----------------------------------------------------------------

Nitra

Inokedy plný katedrálny chrám na Nitrianskom hrade zíval na tohtoročný Veľký piatok 10. apríla 2020 prázdnotou. V atmosfére opustenosti diecézneho biskupa a kňazov bez svojich veriacich, a naopak veriacich doma pred obrazovkami televíznych prijímačov, či monitorov počítačov bez svojho biskupa a kňazov sa niesli liturgické obrady na pamiatku utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša Krista. Celebroval ich nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák s veľprepoštom sídelnej kapituly Mons. Štefanom Vallom a kapitulnými kanonikmi bez fyzickej účasti veriacich.

Úvod slávenia patril prostrácii – hlbokej poklone hlavného celebranta ležiaceho na chladnej dlažbe chrámu na znak veľkej úcty. Nasledovala  bohoslužba slova, v rámci ktorej zazneli pašie o Kristovom umučení a smrti. Homíliu predniesol veľprepošt kapituly Mons. Štefan Vallo. Postavil ju na  Oratóriu siedmych posledných slov Ježiša Krista na kríži, od hudobného skladateľa Josepha Haydna. Poukázal  zvlášť na štvrtú časť oratória, ktorá je vyjadrením výkriku bolesti, utrpenia a úzkosti, a položil pritom otázku, či mohol Boh otec dovoliť, aby jeho jediný Syn prežíval takú bolestnú úzkosť. Pripomenul však s týmto utrpením súvisiace slová proroka Izaiáša už  dávno predtým napísané. Ale aj skutočnosť, že Boh tak miloval svet, že dal zaň aj svojho jediného Syna. Zároveň kriticky poukázal na to, že napriek tomu všetkému si ľudstvo robí čo chce, od zabíjania nenarodených detí, cez dopustenie toho, že mnohí ľudia zomierajú od hladu, až po šírenie nemravností všetkého druhu. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“, citoval Ježišove posledné slová na kríži veľprepošt Vallo, aby hneď poukázal na to, že aj  bolestná skúsenosť je síce bolestná, ale nie nezmyselná, ak je spojená s obetou kríža. Vyzval preto veriacich pri televíznych obrazovkách, aby prosili Boha, aby sme obstáli v tejto skúške. Ako v závere svojej homílie povedal: „Pristupujme s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo“. A poukázal  na kríž s výzvou, aby ho ľudia prijímali a niesli aj s Kristom ktorý je na ňom.

Veľkopiatočná liturgia pokračovala kňazskými modlitbami, poklonou svätému krížu a svätým prijímaním. Po záverečnom požehnaní biskupa Judáka preniesol veľprepošt Vallo Eucharistiu do Pribinovej kaplnky, v ktorej bol zriadený symbolický Boží hrob. Opustená katedrála – Bazilika sv. Emeráma sa tak na Veľký Piatok ponorila do ticha a smútku, podobne ako aj ostatné uprázdnené farské chrámy na území celej Nitrianskej diecézy, informoval hovorca Nitrianskeho biskupstva Tibor Ujlacký.

----------------------------------------------------------------

Košice

V košickom sobore Narodenia Presvätej Bohorodičky vo Veľký piatok 10. apríla v ranných hodinách slávili košickí vladykovia Utiereň strastí s čítaním 12 evanjeliových státí o utrpení Ježiša Krista.

Popoludní uložili plaščenicu – plátno s vyobrazením Kristovho mŕtveho tela – do chrámu ako do hrobu. Obe bohoslužby boli vysielané naživo a záznamy je možné si pozrieť si v archíve, informovalo Tlačové stredisko Košickej eparchie (Utiereň Strastí / Veľká večiereň s uložením plaščenice).

----------------------------------------------------------------

Bratislava

V plnom znení prinášame príhovor ordinára Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Mons. Františka Rábeka.

Trpiaci Boží Syn – náš Veľkňaz

Sú udalosti, ktoré zasahujú – obyčajne negatívne – veľké množstvo ľudí, neraz aj nás, osobne. Takou je aj súčasná epidémia. Stojíme zoči-voči tomuto dianiu bezradne, musíme ho brať do úvahy, znášať jeho dôsledky, ale ako rozumní ľudia, snažíme sa aj toto dianie pochopiť: prečo sa to stalo, kto je za tým, čo sleduje. Vznikajú tzv. konšpiračné teórie, ktoré prinášajú určitý pohľad na danú udalosť a pomáhajú ju pochopiť.

Aj my na Veľký piatok stojíme pred jednou historickou udalosťou, ktorá sa zapísala do dejín, má svoje dôsledky, otázka však je, ako ju chápať. Touto udalosťou je smrť Ježiša z Nazareta na kríži. Počuli sme priebeh tejto udalosti v pašiách. Dnešnou rečou by sme povedali, že šlo o justičnú vraždu – čiže, Ježiš bol odsúdený, hoci sám Pilát, rímsky prokurátor, ho vyhlásil za nevinného. Nedávno sa objavila správa, že nejaká skupina súčasných predstaviteľov židovského náboženstva sa vyjadrila, že Ježiš bol odsúdený za rúhanie sa Bohu podľa židovských zákonov. Mohli by sme sa snažiť chápať túto udalosť ako záležitosť zrady jedného z Jeho učeníkov, ako dôsledok závisti a nenávisti vtedajšej vyššej spoločenskej a náboženskej vrstvy. Tých konšpiračných teórií bolo počas dejín mnoho. Otázkou však je, aký je najpravdivejší pohľad na Ježišovu smrť. Čo je kľúčom k jej pochopeniu, k porozumeniu jej významu?

Tu nám nepomôže nejaká konšpiračná teória, ale iba pravda.

Aká je však najhlbšia pravda o Ježišovi z Nazareta? Koniec koncov pre tú pravdu ho aj žiadali ukrižovať – že je Boží Syn. Je to pravda, či nie? Na tejto pravde Ježiš zakladal celý svoj život a svoje pôsobenie: Boha nazýval svojím Otcom, pri krste v Jordáne zaznel nad Ním Otcov hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“, vyšiel som od Boha a prišiel som na svet a zasa idem k Bohu; Syn robí všetko, čo vidí robiť Otca; hovorím, ako mi dal Otec...Na súde pred veľradou dostáva otázku: Povedz nám, či si ty Mesiáš, Boží Syn? Ježiš, hoci vedel, že ho to bude stáť život, odpovedal: Sám si to povedal. Odteraz uvidíte Syna človek sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch“. Svojím učením a najmä zázrakmi Ježiš dokazoval svoje božské poslanie.

A tak pravdivé hľadisko, ktorého by sme mohli aspoň do určitej miery porozumieť skutočný význam dnešnej udalosti je Ježišovo Božie synovstvo. Táto skutočnosť je však zároveň aj prekážkou porozumenia: Veď ak bol Božím Synom, tak urobiť so svojimi nepriateľmi krátky koniec a nezomierať bezmocne na kríži... Najprv to tak aj vyzeralo – keď prišli Ježiša zajať a povedal: „Ja Som“ – čo je vlastne Božie meno, tak vojaci popadali na zem. Potom však viac Ježiš nepoužil svoju božskú moc na svoju ochranu.

Ak predsa trpel, jediným vysvetlením je, že dobrovoľne. Teda Boží Syn prijal takéto hrozné utrpenie dobrovoľne!

Prečo? Tak predpovede Starého zákona – ako sme počuli aj v prvom čítaní od proroka Izaiáša pieseň o Božom služobníkovi, zdôvodňujú Jeho utrpenie ako obetu za nás: „pre naše zločiny bol strýznený; Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých; Môj spravodlivý služobník ospravedlní mnohých a sám ponesie ich viny...“ Čiže, Ježiš vedel, že nebeský Otec chce od neho, aby zobral na seba naše previnenia, naše zlo a dobrovoľne za nás trpel, aby na sebe odtrpel všetky naše hriechy, to znamená, všetko, čím sme sa ako ľudia, previnili voči Bohu. Túto úlohu v Starom zákone symbolicky spĺňal veľkonočný baránok – zabili ho, aby jeho krv zachránila ľudí od záhuby, aby jeho upečené telo bolo pokrmom na ceste z otroctva na slobodu. Neskôr starozákonný veľkňaz prinášal na deň zmierenia obetného baránka a jeho krv prinášal pred oltár, ktorý symbolizoval samého Boha, a tam ju vylieval ako znak prosby o odpustenie. To všetko boli predobrazy.

Teraz však prichádza vlastný Boží Syn, stáva sa človekom a dobrovoľne prijíma od nás, ľudí, takýto údel, aby na sebe odtrpel všetko naše zlo, aby svoju krv, čiže svoju obetavú lásku, priniesol už nie pred oltár, ale pred samého Boha a vyprosil pre nás od Neho odpustenie, zmierenie. Preto pohľad už prvých kresťanov na ukrižovaného Krista bol ako pohľad na Veľkňaza. Tak sme to počuli v dnešnom úryvku z listu Hebrejeom, čiže kresťanom zo židovstva. „Máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna...Hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti...stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú“.

Teda, toto je kľúč ku správnemu pochopeniu Kristovho kríža a jeho smrti na ňom. Boží Syn sa za nás dobrovoľne obetoval, aby odtrpel na sebe všetky prejavy a dôsledky našej svojvoľnosti a pýchy, nášho ignorovania Boha a Jeho pravdy a lásky. V mene nás dal nebeskému Otcovi dôkaz úplnej poslušnosti a lásky, prijatím Jeho vôle až do takýchto dôsledkov – celkom iste nie preto, že by nebeský Otec nachádzal svoje uspokojenie v hroznom utrpení svojho Syna, ale preto, že vo svojej vševedúcnosti vedel, že toto utrpenie, táto obeta Jeho Syna je potrebná pre našu záchranu.

Pri Ježišovom ukrižovaní jej aj malý detail, ktorý poukazuje na Ježiša ako veľkňaza: keď si vojaci delili Jeho šaty, prišiel na rad aj spodný odev, tunika, ktorú sa vojaci rozhodli neroztrhať na štyri časti, pretože nebola zošívaná, lež utkaná, ale odhora vcelku utkaná. Celkom iste mu túto tuniku utkala Jeho Matka. Avšak, takýto spodný odev, utkaný z jednej nite, nosil židovský veľkňaz. Ježiš nebol židovským kňazom ani veľkňazom, z náboženského hľadiska bol laikom, no v skutočnosti On splnil úlohu, ktorú starozákonné kňazstvo iba matne naznačovalo.

Po tejto obeti Ježiš aj ako človek je prijatý do priameho spoločenstva s Bohom, čo Boh Otec dokázal Jeho zmŕtvychvstaním. Avšak, aj v tomto nebeskom chráme pokračuje vo svojom kňazskom poslaní: silou svojich zásluh plynúcich najmä z Jeho obety na kríži, sa u Otca za nás prihovára.

My, ako veriaci a pokrstení, sme sa stali súčasťou Ježiša Krista, Jeho Telom, Cirkvou, a preto máme aj účasť na Jeho kňazskom poslaní. Či už je to tzv. všeobecné, alebo krstné kňazstvo všetkých pokrstených, alebo sviatostná účasť na Kristovom kňazstve – to sú ľudia, cez ktorých Ježiš Kristus pôsobí zvláštnym spôsobom, napríklad vo sviatostiach. V spojení s Ježišom, Jeho prostredníctvom, môžeme všemohúcemu Bohu predkladať naše prosby, odprosenia, ale i vďaky a chvály. Obrazne povedané, predkladáme to všetko nebeskému Otcovi rukami Jeho Syna. Preto sa každá modlitba Cirkvi končí slovami: „O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána“.

Preto práve na Veľký piatok sú súčasťou našej liturgie tzv. veľké prosby – modlitby za celú Cirkev i celé ľudstvo – lebo náš Veľkňaz sa za nás obetoval, je u Otca a my dnes, keď sme si pripomenuli veľkosť Jeho obety, veľkosť Jeho lásky, obraciame sa s dôverou v Jeho príhovor na nebeského Otca.

Takýto pohľad na kríž nie je „konšpiračná teória“, ale je to Bohom zjavená pravda. Iné pohľady či vysvetlenia môžu byť čiastočne pravdivé alebo aj dojímavé – ako napr. muž bolesti, no nie sú úplné. Kristus na kríži je naším Veľkňazom.

Páter Rupnik, ktorý je nielen umelcom, ale aj veľkým teológom, urobil pre kríž v našej katedrále, ktorý máme pri spovedniciach zvláštne znázornenie Krista na kríži. Ježiš je oblečený práve do tej veľkňazskej tuniky, ukrižovaný a s ranou na srdci. Je Veľkňazom, ktorý nám svojou obetou na kríži zaslúžil u Otca odpustenie hriechov, ktoré nám Boh prostredníctvom vysväteného kňaza vo sviatosti pokánia udeľuje.

To všetko je dôvodom, aby sme sa dnes s úctou a vďakou sklonili pred Kristom na kríži.

Každý z nás máme tiež naše kríže. Tie osobné, ale sú aj veľké, celospoločenské kríže, ako napríklad súčasná pandémia. Často nevieme tieto kríže pochopiť. Hľadáme rozličné konšpiračné teórie, ale málokedy sú pravdivé a málokedy nám pomôžu. Pokiaľ ide o Pána Boha, chceme od neho, aby nás tých krížov zbavil. A keď to nefunguje, tak sa nám zdá byť zbytočným. Ježiš nás svojím príkladom učí inému prístupu – prijatiu toho, čo Boh cez okolnosti od nás žiada a premeneniu utrpenia na prejav dôvery a lásky, na odčinenie a obetu. Býva to ťažké, ale v duchovnom spojení s Kristom získavame od Neho silu, naše kríže nadobúdajú zmysel, stávajú sa súčasťou našej účasti na Kristovom kňazstve a z hľadiska večnosti prinášajú dobro tak nám ako aj druhým. Ak trváme na iných riešeniach, môžeme, ale pravdepodobne sa žiadneho zmyslu nedočkáme. Buď Kristov kríž a zmŕtvychvstanie – alebo utrpenie bez zmyslu...

----------------------------------------------------------------

Poznámka: Údaje sú aktualizované po ich dodaní.

( TK KBS, tk; ml ) 20200411003   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]