[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je štvrtok 02. 05. 2024   Meniny má Žigmund      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  máj  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031  

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Biskupi slávili sväté omše na pamiatku Pánovej večere v katedrálach
P:3, 10. 04. 2020 10:40, DOM

Bratislava 10. apríla (TK KBS) Biskupi slávili sväté omše na pamiatku Pánovej večere v prázdnych katedrálach. Prinášame spravodajstvo.

----------------------------------------------------------------

Nitra

Nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák celebroval svätú omšu na pamiatku Pánovej večere vo večerných hodinách na Zelený štvrtok opäť v prázdnej katedrále – Bazilike sv. Emeráma len s veľprepoštom a kanonikmi diecéznej kapituly. Biskup Judák preto hneď v úvode pozdravil neprítomných veriacich a zvlášť si spomenul na tých, ktorí sú v službách bezpečnosti a ochrany zdravia na uliciach, či v nemocniciach a snažia sa pomáhať v boji proti šíreniu coronavírovej epidémie. Pozornosť veriacich pri televíznych obrazovkách a monitoroch počítačov zameral na tajomstvá, ktoré sa v omši zvlášť uctievajú, na ustanovenie Eucharistie a sviatosti kňazstva.

Slávnostným kazateľom počas tejto svätej omše bol katedrálny kanonik Mons. Martin Štofko. Vo svojim príhovore uvažoval o strachu ľudí v aktuálnej dobe epidémie o život, zdravie, či budúcnosť. Pripomenul však, že v mnohých častiach sveta  takýto strach ľudia prežívajú neustále. Obrátil preto pozornosť na život Izraelitov v egyptskom zajatí a jeho záchranu, kedy ich krv baránka zachránila. Záchrana však znamenala radikálne zmeny v ich živote, ako napríklad zanechanie bohatstva. Následne poukázal na obetu Božieho baránka, ktorá má veľký význam pre ľudstvo, lebo jeho krv ho zachraňuje pre večnosť. Vyzdvihol význam Eucharistie a napriek nemožnosti ju aktuálne prijať, vyzval veriacich k duchovnému svätému prijímaniu. Povzbudil všetkých k viere a nádeji vo večný život a k spojeniu s Ježišom Kristom.

Po skončení liturgickej slávnosti preniesol veľprepošt kapituly Mons. Štefan Vallo Eucharistiu do Pribinovej kaplnky a odhalil oltár v hlavnej lodi Baziliky sv. Emeráma. Odmlčali sa zvony aj katedrálny organ. Podľa tradície sa v tento deň vybraným mužom mali umývať nohy. Ale keďže mužov nebolo, tento obrad sa podobne ako v ostatných farských chrámoch v celej diecéze neuskutočnil.

TK KBS informoval Tibor Ujlacký

----------------------------------------------------------------

Bratislava

Ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Mons. František Rábek slávil omšu Pánovej večere v Katedrále sv. Šebastiána v Bratislave - Krasňanoch. Prinášame plné znenie jeho homílie.

- - -

Plniť Božie pokyny vo vnútri svojho domu

Hovorí sa, že história sa niekedy opakuje.

Dnešný deň je spomienkou na dve významné historické udalosti: na prvú veľkonočnú večeru Židov v Egypte a na poslednú veľkonočnú večeru Ježiša Krista.

Obe tieto udalosti sa odohrávali v súkromných domoch, za zatvorenými dverami.

Práve teraz, keď si na tieto udalosti spomíname, prežívame aj my niečo veľmi podobné a to najmä tej prvej Veľkej noci: tak, ako tam platil pre Židov „zákaz vychádzania“, tak máme aj my v týchto dňoch taký istý zákaz. V oboch prípadoch ten zákaz chránil pred smrťou, ktorá v tú noc pustošila v Egyptskej krajine – možno to bol tiež nejaký zákerný vírus, ibaže zasahoval len prvorodených v rodinách Egypťanov; my sme tiež nútení zostať za dverami našich príbytkov, aby sme sa vyhli nákaze, ktorá môže mať smrteľné následky.

Židov však nezachránilo len to, že zostali doma. Bolo treba, aby splnili pokyny, ktoré im dal cez Mojžiša sám Boh: mali obetovať, čiže zabiť, jednoročného baránka, jeho krvou namazať rámy dverí, upiecť ho a počas večere zjesť jeho mäso a tak sa posilniť na cestu na slobodu, ktorá sa im mala ešte tej noci umožniť.

Bohu však išlo o záchranu a o oslobodenie nielen jedného národa, ale všetkých ľudí. Židovská veľkonočná večera bola začiatkom a súčasne predobrazom Božej záchrannej akcie pre ľudí všetkých národov a všetkých čias. Zabitý baránok bol predobrazom Bohom darovaného Baránka, Ježiša Krista, ktorý sa dobrovoľne obetoval práve na židovské veľkonočné sviatky; a krv na dverách domov bola predobrazom Kristovej krvi, ktorá sfarbila drevo kríža.

Ani baránok, ani jeho krv neboli nejaké magické predmety, ktoré by mali zachraňujúce účinky, ale zachraňujúcu silu im dával Boh preto, lebo mali byť predobrazom tej veľkej a plnej záchrany, ktorú nám chcel dať cez svojho Syna.

Počas Ježišovej Poslednej večere nebol vydaný zákaz vychádzania. Ježiš sa zámerne zatvoril so svojimi apoštolmi do večeradla, aby mohol nerušene uskutočniť svoj najväčší dar pre záchranu pred tým smrtonosným vírusom, ktorým je vplyv zlého ducha, ktorý – keď sa mu dáme nainfikovať – má smrtonosné dôsledky nielen pre pozemský život, ale aj pre večný.

Oznamuje apoštolom, že chlieb v Jeho rukách je Jeho telo, ktoré obetuje za nás a ktoré sa pre nás stáva chlebom života – ako to povedal nejaký čas predtým: „Kto je moje telo a pije moju krv, bude mať večný život. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, kto mňa je, bude žiť zo mňa.“

A o víne v kalichu hovorí, že je to Jeho krv, ktorú vylieva za nás a mnohých na odpustenie hriechov.

Najväčším problémom pri súčasnej epidémii je, že nemáme zatiaľ na ňu liek. Ježiš dáva svoju krv ako účinný liek nielen na prevenciu, ale aj na smrteľnú chorobu, ktorou je hriech a jeho ničivé následky pre tento i pre večný život.

Evanjelista Ján zachytil ešte ďalší Ježišov čin, ktorý uskutočnil za zatvorenými dverami večeradla – ako prejav svojej nežnej, slúžiacej lásky umyl učeníkom nohy. Bolo to nielen pekné gesto, ale Ján ho uvádza konštatovaním, že Ježiš ho urobil s plným vedomím toho, že mu dal Otec všetko do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza. Nevieme si predstaviť obsah tohto Ježišovho vedomia: všetko má v rukách, naozaj všetko: celé ľudstvo, jeho budúcnosť i večnosť, celý vesmír. Čo to všetko do detailov znamená, to si nedokážeme ani uvedomiť; bol si vedomý toho, že od Boha vyšiel, čiže je Božím Synom – ako sa to vníma, keď nejaký minister alebo prezident prejaví pozornosť jednoduchému človeku – a tu večný Boží Syn sa znižuje k službe otroka voči týmto obyčajným mužom; urobil to aj vo vedomí, že odchádza k Bohu – bol si vedomý aj svojej nepredstaviteľne veľkej budúcnosti, o ktorej sa vyjadril po zmŕtvychvstaní: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“. A v tomto vedomý umýva apoštolom nohy.

Podobne, ako po premenení chleba a vína na svoje telo a krv dáva apoštolom poverenie, aby to robili na Jeho pamiatku, tak aj po umytí nôh, keď im znova pripomína, aby si uvedomili, kto im túto službu urobil: „keď ja , váš Učiteľ a Pán – Pán, to znamená Boh – som vám umyl nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy – to znamená vzájomne si slúžiť, a to predovšetkým tí, čo sú v nejakom zmysle vyššie, majú ochotne slúžiť tým nižším.

V oboch prípadoch však zákaz vychádzania skončil – Izraeliti, posilnení mäsom baránka a zachránení jeho krvou vychádzajú na slobodu; dvere Jeruzalemského večeradla sa otvorili na Turíce a apoštoli oznamujú víťazstvo nad pandémiou zla a smrti, ktoré priniesol vzkriesený Kristus, sprítomňujú Jeho životodarnú lásku slávením Eucharistie a vychovávajú celé národy a generácie ku slúžiacej láske, ktorá robí život zdravým a krásnym.

Aj my sme teraz za zatvorenými dverami našich domov a bytov. Máme príležitosť dôkladnejšie sa oboznámiť s týmito dvoma udalosťami – starozákonnou Veľkou nocou i s Poslednou večerou Ježiša Krista, s darom Eucharistie. Z dôvodu zákazu vychádzania a protiepidemických opatrení nemáme možnosť ani na tieto najväčšie sviatky prijímať Kristovo telo a krv v eucharistii. Táto skutočnosť – popri všetkej biede – môže byť pre nás príležitosťou uvedomiť si, čo pre nás Eucharistia znamená a túžiť po tomto stretnutí s Kristom. Možno sme sa s Ním neraz stretávali bezmyšlienkovite, povrchne, bez toho, že by sme z tohto stretnutia čerpali od Neho duchovnú silu. Tento „pôst“ nech v nás prehĺbi túžbu po stretnutí s Ním s úprimnou vierou, aby sme z tohto stretnutia mohli žiť podľa Jeho vôle.

Čo však môžeme všetci aj za našimi zatvorenými dverami napodobňovať, plniť program, ktorý nám dal Ježiš vo Večeradle, to je uskutočňovanie Jeho príkazu lásky, ochotnej, pozornej, obetavej služby. Sme spolu za zatvorenými dverami, ako rozlične si môžeme pomáhať, byť trpezliví, - a takouto službou môžeme dokonca sprítomňovať Krista. Nie v podobe chleba a vína, ale v podobe slúžiacej lásky. On, predsa povedal nielen: Toto robte na moju pamiatku, lež aj: Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi. Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Pričiňme sa o to našou slúžiacou a obetavou láskou v našich domácnostiach, aby sme vytvorili podmienky pre prítomnosť Krista medzi nami, aby On mohol dávať účasť na svojom živote všetkým členom našej domácnosti, rodiny, aby sme mohli pociťovať mocné pôsobenie Jeho životodarnej lásky.

TK KBS informoval Ordinariát OS a OZ SR

----------------------------------------------------------------

Rožňava

V plnom znení prinášame homíliu rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika zo svätej omše bez veriacich na pamiatku Pánovej večere v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave.

- - -

Milovaní bratia v kňazskej a diakonskej službe, milé sestry, drahí bratia a sestry, vy všetci, čo v tejto chvíli vytvárate s nami jednotu a spoločne všetci vytvárame spoločenstvo viery, plní vďaky za dar Eucharistie, za dar kňazstva, za dar svätej omše.

Keď sme v našej diecéze v tomto roku zahajovali Rok Eucharistie, mali sme viaceré plány a návrhy, ako prehĺbiť svoj vzťah k Eucharistii a k svätej omši. Napríklad: dali sme do diecézy doplňujúce prosby veriacich, aby sa čítali, prednášali pri každej svätej omši, dali sme odporúčanie na častejšie adorácie, poklony – zvlášť v prvé štvrtky za kňazské povolania, za kňazov, na prvé piatky a prvé nedele odporúčania, že tieto adorácie kde sa to dá, môžu byť aj dlhšie do noci alebo v noci. Na 16. mája, na slávnosť svätého Jána Nepomuckého patróna Rožňavskej diecézy, sme plánovali Eucharistický deň v diecéze. Ďalej bolo odporúčané, aby každý kňaz aspoň raz v mesiaci venoval nedeľnú homíliu téme o Eucharistii, o svätej omši, o kňazstve, aby sme sa sústredili v tomto roku aj na dôstojné slávenie slávnosti Božieho Tela a položili aj dôraz na prípravu detí k prvému svätému prijímaniu. Tých odporúčaní bolo aj viac, nebrániac realizácii mnohým ďalším osobným iniciatívam alebo tým, ktoré prichádzali zo spoločenstva veriacich a ktoré mali pôvodnú myšlienku Roka Eucharistie v našej diecéze ešte väčšmi prehĺbiť a upevniť. Niektoré aktivity sa pekne rozbehli, iné už boli v rozbehu. Tiež sme plánovali, ako to býva každý rok, na sobotu pred nedeľou Božieho milosrdenstva diecézne stretnutie mládeže v Krompachoch, keď predtým sme sa v už prebiehajúcom Roku Eucharistie stretli v rámci pravidelných stretnutí so zasvätenými, čo sa uskutočnilo 1. februára v tomto roku v Lučenci na Rúbanisku. Ako a kedy sa budú napĺňať aj ďalšie plány, predstavy a túžby, zatiaľ nevieme. Ale živíme v sebe nádej, ktorú dáva Ježiš, keď hľadíme na jeho dielo vykúpenia a vidíme nielen jeho umučenie, ale hlavne jeho zmŕtvychvstanie. Máme nádej, že tento stav, v ktorom sme teraz, nebude trvať dlho, zvlášť, keď počítame aj s mocným príhovorom Panny Márie a svätého Jozefa.

Ale jednu z týchto plánovaných aktivít sme predsa mohli najmä my, kňazi nielen zachovávať, ale aj naplno realizovať. Bolo to zachytenie Ježišovho pozvania: „Poďte na osamelé miesto, do spoločenstva so mnou – pred bohostánok. Buďte so mnou dlhý čas, lebo keď teraz nemôžete hovoriť ľuďom o mne – o Bohu, o Spasiteľovi, hovorte veľa so mnou o ľuďoch, ktorých som vám zveril cez biskupa. Hovorte mi veľa pred bohostánkom – predo mnou, ktorý som prítomný v Eucharistii. Hovorte mi o ich problémoch, obavách, o ich neistote, o ekonomickom tlaku, o ich chorobách, o ich prosbách. O všeličom ďalšom, s čím sa stretávate v rámci svojej pastoračnej služby. A hovorte mi o všetkom, čo vnímate, že dolieha v tejto búrke koronavírusu na každého jedného človeka, ako náročná ťažoba a možno mnohých to už aj gniavi. Hovorte veľa so mnou o vašich ľuďoch.“ Toto odporúčanie Eucharistického roka, toto predsavzatie sme mohli a stále môžeme i naďalej realizovať a to v čo najplnšej miere.

Keď to budeme realizovať my, kňazi, potvrdzujeme odrazu najmenej dve skutočnosti. Každý jeden z nás hneď potvrdzuje, či odhaľuje svoj vzťah, svoju vieru, dôveru v eucharistického Krista a zároveň prejavuje aj svoju istotu, že ak takto priamo predkladáme problémy času a konkrétnych osôb nebeskému Otcovi skrze Krista, budú vypočuté najskôr. Veď sme dostali toto povzbudenie od samého Ježiša Krista – aby sme prosili cez neho. On sám nás k tomu povzbudil. Takto sa budú diať aj neočakávané veci. Každý kňaz je druhý Kristus a jeho svedectvo, teda svedectvo nás kňazov je dôležité v každom čase. Ale eucharistické svedectvo kňaza je vždy a zvlášť výrazne dôležité a tiež zjavné. Je aj počiatkom ďalších vecí jeho kňazskej služby a kňazského postoja. Pretože od jeho vzťahu k Eucharistii sa potom odvíja celá hĺbka jeho ďalšej činnosti. Vieme veľmi dobre, že vy, drahí bratia a sestry, veriaci, ale aj neveriaci alebo hľadajúci, často tento znak u kňaza vnímate ako charakteristický a on dotvára obraz každého kňaza.

V jednom kostole po večernej svätej omši, keď už ľudia postupne odchádzali, kňaz ešte dlhšie zotrval pred bohostánkom, aby Pánovi ďakoval, modlil sa. Keď sa domodlil a vstal, aby zatvoril kostol a odišiel, prechádzal okolo spovednice. Zachytil jemný šum. Bolo prítmie, preto celkom dobre nevidel, čo sa deje, či tam niekto je. V spovednici sedela žena. Samozrejme plný prekvapenia sa jej pýta: „Pani, čo tu robíte tak neskoro?“ Možno si aj myslel, že sa tam chcela schovať s nejakým nedobrým úmyslom a počkať pokiaľ všetci odídu a ostane v kostole sama. Ona mu pokojne odpovedala: „Som protestantka. Počúvala som vaše kázne vo veľkom pôste, hovorili ste o prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii. A tak som sa chcela na vlastné oči presvedčiť, ako to prežíva najmä ten, ktorý o tom hovorí a o tom učí. Teraz som uvidela a uverila.

Milí bratia sestry, ale dnešné evanjelium svätého Jána z 13 kapitoly nehovorí o ustanovení Eucharistie. Hovorí o umývaní nôh, o tom, ako sa Pán Ježiš skláňa k apoštolom a umýva im nohy. Prečo evanjelista Ján nehovorí o Eucharistii? Vari to umývanie nôh apoštolom je v dnešný deň oveľa dôležitejšie, ako ustanovenie Eucharistie, o ktorom sme počuli v druhom čítaní? Exegéti Svätého písma hovoria, že Ján nepovažoval za potrebné spomínať túto udalosť, keďže o tom už hovoria predchádzajúci traja evanjelisti. Hovoril práve o Ježišovom skutku umývania nôh, ktorý bol veľmi dôležitou súčasťou Poslednej večere. My, uvažujúci ľudia vtedajšieho aj dnešného času, vieme možno oveľa ľahšie pochopiť, že keď Ježiš umýval nohy, jasne prejavil svoju poníženosť, pokoru, darovanie sa. Teda Ježiš chcel rukolapne ukázať, že dar Eucharistie je o tom istom. Ale bez konkrétneho prirovnania alebo príkladu vydreného skutkom by to bolo ťažko pochopiť. Keby začal hovoriť, že Eucharistia je tiež dar jeho poníženosti, pokory, darovania sa…, aj vtedy, aj dnes to bolo a stále nie je ľahké pochopiť. A predsa, už od chvíle ustanovenia Eucharistie, stále, až po dnešné časy, Eucharistia nie je len prejavom Ježišovej poníženosti, jeho pokory, darovania sa – že sa uponížil a zostal s nami v kúsku chleba. Ale je to aj obrovská posila pre nás všetkých. A zároveň je to aj spĺňanie prísľubu: „Ja som s vami po všetky dni. Ja som tu s vami nablízku. Som Chlieb života, liek nesmrteľnosti.“

Iste nepochopíme celkom ani tento prejav Božej lásky. Ale možno práve cez tento úkon poníženia sa Ježiša Krista, cez tento konkrétny úkon môžeme ľahšie porozumieť ako sa Ježiš uponížil už od chvíle, keď sa stal človekom, keď trpel a zomrel za nás, ale keď nám ešte aj seba samého zanechal v Eucharistii. Znova uvažujeme, či chápeme, čo urobil vlastne Ježiš Kristus úkonom umývania nôh? Zadívajme sa na chvíľu na apoštola Petra, ktorému tiež chce Pán Ježiš umyť nohy, ale Peter sa začne zdráhať a bráni mu v tom: „ Nie ty mi nikdy neumyješ nohy!“ Ale Pán Ježiš mu vysvetlí: „Keď ti neumyjem nohy…“ A ďalej pokračuje v katechéze, až premôže Petra, ktorý hovorí: „Tak potom mi umy nielen nohy, ale aj hlavu a ruky, celého na umy!“ Myslíte, že Peter v tej chvíli už celkom pochopil, čo mu Ježiš chcel vlastne povedať a čo mu chcel urobiť? Takmer s istotou si dovolím povedať, že Peter aj tak nerozumel, o čo ide. Jedno však jednoznačne pochopil: Keď Ježiš Kristus niečo robí, nie je múdre to odmietať. Opakujem: keď Ježiš Kristus niečo robí, nie je múdre to odmietať! Je treba to prijať, možno aj podľa príkladu apoštola Petra, ktorý nerozumel Ježišovmu skutku, ale porozumel tomu, čo som povedal: „Ježiš toto robí a on vie, prečo! A to, čo robí Ježiš, to mi osoží, to mi pomôže, to bude na môj osoh.“ Preto prijal toto gesto Ježiša Krista.

Milí bratia a sestry, ak takto, v úprimnosti aj my sami budeme nasledovať príklad Ježiša Krista v službe, máme šancu osloviť tento svet, teda oslovovať v službe nie z vypočítavosti a spoločnej nenávisti. Počas týchto dní svätého Trojdnia sme svedkami toho, ako sa zjednotili stáli nepriatelia proti Ježišovi. To nie je Božia cesta – spojiť sa v nenávisti proti niekomu. To je cesta zla a také spolky sa aj tak veľmi rýchlo rozpadnú, žiaľ stihnú narobiť veľa zla, veď zniesli z tohto sveta Ježiša Krista. Ale aj tak im to nepomohlo a ich spolok i tak nevytrval. Teda ak prijímame Ježiša Krista v Eucharistii, to znamená, že prijímame aj jeho spôsoby, jeho správanie, životný štýl. Možno, keď tomu celkom neporozumieme, Chlieb života nám nechýba, zvlášť vtedy, keď ho máme v dostatku, ako ešte pred pár týždňami, keď ešte nebol problém ísť priamo do Božieho chrámu na sväté prijímanie. Alebo sa o Chlieb života už nezaujímame. Na základe toho všetkého, čo som doteraz povedal, ľudia potom môžu konať aj charitatívne skutky, ale aj tie charitatívne skutky nemusia byť Božie. Môžu byť motivované tým, aby nás videli, aby sa tak dialo naoko, aby sa robilo pre zisk, no nie pre dobro núdzneho, čím sa núdzni nestávajú predmetom starostlivosti, ale prostriedkom egoizmu zaodetého do plášťa dobročinnosti. Tak by sme mohli pokračovať ďalej, čo všetko môže niesť visačku charity, ale chýba tam Božia náplň. Keď sa teraz dostávame ťažšie ku Chlebu života, viac si ho vážime? Alebo by sme sa aj skôr podelili vôbec aj so samotným chlebom? Skúsenosť je totiž taká, že v košoch končia pecne chleba. S kôrkou, ktorú si vážime, sa veľakrát vieme aj podeliť.

Milovaní, bratia sestry, tento čas všeobecnej karantény pre spoločné ohrozenie vytvára priestor rozmýšľať aj o veciach, ktoré si inokedy možno ani nevšimneme, alebo ponad ne len tak povrchne preletíme. Medzi ne patria aj témy o viere. Máme šancu hovoriť o nich a to nielen tak všeobecne, ale klásť si aj sami sebe otázku: Aký je náš osobný vzťah k Eucharistii, aj s následným štýlom života? Možno jedným z motívov, ktorý by nás mohol naštartovať, aby sme aj tieto otázky brali v živote stále viac a do hĺbky, môže byť spomenutá prežívaná karanténa, ktorá vytvára okrem iného aj ponorkový stav. Z toho jedného miesta, kde je človek uzavretý. Možno aj mnohí z vás, ktorí ma teraz sledujete, ste v takom stave: byť na jednom mieste, prepáčte s tým istým človekom alebo s tými istými ľuďmi – to je niekedy lepší prípad, nie je vždy ľahké. Ale sila viery s Eucharistiou, kde sa dá ešte prijímať, je obrovskou posilou práve aj v tejto karanténe, aj v tejto izolácii. Je proti ponorkovému stavu a pomáha človekovi víťaziť. Teda to všetko naozaj závisí od osobného postoja nás kňazov, ale aj každého pokrsteného a pobirmovaného, aby aspoň v rámci našich ohraničených ľudských možností sme čo najviac pochopili, aký obrovský dar máme v Eucharistii, v samotnom Kristovi, ktorého životný štýl potom preberáme aj my sami.

Čo keby sme práve v tejto skúške chceli obdarovať druhých? Naše prijatie týchto myšlienok by mohlo byť takým veľkonočným darčekom, možnosťou, ako sa navzájom obdarovať trpezlivosťou, pozornosťou, ohľaduplnosťou, radosťou. Teda rok Eucharistie, aj keď momentálne takmer bez možnosti prijímania Chleba života, nás predsa posunul aj do tejto možnosti jeho prežívania – s Ježišom sa stávať darom. Posunul nás do ochoty vzájomne sa obdarovať normálnou ľudskou dobrotou. Tak ako nás Ježiš obdaroval sebou samým, aby sme aj my sebou obdarovali iných. Aby keď hovoríme o Chlebe života, aby sme my sami boli chlebom dobroty. Chlebom dobroty pre iných. A začnime vo svojej rodine, vo svojej blízkosti, okolí, v rodine svojich veriacich a Pán požehná naše dobré úmysly. Amen.

-

TK KBS informovala Rožňvská diecéza

----------------------------------------------------------------

Poznámka: Údaje sú aktualizované po ich dodaní.

( TK KBS, tu; ml ) 20200410011   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]