TK KBS

Dnes je utorok 22. 09. 2020   Meniny má Móric       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  september  >>
poutstštpisone
 123456
78910111213
14151617181920
21222324252627
282930    

  COVID-19
COVID-19

  Top témy
Všetky
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Svätý Otec: Zasvätený život je schopnosť vidieť, čo v živote zaváži
P:3, 01. 02. 2020 19:25, ZAH



Vatikán 1. februára (RV) V nedeľu 2. februára, na Slávnosť obetovania Pána ľudovo nazývanú Hromnice, slávi Cirkev 24. svetový deň zasväteného života. Pápež František, ktorý je sám rehoľníkom, už v predvečer sviatku, v sobotu 1. februára, celebroval svätú omšu v Bazilike sv. Petra. Spolu s ním za dar svojho povolania spoločne ďakovali rehoľníci a rehoľníčky, zasvätené panny, členovia sekulárnych inštitútov i mnohých nových foriem zasväteného života.

Pri obrade požehnania sviec a vstupnej procesii sa zhasnutá bazilika rozžiarila niekoľko tisíc plamienkami prítomných. Na slávnosti vo Vatikánskej bazilike bolo prítomných aj 400 kontemplatívnych sestier z talianskych kláštorov, ktoré pri tejto príležitosti dostali od pápeža povolenie opustiť klauzúru.

V homílii pápež František vychádzal zo slov starca Simeona v Lukášovom evanjeliu «Moje oči uvideli tvoju spásu», ktorými každý zasvätený uzatvára deň pri večernej modlitbe. Ako vysvetlil, zasvätený život znamená túto schopnosť vidieť:

„Znamená vidieť to, čo v živote zaváži. Je prijatím Pánovho daru s otvoreným náručím, ako to urobil Simeon. Hľa, čo vidia oči zasvätených: Božiu milosť vliatu do ich rúk. Zasvätený človek je ten, ktorý každý deň na seba hľadí a hovorí: Všetko je dar, všetko je milosť.“ Po pripomenutí nástrah pochádzajúcich z pokušenia svetského zmýšľania pápež vyzval všetkých prítomných poďakovať sa Bohu za dar zasväteného života:

„Vyprosujme si nový pohľad, ktorý dokáže vidieť milosť, ktorý dokáže hľadať blížneho, ktorý vie dúfať. Takto aj naše oči uvidia spásu.“

V závere slávnosti sa Svätému Otcovi v mene všetkých poďakoval kardinál João Braz de Aviz, prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

- -

Homília Svätého Otca v plnom znení

«Moje oči uvideli tvoju spásu» (Lk 2,30). To sú slová Simeona, ktorého Evanjelium predstavuje ako jednoduchého človeka: «človek spravodlivý a nábožný» – hovorí text (v. 25). Zo všetkých ľudí, ktorí v ten deň boli v Chráme, jedine on videl v Ježišovi Spasiteľa. Čo videl? Dieťa: maličké, krehké a jednoduché dieťa. Videl v ňom však spásu, pretože Duch Svätý mu dal rozpoznať v tom krehkom novorodencovi «Pánovho Mesiáša» (v. 26). Berúc ho do náručia pochopil vo viere, že v ňom Boh priviedol k naplneniu svoje prísľuby. A tak on, Simeon, mohol ísť v pokoji: videl totiž milosť, ktorá má väčšiu hodnotu než život (porov. Ž 63,4).

Aj vy, drahí zasvätení bratia a sestry, ste jednoduchými mužmi a ženami, ktorí ste uvideli poklad, ktorý má väčšiu hodnotu než všetko vlastníctvo sveta. Preň ste zanechali vzácne veci, ako sú hmotné dobrá, ako je založenie si vlastnej rodiny. Prečo ste tak urobili? Pretože ste sa zamilovali do Ježiša, videli ste v ňom všetko a unesení jeho pohľadom ste zanechali všetko ostatné.

Zasvätený život je táto vízia. Znamená vidieť to, čo v živote zaváži. Je prijatím Pánovho daru s otvoreným náručím, ako to urobil Simeon. Hľa, čo vidia oči zasvätených: Božiu milosť vliatu do ich rúk. Zasvätený človek je ten, ktorý každý deň na seba hľadí a hovorí: „Všetko je dar, všetko je milosť“. Drahí bratia a sestry, nezaslúžili sme si rehoľný život, je to dar lásky, ktorý sme prijali.

Moje oči uvideli tvoju spásu. Sú to slová, ktoré opakujeme každý večer v kompletóriu. S nimi uzatvárame deň, hovoriac: „Pane, moja spása prichádza od teba, moje ruky nie sú prázdne, ale plné tvojej milosti“. Dokázať vidieť milosť je východiskovým bodom. Hľadieť vzad, pripomenúť si vlastný príbeh a vidieť v ňom verný dar Boha: nielen vo veľkých chvíľach života, ale aj v krehkostiach, v slabostiach, v biedach.

Pokušiteľ, diabol, nástojí práve na našich biedach, na našich prázdnych rukách: „Za celé tie roky si sa nezlepšil, neuskutočnil si to, čo si mohol, nenechali ťa robiť to, k čomu ťa ťahalo, nebol si vždy verný, nie si schopný...“ A tak ďalej, poznáme dobre tento príbeh, tieto slová, každý z nás. My vidíme, že to všetko je sčasti pravda a nasledujeme myšlienky a pocity, ktoré nás dezorientujú. A riskujeme, že stratíme kompas, ktorým je Božia nezištnosť.

Pretože Boh nás vždy miluje a darúva sa nám, aj v našich biedach. Myslím, že to bol Hieronym, ktorý odovzdal Bohu množstvo vecí, a Pán od neho žiadal ešte viac. On mu hovorí: „Ale Pane, dal som ti už všetko, čo ešte chýba?“ – „Tvoje hriechy, tvoje biedy, daj mi tvoje biedy.“ Keď naňho pevne upierame zrak, otvárame sa odpusteniu, ktoré nás obnovuje a jeho vernosť nás utvrdzuje. Dnes si môžeme položiť otázku: „Na koho smerujem svoj zrak: na Pána, alebo na seba?“ Ten, kto vie pred všetkým ostatným uvidieť Božiu milosť, odhalí protiliek na nedôveru a na svetský pohľad.

Pretože na rehoľný život dolieha toto pokušenie: mať svetský pohľad. Je to pohľad, ktorý viac nevidí Božiu milosť ako protagonistku života a vydáva sa hľadať nejakú náhradu: trochu úspechu, nejakú tú citovú útechu, robiť konečne to, čo chcem ja. Avšak zasvätený život, ak viac nekrúži okolo Božej milosti, zakuklí sa do vlastného ja. Stráca elán, spohodlnie, zatuchne.

A vieme, čo sa stane: domáhame sa vlastného priestoru a práv, nechávame sa unášať klebetami a zlomyseľnosťou, rozhorčujeme sa pre každú malú vec, ktorá nie je v poriadku a spievame litánie sťažností, ponosovaní (...): na bratov, na sestry, na komunitu, na Cirkev, na spoločnosť. Nevidíme už Pána, prítomného vo všetkých veciach, ale len svet s jeho dynamikami, a srdce sa stáva stuhnutým. Takto sa človek stáva zvykovým a pragmatikom, zatiaľ čo vo vnútri sa kopia smútok a nedôvera, ktoré sa zvrhnú do rezignácie. Hľa, k čomu vedie svetský pohľad. Sv. Terézia Veľká vravievala svojim sestrám: „Beda takej sestre, čo dokola hovorí: „Ako mi len ublížili, neprávom...“

Aby sme mali správny pohľad na život, vyprosujme si, aby sme dokázali vidieť Božiu milosť pre nás, tak ako Simeon. Evanjelium trikrát opakuje, že mal dôvernosť s Duchom Svätým, ktorý spočíval na ňom, inšpiroval ho, hýbal ním (porov. v 25-27). Mal dôvernosť s Duchom Svätým, s Božou láskou.

Zasvätený život, ak zostáva pevne v Božej láske, vidí krásu. Vidí, že chudoba nie je titanskou námahou, ale vyššou slobodou, ktorá nám darúva Boha a druhých ako skutočné bohatstvá. Vidí, že čistota nie je akási prísna sterilnosť, ale je to cesta ako milovať bez privlastnenia. Vidí, že poslušnosť nie je disciplína, ale víťazstvo nad našou anarchiou podľa Ježišovho štýlu.

V jednom oblasti postihnutej zemetrasením – keď hovoríme o chudobe a o komunitnom živote – bol zasiahnutý aj benediktínsky kláštor. A iný kláštor pozval sestry, aby sa presťahovali k nim a žili spoločne u nich. Chvíľu tam pobudli, ale neboli šťastné, mysleli na miesto, ktoré zanechali a na tamojších ľudí. A nakoniec sa rozhodli vrátiť sa a vytvoriť si kláštor z dvoch maringotiek. Namiesto pohodlia vo veľkom kláštore boli natlačené všetky spolu, ale šťastné v tej chudobe. Toto sa udialo v poslednom roku. Je to niečo pekné!

Moje oči uvideli tvoju spásu. Simeon vidí Ježiša maličkého, pokorného, ktorý prišiel slúžiť, a nie aby bol obsluhovaný, a sám seba definuje ako sluhu. Veď hovorí: «Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji» (v. 29). Ten, kto udržiava svoj pohľad na Ježišovi, učí sa žiť pre to, aby slúžil. Nečaká, že začnú tí druhí, ale začne hľadať blížneho, tak ako Simeon hľadal Ježiša v Chráme. V zasvätenom živote, kde sa nachádza blížny? Toto je otázka: kde je ten blížny? Predovšetkým vo vlastnej komunite.

Musíme si vyprosovať milosť vedieť hľadať Ježiša v bratoch a sestrách, ktorých sme dostali. Práve tam sa začína uplatňovať láska k blížnemu: na mieste, kde žiješ, prijímajúc bratov a sestry s ich chudobou, tak ako Simeon prijal Ježiša jednoduchého a chudobného. Dnes mnohí vidia v druhých jedine prekážky a komplikácie. Je treba pohľady, ktoré by hľadali blížneho, ktoré by sa priblížili k tomu, kto je vzdialený.

Rehoľníci a rehoľníčky, muži a ženy, ktorí žijú, aby napodobňovali Ježiša, sú povolaní vnášať do sveta jeho vlastný pohľad, pohľad súcitu, pohľad, ktorý sa vydáva hľadať tých vzdialených; ktorý neodsudzuje, ale povzbudzuje, oslobodzuje, utešuje. Ten pohľad spolucítenia. To je ten evanjeliový refrén, tak často vyslovený o Ježišovi: „A on sa nad ním zľutoval“, „mal s ním súcit“. To je to Ježišovo zníženie sa ku každému z nás.

Moje oči uvideli tvoju spásu. Simeonove oči uvideli spásu, pretože ju očakávali (porov. v. 25). Boli to oči, ktoré čakali, dúfali. Hľadali svetlo a videli svetlo národov (porov. v. 32). Boli to oči staré, avšak zapálené nádejou. Pohľad zasvätených nemôže byť iným, než pohľadom nádeje.

Vedieť dúfať. Hľadiac navôkol je ľahké stratiť nádej: sú tu veci, ktoré nefungujú, úbytok povolaní... Dolieha ešte pokušenie svetského pohľadu, ktorý anuluje nádej. Hľadíme však na Evanjelium a vidíme Simeona a Annu: boli starí, sami, a predsa nestratili nádej, pretože boli v kontakte s Pánom. Anna «neodchádzala z chrámu, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami» (v. 37). Tu je to tajomstvo: nevzďaľovať sa od Pána, zdroja nádeje. Staneme sa slepými, ak na Pána nehľadíme každý deň, ak ho neadorujeme. Adorovať Pána.

Drahí bratia a sestry, vzdávajme Bohu vďaku za dar zasväteného života a vyprosujme si nový pohľad, ktorý dokáže vidieť milosť, ktorý dokáže hľadať blížneho, ktorý vie dúfať. Takto aj naše oči uvidia spásu.

Preložila: Slovenská redakcia VR



( TK KBS, RV zk, jb; ml ) 20200201017   |   Upozorniť na chybu v správe |



[naspäť]







(c) TK KBS 2003 - 2020