Vatikán 27. marca (RV) O tom, ako bojovať s diablom, ktorý nás pokúša až k zúrivosti, a že je vtedy lepšie mlčať ako Ježiš, hovoril pápež František v piatok 27. marca v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty, ktorú obetoval za chorých, osamotených starých ľudí a rodiny, ktoré nemajú z čoho žiť.V úvode rannej svätej omše, opäť prenášanej v priamom prenose, Svätý Otec dnes vyjadril poďakovanie všetkým, ktorí i v tomto náročnom čase pandémie myslia na druhých, starajú sa o tých, čo majú ťažkosti:
„V týchto dňoch prichádzali správy o tom, ako sa mnohí ľudia začínajú starať zvlášť ochotnejšie o druhých a myslia na rodiny, ktoré nemajú dostatok pre živobytie, na osamotených starých ľudí, na chorých v nemocniciach. Modlia sa za nich a tiež sa snažia sprostredkovať im nejakú pomoc... Toto je dobrý znak. Ďakujem Pánovi, že vzbudzuje v srdciach svojich veriacich takéto cítenie.“
Proti diablovej zúrivosti je potrebný Ježišov štýl mlčania
Svätý Otec v homílii komentoval liturgické čítania z knihy Múdrosti (2,1a.12-22) a z Jánovho evanjelia (7,1-2.10.25-30). V oboch sa hovorí o zlosti až zúrivosti vzbudzovanej diablom voči spravodlivému a konkrétne proti Ježišovi.
Zoči-voči tejto ničivej zlosti sa nedá diskutovať s tým, kto je rozzúrený, tu sa dá iba mlčať, tak ako to urobil Ježiš, ktorý si zvolil mlčky niesť utrpenie, skonštatoval Svätý Otec. Vysvetlil, že tento Ježišov štýl mlčania a trpezlivého znášania je vzorom, ako sa máme zachovať voči nenávistným výpadom a osočovaniam, keď sa s nimi stretneme aj v našom bežnom živote.
-
Celá homília Svätého Otca
„Prvé čítanie je akoby vopred písaným kronikárskym záznamom toho, čo sa stane Ježišovi. Je to kronika v predstihu, je to proroctvo. Zdá sa ako historickým opisom toho, čo sa stalo neskôr. Čo hovoria bezbožníci?
« Číhajme na spravodlivého, lebo nám je na ťarchu. Stavia sa proti nášmu správaniu, vyčíta nám prestupovanie zákona, žaluje, že sme zradili svoju výchovu. Chvastá sa, že pozná Boha, a Božím synom sa nazýva. Obžalúva naše zmýšľanie, už aj pohľad na neho je nám na ťarchu. Lebo jeho život je nepodobný ostatným a odlišné sú jeho chodníky.
Pokladá nás za spotvorených a bočí od našich ciest ako od nečistoty; blahoslaví údel spravodlivých a chváli sa, že Boh mu je otcom. Nuž pozrime, či sú jeho reči pravdivé, a skúsme, ako sa to s ním skončí. Lebo ak je ozaj Božím synom, on sa ho ujme a vyslobodí ho z rúk odporcov».
Pomyslime na to, čo hovorili Ježišovi na kríži: „Ak si Syn Boží, zíď dolu; nech ťa on sám príde zachrániť“. A potom je tu plán postupu: skúšajme ho «potupou a súžením, aby sme poznali jeho miernosť a vyskúšali jeho trpezlivosť. Odsúďme ho na smrť potupnú, veď mu príde pomoc, ako hovorí».
Je to proroctvo práve toho, čo sa aj udialo. A evanjelium hovorí, že Židia sa ho snažili zabiť. Takže sa ho snažili aj uväzniť – hovorí nám Evanjelium – «ale nik nedokázal položiť naň ruky, lebo ešte neprišla jeho hodina.»
Toto proroctvo je mimoriadne podrobné: plán postupu týchto ničomných ľudí ide priam do najjemnejšieho detailu: nešetrime nič, skúšajme ho násilím a súžením, a pokúšajme jeho ducha vytrvalosti... klaďme mu osídla, položme nástrahy, aby sme videli, či padne... Toto nie je nejaká prostá nenávisť, len nejaký neprajný plán jednej strany proti druhej: toto je niečo iné. Toto sa nazýva zúrivosť: keď sa diabol, ktorý je za tým – vždy, pri každej zúrivosti – snaží ničiť a nešetrí prostriedkami.
Pomyslime na začiatok Knihy Jób, ktorá je v tomto prorocká: Boh je spokojný s Jóbovým spôsobom života, a diabol mu hovorí: „Áno, pretože má všetko, nemá žiadne trápenia! Vystav ho skúške!“ A najprv mu diabol vezme majetok, potom mu vezme zdravie, no Jób sa nikdy neodlúči od Boha. A tak diabol prichádza so svojou zúrivosťou.
Za každou zúrivosťou je diabol, aby ničil Božie dielo. Za nejakou hádkou či nenávisťou môže byť diabol, ale z diaľky, s bežnými pokušeniami. Avšak ak je tu zúrivosť, nepochybujme: je tu prítomný diabol. A zúrivosť je jemná, jemnučká. Pomyslime ako sa diabol rozzúril nielen proti Ježišovi, ale aj pri prenasledovaniach kresťanov: ako hľadal najrafinovanejšie prostriedky, aby ich priviedol k odpadu od viery, k vzdialeniu sa od Boha. Tak ako sa to povie v bežnej reči: toto je diabolské. Áno, diabolská inteligencia.
Rozprávali mi niektorí biskupi z jednej z krajín, ktorá si prešla diktatúrou ateistického režimu, ako pri prenasledovaní zachádzali až do detailov, ako napr. tento: V pondelok po veľkej noci sa učiteľky v škole vypytovali detí, čo jedli v predošlý deň. A deti povedali, čo bolo na obed. A ak povedali, že na veľkonočnú nedeľu obedovali vajíčka, viedlo to k prenasledovaniu, lebo podľa toho v tej krajine spoznali kresťanov. Takýmto špicľovaním zisťovali, kde sú kresťania, aby ich fyzicky zlikvidovali. Toto je zúrivosť prenasledovania, toto je diabol.
A čo robiť vo chvíli konfrontácie so zúrivosťou? Môžeme robiť iba dve veci: diskutovať s týmito ľuďmi nie je možné, pretože majú vlastné idey, fixované predstavy, myšlienky, ktoré im diabol zasial do srdca. Počuli sme, aký je ich plán postupu. Čo sa teda dá robiť? To, čo urobil Ježiš: mlčať. Sme v úžase, keď čítame v Evanjeliu, že pred všetkými týmito obvineniami, všetkými týmito vecami, Ježiš mlčal. Zoči-voči duchu zúrivosti –iba mlčanie, nikdy ospravedlňovanie. Nikdy.
Ježiš rozprával, vysvetľoval. Keď pochopil, že tu už nemajú miesto slová, nastupuje mlčanie. A v mlčaní Ježiš prešiel aj svojím umučením. Je to mlčanie spravodlivého pred zúrivosťou. A toto platí aj pre – nazvime to takto – malé každodenné zúrivosti, keď niekto z nás pocíti, že je tu proti nemu ohováranie, rozprávajú sa veci a nakoniec sa nič z toho neukáže pravdivým... Zostať ticho. Mlčanie. A znášať a tolerovať zúrivosť ohovárania.
Aj ohováranie je zúrivosť, spoločenské zúrenie: v spoločnosti, v obci, na pracovisku, zakaždým proti nemu. Je to zúrivosť nie tak silná, ako tá vyššie spomínaná, ale je to zlosť, zameraná na zničenie toho druhého, pretože je vidieť, že ten druhý znepokojuje, obťažuje.
Prosme o milosť od Pána: bojovať proti zlému duchu, diskutovať, keď máme diskutovať: ale pred duchom zúrivosti mať odvahu mlčať a nechať nech prehovoria druhí. Rovnako pred touto malou každodennou zúrivosťou, ktorou je ohováranie: nechať ich nech si hovoria. V mlčaní, pred Bohom.“
-
Eucharistické požehnanie a duchovné sväté prijímanie
Svätý Otec pokračuje aj v tichých asi štvrťhodinových adoráciách pre vystavenou Eucharistiou, ktoré ukončuje požehnaním s monštranciou. Aj dnes veriacich pozval k duchovnému svätému prijímaniu modlitbou od sv. Alfonza de Liguori:
„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“
Pred odchodom z kaplnky zasvätenej Duchu Svätému sa pápež František vždy na chvíľku zastaví pred sochou Panny Márie s Ježiškom v náručí. Dnes tak urobil za spevu starobylej mariánskej antifóny „Ave Regina Caelorum“:
Zdravas’, Kráľovná nebeská, zdravas’, Pani ty anjelská; koreň Jessov, nebies brána, ty si svetu Svetlo dala.
Plesaj, Panna najslávnejšia, ty zo všetkých najjasnejšia; milostivá Panna čistá, pros vždy za nás Syna, Krista.
