TK KBS

Dnes je sobota 04. 07. 2020   Meniny má Prokop       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031  

  Top témy
Všetky
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pastierske listy a povzbudenia diecéznych biskupov na Veľkonočnú nedeľu
P:3, 11. 04. 2020 15:00, DOM



Bratislava 11. apríla (TK KBS) V plnom znení prinášame pastierske listy a povzbudenia biskupov, ktoré napísali na Veľkonočnú nedeľu (12. apríla 2020).

----------------------------------------------------------------

Povzbudenie prešovského arcibiskupa Mons. Jána Babjaka v deň Kristovej Paschy

Christos voskrese! Voistinu voskrese!
Kristus vstal z mŕtvych! Skutočne vstal!

Milí bratia a sestry, vám všetkým, ktorí veríte v Ježiša Krista, chcem vliať radosť do vášho srdca a zvestovať vám, v deň Paschy, že Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný, žije, že jeho hrob je prázdny, lebo On vstal z mŕtvych. Niet väčšej radosti v tomto svete, nad túto radosť, že Ježiš žije, že je opravdivý víťaz nad diablom, nad smrťou i nad hriechom. Žijeme z tejto radosti.

A my, ktorí v Neho veríme, ktorí Ho milujeme a usilujeme sa s Nim žiť, ktorí Ho nosíme v srdci a sme chrámom živého Boha, – si toto Jeho víťazstvo naplno privlastňujeme.

Vzkriesený Ježiš Kristus chce, aby sme sa spolu s Nim tešili z Jeho víťazstva a túto radosť odovzdávali ďalším ľuďom, svojim priateľom, známym a tým, ktorí sú v týchto dňoch skleslí a pesimistickí.

Drahí bratia a sestry, napriek pandémii koronavírusu, niet dôvodu na smútok, niet dôvodu na pesimizmus. Žiada sa od nás trochu skromnejšie žiť, odrieknuť si niektoré stretnutia, mať viac času pre svojich najbližších - ale toto všetko je čosi pozitívne a nie negatívne v našom živote.

Vieme, že Pán Boh aj všetko zlé a negatívne v živote človeka môže obrátiť na dobro. Veď zrazu máme čistejšie ovzdušie, intenzívnejší vzťah k Bohu, viac času pre svoju rodinu a lepšie vzťahy k svojim blížnym. Teší ma, že sme disciplinovaní ako národ a že sa nám darí dobre zvládať túto pandémiu.

Modlím sa, a viem, že mnohí sa modlite, aby táto skúška priniesla veľký duchovný osoh pre človeka, pre celé ľudstvo, hoci môže spôsobiť pre mnohých aj majetkovú ujmu.

Áno, máme žiť podľa morálky a vo vzájomnej láske, máme si jeden druhého vážiť a vzájomne si pomáhať. Máme sa vrátiť k hodnotám, ktorými žili naši predkovia, naši rodičia a starí rodičia. Máme chrániť život od počatia až po prirodzenú smrť a v konečnom dôsledku sa máme prestať hrať na „stvoriteľov“ a nevstupovať do oblasti experimentovania so vznikom života, ktorý je tak posvätný pre každého z nás. Nech by malé dieťa malo neviem aké ušľachtilé gény, keď nebude poznať lásku otca a matky a ich dobrý príklad, môže z dieťaťa vyrasť nie svätec, ale zločinec. Vidíme, aká rozhodujúca je rodičovská láska, aké dôležité pre formovanie dobrého človeka ľudské hniezdo, ktorým je prirodzená rodina.

Vidíme, koľko dobrých nápadov sme objavili v tieto dni a ako mnohí, ba celé rodiny, objavili prebúdzajúcu sa prírodu, ktorá je našim domovom, ktorú pre nás stvoril Pán Boh. Nadobudnime znova úctivý vzťah k našej zemi, k prírode, chráňme si ju a neznečisťujme a dávajme zelenú všetkým záhradkárom a poľnohospodárom, aby sme mali dostatok zdravých, domácich potravín.

Drahí bratia a sestry, vidíme ako všetko so všetkým súvisí, a na čo všetko nás Pán Boh touto skúškou pandémie chce upozorniť?

V deň Paschy z celého srdca oslavujme vzkrieseného Ježiša Krista, opravdivého víťaza a ďakujme mu za vykúpenie i za terajšie poučenie. Zároveň prosme o potrebnú milosť, aby sme v dobrom nasmerovaní vedeli pokračovať i v ďalšom živote.

Christos voskrese! Voistinu voskrese!




-
Zdroj: Prešovská archieparchia
----------------------------------------------------------------

Pastiersky list arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, apoštolského administrátora Košickej eparchie, pri príležitosti tohtoročných sviatkov Paschy všetkým veriacim.

Milí bratia kňazi, milí veriaci bratia a sestry v Kristovi.

Christos voskrese!

Tieto radostné slová sa od dnešného, nedeľného rána hlásajú v liturgii, zaznievajú v našom pozdrave, ktorý je súčasne aj vyznaním našej viery, ozývajú sa v našich srdciach.

Tento pozdrav ako vyznanie viery sa odovzdáva cez stáročia, zneje ako ozvena tej radostnej zvesti, ktorá sa začala šíriť Jeruzalemom pred takmer dvetisíc rokmi.

Je to výkrik radosti, prekvapenia a súčasne odpoveď na pozdrav a prvé slová vzkrieseného Krista.

Keď sa pri prázdnom hrobe sa ako prvé objavili nábožné ženy, myronosičky: „Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: „Pozdravujem vás!“ Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. 10 Tu im Ježiš povedal: „Nebojte sa!“ Mt 28, 9-10

A „večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ (Jn 20, 19)

Toto slovo, tento odkaz vzkrieseného Krista chce byť aj našim dnešným pozdravom.

„Pozdravujem vás ... Nebojte sa! ... Pokoj vám!“

V týchto dňoch sa naokolo nás, ale i v nás, šíri strach.

Strach z neznámej novej choroby, strach z celospoločenských ekonomických dôsledkov obmedzujúcich opatrení, ktoré choroba vyvolala, strach z toho, aké následky to bude mať v našich životoch, v rodinách.

Medzi ľahkomyseľným zľahčovaním nebezpečenstva na jednej strane a panikou na druhej strane existuje množstvo odtieňov našich postojov a reakcií.

Je to aj namrzenosť z nevyhnutnej zmeny našich bežných každodenných zvyklostí. Potom sú tú obmedzenia v práci a s nimi rastúci strach o pravidelný príjem, či dokonca pracovné miesto. A v neposlednom rade je to strach o zdravie, dokonca strach o život.

Dôvodov na nepohodlie, obavu i skutočný strach nie je málo.

Na druhej strane aj táto nepohodlná situácia nám dáva šancu spoznať, že sme schopní zrieknuť sa mnohých vecí pre spoločné dobro – a to nielen zo strachu, ale aj z úcty a solidarity.

S istým prekvapením sme si uvedomili, že sa v skutočnosti vieme na nejaký čas aj uskromniť a obmedziť v mene vyššieho dobra.

S istou dávkou ľudskej hrdosti a zadosťučinenia zisťujeme, že nie sme vždy a všetci až takí egoistickí, a že práve krízové situácie nás môžu pohnúť k väčšej súdržnosti, solidarite, ochote pomôcť.

Hľadáme v sebe aj silu prekonať strach, každú formu strachu dokonca aj ten prirodzený ľudský strach zo smrti. Aj k nám dnes so zvýšenou aktuálnosťou znejú Ježišove slová:

“Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle. (Mt 10, 28)

Aj od tohto strachu zo smrti nás Kristus chce oslobodiť svojou dobrovoľne prijatou smrťou a svojim zmŕtvychvstaním. Boží Syn, ktorý sa sám nazýval tým, kým sa stal, teda Synom človeka, prijal na seba všetko čo je ľudské: radosť i bolesť, pokušenie i nadšenie, odvahu i strach. „A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, 15 a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou. 16 Veď sa neujíma anjelov, ale ujíma sa Abrahámovho potomstva. 17 Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu. 18 A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní. (Hebr 2, 13-18) Kristus zostúpil do hrobu v bolesti, „zostúpil k zosnulým“, aby im oznámil nádej na ich vzkriesenie a vystúpil z hrobu v sláve, aby bol odteraz a navždy našou pomocou.

Ten, na ktorom sa ešte vpred pár dňami napĺňali slová žalmistu: „Moja duša je plná utrpenia a môj život sa priblížil k ríši smrti. Už ma počítajú k tým, čo zostupujú do hrobu. majú ma za človeka, ktorému niet pomoci“ (Ž 88, 4-5), dnes zvíťazil, lebo svojou „smrťou smrť premohol!“

A preto v toto dnešné nedeľné ráno, svojim verným, ale predsa uplakaným, zarmúteným a prestrašeným ženám, môže právom povedať: „Nebojte sa!“

Rovnako, ako myronosičkám aj nám sa prihovára v našej neistote a obave, vo chvíli keď sa cítime stratení a opustení. Povzbudení a oslobodení od strachu, môžeme teda s dôverou aj my hovoriť: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou“. (Ž 23, 4) Tmavá dolina zlého má nespočetne mnoho podôb a foriem ale my ňou prejdeme bezpečne, ak budeme načúvať Ježišovo povzbudenie: „Nebojte sa!“

V tme, ktorá sa akýmkoľvek spôsobom a v akejkoľvek oblasti snaží zatemniť náš život uprime zrak na toho ktorý hovorí „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8, 12) V pochybnostiach o správnej ceste sa obráťme k tomu, kto o sebe povedal : „Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14, 6)

Rozhádaným, zatrpknutým, sklamaným a znepokojeným apoštolom, uzamknutým vo svojom nepokojnom strachu hovorí. „Pokoj vám!“

Strach a nepokoj sú vždy nástrojom Zlého. On je šíriteľ lži o Bohu i o človeku. (porov. Gn 3, 1-5) Vnáša do srdca človeka pochybnosti o Božej láske i o zmysle jeho príkazov. Naozaj je „luhár a otec lži“. (Jn 8,44)

Preto dnes zaznievaj takou silou Ježišov pozdrav: „Pokoj vám!“

A týmto pozdravom pokoja, ktorý každodenne opakujeme niekoľkokrát aj pri slávení liturgie, Kristus upokojuje aj naše rozbúrené mysle. Aj my sme dnes za zatvorenými dverami, znepokojení a zneistení, možno roztrpčení a plní sklamania a nepokoja.

Prvýkrát v dejinách našej Cirkvi slávime Kristovu Paschu za zatvorenými dverami našich chrámov.

Prvýkrát v novodobých dejinách našej Cirkvi aj vy drahí veriaci slávite Paschu za zatvorenými dverami vašich domovov, len v úzkom rodinnom kruhu. Žiaden zámok, žiadna pečať, žiadny kameň, žiadne zamknuté dvere nás ale nemôžu oddeliť od víťazného, vzkrieseného Krista.

Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“(Jn 20, 26)

Aj dnes prechádza cez zatvorené dvere našich chrámov a domovov. Aj dnes chce prejsť dokonca aj cez zatvorené dvere našich ustráchaných a rozhádaných sŕdc s tým istým pozdravom pokoja.

Dnes potrebujeme všetci odvahu a pokoj.

Odvahu v týchto dňoch i odvahu v budúcnosti pri prekonávaní predvídateľných i dnes ešte nepredvídateľných dôsledkov krízy, ktorá našu spoločnosť postretla v tomto čase.

Budeme potrebovať pokoj v srdci, v našich rodinách, v cirkvi i v spoločnosti. Nedovoľme, aby prípadné napätia, tie odôvodnené, či ľudsky pochopiteľné i tie vyvolané chvíľkovou krízou vniesli do nášho života skutočný nepokoj. Veď sme učeníkmi Toho, ktorý svojim apoštolom krátko pred svojim umučením ako záverečný odkaz zanechal slová:

„Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“. (Jn 14, 27)

Tieto Ježišov slová počúval aj Apoštol Peter, ktorého správanie počas drámy Kristovho umučenia i po jeho vzkriesení nám pripomína chvíle našej nadšenej túžby a odvahy ale i naše zlyhania, naše kajúce obrátenie i zakúsenie odpustenia a nového poslania.

Tento prvý pápež, prešiel vo svojom vzťahu k Ježišovi celou škálou postojov a pocitov.

Najprv pri Ježišovom zázraku nadšene volal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ (Lk 5,8)

V nebezpečenstve zaváhal: „Nepoznám toho človeka.“ (Mt 26, 74)

Ale už o chvíľu nato sa naň Pán Ježiš, keď ho odvádzali na smrť „obrátil a pozrel sa na Petra a Peter sa rozpamätal na Pánovo slovo, ako mu povedal: „Skôr ako dnes kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ Vyšiel von a horko sa rozplakal. (Lk 22, 61-62)

Tento Peter v dnešné ráno bežal k prázdnemu hrobu, ale keďže ešte nechápal Písmo, ... ešte stále plný nepokoja i strachu vrátil sa domov. (porov. Jn 9-10).

Až osobné stretnutie so vzkrieseným Kristom zavŕšil svojim pokorným vyznaním „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ (Jn 21, 17)

Tento prvý z Apoštolov a prvý pápež, nás dnes vzýva, aby sme spolu s ním stále uctievali sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej,“ ktorá je v nás.“ (1 Pt 3, 15)

Urobme tak teraz na vašich srdciach, v našich rodinách i pred celým svetom – nahlas, našim radostným paschálnym pozdravom.

Jediným dôvodom našej nádeje, našej odvahy i nášho pokoja je slávne Kristovo zmŕtvychvstanie.

Christos voskrese! Voistinu voskrese!

vladyka Cyril Vasiľ




-
Zdroj: Košická eparchia
----------------------------------------------------------------

Pastiersky list diecézneho biskupa Mons. Stanislava Stolárika na Veľkonočnú nedeľu

Milovaní bratia a sestry!

Vo veľkonočnú nedeľu sme si zvykli pripomenúť ženy, ktoré sa ponáhľali k Ježišovmu hrobu. Celé prestrašené, až vyľakané však zistili, že kameň je od hrobu odvalený. Odrazu majú otvorený prístup do hrobu. Toto nečakali a sú zneistené. Predtým nemali skúsenosť otvoreného prístupu do hrobu.

Ako radi by ste sa, drahí brata a sestry aj vy ponáhľali v túto veľkonočnú nedeľu do Božieho chrámu. Ak by ste aj tak urobili, tiež by ste zažili niečo, čo doteraz nie, s čím ste nemali skúsenosť, že v tieto najväčšie kresťanské sviatky nenachádzate naše chrámy otvorené, ale zavreté. To ste na Veľkú noc ešte nezažili. A niet sa čo diviť, ak vás pri tomto konštatovaní rozbolelo srdce. Tak ste sa tešili, tak sme sa všetci tešili na oslavu Kristovho zmŕtvychvstania.

Aj v tejto chvíli však zdôrazňujeme, aké je dôležité, aby naše srdcia boli otvorené pre Pána a druhých ľudí. Ktovie, či nám naše zavreté chrámy nechcú pripomenúť, že niekedy predtým sme možno aj sami dopustili, aby aj z nášho srdca nebol odvalený kameň, keď sme Veľkú noc chceli sláviť bez svätej spovede. Ak sa v tomto roku nepodarilo odvaliť kameň z našej duše tým, žeby sme sa očistili z hriechov, pre opatrenia kvôli koronavírusu, asi si viac uvedomíme, akým obrovským darom zmŕtvychvstalého Krista je odpustenie hriechov. Ako vieme, moc odpúšťať hriechy zveril Ježiš apoštolom, od ktorých prešla táto moc aj na kňazov dnešných čias. Azda práve v týchto chvíľach si tak veľmi uvedomujeme liečivé slová kňaza, keď povie: „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov.“ A už sa tešíme na prijatie Chleba života. Žiaľ, teraz je to inak a sme odkázaní a povzbudzovaní na duchovné sv. prijímanie. A v prežívanom Roku Eucharistie v našej diecéze sme sa tak veľmi tešili na všetko, čím by sme ešte viac ďakovali za Chlieb života a prehĺbili svoj vzťah k Ježišovi v Eucharistii. Ale prišiel koronavírus a všetky naše doterajšie plány sú už o inom.

Svet sa za pár dní a týždňov veľmi zmenil. Čo sme v sebe cítili, keď sme 27. marca (2020) sledovali Svätého Otca Františka, ako na obrovskom, upršanom, ale hlavne prázdnom Námestí sv. Petra v Ríme dával po krátkej adorácii požehnanie s eucharistickým Kristom Urbi et Orbi? Iste sme boli Svätému Otcovi vďační za jeho starostlivú blízkosť. Ale zároveň sme mohli pocítiť bolesť z nášho vzájomného odlúčenia, keď na námestí chýbali pútnici z celého sveta.

Tejto obrovskej zmene a zastaveniu sa celého sveta predchádzala situácia , ktorú Svätý Otec pomenoval presne: „...napredovali (sme) plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko. Lakomí po zárobku, nechali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením. Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami (Pane), nepohli nami vojny a planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete.“ Do nášho náhlenia a dívania sa iba na vlastné plány „zostúpila noc. Husté temnoty zahalili naše námestia, cesty a mestá; zmocnili sa našich životov a naplnili všetko ohlušujúcim tichom a ničivou prázdnotou, ktorá paralyzuje chod všetkých vecí.“ Zároveň sme pozvaní uvedomiť si, „že sa nachádzame na tej istej loďke, všetci krehkí a dezorientovaní, no na druhej strane aj dôležití a nevyhnutní; všetci povolaní veslovať spoločne, všetci odkázaní navzájom sa posilňovať. Na tejto loďke... sme všetci.“ Búrka koronavírusu „odhaľuje našu zraniteľnosť a objavuje tie falošné a povrchné istoty, na ktorých sme si postavili naše agendy, naše plány, naše zvyky a priority,“ ktoré nás urobili „neschopnými oprieť sa o naše korene a dať zaznieť pamäti našich starcov, zbavujúc sa tak imunity, nevyhnutnej, aby sme mohli čeliť nepriazni.“

Svet nemá šancu na obnovu, ak si každý bude hľadieť iba svoje. Obetavú ľudskú vzájomnosť do krajnosti dokazujú mnohí. Svätý Otec nám hovorí, že „je to život Ducha, ktorý je schopný zachrániť, oceniť a ukázať, ako naše životy udržiavajú bežní ľudia – na ktorých sa obyčajne zabúda – ktorí sa neobjavujú na titulkách novín a časopisov ani na veľkých pódiách posledného show...; lekári, zdravotné sestry, zamestnanci supermarketov, upratovačky, opatrovateľky, prepravcovia, poriadkové služby, dobrovoľníci, kňazi, rehoľné sestry a toľkí iní, ktorí pochopili, že nikto sa nezachráni sám.... Koľkí [ďalší] ľudia každý deň prejavujú trpezlivosť, šíria nádej a snažia sa nezasievať paniku, ale spoluzodpovednosť. Koľkí otcovia, matky, starí rodičia či učitelia ukazujú našim deťom malými a každodennými gestami, ako čeliť a prechádzať krízou... Koľkí ľudia sa modlia, obetujú a prihovárajú za dobro všetkých. Modlitba a tichá služba – toto sú naše víťazné zbrane.“

Áno, veľmi dôležité sú naše duchovné zbrane, s ktorými vstupujeme do náročného zápasu s búrkou koronavírusu. Celý život, ale zvlášť v tomto pôstnom čase, nás Boh neustále pozýva prehĺbiť, posilniť našu vieru. Svätý Otec to v spomenutom príhovore vyjadril takto: „Pane, obraciaš sa na nás s výzvou, výzvou po viere. Čo nie je len veriť, že jestvuješ, ale prísť k tebe a s dôverou sa ti odovzdať. Cez túto pôstnu dobu zaznieva tvoja naliehavá výzva: „Zmeňte sa!”, „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom” (Joel 2, 12). Svoje obrátenie sa k Bohu, svoje posilňovanie viery začnime od základu: „Počiatkom viery je uvedomiť si, že potrebujeme spásu, záchranu. Nevystačíme si sami, sami sa topíme: potrebujeme Pána ako dávni námorníci potrebovali hviezdy. Pozvime Ježiša do lodiek nášho života... [lebo] s ním na palube sa nejde ku dnu... toto je Božia sila: obrátiť na dobro všetko, čo sa nám prihodí, aj keď sú to zlé veci..., pretože s Bohom život nikdy nezomiera.“ Silu viery potrebovali aj apoštoli, ktorí chceli prebudiť spiaceho Krista, lebo verili, že iba On ich môže zachrániť na rozbúrenom mori. (Mk 4, 35-41).

Preto aj teraz sa plní viery utiekame ku Kristovi o pomoc v búrke koronavírusu. Alebo pochybujeme, že nám Ježiš pomôže? Potom ho prosme, aby najskôr prebudil nás - spiacich vo viere. Aby najskôr prebudil nás – našu vieru, možno už dlhý čas driemajúcu a oslabenú alebo aj stratenú. Aby silou obnovenej viery sme v sebe prebudili dôležitosť ľudskej vzájomnosti, dôležitosť hodnotových koreňov a nie experimentov, ktoré ničia tieto korene i nás všetkých.

Pán nás počuje našu potrebu „... nás oslovuje... a uprostred našej búrky... Pán sa prebúdza, aby prebudil a oživil našu veľkonočnú vieru. Máme predsa kotvu: v jeho kríži sme boli zachránení. Máme kormidlo: v jeho kríži sme boli vykúpení. Máme nádej: v jeho kríži sme boli uzdravení a objatí, aby nás nikto a nič neodlúčilo od jeho vykupiteľskej lásky. Uprostred izolácie... vypočujme si ešte raz zvesť, ktorá je našou záchranou: vstal z mŕtvych a žije medzi nami!

Ako tradične nás napokon Svätý Otec zveruje Pánovi na príhovor jeho Matky, spásy svojho ľudu, morskej hviezdy v tejto búrke. O jej mocný príhovor sa utiekame neustále. Tak to budeme robiť znova a radi aj v jej mesiaci máj pri mariánskych litániách a modlitbe sv. ruženca.

Ešte stále sa nemôžeme modliť spolu, ale jedna možnosť, možnosť duchovnej jednoty je tu stále. Každý večer v máji sa budem modliť na balkóne biskupského úradu, ktorý je pred mariánskym stĺpom Nepoškvrnenej v Rožňave. Pripomína mor z roku 1710. Bol postavený na znak vypočutých prosieb za záchranu pred morom a stále stojí na Námestí baníkov v Rožňave, žiaľ, možno už málo všímaný. Pri ňom budeme prosiť Nepoškvrnenú Pannu Máriu o záchranu. Večerný čas a spôsob modlitby zverejníme na našej stránke. V stanovenú hodinu sa budeme môcť duchovne zjednotení modliť spoločne v celej diecéze na tento úmysel a pridať sa môžu aj veriaci z iných častí krajiny. Matka Božia nám pre Kristovo zmŕtvychvstanie znova vyprosí záchranu. Pomôže nám odvaliť kameň z hrobu našej neistoty.

Všetkým vám prajem a vyprosujem, aby aj napriek náročným chvíľam, ktoré všetci prežívame, nech Kristovo zmŕtvychvstanie posilní našu nádej na koniec šírenia smrtonosného vírusu a na Kristovo víťazstvo nad všetkými vírusmi, ktoré ohrozujú život našich duší. Prežite veľkonočné sviatky podľa možnosti spolu v rodinách, kde si buďte navzájom oporou a povzbudením. A zároveň vytvárajme duchovnú jednotu modlitby, ktorá nás všetkých posilní a vyprosí zmenu k lepšiemu. Ubezpečujem vás, že ste denne prítomní v mojom srdci a v mojich modlitbách zvlášť pred Pánom Ježišom v eucharistickej adorácii a pri slávení sv. omše.

Všetkým vám zo srdca žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Mons. Stanislav Stolárik
rožňavský biskup

-
Zdroj: Rožňavská diecéza
----------------------------------------------------------------

Veľkonočný príhovor nitrianskeho diecézneho biskupa Mons. Viliama Judáka

Veľký zázrak nového života

Každoročne v tomto období zažívame veľký zázrak jari,  nového života.  Ak sme čo i len trocha vnímaví pre tento jav prebúdzania, zažívame nádheru nového života v jeho najrozličnejších podobách. Každoročná zima – dlhšia, či kratšia, ako bola tá tohoročná – ukazujúc nám znaky prírody navonok  bez života,  sa nás snaží presvedčiť, že zavládla nová doba ľadová,  že tento rok jar nepríde.  Ako súčasť pokolenia netrpezlivých, sme náchylní spochybniť skúsenosť vekov a generácií, ktorú pozná každé školopovinné dieťa.  Totiž,  že vo vnútri spiacich púčikov, v pomalosti hraničiacej  s nečinnosťou,  sa ukrýva vysoko produktívna aktivita.  Je síce pravda, že niekedy to môže trvať dlhšie, kým sa puky  nového  života opäť otvoria,  v každom prípade sme nakoniec vždy svedkami toho, ako jarné, veľkonočné slnko oživí svojím teplom  ako čarovným prútom  prírodu a ako z tmy  a neživota  vytvára vždy odznova plnosť a dokonalosť života.

V prírode je naozaj vpísaná Veľkonočná idea. Je to „idea veľkého protikladu života: mystérium utrpenia  a smrti,  mystérium plaču  a smútku na jednej strane,  a mystérium vzkriesenia a svetla na druhej strane. Áno,  zázrak nového života v prírode  je pre vnímavé oči a srdcia znamením iného zázraku: víťazstva nad smrťou  a hriechom,  prostredníctvom smrti  a vzkriesenia Ježiša Krista – Božieho milovaného Syna.

Chápem,  že v tento rok sa azda  nedokážeme tak intenzívne radovať.  Veď sme zakúšali a ešte prežívame  akoby   kráľovstvo zimy   so svojím smrtiacim dychom,  ktorá  zráža púčiky každej nádeje.  Preto sme sa ocitli v pozícii učeníkov,  ktorí sa trasúc od strachu zhromaždili za zatvorenými dverami.  Avšak práve vtedy,  prišiel Ježiš,  stal si doprostred  a povedal im:  „Pokoj vám!“  (Jn 20, 19). Ten istý pokoj priniesol Ježiš ďalším učeníkom,  ktorí svoju sklamanú nádej, prejavujú aj slovami: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izraela“ –  kráčali ukryť za dvere svojho Emauzského príbytku (porov. Lk 24, 13- 34).

Ježiš sa stal ich sprievodcom,  nenásilným utešiteľom,  pri ktorého slovách o kríži / ako symbole nielen smrti,  ale aj nového života,  zhorel kus ich bolesti,  bezradnosti,  smútku  a začalo sa uzdravenie.  Ježiš im takpovediac načrtol „problematiku šťastia i utrpenia,  veľkonočnú krajinu duše,  kde susedia krížová cesta, vedúca na Veľký piatok  Kalvárie, a večná radosť Vzkriesenia“ – ako nás povzbudzuje lekár a spisovateľ  Pavol  Strauss. Preto keď učeníci prišli večer do Emauz,  chopili sa iniciatívy  a naliehali na svojho sprievodcu:„ Zostaň s nami….“  (Lk 24, 29), lebo im bolo teplo okolo srdca,  keď im vysvetľoval stratégiu dejín spásy.

“Zostaň s nami“  – sa stáva heslom večera tohto prvého dňa týždňa,  ktorý je zároveň ôsmym dňom – predobrazom večnosti. Veď tak ako Vianoce boli vzkriesením do časnosti,  Veľká noc je vstupom do večnosti.  „Pane, zostaň s nami!“

Drahí bratia a sestry,  dovoľme nášmu srdcu,  aby vyslovilo slová tejto prvej veľkonočnej modlitby,  zvlášť dnes,  keď cítime, že sa zvečerieva,  keď nám je už všetkého akosi primnoho,  keď sa nám zdá, že niet nijakej nádeje,  keď máme dojem, že niet nikoho, kto by s nami chcel kráčať životom,  keď jediné východisko vidíme v úteku.  On je ten,  ktorý vidí ďalej  a dáva silu  aj svetlo.  On je ten, ktorý „vstal z mŕtvych a  už viac neumiera“.  On je zárukou  novej duchovnej  jari,  a teda i našej nádeje!  Preto, Pane, zostaň s nami!  Na znak našej veľkonočnej radosti  nám radí autor Knihy Múdrosti:  „Zasýťme sa drahocenným vínom  a myrhou  rovnako,  nech nám neunikne ani jeden jarný kvet!“ (Múd 2, 7)

Mons. Viliam Judák
nitriansky biskup

-
Zdroj: Nitrianská diecéza
----------------------------------------------------------------

Pastiersky list špiského biskupa Mons. Štefana Sečku na Veľkú Noc 2020

Milí bratia a sestry,

tohtoročné veľkonočné sviatky sa zapíšu do našich spomienok ale aj do dejín našej krajiny ako výrazne odlišné od tých predchádzajúcich. Niekoľko týždňov sa nekonajú verejné bohoslužby v našich chrámoch a teraz po prvýkrát sa neslávia ani verejné veľkonočné obrady. Vážnosť situácie si vyžiadala chrániť naše životy aj životy druhých.

Mnohí sa pýtajú, ako máme žiť bez účasti na svätej omši, bez pristupovania k sviatostiam, no najmä bez Eucharistie? Odpoveď ponúkam cez jednu biblickú udalosť. Keď sa strhla veľká víchrica na Galilejskom jazere a vlny sa valili na loď, apoštoli zobudili Pána Ježiša so slovami: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (Mk 4, 38) Kristus v odpovedi apoštolom odkazuje aj nám: „Čo sa bojíte, ešte stále nemáte vieru?“ (Mk 4, 40) Milí bratia a sestry, tento evanjeliový príbeh vystihuje situáciu, v ktorej sa dnes Slovensko nachádza. Je to test nášho autentického kresťanstva. Je to skúška, v ktorej si môžeme overiť úprimnosť našej viery. Nepodľahnime pochybnostiam ako apoštoli. Nezostali sme bez Krista. On je stále uprostred nás. Kristovo evanjelium a naša viera predsa nekončí za múrmi našich kostolov.

Skutočnosť, že sme nútení zdržiavať sa v našich príbytkoch, nech je príležitosťou, aby sme väčší čas venovali modlitbe, osobnej ale aj tej spoločnej, sledovaniu svätých omší cez rozhlas a televíziu, čítaniu Svätého písma, modlitbe posvätného ruženca, korunky kBožiemu milosrdenstvu a ďalších súkromných pobožností. Zložme z našich stien kríž a položme ho na stôl, zapáľme k nemu sviecu, priložme k tomu sochu alebo obraz, či ikonu Božej Matky a iných svätých. Apoštol Pavol nám pripomína: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3, 16) Na základe týchto slov pretvorme naše domácnosti na duchovné chrámy a nech také navždy zostanú.

Koľkokrát s povzdychom konštatujeme, že nemáme na našich najbližších čas. Teraz sa táto situácia skúšky môže stať časom požehnania, zjednotenia a vzájomného zmierenia. Venujme viac času nášmu rastu vo viere. Áno, pre mnohých to znamená naučiť sa komunikovať, počúvať jeden druhého a odpúšťať si, ale to predsa ľudia, ktorí sa majú radi, robia. Práve teraz je čas prejaviť ľudskú a kresťanskú solidaritu a záujem o druhých. Obraciam sa na vás všetkých s prosbou, aby naše komunity, naše farnosti a naše rodiny boli pozorné predovšetkým o starších, chorých a osamotených ľudí. Buďme v týchto týždňoch kreatívni vtom, ako im pomôcť pri zachovaní potrebných hygienických predpisov. Nenechajme ich bez našej pomoci a konajme v duchu Ježišovho posolstva: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Bratia a sestry, nateraz ešte nevieme, aká dlhá cesta stojí pred nami, ale verím, že z tejto situácie môžeme my aj celé naše milované Slovensko vyjsť ľudsky, morálne a nábožensky posilnení.

Terajšia ťaživá situácia nám odhalila dôležité zistenia, ktoré si s pokorou uvedomujeme. Doteraz sme možno reagovali podráždene až agresívne, keď niekto upozornil na príliš konzumný spôsob života, na plytvanie, ba až istú márnivosť. Vírus choroby doslova zastavil našu spoločnosť. Znemožnil nám zúčastňovať sa kultúrnych a iných spoločenských udalostí. Zostali zatvorené obchodné a zábavné centrá. O aktivitách, o ktorých sme si doteraz mysleli, že bez nich si nedokážeme predstaviť život, zrazu vidíme, že nás zotročovali a oberali o čas. Veci, o ktorých sme boli presvedčení, že ich musíme mať, teraz si uvedomujeme, že sme spokojnejší a slobodnejší bez nich. Ale otvorili sa nám oči aj na iné skutočnosti. Napríklad, že sme prehliadali ľudí, ktorých máme okolo seba, že sme boli až príliš zahľadení do seba, na svoju prácu a potreby. Keď sa neslávia verejné bohoslužby, zrazu to zatriaslo aj našou vierou a uvedomili sme si, že potrebujeme Boha, hoci sme si ho doteraz neraz nevšímali. Na
mnohé veci sme mali čas, len nie na duchovný život. Bývalý český prezident Václav Klaus v jednom rozhovore pomenoval veľmi presne príčiny: „Aj naša spoločnosť je zraniteľná a nezodpovedne sme sa správali k svetu v nádeji, že veda, technika a moderný svet všetko vyriešia. Nepokorne sme si mysleli, že nám nič také nehrozí.“ Prečo to všetko spomínam? Máme dôveru v Boha, modlíme sa a každý na svojom mieste robíme všetko preto, aby sa podarilo zastaviť šírenie vírusu a aby sa naša spoločnosť zotavila. Z rôznych strán zaznievajú slová, že by to malo byť pre nás všetkých poučením do budúcnosti, aby sa nič podobné nezopakovalo. Milí bratia a sestry, podobne aj ja chcem vyjadriť svoje želanie. Nech prerušené bohoslužby, nech dni bez svätého prijímania sú pre nás všetkých predsavzatím, až to bude možné, že budeme chodiť častejšie na sväté omše, častejšie prijímať Eucharistiu, ktorá nám tak veľmi chýba, že sa budeme viac a častejšie modlievať v našich domácnostiach. Nech dni bez kontaktu s okolím sú pre nás výzvou po pravej ľudskosti a autentickom priateľstve.

Bratia a sestry, nebojme sa. Hoci nie sú verejné bohoslužby, Cirkev už 2000 rokov slávi veľkonočné sviatky. Ohlasuje tomuto svetu zásadné posolstvo, že smrť Božieho Syna na kríži nie je posledným slovom Boha. Keď sa v našich životných skúškach a ťažkostiach pýtame „Kde je Boh? Jestvuje Boh?“, potrebujeme prejsť týmto prerodom vo svetle Ježišovho zmŕtvychvstania. Ako uvádza americký arcibiskup Fulton Sheen (1895 – 1979): „Boh prichádza zachrániť človeka. Keď človek prehral, sám Boh prichádza, aby daroval víťazstvo.“ Toto je obsah nedele Pánovho zmŕtvychvstania, ktorá sa nazýva „matkou všetkých nedieľ“. Zvolanie „Ježiš žije“ je srdcom kresťanstva. Buďmeaj my radostnými nositeľmi nádeje a hlásateľmi tejto pravdy, zvlášť v tomto náročnom čase.

Po Ježišovej smrti učeníci boli zo strachu za zatvorenými dverami. Nevedeli, čo sa bude ďalej diať. Aj nám sa teraz predstavujú rôzne scenáre a v tejto chvíli ešte nevieme, ako sa bude vyvíjať celá situácia. Vzkriesený Pán sa postavil do stredu spoločenstva apoštolov. Evanjelista Ján zachoval tento detail miesta, lebo je dôležitý. Kristus sa nezaujíma len okrajovo o náš život. Vstupuje do jadra nášho života, do jeho podstaty. Ježišov veľkonočný pozdrav „Pokoj vám“je dôležitým posolstvom Boha pre človeka, ktorý mení ľudské správanie. Evanjelista uvádza: „Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.“ Dnes je to odkazom pre nás. Nedovoľme, aby sa z nás stali zatrpknutí a zabanovaní učeníci, ktorým chýba pokoj, radosť a nádej z prítomnosti vzkrieseného Krista. On neprináša povrchný pokoj, ale pokoj srdca.

Na záver sa chcem poďakovať predstaviteľom svetskej moci, ktorí na rôznych úrovniach ukazujú, že dobro krajiny a jej občanov je ich prioritou. Zvlášť ďakujem všetkým lekárom, sestrám a zdravotníckym pracovníkom za ich obetavosť. Nech vás Pán Boh za túto službu bohato požehná. Ako iste viete, Svätý Otec František menoval pre našu Spišskú diecézu nového pomocného biskupa. Pamätajme na neho v našich modlitbách. V tejto chvíli sa chcem poďakovať aj za vaše modlitby za mňa a moje zdravie a uisťujem vás, že na vás denne pamätám v modlitbách i pri Pánovom oltári. Všetkým vám vyprosujem požehnané veľkonočné sviatky, pevné zdravie a pokoj od vzkrieseného Pána Ježiša.

Váš otec biskup Štefan

-
Zdroj: Spišská diecéza
----------------------------------------------------------------

Poznámka: Údaje sú aktualizované po ich dodaní.



( TK KBS, tk; ml ) 20200411011   |   Upozorniť na chybu v správe |



[naspäť]







(c) TK KBS 2003 - 2020