I am thirsty“ – „Žíznim“, čo je Ježišov výkrik z kríža. Matka Tereza ho chápala ako Kristov smäd po láske v ľuďoch, ktorým láska chýba, a to najmä slúžiaca, pomáhajúca láska.
Kiež nám svojím príkladom i príhovorom pomáha Matka Tereza v čerpaní z prameňa Kristovej lásky a utišovaní Jeho smädu v našich blížnych, aby sme aj my mohli touto cestou budovať spoločenstvo lásky a postupovať k cieľu, ktorý dosiahla ona...
Malý dodatok. Ako prišla svätá Matka Tereza na Ordinariát?
Asi pred troma rokmi som bol spolu s mojou tajomníčkou, sestrou Emíliou, navštíviť akademickú sochárku Ľudmilu Cvengrošovú v jej ateliéri. Po priateľskom rozhovore a poukazovaní jej mnohých umeleckých diel – sôch a medailí – ma upútala neveľká, ale umelecky veľmi pôsobivá socha, znázorňujúca Matku Terezu.
Pri rozlúčke majsterka Cvengrešová urobila veľkodušné gesto a sochu Matky Terezy darovala sestričke Emílii. Tá ju priniesla do svojej kancelárie na sekretariát. Odvtedy sa každý deň stretávam s Matkou Terezou a svojím zjavom inšpiruje mňa i mojich spolupracovníkov k obetavej a veľkodušnej službe, aby sme denne „robili niečo pekné pre Pána Boha“ – ako to zvykla Matka Tereza hovorievať – a iste nám k tomu pomáha aj svojím orodovaním...
Mons. František Rábek
ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR
- - - -
