TK KBS

Dnes je nedeľa 20. 09. 2020   Meniny má Ľuboslav, Ľuboslava       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  september  >>
poutstštpisone
 123456
78910111213
14151617181920
21222324252627
282930    

  COVID-19
COVID-19

  Top témy
Všetky
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Modlime sa za verejných predstaviteľov a nezabúdajme na chudobných
P:3, 12. 03. 2020 19:05, ZAH



Vatikán 12. marca (RV) Pri rannej svätej omši vo štvrtok 12. marca obetovanej za naliehavé potreby v zápase s pandémiou Svätý Otec v priamom prenose z Domu sv. Marty zvlášť zdôraznil potrebu modliť sa za verejných predstaviteľov, ktorí musia neraz prijímať aj nepopulárne opatrenia, avšak pre spoločné dobro.

V úvode svätej omše slávenej len za účasti niekoľkých spolupracovníkov sa pápež Frnatišek prihovoril týmito slovami:

„Naďalej sa spoločne modlime v tejto chvíli pandémie za chorých, za rodinných príslušníkov, za rodičov s deťmi doma... ale predovšetkým by som vás chcel požiadať o modlitbu za verejných predstaviteľov. Musia prijímať rozhodnutia, a neraz rozhodnúť aj o opatreniach, ktoré sa ľuďom nepáčia. Ale je to pre naše dobro. A koľkokrát sa verejný predstaviteľ cíti osamelý, nepochopený. Modlime sa za našich vládnych predstaviteľov, ktorí musia robiť rozhodnutia o týchto opatreniach, aby sa cítili sprevádzaní modlitbou ľudu.“

V homílii sa pápež František zamyslel nad príbehom Evanjelia podľa Lukáša (Lk 16,19-31) o boháčovi a žobrákovi Lazárovi. Boháčovou tragédiou bolo, že bol veľmi dobre informovaný, ale so zatvoreným srdcom: „Informácie tomuto bohatému človeku neprichádzali do srdca, nevedel precitnúť, nedokázal precitnúť voči tragédii ostatných.“ Svätý Otec vyzval nezostať ľahostajnými voči ľudským tragédiám. Pripomenul deti trpiace hladom a ľudí na úteku pred vojnou.

- -

Ranná homília Svätého Otca v plnom znení

Toto Ježišovo rozprávanie je veľmi jasné; tiež sa môže zdať rozprávaním pre deti: je veľmi jednoduché. Ježiš chce týmto naznačiť nie iba nejakú históriu, ale možnosť toho, že celé ľudstvo bude takto žiť, že aj my všetci budeme takíto.

Dvaja muži, jeden spokojný, ktorý sa vedel dobre obliekať, možno sa nechal zaodievať najlepšími módnymi návrhármi tých čias; obliekal sa do purpuru a jemného kmentu. A potom, keďže sa mu dobre darilo, každý deň si doprial prepychové hostiny. Bol takto šťastný. Nemal starosti, bol opatrný, možno bral nejaké tabletky na cholesterol kvôli hostinám, ale takto jeho život klapal. Bol pokojný. 

Pri jeho bráne býval žobrák: volal sa Lazár. On vedel, že tam tento žobrák bol: on to vedel. Ale zdalo sa mu to prirodzené: „Mne sa darí a tento... ale, taký je život, nech sa zariadi“. Nanajvýš mu azda – ale evanjelium to nehovorí – občas niečo poslal, dáku omrvinku.

A takto prebehol život týchto dvoch. Obaja sa pobrali podľa zákona pre nás všetkých: zomreli. Zomrel boháč a zomrel Lazár. Evanjelium hovorí, že Lazár bol zanesený do neba, po boku Abraháma... O boháčovi hovorí len: „Pochovali ho“. Bodka, tým končí.

Sú tu dve veci, ktoré nás zasiahnu: skutočnosť, že boháč vedel, že tam bol tento žobrák a poznal jeho meno: Lazár. Ale nezáležalo mu na tom, zdalo sa mu to prirodzené. Boháč možno robil i nejaké svoje obchody, ktoré koniec koncov vyšli proti chudobným. Vedel to veľmi jasne, bol informovaný o tejto realite.

A druhá vec, ktorá ma veľmi zachytáva, je ten výraz „veľká priepasť“, o ktorej Abrahám hovorí boháčovi: „Medzi nami je veľká priepasť, nemôžeme komunikovať; nemôžeme prejsť z jednej strany na druhú“. Je to rovnaká priepasť, aká bola počas života medzi boháčom a Lazárom: tá priepasť nezačala tam, tá priepasť začala tu. 

Premýšľal som, v čom spočívala tragédia tohto človeka: tou tragédiou bolo, že bol veľmi, veľmi informovaný, ale so zatvoreným srdcom. Informácie tomuto bohatému človeku neprichádzali do srdca, nevedel precitnúť, nedokázal precitnúť voči tragédii ostatných. Ani len zavolať niektorého z tých, čo ho obskakovali pri stole a povedať: „však mu dones toto, aj z tamtoho...“

Tragédia informovanosti, ktorá nezostúpi do srdca. Toto sa stáva aj nám. Všetci vieme, pretože sme to počuli v správach alebo videli v novinách, koľko detí dnes vo svete trpí hladom; koľko detí nemá potrebné lieky; koľko detí nemôže ísť do školy. Poznáme kontinenty s touto tragédiou. Ach, úbožiatka... a ideme ďalej. Táto informácia nevstúpi do srdca, a toľkí z nás, mnohé skupiny mužov a žien žijú v tomto odstupe medzi tým, čo si myslia, čo vedia, a tým, čo cítia: srdce je oddelené od mysle. Sú ľahostajní. Tak ako bol boháč ľahostajný k bolesti Lazára. Je to priepasť ľahostajnosti.

Na Lampedúze, keď som tam šiel prvý raz, mi prišli na myseľ tieto slová: globalizácia ľahostajnosti. Možno my dnes, tu v Ríme, máme obavy, lebo „zdá sa, že obchody sú zatvorené, a čosi potrebujeme ísť nakúpiť, a zdá sa, že nemôžem ísť na prechádzku každý deň, a tak ďalej...“: obavy o moje vlastné záležitosti. A zabúdame na hladné deti, zabúdame na úbohých ľudí, ktorí na hraniciach krajín hľadajú slobodu, na týchto nútených migrantov, ktorí utekajú pred hladom a vojnou a nachádzajú iba múr, či už ohradu zo železa alebo plot z ostnatého drôtu, ale múr, ktorý ich nenechá prejsť. Vieme, že toto existuje, ale k srdcu sa nám to nedostane... Žijeme v ľahostajnosti: ľahostajnosť je tou tragédiou byť dobre informovanými, ale nevnímať realitu ostatných. Toto je priepasť: priepasť ľahostajnosti.

A potom je tu ďalšia vec, ktorá zaráža. Tu vieme meno toho chudobného. Poznáme ho: Lazár. Aj boháč to vedel, pretože keď bol v pekle, prosil Abraháma, aby poslal Lazára: tam ho rozpoznal. „Pošli mi ho“. Avšak nevieme meno boháča. Evanjelium nám nehovorí ako sa volal tento pán. Nemal meno. Stratil meno: mal iba prívlastky, adjektíva svojho života. Bohatý, mocný... mnoho prívlastkov.

Toto je to, čo v nás vyvoláva egoizmus: oberá nás o našu skutočnú totožnosť, naše meno, a vedie nás iba k hodnoteniu prívlastkov. Svetskosť nám v tom pomáha. Upadli sme do kultúry adjektív, kde tvoja hodnota je to, čo vlastníš, to, čo môžeš... Ale nie „ako sa voláš?“: stratil si meno. Ľahostajnosť privádza k tomuto. K strate mena. Sme iba bohatí, sme takí, onakí. Sme prídavné mená.

Prosme dnes Pána o milosť neupadnúť do ľahostajnosti, o milosť, aby všetky informácie o ľudských bolestiach, ktoré máme, zostupovali do srdca a pohýnali nás konať niečo pre druhých.

Preložila: Slovenská redakcia VR



( TK KBS, RV mh, jb; ml ) 20200312034   |   Upozorniť na chybu v správe |



[naspäť]







(c) TK KBS 2003 - 2020