Bratislava 13. marca (TK KBS) Koľko z vás sa v rozhovore s klientmi, alebo známymi prizná, že je katolík? Túto otázku kladie v denníku Svätej stolice L´Osservatore Romano taliansky právnik Vincenzo Bassi. Tento otec troch detí, profesor na pápežskej univerzite LUMSA a člen správne rady Zväzu talianskych katolíckych právnikov v októbri minulého roku nastúpil na čelo Federácie katolíckych rodinných zväzov, ktorá sídli v Bruseli. Táto zdržanlivosť, pokračuje Bassi, nie je len známkou strachu zo svedectva o vlastnej viere. Väčšinou ide skôr ako o váhavosť o oprávnenú obozretnosť. Deklarovaná viera by medzi ľuďmi mohla postaviť neprekonateľnú bariéru. Zároveň sa pýta, prečo obyčajným priznaním k viere riskujeme, že sa medzi nami postavia hradby.
Sám priznáva: “Nedávne skúsenosti mi pomohli, aby som sa pokúsil o odpoveď na neľahkú otázku. Pri bližšom pohľade totiž zistíme, že ľudia, ktorí sa vzdialili od viery, či náboženskej praxe už skôr pociťovali určitú hanbu a často aj strach z toho, že by ich katolík mohol súdiť a uplatniť svoju mravnú nadradenosť. Katolík, vrátane laikov, nebol vnímaný ako nositeľ radostnej zvesti a Kristovej lásky, ale ako sudca, ktorý dbá na dodržiavanie pravidiel, síce správnych, ale žiaľ ťažko rešpektovateľných.”
Podľa Bassiho tento nepríjemný pocit vlastnej neprimeranosti nútil množstvo ľudí, ktorí boli vzdialení cirkvi, aby naďalej zostali vonku, zatiaľ čo cirkevné spoločenstvo sa stále viac uzatváralo a častokrát menilo na prírodné rezervácie, obývané elitami vyvolených.
Dnes naopak podľa Bassiho dochádza k zmene zorného uhla. Ide o novú skúsenosť a to najmä v medzinárodných inštitúciách. Tí, ktorí by sa pred časom zatvrdili, dnes vďaka posolstvu o milosrdenstve, ktoré presadzuje pápež František, strácajú obavy z možného odsúdenia.
“Ľahšie sa s nimi dohovoríme a konfrontujeme, počnúc ich vlastnými omylmi, pokleskami a obmedzeniami. Kto stojí mimo cirkvi, ľahšie dnes pochopí, že jej úloha je v sprevádzaní človeka k tomu, aby pestoval lásku ku Kristovi a učil sa žiť čnostne.
Pápež František kladie dôraz na prijímajúci rozmer cirkvi. Ľudia potom dokážu nabrať odvahu, aby hovorili o svojich pochybnostiach a slabosti. Ak sa teda ľahšie vyhlásime za katolíkov, treba pochopiť úlohu, ktorú so sebou nesie toto vyznanie katoíckej totožnosti. Dnes sú totiž katolíci - laici povolaní k autentickej misii, ktorá by vydávala ovocie v ich prostredí - rodine, práci, voľnom čase. Neznamená to však, že by milosrdenstvo k druhému človeku zbavilo cirkevnú náuku zmyslu. Naopak, práve milosrdenstvo katolíckym laikom predkladá možnosť hlbokej existenciálnej premeny a povzbudzuje, aby hlásali krásu našej viery a jej učenia.
Pápež pomáha v tom, aby sme otvorili brány spoločenstva a svojich sŕdc a bez hanby vyšli von. Takáto zmena však prináša podľa Bassiho obrovskú zodpovednosť. Nestačí totiž náuku hlásať, ale tiež podľa nej žiť. Nebyť len učiteľmi, ale tiež svedkami. Preto je tu ďalšia otázka, či sú laici schopní plniť misionárske povolanie.
“Dokážeme nielen opustiť svoju rezerváciu a otvoriť druhým dvere svojich spoločenstiev, ale tiež ich presvedčiť svojim príkladom o tom, že nasledovanie Krista dáva zmysel nášmu bytiu,” hovorí predseda bruselskej Federácie katolíckych rodinných zväzov.
Zdroj: Vatican News
