TK KBS

Dnes je sobota 04. 04. 2020   Meniny má Izidor       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  apríl  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
27282930   

  Top témy
Všetky
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Trpkosti v živote kňaza - podnety pápeža pre kňazov Rímskej diecézy
P:3, 27. 02. 2020 16:25, ZAH



Rím 27. februára (RV) „Trpkosti v živote kňaza. Reflexia ad intra“ – to je názov príspevku, ktorý si pripravil Svätý Otec František pre kňazov Rímskej diecézy zhromaždených vo štvrtok 27. februára na duchovnej obnove na začiatku Veľkého pôstu v Lateránskej bazilike.

Z dôvodu miernych zdravotných ťažkostí však nemohol pápež František prísť medzi kňazov osobne, a tak jeho text im prečítal kardinál Angelo de Donatis, vikár pre Rímsku diecézu. Svoj zámer pri voľbe témy vysvetľuje pápež v úvode týmito slovami:

„Nechcem sa až tak zamýšľať nad súženiami, ktoré vyplývajú z poslania kňaza: sú to veci veľmi známe a už rozsiahlym spôsobom diagnostikované. Chcel by som s vami pri tejto príležitosti hovoriť o subtílnom nepriateľovi, ktorý si nachádza mnohé spôsoby ako sa kamuflovať a ukryť, a ako parazit nám pomaly kradne radosť povolania, ku ktorému sme raz boli povolaní. Chcem vám hovoriť o tej trpkosti, ktorá sa svojim ťažiskom sústreďuje okolo vzťahu k viere, k biskupovi a k spolubratom.“

Predkladané myšlienky sú ovocím načúvania viacerým seminaristom a kňazom z rozličných talianskych diecéz, vysvetľuje pápež František. Zároveň poznamenáva, že väčšina kňazov, ktorých pozná „je spokojných so svojím životom a považujú tieto trpkosti ako súčasť normálneho života, bez drám“. „Dal som prednosť skôr zhromaždeniu toho, čo počúvam, než vyjadrovaniu svojej mienky na túto tému,“ píše Svätý Otec.

Pápež ďalej v príspevku určenom pre kňazov postupne predkladá na uvažovanie tri príčiny trpkosti. Prvou z príčin sú problémy kňaza s jeho vlastnou vierou, druhou sú problémy kňaza vo vzťahoch so svojím biskupom. Napokon treťou možnou príčinou trpkosti sú problémy izolovanosti kňaza, a to jednak vo vnímaní svojho vzťahu k nebeským priateľom a Duchu Svätému, ďalej izolovanosť vo vnímaní svojho miesta v dejinnej kontinuite Cirkvi, a posledným aspektom izolovanosti môže byť nedostatok vzťahov s inými kňazmi či absencia duchovného sprievodcu.

Nasleduje preklad častí textu Svätého Otca Františka:

Prvý dôvod trpkosti: problémy s vierou

„«A my sme dúfali, že to bude on», zverovali sa jeden druhému emauzskí učeníci (porov. Lk 24,21). Pri koreni ich trpkosti je jedna sklamaná nádej. Potrebné je však uvažovať: sklamal nás to Pán, alebo my sami sme zamenili nádej našimi očakávaniami? Kresťanská nádej v skutočnosti nesklame a nezlyháva. Dúfať neznamená presvedčiť seba samého, že veci pôjdu lepšie, ale že všetko, čo sa stane, má istý zmysel vo svetle Veľkej noci. Avšak aby sme kresťansky dúfali, je treba – tak ako to vysvetlil sv. Augustín Probe – žiť život výdatnej modlitby. Práve tam sa učíme rozlišovať medzi očakávaniami a nádejami.

A tak, vzťah s Bohom – viac než pastoračné sklamania – môže byť hlbokou príčinou trpkosti. Niekedy sa takmer zdá, že on nerešpektuje očakávania plného a prekypujúceho života, ktoré sme mali v deň vysviacky. Neraz je to nezavŕšená adolescencia, čo sťažuje prechod od snov ku spes – k nádeji. Možno sme ako kňazi príliš „dobrácki“ v našom vzťahu s Bohom a neriskujeme, že by sme v modlitbe zaprotestovali, ako to naopak veľmi často robí Žalmista – nielen v záujme nás samotných, aj v záujme nášho ľudu; pretože pastier prináša aj trpkosti svojho ľudu –; no i žalmy boli „cenzurované“ a s ťažkosťou si osvojujeme spiritualitu protestu.

Takto upadáme do cynizmu: nespokojní a tak trochu frustrovaní. Skutočný protest – niekoho dospelého – nie je proti Bohu, ale pred ním, pretože sa rodí práve z dôvernosti s ním: modliaci sa človek pripomína Otcovi kým je a čo je hodné jeho mena. My musíme posväcovať jeho meno, no niekedy je na učeníkoch, aby zobudili Pána a povedali mu: «Nedbáš o to, že hynieme?» (Mk 4,35-41). Takto nás Pán chce priamo zapojiť do svojho kráľovstva. Nie ako divákov, ale aktívnou účasťou.

Aký rozdiel je medzi očakávaním a nádejou? Očakávanie sa rodí vtedy, keď trávime život zachraňovaním si života: hrdlačíme hľadajúc istoty, odmeny, povýšenia... Vtedy, keď dostávame to, čo chceme, cítime sa takmer, akoby sme nikdy nemali zomrieť, že vždy to bude tak! Pretože referenčným bodom sme my. Nádej je naopak niečo, čo sa rodí zo srdca, keď sa rozhodneme prestať so sebaobranou. Keď uznám svoje limity, to, že mnou sa všetko nezačína a nekončí, vtedy uznám, aké dôležité je mať dôveru.

Učil to už teatín Lorenzo Scupoli v jeho diele Duchovný zápas (Combattimento spirituale): kľúčom všetkého je dvojnásobná paralelná dynamika: nedôverovať sebe, dôverovať Bohu. Dúfam nie vtedy, keď sa už nič nedá robiť, ale vtedy, keď zanechám snaženia čisto na vlastné konto. Nádej spočíva na zmluve: Boh ku mne prehovoril a v deň mojej vysviacky mi sľúbil, že môj život bude plným, s plnosťou a chuťou Blahoslavenstiev; bude zaiste s trápeniami – ako život všetkých ľudí –, avšak pekný. Môj život má chuť, ak žijem Veľkú noc, nie ak všetko ide podľa môjho.

A tu chápeme ďalšiu vec: nestačí len načúvať dejinám, aby sme pochopili tieto procesy. Treba načúvať dejinám a nášmu životu vo svetle Božieho slova. Emauzskí učeníci prekonali sklamanie, keď im Zmŕtvychvstalý otvoril myseľ pre chápanie Písma. Hľa: veci pôjdu lepšie nie čisto tým, že zmeníme predstavených či misiu alebo stratégie, ale pretože budeme utešení Slovom. Prorok Jeremiáš vyznal: «Tvoje slová sú mi slasťou a radosťou srdca» (15,16).

Trpkosť – ktorá nie je vinou – treba prijať. Môže byť jednou veľkou príležitosťou. Azda je aj ozdravujúca, pretože dáva zvučať vnútornému alarmu: pozor, zamenil si si zmluvu „istotami“, stávaš sa „hlúpym a srdcom ťarbavým“. Existuje zármutok, ktorý nás môže priviesť k Bohu. Prijmime ho, nehnevajme sa sami na seba. Môže to byť ten dobrý zvrat. Aj svätý František z Assisi to zažil, pripomína nám to vo svojom Testamente (porov. Františkánske zdroje, 110). Trpkosť sa zmení na jednu veľkú slasť, a tie ľahké, svetské slasti sa premenia na trpké.“

Druhý dôvod trpkosti: problémy s biskupom

V druhej časti svojho príspevku pre rímskych kňazov sa Svätý Otec najprv pripomína, že nie je namieste hľadať v predstavených vinníkov za všetko čo nefunguje:

„Všetci chybujeme v malom i veľkom. Dnes sa zdá, že celkovo dýchame - nie iba medzi nami – ovzdušie rozšírenej priemernosti, čo nám nedovoľuje vyvyšovať sa poľahky robenými súdmi. Faktom však zostáva, že veľa trpkosti v živote kňaza pochádza zo zanedbaní zo strany pastierov.“

„O aké zanedbania tu ide?“ kladie si otázku pápež František a vysvetľuje, že nemá na mysli „nezhody v štýloch riadenia či pastorácie, ktorým sa nedá celkom vyhnúť.“

„Skutočný problém, ktorý zarmucuje, nie sú nezhody (a možno ani nie chyby: aj biskup má právo pomýliť sa ako všetky stvorenia!), ale ide najmä o dva dôvody, ktoré sú pre kňazov veľmi vážne a destabilizujúce.
Predovšetkým je to určité vybočenie do jemného autoritárstva: neakceptujeme tých z nás, ktorí rozmýšľajú inak. Kvôli jednému slovu človeka preradia do kategórie tých, ktorí „veslujú proti smeru“, kvôli jednej „rozdielnosti“ ho zapíšu medzi nespokojencov. Parézia (priamosť vyjadrovania) je pochovaná posadnutosťou natláčať projekty. Kult iniciatív chce nahradiť podstatu: jednu vieru, jeden krst, jedného Boha Otca všetkých. Hrozí, že pridanie sa k iniciatívam sa stane meradlom jednoty (spoločenstva). Tá sa však nemusí vždy rovnať jednomyseľnosti názorov. Nemôže sa ani vyžadovať, aby bola jednota výlučne jednosmerné: kňazi musia byť v jednote s biskupom ... a biskupi v jednote s kňazmi: nejde tu o problém demokracie, ale otcovstva.

Sv. Benedikt v Regule – v povestnej tretej kapitole – odporúča, aby opát, keď musí riešiť dôležitú záležitosť, konzultoval to s celou komunitou, vrátane mladších. Potom pokračuje nástojac, že posledné rozhodnutie prislúcha jedine opátovi, ktorý musí všetko zariadiť s rozvážnosťou a nestrannosťou. Pre Benedikta nie je otázkou autorita, veď predsa opát je tým, kto zodpovedá pred Bohom za vedenie kláštora; ale hovorí sa tu to, že v rozhodnutiach musí byť „obozretný a nestranný“. To prvé slovo poznáme dobre: obozretnosť a rozlišovanie sú súčasťou bežného slovníka.

Menej bežné je slovo „nestrannosť“: nestrannosťou sa myslí brať do úvahy názor všetkých a ustrážiť reprezentatívnosť stáda, bez uprednostňovania. Veľké pokušenie pastiera je obkolesiť sa „svojimi“, „blízkymi“; a takto sa, žiaľ, skutočná kompetencia nahrádza istou domnelou oddanosťou, už bez ďalšieho rozlišovania medzi tým, kto sa líška a tým, kto radí nezaujatým spôsobom. Toto veľmi ubližuje stádu, ktoré neraz prijíma veci bez toho, aby niečo dávalo najavo.

Kódex kánonického práva pripomína, že veriaci „majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoju mienku o tom, čo sa vzťahuje na dobro Cirkvi“ (Kán. 212, § 3). Zaiste, v tomto čase neistoty a rozšírenej chúlostivosti sa riešením zdá byť autoritárstvo (v politickej oblasti je to evidentné). Avšak skutočná starostlivosť – ako radí sv. Benedikt - spočíva v nestrannosti, nie v uniformite.“

Tretia príčina horkosti: problémy medzi nami

„Kňazský zbor v týchto posledných rokoch utrpel údery škandálov, finančných a sexuálnych. Podozrenie drasticky ochladilo vzťahy a urobilo ich formálnejšími; už tu nie je potešenie z toho, čím sú druhí obdarení, ba zdá sa akoby tu bolo poslanie ničenia, bagatelizovania, vyvolávania podozrení. Zoči-voči škandálom nás Zlý pokúša potískajúc nás k určitej „donatistickej“ vízii: dnu sú tí bezchybní, von s tým, kto pochybí! Máme falošné ponímania bojujúcej Cirkvi, v istom druhu ekleziologického puritántva. Kristova nevesta je a zostáva poľom, na ktorom rastú až do parúzie (Pánovho druhého príchodu) pšenica i kúkoľ. Ten, kto si neosvojil toto evanjeliové videnie reality, vystavuje sa nevýslovným a neužitočným trpkostiam.

V každom prípade verejné a medializované hriechy kléru spravili všetkých viac striehnucimi a menej ochotnými nadväzovať dôležité vzťahy, zvlášť v zmysle podelenia sa s vierou. Množia sa spoločné podujatia – permanentná formácia a iné -, ale účasť na nich je s menej ochotným srdcom. Je tu viac „komunity“, ale menej spoločenstva (komúnia, jednoty)! Otázka, ktorú si kladieme, keď sa stretneme s novým spolubratom, sa vynára potichu: „Koho to mám v skutočnosti pred sebou? Môžem mu dôverovať?“

Nejde o samotu: tá nie je problémom, ale istým aspektom tajomstva spoločenstva. Samota kresťana – toho, ktorý vstupujete do svojej izby a v skrytosti sa modlí k Otcovi – je požehnaním, skutočným zdrojom láskavého prijatia druhého. Skutočný problém spočíva v tom, že si už nenájdeme čas byť osamote. Bez samoty neexistuje nezištnej lásky a ostatní sa stávajú náhradou za prázdnotu. V tomto zmysle sa ako kňazi musíme vždy znovu učiť byť „evanjeliovo“ osamote, ako Ježiš v noci s Otcom.

Tu je drámou izolácia, čo je niečo iné ako osamelosť. Izolácia nielen a ani nie natoľko vonkajšia - sme vždy uprostred ľudí -, ako skôr tá týkajúca sa duše kňaza. Začnem od tej najhlbšej izolácie a potom sa dotknem tej jej formy, ktorá je väčšmi viditeľná.

Izolovaní vo vzťahu k milosti: podmývaní sekularizmom už viac neveríme a ani necítime, že sme obklopení nebeskými priateľmi – tým „oblakom svedkov” (porov. Hebr 12,1) –; zdá sa nám akoby sme zakúšali, že naše peripetie, naše súženia nikým nehýbu. Svet milosti sa nám stal kúsok po kúsku cudzím, svätci sa nám zdajú byť len „imaginárnymi priateľmi“ detí. Duch, ktorý prebýva v srdci – podstatne, a nie obrazne – to je niečo, čo sme možno nikdy nezakúsili pre rozptýlenosť a nedbalosť. Poznáme to, ale sa toho „nedotkneme“. Oddialenosť od sily milosti produkuje racionalizmy alebo sentimentalizmy. Nikdy nie vykúpené telo.

Izolovať sa vo vzťahu k dejinám: zdá sa, že všetko sa konzumuje tu a teraz, bez nádeje na prisľúbené dobrá a budúcu odmenu. Všetko sa začne a skončí s nami. Moja smrť nie je prechodom svedka, ale nespravodlivým prerušením. Čím viac sa cítime výnimočnými, mocnými, vysoko nadanými, tým viac sa nám srdce uzatvára voči nepretržitému zmyslu dejín Božieho ľudu, ku ktorému patríme.

Naše individualizované vedomie nám dáva nazdávať sa, že nič nebolo pred nami a nič po nás. Preto nás to stojí takú veľkú námahu starostlivo sa ujať a uchovať to dobré, čo začal náš predchodca: neraz prichádzame do farnosti a cítime sa ako tí, čo musia urobiť tabula rasa, ba sa i odlíšiť a ukázať rozdiel. Nie sme schopní pokračovať v pestovaní toho dobra, ktoré sme nepriviedli na svet my! Začíname od nuly, pretože necítime chuť v tom, čo znamená patriť ku komunitnej ceste spásy.

Izolovaní vo vzťahu druhým: izolovanosť voči milosti a dejinám je jednou z príčin neschopnosti nadviazať medzi nami významné vzťahy dôvery a evanjeliovej vzájomnosti. Ak som izolovaný, moje problémy sa zdajú byť unikátne a neprekonateľné: nikto mi nemôže porozumieť. Toto je jedna z obľúbených myšlienok otca lži. Pamätajme na slová Bernanosa: „Len po dlhom čase ho rozpoznávame, a ten smútok, ktorý ho ohlasuje, ktorý ho predchádza, aký je len sladký! Je to ten najhutnejší z elixírov démona, jeho ambrózia!“ (Denník vidieckeho farára). Myšlienka, ktorá sa kúsok po kúsku dostane do praxe a uzavrie nás do seba samých, nás vzďaľuje od druhých a stavia nás do pozície nadradenosti. Pretože nikto by nebol na takej výške, aká sa tu vyžaduje. Táto myšlienka sa v nás silou svojho opakovania napokon zahniezdi.

«Tomu, kto tají svoje previnenia, povodí sa zle, kto ich však vyzná a zanechá, dosiahne milosrdenstvo» (Prís 28,13). Démon nechce, aby si hovoril, aby si to vyrozprával, aby si sa podelil. A tak hľadaj dobrého duchovného otca, „mazaného“ starca, ktorý ťa môže sprevádzať. Nikdy sa neizoluj, nikdy! Hlboké pociťovanie spoločenstva sa nadobúda jedine vtedy, keď si osobne uvedomím to „my“, ktorým som, ktorým som bol a ktorým budem. V opačnom prípade sa ďalšie problémy dostavia ako kaskáda: z izolovanosti, z takej komunity, ktorá je bez vzájomnosti, sa rodí súťaženie a isto nie spolupráca. Vynára sa túžba po uznaniach a nie radosť zo zdieľanej svätosti. Vzťahy sa nadväzujú buď s cieľom prirovnať sa niekomu, alebo si chrániť chrbát.

Spomeňme si na izraelský ľud, keď po troch dňoch kráčania púšťou dorazil do Mary, ale nemohol piť vodu, pretože bola horká. Zoči-voči vzbure ľudu Mojžiš vzýval Pána a voda sa stala sladkou (porov. Ex 15,22-25). Svätý Bohu verný ľud nás pozná lepšie než ktokoľvek iný. Sú veľmi ohľaduplní a vedia sprevádzať a starať sa o svojich pastierov. Poznajú naše trpkosti a aj sa k Pánovi modlia za nás. Pripojme k ich modlitbám tie naše, a prosme Pána, aby premenil naše trpkosti na sladkú vodu pre svoj ľud.

Prosme si od Pána, aby nám dal schopnosť rozpoznať to, čo v nás vyvoláva trpkosť a takto sa nechať premeniť a byť ľuďmi zmierenými, ktorí zmierujú; tými, čo pokoj nadobudli a pokoj vytvárajú; ľuďmi plnými nádeje, ktorí vlievajú nádej. Boží ľud v nás očakáva duchovných učiteľov schopných ukazovať studne sladkej vody uprostred púšte.

Preložila: Slovenská redakcia VR

-
Aktualizované



( TK KBS, RV jb, zk, mh; ml ) 20200227037   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 354 x

[naspäť]







(c) TK KBS 2003 - 2020