[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je streda 28. 10. 2020   Meniny má Dobromila       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  október  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
262728293031 

  COVID-19
Núdzový stav
COVID-19

  Top témy
Všetky
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Ježiš – epicentrum dejín, sveta a viery, píše osobne Róbert Neupauer
P:3, 19. 04. 2020 16:05, DOM



Ježiš – epicentrum dejín, sveta a viery, píše osobne Róbert Neupauer

- - -

Ježiš – epicentrum dejín, sveta a viery

V súvislosti s pandémiou COVID-19 sa často skloňujú slová ako epicentrum nákazy, či ohniská nákazy.
Evanjelium druhej veľkonočnej nedele nás privádza do iného epicentra. Je ním mesto Jeruzalem ako epicentrum náboženského života Židovského národa. V tomto meste sa nachádza ďalšie ohnisko, ktorým je večeradlo. Práve ono bolo svedkom lásky umývajúcej nohy, svedkom premenenia chleba a vína na telo a krv Spasiteľa sveta. Ono bolo miestom, kde sa anticipovala horiaca láska kríka, ktorý horí no nezhára (porov. Ex 3,2), láska kríža, ktorá premohla smrť a obnovila život. To isté večeradlo bolo miestom aj prvého stretnutia učeníkov so vzkrieseným Pánom, večer prvého dňa v týždni (porov. Jn 20,19). O osem dní neskôr vzkriesený Ježiš znova prichádza medzi svojich učeníkov, medzi ktorými je prítomný už aj učeník Tomáš. Stane si doprostred, pozdraví ich pozdravom pokoja, vdýchne na nich svojho Ducha a udelí im moc odpúšťať hriechy (porov. Jn 21,19-31). Uprostred svojich učeníkov stojí vzkriesený Kristus, poverujúci ich misiou milosrdenstva. Evanjelista Ján opisuje Ježiša ako toho, čo stojí v strede večeradla, čím ponúka možnosť čítať tento Ježišov postoj ako poukázanie na to, že vzkriesený Ježiš je tým pravým epicentrom a to nielen večeradla, ale aj všetkých čo sú v ňom, ako aj tých, ktorí sú mimo neho, no sú prítomní v Jeruzaleme. Ježiš je tým novým epicentrom náboženského života Židov. On je tým chrámom, ktorý bol zborený a o tri dni znova postavený (porov. Jn 2,19). On je veľkňazom, ktorý neprináša krv býkov a capov, aby očistil človeka od hriechu, ale prináša seba samého za obetu na odčinenie hriechov, teraz už nielen židovského národa, ale celého sveta (porov. Hebr 8-10). Prv než začneme uvažovať nad niektorými časťami evanjeliového úryvku druhej veľkonočnej nedele, zastavme sa pri inej evanjeliovej udalosti. Aj tá hovorí o istom epicentre a môžeme ju dať do súvisu s vyššie spomínaným evanjeliom.

Ide o príbeh, v ktorom Ježiš v sobotu uzdravuje človeka s vyschnutou rukou. Táto udalosť je zachytená v evanjeliách u všetkých troch synoptikov, Matúša, Marka a Lukáša. Farizeji striehnu na Ježiša prítomného v synagóge, či chorého človeka uzdraví v sobotu alebo nie. Keď Ježiš videl človeka s vyschnutou rukou, povedal mu: „Staň si do prostriedku! ... Vystri ruku! On ju vystrel a ruka mu ozdravela“ (Mk 3,3.5). Tento evanjeliový úryvok ponúka viacero pohľadov na to, kto alebo čo, môže byť epicentrom života človeka.
Prvý pohľad môže poukazovať na epicentrum, ktorým je človek, v tomto prípade chorý človek. „Staň si do prostriedku!“, káže chorému Ježiš. Chorý takto stojí uprostred synagógy a pred očami všetkých je uzdravený. Zdá sa, že spor o tom, či možno v sobotu uzdraviť alebo nie, je vyriešený tým, že Ježiš poukáže na vyššie dobro, ktorým je zdravie chorého. Ježiš sa tu javí ako pomáhajúci filantrop, ktorý je pre dobro človeka schopný prekročiť jeden z hlavných zákonov Tóry. Takéto zúžené chápanie veci je blízke aj súčasnej spoločnosti. Aj tá stavia človeka „doprostred“. Zdá sa, že človek a jeho dobro stoja v centre jej pozornosti. Presviedčajú nás o tom reklamy, obchodníci, poisťovne... Človek sa stal epicentrom, či použijúc expresívnejšie vyjadrenie, „pupkom sveta“. Napriek tomu sa vynára otázka: Neostal práve tento človek, „pupok sveta“, napodiv, uprostred sveta sám, opustený, sám bez vzťahov, sám bez lásky, sám bez zmyslu života?

Aj na kresťanstvo a vieru v Ježiša sa môže súčasná spoločnosť pozerať, a neraz sa aj pozerá, podobne zúženým pohľadom. Máme pred sebou človeka, „pupok sveta“, ktorý očakáva od Cirkvi a jej služobníkov službu, či servis, ktorým sa naplnia jeho túžby. Nie je málo tých, ktorí prídu za kňazom alebo do nejakej cirkevnej inštitúcie podobne, ako prichádzajú do iných úradov či nákupných centier. Myslia si, že na služby, ktoré ponúka cirkev majú právo, jednoducho si ich objednajú, ba dokonca zaplatia a úlohou onoho služobníka Cirkvi je vyhovieť ich požiadavkám za každú cenu. Máme tu dočinenia s istým druhom viery a náboženstva chápaných na trhovom princípe „má dať-dal“, alebo na princípe dopyt-ponuka.

Ďalej sa na vieru a náboženstvo môže pozerať ako na akúsi náplasť na problémy človeka. Slúžia na to, aby mu pomáhali vyrovnať sa s bolesťou, utrpením, smrťou a pomohli mu nejakým spôsobom vyriešiť jeho pozemské starosti, alebo, aby mu zabezpečili pozemský blahobyt. Stačí sa zastaviť pri niektorých modlitbách a zamyslieť sa nad tým, o čo v nich prosíme, alebo za čo v nich ďakujeme (ak niekedy vôbec ďakujeme). Z viery v Boha, z viery v Ježiša sa takto ľahko stáva to známe „ópium ľudstva“, ktoré síce na krátky čas znecitlivie rany, no realita, ktorá rany spôsobila zostáva nezmenená. Napokon hrozí ešte jedno horšie, a totiž, že sa z viery stane istý druh povery.

Koľkí aj dnes, v čase pandémie čakajú zázrak od Boha, zázrak od Ježiša, že zastaví šírenie vírusu a podobne, ako tomu bolo pod krížom na Golgote aj dnes z úst z niektorých zaznievajú opovážlivé slová: „Ak si Boží Syn, dokáž to! Odstráň túto chorobu! Odstráň tento kríž utrpenia! Prečo musia trpieť a zomierať nevinní ľudia!?“ Pred pár týždňami sme mali možnosť vidieť silný obraz opusteného pápeža na prázdnom Svätopeterskom námestí, ktorý žehná s Najsvätejšou sviatosťou Rím i celý svet. Možno mnohí veriaci očakávali zázrak a mysleli si, že požehnanie bude fungovať ako šibnutie „čarovným prútikom“, a nič. A tí, ktorí sa na toto gesto pozerali s odstupom a nedôverou si po niekoľkých týždňoch naďalej len potvrdia svoje dôvody prečo neveriť.

Jednoducho, nefunguje to. Keby Boh bol, už by nebolo pandémie, znie ich obhajoba. Je dobré a potrebné sa s vierou modliť a prosiť o zastavenie pandémie, no podotýkam s vierou, nie s poverou. Iste, Boh má tu moc zastaviť pandémiu. A mal moc aj vtedy, keď visel na kríži, zostúpiť z neho dole. Koľko zázrakov však Ježiš urobil počas verejného života? Koľkých mŕtvych vzkriesil k životu? A aj tak mnohí neuverili. Uverili by, ak by zostúpil z kríža? Nepovedali by, že to urobil mocou Belzebula, ako kedysi (porov. Mt 12,24)? Nenašli by si iný dôvod neuveriť mu. Koniec-koncov, veď neuverili najväčšiemu zázraku – jeho zmŕtvychvstaniu. Aj tu si našli výhovorky o spiacich vojakoch a o tom, že telo ukradli jeho učeníci (porov. Mt 28,13). Mnohí neuverili pred 2000 rokmi a mnohí neveria ani dnes. Prečo? Lebo základom viery nie je zázrak. K rozvinutiu tejto myšlienky sa dostaneme neskôr.

Opäť sa pozrime na príbeh uzdravenia človeka s vyschnutou rukou. Teraz prídeme k ďalšiemu možnému epicentru príbehu. V centre pozornosti tento krát nestojí človek, ale Zákon a jeho dodržanie. Ježiš je vystavený skúške, či dodrží sobotný príkaz alebo nie. Viera v neho je spájaná s doktrinálnym a slepým zachovávaním zákona, ktorého litera nedáva človekovi skutočný život a radosť zo vzťahu s Bohom, ale naopak, zabíja tento vzťah. „Farizeji vyšli von a hneď sa radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť“ (Mk 3,6).

Poďme ku skutočnej podstate evanjeliovej udalosti, k jej pravému epicentru. Ním je Ježiš. Nie však ako filantrop, ani ako zázračný uzdravovateľ či mág, ani ako učiteľ Zákona a už vôbec nie ako rebel nedodržujúci Zákon. Jej centrom je Ježiš ako Pán. Ako ten, ktorý má moc aj nad sobotou (porov. Mk 2, 28) a ktorý neprišiel Zákon zrušiť, ale ho naplniť (porov. Mt 5,17). Jej centrom je Ježiš ako Spasiteľ a Vykupiteľ človeka. Práve na túto hlbokú a podstatnú pravdu našej viery sa upriamuje pozornosť aj týchto veľkonočných dní. On, „Vykupiteľ človeka, Ježiš Kristus, je stredom vesmíru a dejín“ (Redemptor hominis 1). Programová veta celého pontifikátu sv. Jána Pavla II. a celého jeho života. Len vo svetle jeho osoby a udalosti vykúpenia nachádzajú celé dejiny sveta a v nich osobné dejiny každého človeka zmysel. Ak sv. Ján Pavol II. tvrdí, že cestou Cirkvi je človek (porov. Redemptor hominis 14), ihneď dodáva, že cestou človeka je Kristus ako jeho Vykupiteľ (porov. Redemptor hominis 13, 14). Človek nemôže byť v centre bez Krista. Život človeka sa nemôže pravdivo rozvíjať bez Ježiša Krista, Vykupiteľa a Spasiteľa, čiže bez Boha. Dejiny sú dôkazom toho, že vždy, keď sa epicentrom diania stal len sám človek, človek bez Boha, stal sa z neho malý boh, ktorý začal rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé, kto bude žiť a kto nie... Človek sám, hoci v centre, no bez Boha, zaniká. Je ako ratolesť odrezaná od viniča.

Vráťme sa teraz k evanjeliovej udalosti, ktorú nám ponúka druhá veľkonočná nedeľa. V nej vidíme vzkrieseného Ježiša, ktorý prichádza do večeradla k učeníkom. A ako poznamenáva evanjelista Ján: „Stal si doprostred“ (Jn 20,27), tak isto ako to urobil aj pred ôsmymi dňami (porov. Jn 20,27). Uprostred nich stojí Bohočlovek. Uprostred nich stojí človek skrz naskrz premenený Bohom, čiže človek vzkriesený, nový človek, nový Adam. Nový Adam, z ktorého povstáva nové ľudstvo, nová rodina Boží detí, nová Eva, nová nevesta – Cirkev, ktorej zárodkom je komunita dvanástich.

V tejto komunite je prítomný aj apoštol Tomáš, ktorý nebol vo večeradle vo veľkonočnú nedeľu, keď sa Ježiš zjavil učeníkom po prvý raz. Keď vzkriesený Pán vstupuje po ôsmych dňoch znovu medzi svojich učeníkov, Tomáš je už medzi nimi. Dialóg, ktorý s ním Ježiš vedie nás privádza k podstate viery v neho ako vo Vykupiteľa, Pána a Boha. Pokušenie uveriť v Ježiša len na základe viditeľných dôkazov je veľké. No práve tu vyvstáva riziko, že viera skĺzne do povery. Že človek sa bude viac uchyľovať k rozličným vonkajším náboženským úkonom, sústreďovať sa na vonkajšie znamenia, túžiť stále po nejakých senzáciách, putovať od zjavení k zjaveniam... ako k tomu, aby šiel na podstatu vlastnej viery. Ježiš nechce, aby sme v neho verili na základe vonkajších viditeľných zázrakov, ale na základe lásky akú má k nám. Iste, zázrak či zjavenie môžu dopomôcť k viere, nie sú však jej podstatou. Nie zázrak vyvoláva vieru, ale viera vyvoláva zázrak. Ježiš to potvrdzuje na viacerých miestach, keď uzdraveným hovorí: „Tvoja viera ťa uzravila“ (porov. Lk 17,19; Lk 18,42; Mk 5,34; Mt 8,13; Mt 9,22). Ježiš nechce, aby sa viera v neho stala lacnou mágiou, ale záležitosťou osobnej premeny nášho srdca. O túto premenu mu šlo aj vtedy, keď dovolil, aby sa Tomáš dotkol jeho rán. Podobne ako človekovi s vyschnutou rukou, aj Tomášovi hovorí: „Vystri ruku!“ „Vystri ruku a vlož ju do môjho boku. A nebuď neveriaci, ale veriaci“ (Jn 20,27)! Tento dotyk sa pre apoštola stal niečím oveľa hlbším než len fyzickým dotykom alebo senzáciou. V okamihu, keď sa Tomáš dotkol Krista aj Kristus sa dotkol jeho. A dotkol sa ho novým spôsobom. Dotkol sa epicentra viery, dotkol sa jeho srdca. Suchá ruka, dotýkajúca sa otvoreného boku sa stáva obrazom suchej viery, v ktorej niet Božieho života, čiže ne-viery. No len čo sa ruka dotkne otvoreného boku, uzdravuje sa, stáva s živou, citlivou. Citlivou na Boží dotyk. Tomášov dotyk je opätovaný Kristovým dotykom. Vo chvíli, keď sa Ježiš dotkol Tomáša, jeho srdce uverilo, stalo sa citlivým na Boha a jeho lásku. Preto Tomáš v pokore padá pred Ježiša a hoci fyzickými očami vidí pred sebou človeka, očami srdca osvieteného vierou vyznáva Boha: „Pán môj a Boh môj“ (Jn 20,28)! A ako reaguje Ježiš? „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20,29).

Ako vidíme, podstatou viery nie je zázrak, ale stretnutie sa s láskou, ktorá sa zjavuje v oslávených ranách Vykupiteľa. Ide tu o rany, ktoré sú znamením lásky idúcej až do krajnosti. O nej svedčí aj apoštol Ján slovami „spoznali sme lásku, akú má Boh k nám a uverili sme v ňu“ (1Jn 4,16). Práve „tak môže kresťan vyjadriť svoje základné životné rozhodnutie“ (Deus caritas est 1). Na začiatku toho, že je niekto kresťanom stojí stretnutie s Osobou a nie viditeľný zázrak, ani nejaká veľkolepá myšlienka či etický kódex (porov. Deus caritas est 1). Na začiatku toho, že je niekto kresťanom stojí osobná láska Boha, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16).

Je zaujímavé pozastaviť sa aj pri privlastňovacom zámene „môj“, ktoré spontánne vyhŕklo z úst apoštola Tomáša. Zvolanie „Pán môj a Boh môj!“ poukazuje na dve podstatné skutočnosti. Prvá, že viera je osobným vzťahom človeka s osobným Bohom. A zároveň, že viera je odpoveďou človeka na dar Boha. Povedať „môj“ vzhľadom na Boha by nebolo možné, ak by v ňom človek nerozpoznal dar. Privlastniť si osobu, či už ide o osobu Boha alebo aj o osobu človeka, nie je možné ináč len na základe daru. Pretože jednou z hlavných vlastností osoby, na rozdiel od vecí a zvierat je, že je alteri incomunicabilis, nedostupná pre iných. Človek si nemôže privlastniť nijakú osobu takým spôsobom akým si privlastňuje veci tohto sveta. Osoba sa druhému stáva „dostupnou“ len na základe slobodného daru seba. Muž môže o žene povedať, že je „jeho“ manželkou len na základe toho, že ona sa mu v deň sobáša úplne darovala, čím mu zverila seba, a opačne. Tomášovým zvolaním „Pán môj a Boh môj“, je potvrdená pravá podstata viery a totiž, že ide o dar. Dar, ktorým sa Boh stal pre človeka a na ktorý človek slobodne odpovedal vlastným sebadarovaním, čiže odovzdaním sa Bohu vo všetkom. Ide o actio Dei a re-acktio (responsionem, odpoveď) hominis.

Tí, ktorí nevideli a predsa uverili, resp. tí, ktorí videli vierou, tí, ktorí sa stretli s Božou láskou idúcou do krajnosti, tí, ktorých sa táto láska osobne dotkla a oni na ňu slobodne odpovedali, tí sú blahoslavení. Pre tých je Ježiš ako Vykupiteľ epicentrom všetkého čím sú, čo prežívajú a čo konajú.

Aj v epicentre vírusu COVID-19 stojí Kristus ako jediný Pán a Vykupiteľ a preto aj ako jediný a skutočný zdroj nádeje – ako jediná nádej!

Tí, ktorí v neho uverili, tí, ktorí sa nenarodili z tela, ale z vody a Ducha (porov. Jn 1,12; 3,5) sa aj v tomto čase pandémie s pokorou skláňajú pred ním, k nemu sa utiekajú a z hĺbky srdca vyznávajú: „Pán môj a Boh môj!“

-
Róbert Neupauer



( TK KBS, rne; ml ) 20200419006   |   Upozorniť na chybu v správe |



[naspäť]