[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je streda 28. 10. 2020   Meniny má Dobromila       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  október  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
262728293031 

  COVID-19
Núdzový stav
COVID-19

  Top témy
Všetky
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Ranná homília: Dozrievajme v dôvernosti s Pánom, Cirkev nie je virtuálna
P:3, 17. 04. 2020 16:16, ZAH



Vatikán 17. apríla (RV) V piatok Veľkonočnej oktávy, 17. apríla, obetoval pápež František rannú svätú omšu v Dome sv. Marty za ženy v požehnanom stave. Nejedna z nich môže mať totiž v súčasnej dobe obavy, do akého sveta privedie svoje dieťa. V homílii Svätý Otec hovoril o dôvernosti s Ježišom, k akej sám Pán priviedol svojich apoštolov, a vedie k nej aj nás.

K omšovej intencii za zastavenie pandémie pridal pápež František úmysel za mamy, ktoré čakajú dieťatko a majú strach. Na začiatku slávenia v priamom prenose to vyjadril týmito slovami:

„Chcel by som, aby sme sa dnes modlili za ženy, ktoré čakajú dieťa, za tehotné ženy, ktoré sa stanú mamami a sú nepokojné, majú obavy. Je v nich otázka: „V akom svete bude žiť moje dieťa?“ Modlime sa za ne, aby im Pán dal odvahu priviesť tieto deti na svet s dôverou, že to bude istotne svet odlišný, ale vždy to bude svet, ktorý bude Pán veľmi milovať.“

V homílii komentoval Svätý Otec evanjelium liturgického dňa (Jn 21,1-14), kde sa vzkriesený Ježiš zjavuje apoštolom, ktorí sa vracali k brehu po neúspešnom rybolove na Tiberiadskom jazere. Pozvaní Ježišom znovu hodiť siete na lov, chytili množstvo rýb. Pápež František poukázal na skutočnosť, ako apoštoli dorástli do dôvernosti s Ježišom, takže ho pri tomto zázračnom rybolove spoznali. Vysvetlil, že ako kresťania máme rásť v tejto dôvernosti, a vysporiadať sa aj so špecifickými a dočasnými formami jej prežívania v čase pandémie.

Plné znenie homílie Svätého Otca

Apoštoli boli rybármi: Ježiš ich povolal priamo pri práci. Ondrej a Peter práve narábali so sieťami. Zanechali siete a nasledovali Ježiša. Rovnako Ján a Jakub: zanechali otca a pomocníkov, ktorí pracovali s nimi a nasledovali Ježiša. Povolanie sa udialo uprostred ich rybárskeho remesla.

A tento úryvok dnešného evanjelia, tento zázrak, udalosť zázračného rybolovu, nám privádza na myseľ iný zázračný rybolov, ten, o ktorom rozpráva Lukáš v piatej kapitole: aj tam sa stalo to isté. Mali úlovok, keď mysleli, že ho nebudú mať. Po svojom kázaní Ježiš povedal: „Zatiahni na hlbinu“. – „Veď celú noc sme pracovali, a nič sme nechytili.“ – „Choďte!“ – „Na tvoje slovo – povedal Peter – spustím siete.“ Bol to tak bohatý úlovok, že sa ich – ako hovorí Evanjelium – „zmocnil úžas“ z toho zázraku.

Dnes, pri tomto ďalšom rybolove sa nehovorí o úžase. Je badať istú prirodzenosť, je vidieť, že tam bol pokrok, prejdená cesta v poznávaní Pána, v dôvernosti s Pánom: poviem to správnym slovom: vo „familiárnosti“ s Pánom. Ján, keď to videl, povedal Petrovi: „Ale to je Pán!“ a Peter si pripásal šaty, hodil sa do vody, aby sa dostal k Pánovi.

Onen prvý raz pred ním padol na kolená: „Vzdiaľ sa odo mňa, Pane, pretože som hriešnik“. Tentoraz nehovorí nič, je prirodzenejší. Nikto sa nepýtal: „Kto si?“. Vedeli, že to bol Pán. Bolo to prirodzené stretnutie s Pánom. Dôvernosť apoštolov s Pánom rástla.

Aj my, kresťania, na našej ceste života sme v tomto stave kráčania, postupovania v dôvernosti s Pánom. Pán, mohol by som povedať, je nám „po ruke“, avšak je nám „po ruke“ preto, lebo kráča s nami, vieme, že je to on. Nikto sa ho nespytoval: „Kto si?“ Vedeli, že to je Pán. Každodenná dôvernosť s Pánom je kresťanovi vlastná. A keď spolu raňajkovali, rybu a chlieb, istotne sa rozprávali o mnohých veciach úplne prirodzene.

Táto kresťanská dôvernosť s Pánom je vždy komunitná. Áno, je intímna, je osobná, ale v komunite. Dôvernosť bez komunity, dôvernosť bez Chleba, dôvernosť bez Cirkvi, bez ľudu, bez sviatostí je nebezpečná. Môže sa stať familiárnosťou – nazvime to tak – gnostickou, dôvernosťou pre mňa samého, oddelenou od Božieho ľudu. Dôvernosť apoštolov s Pánom bola vždy komunitná, vždy bola pri stole, znaku spoločenstva. Vždy bola so Sviatosťou, s Chlebom.

Hovorím to, pretože ma ktosi podnietil k uvažovaniu nad nebezpečenstvom tohto času, ktorý prežívame, tejto pandémie, ktorá spôsobila, že všetci komunikujeme, aj duchovným spôsobom, cez médiá, cez komunikačné prostriedky; aj pri tejto svätej omši sme všetci duchovne prijímajúci, ale nie sme spolu, sme spolu len duchovne.

Tu je ľudu len zopár. A tam je ten veľký ľud: sme spolu, ale nie sme pri sebe. Aj sviatosť Eucharistie: vy ju dnes máte, ale ľudia, ktorí sú s nami v spojení, majú sväté prijímanie iba duchovné. No Cirkev nie je toto. Toto je Cirkev v zložitej situácii, tak ako nám to Pán umožňuje, avšak ideál Cirkvi je vždy s ľudom a so sviatosťami. Vždy.

Pred Veľkou nocou, keď bolo oznámené, že budem sláviť Veľkú noc v prázdnej Bazilike sv. Petra, napísal mi jeden biskup – dobrý biskup, statočný – a prehováral mi do duše: „Ale ako to, veď Bazilika sv. Petra je tak obrovská, prečo tam nenecháte aspoň 30 ľudí, aby ich bolo vidno? Nebude to nebezpečné...“ A ja som premýšľal: „Nuž, čo mu to chodí po rozume, že mi toto hovorí?“

Nepochopil som v tej chvíli. Ale [pomyslel som si:] keďže je to dobrý biskup, veľmi blízky ľudu, niečo mi tým chcel povedať. Keď ho stretnem, spýtam sa ho. Potom som však pochopil. Hovoril mi: „Daj pozor, aby si „neviralizoval“ Cirkev, „neviralizoval“ sviatosti, „neviralizoval“ Boží ľud“. (Pozn.: novotvar „non viralizzare“ - v zmysle „neurobiť čisto virtuálnym“.) Cirkev, sviatosti, Boží ľud sú konkrétne. Je pravda, že v tejto chvíli musíme realizovať túto dôvernosť s Pánom takýmto spôsobom, ale s cieľom vyjsť z tunela, nie v ňom zostať.

A toto je dôvernosť apoštolov: nie gnostická, nie „viralizovaná“, nie egoistická pre každého z nich, ale dôvernosť konkrétna, v ľude. Dôvernosť s Pánom v každodennom živote, dôvernosť s Pánom vo sviatostiach, uprostred Božieho ľudu. Oni prešli cestou k zrelosti v dôvernosti s Pánom: učme sa ňou ísť aj my. Od prvého momentu pochopili, že táto dôvernosť je odlišná od toho, čo si predstavovali, a dospeli až k tomuto. Vedeli, že je to Pán, všetko im bolo spoločné: komunita, sviatosti, Pán, pokoj, oslava.

Nech nás Pán naučí tejto dôvernosti s ním, tejto familiárnosti s ním, ale v Cirkvi, so sviatosťami, so svätým verným Božím ľudom.

Duchovné sväté prijímanie a eucharistická adorácia

Po vystavení Sviatosti oltárnej na adoráciu pápež František ukončil slávenie svätej omše eucharistickým požehnaním. Predtým ešte pozval veriacich spojených cez televíziu či internet k duchovnej forme svätého prijímania slovami modlitby:

„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne. Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.“



( TK KBS, RV mh, jb; pz ) 20200417029   |   Upozorniť na chybu v správe |



[naspäť]