Taliansko 27. apríla (RV) „Možné bolestné rozhodnutia koho liečiť a koho nie počas pohotovosti pandémie nemôžu byť budúcou zámienkou pre schválenie eutanázie. Treba zachrániť každý život investujúc do zdravotníctva.“ To sú slová riaditeľky talianskeho Hnutia za život Mariny Casini-Bandiniovej v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas.V čase, keď v Taliansku pandémia Covid-19 vrcholila a v mnohých nemocniciach bol v dôsledku návalu chorých nedostatok lôžok na jednotkách intenzívnej starostlivosti, vydala Talianska spoločnosť pre anestéziu, analgéziu, resuscitáciu a intenzívnu starostlivosť (SIAARTI) dokument, v ktorom lekárov upozorňuje na prípadnú nevyhnutnosť stanoviť vekovú hranicu pre vstup pacienta do intenzívnej starostlivosti.
Spomenutá organizácia v dokumente okrem iného uvádza: „Nejde o robenie čisto hodnotových rozhodnutí, ale o rezervovanie zdrojov, ktoré by mohli byť veľmi nedostačujúce, v prvom rade pre tých, ktorí majú najväčšiu šancu na prežitie a v druhom rade pre tých, ktorí môžu mať zachránených viac rokov života, v optike maximalizácie osohu pre čo najväčší počet ľudí“.
V súčasnosti, keď sa v Taliansku pohotovosť zmierňuje a tlak na Jednotky intenzívnej starostlivosti (JIS) poľavuje, vynára sa obava, že takýto prístup umožnený v čase pohotovosti bude propagovaný ako štandardný postup a že sa tak pristúpi k eutanáziám.
Riaditeľka talianskeho Hnutia za život Marina Casini-Bandiniová v rozhovore s redaktorom Vatican News Federicom Pianom vysvetľuje:
„Je to opodstatnená obava. Objavila sa už s rozšírením dvojznačných odporúčaní SIAARTI, ako riešiť nedostatok prostriedkov, ktoré majú lekári na záchranu ľudských životov. Je to možnosť, ktorú musíme zažehnať predovšetkým väčším investovaním do zdravotníctva, aby všetci chorí mohli byť zachránení. To všetko, čo sa žiaľ odohráva alebo čo by sa ešte mohlo odohrať v smutnej fáze pandémie, si nemôžeme vziať ako dedičstvo do najbližšej budúcnosti.“
Na margo pohotovostnej situácie, kedy sa rozhodovalo, koho zachrániť a koho nie, riaditeľka Hnutia za život uviedla:
„Princíp neporušiteľnosti života zostáva nedotknutý. Treba pochopiť k čomu došlo. Nedostatok prostriedkov priniesol krutú a skľučujúcu dilemu: rozhodnúť sa medzi tým, koho liečiť a koho nie. Treba tu rozlišovať medzi dvoma rovinami: tou, kde prevažuje stav nevyhnutnosti a tou, kde sa pri stole stanovujú hodnotové kritériá týkajúce sa ľudského života. A práve v tejto druhej rovine vstupuje do hry mentalita eutanázie, ktorá produkuje kultúru skartovania. Niekto by si mohol myslieť, že i poza rámec pandémie nestojí za to zachraňovať životy starých ľudí a postihnutých osôb.“
