Bratislava 27. marca (TK KBS) Tlačové stredisko Vatikánu komunikovalo, že s požehnaním Urbi et Orbi, ktoré udelí pápež František v piatok 27. marca vo večerných hodinách, bude spojená aj možnosť získať tzv. úplné odpustky. Čo to znamená, vysvetľuje don Pierpaolo Caspani, ktorý prednáša v milánskom kňazskom seminári. Preklad jeho vysvetlenia vám prinášame v plnom znení."V piatok 27. marca bude Svätý Otec pred Chrámom Sv. Petra predsedať modlitbe, pri ktorej udelí požehnanie Urbi et Orbi spojené s udelením úplných odpustkov podľa podmienok stanovených v nedávnom dekréte Apoštolskej penitenciárie (z 19. marca 2020). Dekrét udeľuje odpustky chorým na koronavírus, ich rodinným príslušníkom, ako aj zdravotníckym pracovníkom a všetkým tým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom – aj modlitbou – o nich starajú. Hoci podmienky udelenia odpustkov sú stanovené v dekréte, môže byť užitočné trochu objasniť zmysel tejto praxe.
Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi, jazykom prispôsobeným tomuto dielu, hovorí, že „«odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom zaslúženého za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostáva ho [toto opustenie] za stanovených podmienok prostedníctvom služby Cirkvi, ktorá ako vysluhovateľka vykúpenia rozdáva poklad zásluh Krista a svätých»“. Teda aj po tom, ako bola vina hriechu odpustená prostredníctvom rozhrešenia, ostáva odstrániť „dočasný trest“.
Keď počujeme takéto vyjadrenie – „dočasný trest“ – hneď si pomyslíme na trest, ktorým Boh postihuje hriešnika, aby ho potrestal za spáchané zlo. V skutočnosti dočasný trest znamená, že „ostáva na našom správaní a v našich myšlienkach negatívna stopa, ktorú zanechali hriechy“ (František, Misericordiae vultus, 22). „Negatívna stopa“, teda neporiadok, protirečenia, nerovnováha, ktorú hriešne správanie v nás zanechalo: zlé zvyky, citový zmätok, slabosť vôle, náchylnosť na hriech... „Negatívna stopa“ v nás a okolo nás: pomyslime na nešťastia, ktoré isté pomýlené správanie (šikanovanie, násilie, egoistická uzavretosť, závislosti...) vyvolávajú tam, kde žijú tí, čo sú za takéto správanie zodpovední. „Negatívne stopy“, ktoré sa často komplikujú, vytvárajúc spletité a ťažké negatívne situácie.
Je zrejmé, že aj po tom, ako kajúci hriešnik prijal Božie odpustenie, „negatívna stopa“ ostáva a dá sa „napraviť“, pokiaľ je to možné, vďaka ceste obrátenia. Nevyhnutnosť cesty pokánia aj po prijatí odpustenia neznamená znehodnotenie Božieho odpustenia, ktoré je vo chvíli, keď sa hriešnik zmieril s Bohom a s Cirkvou bezodplatné, úplné a bezvýhradné. Božie odpustenie sa však stretá s konkrétnou situáciou hriešnika, s „negatívnou stopou“, ktorú hriech zanechal v ňom a okolo neho; a zoči-voči tejto situácii odpustenie aktivuje a umožňuje nevyhnutnú cestu obrátenia, vďaka ktorej sa hriešnik môže obnoviť ako ten, kto žije v láske.
Okrem úkonov modlitby, almužny a pôstu môže byť cesta pokánia vyjadrená aj trpezlivým znášaním životných skúšok. Nepodľahnúť pri skúškach zúfalstvu; ostať pri nich pripútaní k Bohu, ktorý nám neposiela zlo, ale chce nás od neho oslobodiť; zveriť sa Božiemu tajomstvu, aby sme našli v tomto „vydaní sa“ zdroje ako „odolať“...: to všetko vytvára autentickú cestu obrátenia k láske.
Bez toho, že by sme mali na mysli akýkoľvek priamy vzťah medzi hriechom a chorobou (vzťah, ktorý Ježiš rozhodne odmieta vo svojej odpovedi apoštolom, ktorí sa pýtali, aký hriech zapríčinil slepotu slepého od narodenia), aktuálna situácia spôsobená koronavírusom sa môže stať príležitosťou na cestu obrátenia, na ktorú je každý z nás pozvaný vykročiť. Táto cesta však presahuje možnosti tých, čo sa na ňu vydajú.
Odpustky sú jedným zo spôsobov, ktorými chce Cirkev podporiť našu slabosť, keď odstráni aj „negatívnu stopu“, ktorú hriechy – nás aj tých druhých – zanechali vo svete, aby sme dokázali uskutočniť hlboké a účinné obrátenie.
„Odpustky nenahrádzajú ťažkú cestu lásky […]; sú skôr pomocou Cirkvi na prospech stále ťažkého diela lásky“ (Karl Rahner).
Túto pomoc Cirkev ponúka, čerpajúc z „pokladu zásluh Krista a svätých“: tajomného vzťahu spoločenstva, ktoré nás v Kristovi a skrze Krista spája so životom všetkých ostatných kresťanov v jednote Cirkvi. „Medzi veriacimi sa tým uskutočňuje obdivuhodná výmena duchovných hodnôt, v sile ktorej svätosť jedného osoží aj ostatným, a to oveľa viac, ako – v opačnom prípade – hriech jedného spôsobuje škodu ostatným. Existujú osoby, ktoré nechávajú za sebou akoby akýsi prebytok lásky, znášaného utrpenia, čistoty a pravdy, ktorý zahŕňa a podporuje ostatných“ (Ján Pavol II., Incarnationis mysterium, 10).
Keď sa hovorí o „poklade Cirkvi“, vzťahuje sa to práve na toto spoločenstvo lásky, do ktorého sme uvedení vďaka modlitbe za získanie odpustkov. Z tohto spoločenstva môžu tí, čo sú nakazení vírusom, tí, čo ich liečia a tí, čo sa za nich modlia, čerpať istotu, že nie sú sami v boji proti tomuto zlu, v ktorom sa spolu s mnohým utrpením ukazuje aj to, ako mnohí zameriavajú svoje srdcia, mysle i ruky na lásku. A sami nie sú ani tí, ktorí zomierajú izolovaní od všetkých, bez toho, aby mohli prijať sviatosti. Tým, že sa úplné odpustky vzťahujú aj na nich, nás penitenciária uisťuje, že spoločenstvo svätých v Kristovi, objíma aj ich."
Preložila Mária Spišiaková
