Vatikán 22. marca (RV) V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána vo 4. pôstnu nedeľu 22. marca.Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Stredobodom liturgie dnešnej štvrtej nedele pôstneho obdobia je téma svetla. Evanjelium (porov. Jn 9,1-41) podáva epizódu o mužovi slepom od narodenia, ktorému Ježiš navracia zrak. Toto zázračné znamenie je potvrdením Ježišovho vyhlásenia o sebe samom: „Ja som svetlo sveta“ (v. 5), svetlo, ktoré rozjasňuje naše temnoty.
Takýto je Ježiš. On osvetľuje na dvoch úrovniach: na fyzickej a duchovnej: slepec najskôr nadobúda zrak očí a potom je privedený k viere v „Syna človeka“ (v. 35), čiže v Ježiša. Je to celý proces.
Bolo by pekné, keby ste dnes všetci vzali do rúk Jánovo evanjelium, deviatu kapitolu, a prečítali si túto stať: je veľmi krásna a prospeje nám, ak si ju prečítame ešte raz, alebo dva razy. Zázraky, ktoré Ježiš koná nie sú veľkolepé činy, ale ich účelom je priviesť k viere prostredníctvom procesu vnútorného premenenia.
Zákonníci, ktorí tam boli ako skupina, sa zdráhajú uznať zázrak a dávajú uzdravenému mužovi úskočné otázky. On ich ale zaskočí silou reality: „Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím“ (v. 25).
Uprostred nedôverčivosti a nevraživosti tých, ktorí stáli okolo a neveriacky ho vypočúvali, on prechádza procesom, ktorý ho postupne privádza k odkrytiu identity toho, ktorý mu otvoril oči, a k vyznaniu viery v neho.
Najskôr ho považuje za proroka (porov. v. 17); potom v ňom rozpoznáva toho, ktorý je od Boha (porov. v. 33); nakoniec ho prijíma ako Mesiáša a klania sa mu (porov. v. 36-38). Pochopil, že tým, že mu daroval zrak, Ježiš „zjavil Božie skutky“ (porov. v. 3).
Kiež by sme aj my mohli zažiť to isté! Vo svetle viery ten, ktorý bol slepý, objavuje svoju novú identitu. Už je „novým stvorením“ schopným vidieť svoj život a svet okolo v novom svetle, lebo vstúpil do spoločenstva s Kristom, vstúpil do novej dimenzie. Už viac nie je nijakým žobrákom vylúčeným zo spoločenstva; už viac nie je otrokom slepoty a predsudkov.
Jeho cesta osvietenia je metaforou procesu oslobodenia od hriechu, ku ktorému sme povolaní. Hriech je ako temný závoj, ktorý nám zahaľuje tvár a bráni nám jasne vidieť seba samých i svet; Pánovo odpustenie odstraňuje tento tieniaci a temný kryt a dáva nám nové svetlo. Pôstne obdobie, ktoré práve prežívame, nech je vhodným a vzácnym časom na priblíženie sa k Pánovi, prosiac ho o jeho milosrdenstvo, v rôznych formách, ktoré nám Matka Cirkev ponúka.
Uzdravený slepec, ktorý už vidí tak svojimi telesnými očami ako aj očami duše, je obrazom každého pokrsteného, ktorý ponorením do milosti bol vytrhnutý z temnôt a postavený do svetla viery. Ale nestačí svetlo získať, je potrebné sa svetlom stať. Každý z nás je povolaný prijať Božie svetlo, aby ho dával najavo celým svojím životom.
Prví kresťania, teológovia prvých storočí, hovorievali, že kresťanské spoločenstvo, t. j. Cirkev, je „tajomstvom luny“, lebo vydáva svetlo, hoci to svetlo nie je jej vlastným, ale je svetlom, ktoré dostáva od Krista. Aj my máme byť „tajomstvom luny“: vydávať svetlo získané od slnka, ktorým je Kristus, Pán.
Dnes nám to pripomína sv. Pavol: „Žite ako deti svetla! Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde“ (Ef 5,8-9). Semiačko nového života vložené do nás v krste je ako iskierka ohňa, ktorý očisťuje predovšetkým nás, keď spaľuje zlo, ktoré máme v srdci, a umožňuje nám žiariť a osvetľovať. Ježišovým svetlom.
Presvätá Panna Mária nech nám pomáha napodobňovať toho slepého muža z evanjelia, aby nás mohlo zaliať svetlo Kristovo a vykročili sme spolu s ním na cestu spásy.
Preložila: Slovenská redakcia VR
