Bratislava 3. apríla (TK KBS) "Pripojme sa k Panne Márii a s jej pomocou i podľa jej príkladu prežívajme aj tieto netypické sviatočné dni tak, aby prehĺbili v nás pravdivú vieru v Ježiša Krista, že by sme ho mohli po skončení súčasného ohrozenia aj spoločne oslavovať s touto zrelšou vierou," píše v príhovore ku Kvetnej nedeli Mons. František Rábek, ordinár Ozbrojených zborov a ozbrojených síl SR. Príhovor prinášame v plnom znení. - - -
Dve udalosti, o ktorých nám hovorí Božie slovo dnešnej nedele sú veľmi rozdielne: v úvodnej časti liturgie je to evanjelium o slávnostnom príchode Ježiša do Jeruzalema. Aby naznačil, že je prisľúbeným potomkom kráľa Dávida, vchádza do mesta na osliatku ( kráľ Dávid dal posadiť svojho syna Šalamúna na svoju oslicu a voviesť ho na nej do Jeruzalema, kde bol vyhlásený za jeho nástupcu). Z pútnikov, čo prichádzajú na veľkonočné sviatky, sa vytvára nadšený dav, ktorý sprevádza Ježiša ováciami ako „Dávidovho syna“, čiže ako prisľúbeného Mesiáša.
Evanjelium omše však hovorí o Ježišovom umučení. Pred Pilátovým súdom sa tiež vytvára dav, ktorý kričí na Ježiša – ale už nie „Hosanna“, lež krvilačné „Ukrižuj ho!“. Možno predpokladať, že časť tohto davu tvorili tí istí ľudia, ktorí pred pár dňami Ježiša oslavovali. Ako mohlo prísť k takej radikálnej zmene ich postoja?
Poznáme to zo skúsenosti: ak je niekto populárny, úspešný – a najmä ak od neho môžeme očakávať nejaké výhody aj pre seba -, tak ľudia sa veľmi ľahko nadchnú pre neho, idú za ním, tlieskajú mu, volia
ho...
Ak sa však niekto, možno i ten istý človek, ukáže ako slabý, ak médiá spustia ohováračskú kampaň na neho, dokonca ak je postavený pred súd – ľudia sa cítia ním sklamaní, nič od neho neočakávajú a ľahko menia svoj postoj a rozličným spôsobom ho odmietajú.
Toto bol aj Ježišov prípad. Mesiáš mal byť predsa niekto mocný, kto vyrieši všetky problémy, oslobodí národ spod nadvlády Rimanov. A On je zrazu slabý, poviazaný, obvinený. Tí, čo ho oslavovali sa cítia sklamaní a ich sklamanie sa mení na odmietnutie, ba na krvilačný hnev.
Ježiš však zostal ten istý. Je prisľúbený Mesiáš, Boží Syn. Uskutočňuje záchranu ľudstva plnením Božieho plánu – nie podľa predstáv a očakávaní ľudí, lež tak, ako to od neho žiada nebeský Otec. Aby ho ľudia takto vnímali, na to bolo nevyhnutné nezaujate sledovať Ježišovo učenie a Jeho skutky a zrieknuť sa tradičných predstáv o Mesiášovi. Bolo potrebné v pokoji nad tým všetkým uvažovať a vnútorne sa zjednocovať s Božou pravdou, s Božím plánom.
Keď sa pozrieme do evanjelia a budeme hľadať takého človeka, ktorý pravdivo poznal Ježiša a nedal sa strhávať davovou psychózou, tak nájdeme jediného: Je to Ježišova matka, Panna Mária. O nej sa píše, že si všímala všetko, čo sa dialo okolo jej Syna, počúvala Jeho slová a o všetkom uvažovala vo svojom srdci.
Nevidíme Pannu Máriu v radostnom dave na Kvetnú nedeľu, hoci bola v tom čase v Jeruzaleme a vedela, čo sa deje.
Nevidíme ju ani na Pilátovom nádvorí, celkom iste nie je súčasťou tých, čo kričia „Ukrižuj!“, hoci sa dá predpokladať, že tam bola - ale prežívala to všetko s veľkou láskou k Ježišovi a s veľkou bolesťou z toho, čo sa s Ním dialo – a zrejme aj z toho, ako sa zmenili ľudia v postoji voči Nemu.
Panna Mária sa vynára z davu až na krížovej ceste, pripája sa odvážne k svojmu odsúdenému a potupenému Synovi, stotožňuje sa s Jeho údelom. Potom stojí hrdinsky pod Jeho krížom. Nenechá sa pomýliť, keď sa na Neho valia potupy a posmech. Dáva najavo, že súhlasí s Jeho obetovaním sa. Napriek všetkému nie je sklamaná z Boha, ktorý jej predsa pri zvestovaní oznámil, že jej Syn bude kráľom naveky na Dávidovom tróne. Aj v tejto, extrémne bolestnej situácii verí a dúfa, že Boh splní, čo sľúbil a v pokore prijíma jeho vôľu.
Veľkonočné ráno jej dalo za pravdu a naplnilo ju trvalou radosťou...
Tohoročnú Veľkú noc prežívame tak, ako ešte nikdy v dejinách. Nemôžeme sa zhromaždiť na bohoslužby, nemôžeme spoločne prežívať ani nadšenie z Ježišovho vstupu do Jeruzalema, ani spoluúčasť na Jeho utrpení na Veľký piatok, ale ani radosť z Jeho víťazstva, zmŕtvychvstania, na Veľkú noc. Sme donútení okolnosťami všetko toto prežívať izolovane ako jednotlivci alebo v rodinách, pomocou médií.
Nie je však, napriek všetkému, aj táto okolnosť vzácnou príležitosťou na zaujatie nášho osobného vzťahu ku Kristovi? Máme jedinečnú možnosť osobne si všímať udalosti Jeho života, smrti a zmŕtvychvstania, môžeme nad nimi v tichu uvažovať, môžeme sa modliť, môžeme so vzťahom ku Kristovi konfrontovať naše myšlienky, predstavy a plány, môžeme sa dopracovávať k nášmu osobnému vzťahu k Nemu.
Ako ľahko sme aj my manipulovaní davovou psychózou – v dobrom i v zlom. V súčasnosti ju ešte zosilňuje vplyv médií. Je málo ľudí, čo uvažujú „vlastnou hlavou“ a možno ešte menej čo veria vlastnou vierou... Cirkev nemá byť davom. Sme povolaní byť spoločenstvom ľudí, ktorí sa osobne stotožňujú s jej vierou v Krista i s dôsledkami tejto viery na praktický život. Keď sme počas tohoročných pôstnych nedieľ sledovali prípravu na zloženie krstného sľubu dospelými katechumenmi, či na obnovu nášho krstného sľubu na Veľkonočnú vigíliu, tak si v súvislosti s témou dnešnej nedele môžeme všimnúť, že i keď je viac kandidátov krstu, krstiaci kňaz sa každého osobne pýta na jeho vieru; a keď je pri obnovení krstného sľubu aj plný chrám, každý odpovedáme za seba: „verím“. Teda, nie sme dav, ale spoločenstvo osobne veriacich ľudí.
Pripojme sa k Panne Márii a s jej pomocou i podľa jej príkladu prežívajme aj tieto netypické sviatočné dni tak, aby prehĺbili v nás pravdivú vieru v Ježiša Krista, že by sme ho mohli po skončení súčasného ohrozenia aj spoločne oslavovať s touto zrelšou vierou.
- - -
Zdroj: ordinariat.sk
