Nitra 2. mája (TK KBS) V plnom znení prinášame list nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka kňazom na Štvrtú veľkonočnú nedeľu. - - - -
Drahí bratia, žijeme neustále z tajomstva Veľkej noci. Naše veľkonočné putovanie nás privádza k Štvrtej veľkonočnej nedeli, ktorá má prívlastok „Nedeľa Dobrého pastiera“.
Obraz pastiera s ovečkou na ramenách – z čias Etruskov – prebrali kresťania, na základe evanjelia, do svojho umenia a je to najčastejší motív, ktorý nachádzame v kresťanských katakombách, neskoršie zobrazenia na náhrobných kameňoch, na kalichoch a iných sakrálnych predmetoch.
Ježišovým súčasníkom bol obraz pastiera dôverne známy. Vyjadroval starostlivosť pastiera o zverené spoločenstvo a to v každom smere. Niekedy s položením vlastného života. Ak išlo samozrejme o zodpovedného pastiera.
Aj nám ľuďom pretechnizovaného storočia by nemusel byť tento obraz Boha vzdialený. Hoci tento, na prvý pohľad idylický obraz, je dnes pre nás skôr vzácnosťou, na horských úbočiach spájaný viac s romantikou, ako s realitou každodenného života.
Predstava tohto typu je však zdanlivá, pretože pastier i stádo často musia znášať nepriazeň počasia a bývajú aj zafúľaní a nie vždy pokojní.
Okrem toho si všimnime, že Ježiš sa označil týmto titulom následne, keď mal ostrý dialóg s farizejmi, ktorí ho obvinili z uzdravenia slepého. Tu sa predstavuje „dobrý pastier“, ktorý „aj život položí za svoje ovce“ (porov. Jn 10, 1-15).
Áno, Boh je ten, ktorý napriek všetkému, čoho je človek schopný, hľadá stratenú ovcu; Boh je žena, ktorá hľadá stratený šperk; Boh je otec, ktorý túžobne očakáva svoje deti, beží im oproti. Boh je ten, ku ktorému nikto z nás nemá ďaleko. „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28).
V Ježišovi Kristovi sa nám Boh stal blízky. Obraz Dobrého pastiera je dobrou zvesťou o milujúcom Bohu, ktorý cíti s človekom.
Toto biblické označenie bolo postupne aplikované na duchovných pastierov Cirkvi. Preto zvlášť v dnešný deň, prosíme za nové duchovné povolania a vyprosujeme kňazom potrebné milosti, aby vo svojej službe pri záchrane duší mali vlastnosti – jediného Veľkňaza – Dobrého pastiera – Ježiša Krista.
Aj človek našich dní, v hĺbke svojho srdca má iba jedno veľké očakávanie: smädí po vyšších hodnotách. Vo všetkom ostatnom – o tom, čo potrebuje ekonomicky, spoločensky, politicky – môže sa obrátiť na druhých. Od kňaza žiada Krista! A má právo očakávať to, predovšetkým prostredníctvom hlásania slova. „Prvou povinnosťou kňazov“, učí koncil, „je zvestovať všetkým Božiu blahozvesť“ (Presbyterorum ord. 4).
Pre nás duchovných pastierov je aj dnešná nedeľa príležitosťou, aby sme si položili otázky typu: „Do akej miery poznáme svoje ovečky? Ich potreby? Nakoľko im vychádzame v ústrety aj v týchto neľahkých časoch, keď nemajú možnosť zúčastňovať sa verejných bohoslužieb…?“
Boj našej doby je boj o dušu človeka, na to nemožno zabúdať a treba urobiť všetko, aby patrila Bohu.
Je potrebné si uvedomiť, ako radil populárny Boží služobník, arcibiskup Fulton Sheen už v r. 1947, a jeho slová sú aktuálne aj dnes: „Kresťania si musia byť vedomí, že kríza nie je dôvodom k zúfalstvu, ale šanca. Bolo to v kríze, keď stratený syn urobil rozhodnutie vrátiť sa k otcovi. Bolo to na kríži, keď lotor po pravej strane dospel k Bohu. Kresťania musia v časoch veľkého pesimizmu nájsť svoj optimizmus v tom, že iba tri dni po Veľkom piatku nasleduje Veľkonočná nedeľa.“
Len zmŕtvychvstalý Pán mohol dať zranenú skupinu apoštolov opäť do jedného spoločenstva. Ježiš vkladá do nich novú nádej, hoci ho sklamali. On prichádza aj k nám, hoci sme sa od neho často vzdialili.
Opäť nás zhromažďuje vo veľkonočnej nádeji, aby sme boli s ním a aby sme v jeho mene išli „do Galiley“ a zvestovali túto novú nádej všetkým (porov. Mt 28,7-20).
Pre kňaza je veľmi dôležitou úlohou pokračovať v tomto misijnom poslaní a dávať Cirkvi tvár vzbudzujúcu dôveru a urobiť ju príťažlivou skúsenosťou pre pýtajúceho sa človeka. Také názory majú bezprostredné konzekvencie pre kňazský úrad, ktorý treba vykonávať predovšetkým bratsky ako ponuku na spoločnú cestu vo viere. Základný postulát duchovnej služby je pozitívne stanovisko voči ľuďom, času a okoliu. Treba sa k nim pozitívne obracať, keď ich chceme osloviť, získať, eventuálne zmeniť. Iba podľa tohto predpokladu sa budú otvárať srdcia ľudí Bohu a jeho slovu. Podľa tohto stanoviska sa stáva kňazská služba spoločnou bratskou cestou, ktorá obsahuje vzájomné dávanie a prijímanie. Nepodobá sa tak veľmi jednostrannému poučovaniu a tútorstvu zhora, ale spoločnému hľadaniu a objavovaniu toho, čo Boh spôsobuje a chce. Kňazská služba, ktorá v takomto bratskom zmýšľaní pozná úctu pred druhým a jeho slobodou, môže si dovoliť stať sa kvôli druhému „všetkým“ a vystupovať ako „slabý“, lebo verí v silu väčšej lásky.
Človekovi sprostredkovať dar takej lásky nenútene, ale predsa presvedčivým a presvedčujúcim spôsobom, je aj dnes ťažiskom kňazskej činnosti. Viac ako inokedy sa musí dnes duchovný pastier usilovať zviditeľniť stopy Boha vo svojej každodennej existencii ako Boží muž tým, že žije z Boha a smerom k Bohu.
Sv. Anzelm hovorieval svojim veriacim: „Živím vás tým, z čoho sám žijem.“ Ani dnes to nemôže byť inak. Svätý pápež Ján Pavol II. v tomto duchu hovorí: „Kňaz je mužom modlitby. Prirodzene, nie je to jediná dimenzia kňazskej služby. Keďže je kňaz sprostredkovateľom medzi Bohom a ľuďmi, obracia sa na neho veľa ľudí s prosbou o modlitby. Modlitba teda „robí“ v istom zmysle z kňaza predovšetkým duchovného vodcu. A súčasne „tvorí“ každý kňaz cez modlitbu trvalo sám seba.“
Nakoniec sa stáva novozákonný kňaz Božím mužom, keď – ako svätý farár z Arsu – vo svojom každodennom živote nechá zasvietiť niečo z Božej dobroty a ľudomilnosti voči tým, ktorí sú mu zverení. Má dať zažiariť Božiu dobrotivosť a lásku k ľuďom. Nesmie sa stať rutinovaným kňazom Cirkvi. Najprv Boh, najskôr jeho meno, jeho kráľovstvo, jeho vôľa. Všetko ostatné sa potom pridá. Keď ale toto „najskôr“ chýba, stávame sa nájomníkmi a nie dobrými pastiermi.
Nepotrebujeme viac nádeje pre túto záchrannú službu? Smieme tu byť pesimistickí, keď sám Boh ide za človekom? Stále platí to, čo sa modlíme v Štvrtej eucharistickej modlitbe: „Keď pre svoju neposlušnosť stratil tvoje priateľstvo, neponechal si ho v moci smrti, ale milosrdne si pomáhal všetkým, aby ťa hľadali a našli.“
Dnes sa to deje skrze nás! Môžeme byť teda pesimistickí? Je Boh niekedy človeku vzdialený? Keď patrí do nášho poslania byť „alter Christus“ môžeme ponechať celé skupiny alebo okruhy života bez varujúceho označenia, bez znaku spomenutia si na Boha? Sme poslaní len k tým, ktorí prichádzajú k nám? Nie aj k tým, ktorí od nás odišli?
Pravda, taká služba vyžaduje nezištnosť, ďaleko od seba zanechajúcu sebeckosť. Pšeničné zrno musí padnúť do zeme a zomrieť, ináč ostáva samo (porov. Jn 12, 24).
Srdce Pána bolo prebodnuté a je teraz pre všetkých otvorené. Panna Mária zvíťazila nie s mečom v ruke, ale v srdci. Nezabúdajme: Každé počítanie s úspechom, ktorý sa dá registrovať, stroskotá na slobode darujúceho Boha, ktorý sám určí spôsob a hodinu záchrany. Nejestvuje totiž spravodlivé nasadenie pre Boha, ktoré by bolo zbytočné. Lebo v ekonomike Boha sa nič nestratí. Tak ako nám to pripomenul v týchto dňoch Svätý Otec František (24.4.): „A toto je to, čo Ježiš hovorí dnes všetkým pastierom: „Vy im dajte jesť! Sú v úzkostiach? Dajte im útechu! Sú zblúdení? Vy im ukážte cestu ako sa z toho dostať! Pochybili? Pomôžte im vyriešiť tie problémy! Vy im dajte… A chudák apoštol sa cíti, že musí dávať, dávať, dávať, ale od koho bude prijímať? Ježiš nás učí: od toho istého, od ktorého prijímal on. Po tejto udalosti sa odoberá od apoštolov a ide sa modliť; ide za Otcom, k modlitbe. Táto dvojitá blízkosť pastiera je tým, čo sa Ježiš snaží dať apoštolom pochopiť, aby sa stali veľkými pastiermi…Moc pastiera je služba, nemá inú moc; a ak pochybí prijatím inej moci, zničí svoje povolanie a stáva sa, dajme tomu, správcom pastoračných záležitostí, ale nie pastierom. Nie štruktúra tvorí pastoráciu; srdce pastiera je tým, čo tvorí pastoráciu. Srdce pastiera je to, čomu nás Ježiš teraz učí.“
Najbližšie dni a týždne, nádejame sa a za to sa aj modlíme, že prinesú uvoľnenie a možnosti opäť začať, hoci postupne, konať nám vlastnú činnosť duchovných pastierov bez obmedzenia v každej oblasti. Vsaďme do toho všetky svoje sily a ochotu. Využime všetky dobré možnosti a prostriedky, aby sa duchovné dobrá, ktoré nám Boh cez Cirkev dal do rúk, dostali k tým, ktorí po nich túžia.
Určite Vám v najbližších dňoch zašleme pokyny, ktoré budú napomáhať usmerňovať našu pastoračnú starostlivosť, v týchto časoch obmedzenia. Zatiaľ využívajme možnosti, ktoré sú.
Preto Božia tvár, ktorá sa nám predstavuje prostredníctvom lásky a starostlivosti Dobrého pastiera, drahí bratia, nemôže byť a nech nám nie je vzdialená. Dovoľme Bohu, prosím, aby pôsobil v našom živote a cez nás v živote iných! Je to naša cesta k osobnému a večnému šťastiu. Zverme tieto svoje nádeje aj do rúk Božej Matky, ktorú si chceme zvlášť v mesiaci máji so synovskou dôverou uctievať.
S bratským pozdravom
Váš biskup
- - - -
