Vatikán 20. marca (RV) V pondelok 20. apríla sa Svätý Otec František pri rannom slávení Eucharistie modlil za politikov, ktorých povolanie predstavuje „vysokú formu dobročinnej lásky“. V homílii pripomenul, že správny kresťan sa necháva viesť Duchom Svätým, i keď nikdy nevie, kam ho povedie.Na úvod svätej omše v kaplnke Domu sv. Marty vyslovil pápež František tento úmysel: „Modlime sa dnes za mužov a ženy, ktorých povolaním je politika: politika je vysokou formou dobročinnej lásky. Za politické strany v rôznych krajinách, aby v tomto čase pandémie spoločne hľadali dobro krajiny, a nie dobro vlastnej strany.“
Jánovo evanjelium v 3. kapitole (3,1-8) hovorí o narodení sa z Ducha, ktoré je nevyhnutné pre Božie kráľovstvo. Svätý Otec František pozval v homílii k zamysleniu, či sme ako kresťania otvorení tomuto vedeniu Duchom, alebo nám stačí, že dodržiavame prikázania a náboženské zvyklosti.
Duchu Svätému otvárame dvere modlitbou, vysvetlil pápež na príbehu zo Skutkov apoštolov (4,23-31) o tzv. „druhých Turícach“, keď všetci členovia spoločenstva dostávajú od Ducha Svätého odvahu a smelosť ohlasovať.
- - - -
Plné znenie homílie pápeža Františka
Tento muž Nikodém, jeden z popredných medzi Židmi, vplyvný človek, cítil potrebu ísť za Ježišom. Išiel v noci, nútený konať s určitou opatrnosťou, keďže na tých, čo sa chodili zhovárať s Ježišom sa hľadelo cez prsty. Je to spravodlivý farizej, pretože nie všetci farizeji sú zlí, nie. Boli aj spravodliví farizeji.
Tento je spravodlivým farizejom. Pocítil nepokoj, pretože je to muž, ktorý čítal prorokov a vedel, že to, čo Ježiš robí, bolo ohlásené prorokmi. Cítil nepokoj a išiel sa porozprávať s Ježišom: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ“ - toto je do istej miery vyznanie. „Lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“ A tu zastane. Zastane pred slovami „tak teda“: ak toto hovorím, „tak teda...“!
A Ježiš odpovedal. Odpovedal tajomne, ako to on, Nikodém, nečakal. Odpovedal tým obrazom narodenia: „Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“. A on, Nikodém, cíti zmätok, nerozumie a vezme Ježišovu odpoveď doslovne: „Ale ako sa môže človek narodiť, keď je už starý?“
Narodiť sa zhora, narodiť sa z Ducha. To je ten skok, ktorý Nikodémovo vyznanie musí urobiť a on nevie ako ho urobiť. Pretože Duch je nepredvídateľný. Definícia Ducha, ktorú tu Ježiš dáva, je zaujímavá:
„Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“, čiže je slobodný. Človek, ktorý sa nechá viesť z jednej strany na druhú Duchom Svätým: toto je sloboda Ducha. A kto takto koná, je človekom poslušným, a tu sa hovorí o poddajnosti voči Duchu Svätému.
Byť kresťanom nie je iba dodržiavať Božie prikázania: tie treba plniť, to je pravda; avšak ak zostaneš len pri tom, nie si dobrým kresťanom. Byť kresťanom znamená dovoliť, aby do teba vstúpil Duch a viedol ťa. Viedol ťa tam, kam chce on. V našom kresťanskom živote sa mnohokrát zastavíme ako Nikodém pred slovami „tak teda“, nevieme aký krok urobiť, nevieme ako ho spraviť alebo nemáme dôveru v Boha, aby sme tento krok urobili a dovolili vstúpiť Duchu. Znovu sa narodiť znamená nechať, aby Duch vstúpil do nás. A aby to bol Duch, kto ma vedie, a nie ja. A takto slobodný, s touto slobodou Ducha, čo nikdy nevieš, kam ťa privedie.
Apoštoli, ktorí boli vo Večeradle, keď prišiel Duch Svätý, vyšli kázať s tou odvahou, s tou smelosťou... Netušili, že by sa to mohlo udiať; a vykonali to, pretože ich viedol Duch. Kresťan sa nikdy nesmie zastaviť iba pri dodržiavaní Božích prikázaní: treba ich plniť, ale treba ísť ešte ďalej, k tomuto novému narodeniu, ktoré je narodením sa z Ducha, ktoré ti dá slobodu Ducha.
A toto je to, čo sa udialo v tejto kresťanskej komunite v Prvom čítaní, potom čo sa Ján a Peter vrátili z výsluchu, ktorý mali u kňazov. Išli za svojimi bratmi v tejto komunite a rozpovedali, čo im hovorili veľkňazi a starší. A komunitu, keď to počula, to všetkých spoločne trochu vyľakalo. A čo urobili? Modlili sa. Nezastavili sa pri pravidlách opatrnosti: „nie, teraz spravme takto, budeme mať väčší pokoj...“ Nie. Modlili sa. Aby to bol Duch, kto im povie, čo by mali robiť.
Pozdvihli hlas k Bohu hovoriac: „Pane!“ a modlili sa.
Toto je krásna modlitba v temnej chvíli, vo chvíli, keď musia urobiť rozhodnutia a nevedia, čo robiť. Chcú sa narodiť z Ducha, otvárajú srdce Duchu: nech je to on, čo im napovie... A prosia: „Pane, Herodes, Poncius Pilát s národmi a izraelským ľudom sa spolčili proti tvojmu Duchu Svätému a Ježišovi“, rozprávajú ten príbeh a hovoria: „Pane, urob niečo!“. „A teraz, Pane, pozri na ich hrozby“ - tie od skupiny kňazov - „a daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou“ – žiadajú smelosť, odvahu, aby nemali strach: „Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy“. „A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo.“ Udiali sa tu druhé Turíce.
Voči ťažkostiam, pred zatvorenými dverami, keď nevedeli ako pokračovať, idú k Pánovi, otvárajú mu srdce, a prichádza Duch a dáva im to, čo potrebujú, a vychádzajú von kázať s odvahou, a idú vpred. Toto je narodiť sa z Ducha, toto je nezostať stáť pred tým „tak teda“, nezostať len pri tom, čo som robil vždy doposiaľ, len pri prikázaniach, len pri náboženských zvyklostiach: nie!
Toto je znova sa narodiť. A ako sa človek pripraví, aby sa znova narodil? Modlitbou. Modlitba je to, čo otvára dvere Duchu a dáva nám túto slobodu, túto smelosť, túto odvahu Ducha Svätého. Čo nikdy nevieš, kam ťa povedie. Ale je to Duch.
Nech nám Pán pomáha byť vždy otvorení Duchu, aby to bol On, čo nás vedie vpred v našom živote v službe Pánovi.
Preložila: Slovenská redakcia VR
- - - -
Duchovné sväté prijímanie
Pred vystavením monštrancie s Eucharistiou pozval Svätý Otec k duchovnému prijímaniu veriacich sledujúcich priamy prenos:
„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne. Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.“
Po ukončení svätej omše Eucharistickým požehnaním sa za spevu mariánskej veľkonočnej antifóny Regina Caeli (Raduj sa nebies kráľovná) pápež František opäť zastavil v krátkej modlitbe pred vyobrazením Panny Márie s Ježiškom v náručí.
