TK KBS

Dnes je utorok 26. 05. 2020   Meniny má Dušan       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  máj  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

  Top témy
Všetky
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Vianočný príhovor pápeža Rímskej kúrii: Cieľ reformy je evanjelizácia
P:3, 21. 12. 2019 20:57, ZAH



Vatikán 21. decembra (RV) Na tradičnom predvianočnom stretnutí s Rímskej kúriou v sobotu 21. decembra dopoludnia hovoril pápež František o transformácii vo vatikánskych inštitúciách, pričom opätovne zdôraznil, že cieľom je evanjelizačná úloha Cirkvi. Zvlášť sa zameral na štyri dikastériá: pre náuku viery, pre evanjelizáciu národov, pre komunikáciu a pre integrálny ľudský rozvoj.

Na stretnutí v Klementínskej sále boli prítomní aj viacerí Slováci, medzi nimi kardinál Jozef Tomko a arcibiskup Cyril Vasiľ SJ. Svätý Otec sa hneď v úvode príhovoru poďakoval kardinálovi Angelovi Sodanovi za jeho úvodné slová v mene kardinálskeho zboru.

Doterajšiemu dekanovi kardinálskeho kolégia sa Svätý Otec zároveň poďakoval i za jeho dlhoročnú službu na tomto poste, ktorý zastával od roku 2005. Dnes pápež František prijal zrieknutie sa úradu dekana zo strany kardinála Sodana z dôvodu veku, pričom ďalej bude mať titul emeritného dekana. V dnes zverejnenom motu proprio upravil Svätý Otec pravidlá pre voľbu dekana kardinálskeho zboru, ktorého si bude odteraz kardinálsky zbor voliť na päť rokov, s možnosťou znovuzvolenia.

V úvodnej časti svojho príhovoru Svätý Otec v súvislosti s témou transformačných zmien v rámci Rímskej kúrie citoval myšlienku nedávno svätorečeného kardinála Johna Henryho Newmana z diela Vývoj kresťanskej náuky (Essay on the Development of Christian Doctrine): „Žiť tu na zemi znamená meniť sa, a dokonalosť je výsledkom mnohých premien“. Newman však zaiste nehovorí o úsilí o zmenu čisto len kvôli zmene, pretože „v perspektíve veriaceho v strede všetkého je stabilita Boha“.

Pápež František pri týchto slovách odkázal na slová jednej Newmanovej modlitby: „Nie je nič stabilné okrem teba, môj Bože. Ty si stred a život všetkých tých, čo sa menia, ktorí dôverujú v teba ako svojho Otca, ktorí hľadia na teba a sú šťastní, že sú v tvojich rukách. Ja viem, môj Bože, že sa musím meniť, ak chcem vidieť tvoju tvár.“

„Pre Newmana zmena bola konverziou, čiže vnútornou premenou. Kresťanský život je v skutočnosti putovaním, je to púť,“ pokračoval pápež František.

„Často sa stáva, že zmena sa obmedzí na oblečenie si nových šiat, ale ďalej v skutočnosti zostane všetko tak, ako predtým. Pripomínam to tajuplné vyjadrenie, ktoré čítame v slávnom talianskom románe: „Ak chceme, aby všetko zostalo tak ako je, treba pomeniť všetko“ (Giuseppe Tomasi di Lampedusa: Gattopardo).

„Je žiadúce doceniť históriu, aby sa budovala taká budúcnosť, ktorá bude mať solídne základy, bude mať korene, aby mohla byť plodná. Odvolávať sa na pamäť, to neznamená upätosť na sebazáchovu, ale dovolávať sa života a vitality procesu sústavného vývoja. Pamäť nie je statická, je dynamická. Vo svojej prirodzenosti naznačuje pohyb.“

„Prvou a najdôležitejšou úlohou Cirkvi je evanjelizácia,“ zdôraznil ďalej pápež František s odkazom na sv. Pavla VI. a jeho exhortáciu Evangelii nuntiandi. „V skutočnosti zámerom súčasnej reformy je, aby sa „zvyklosti, štýly, rozvrhy, spôsob reči a každá cirkevná štruktúra stali adekvátnym kanálom pre evanjelizáciu terajšieho sveta, skôr než pre sebazachovávanie.“

Práve z inšpirácie magistériom Petrových nástupcov od Druhého vatikánskeho koncilu až po dnešok vychádza myšlienka prípravy novej apoštolskej konštitúcie o reforme Rímskej kúrie s názvom Praedicate evangelium. „Je to misionársky postoj,“ vysvetlil pápež František.

Po týchto úvodných úvahách Svätý Otec prešiel ku konkrétnej situácii niekoľkých úsekov Rímskej kúrie. Poukázal na skutočnosť, že u viacerých dikastérií sa spomenutý evanjelizačný postoj  odráža už v názve: Kongregácia pre náuku viery, Kongregácia pre evanjelizáciu národov, ale i Komunikačné dikastérium a Dikastérium pre integrálny ľudský rozvoj.

„Keď boli zriadené prvé dve vyššie spomenuté kongregácie, bola to doba, keď bolo jednoduchšie rozlíšiť medzi dvomi dostatočne zadefinovanými okruhmi: kresťanský svet na jednej strane a svet, ktorý treba ešte evanjelizovať, na strane druhej. Teraz už takáto situácia nie je. Národy, ktoré ešte nedostali ohlasovanie evanjelia, vôbec nežijú iba na kontinentoch mimo západu, ale obývajú miesta všade, najmä v obrovských mestských koncentráciách, ktoré si aj samy osebe vyžadujú osobitnú pastoračnú starostlivosť. Vo veľkých mestách potrebujeme ďalšie „mapy“, ďalšie paradigmy, ktoré nám pomôžu nanovo nastaviť naše spôsoby myslenia a naše postoje: Bratia a sestry, už viac nie sme v kresťanskom prostredí!

Dnes už nie sme viac jedinými, ktorí vytvárajú kultúru, ani tými prvými, ani tými najviac počúvanými. Preto potrebujeme zmenu pastoračnej mentality, čo ale neznamená prejsť na nejakú relativistickú pastoráciu. Nie sme už v režime kresťanského sveta, pretože viera – najmä v Európe, ale aj vo veľkej časti Západu – už netvorí samozrejmý predpoklad spoločného života, naopak, často je až potieraná, vysmievaná, odsúvaná bokom a zosmiešňovaná. Zdôraznil to Benedikt XVI., keď pri vyhlásení Roka viery (2012) napísal:

«Zatiaľ čo v minulosti bolo možné považovať kultúrny kontext za jednoliaty a naďalej odkazujúci na obsahy viery a ňou inšpirované hodnoty, dnes sa vo veľkých oblastiach spoločnosti zdá, že z dôvodu hlbokej krízy viery, ktorá postihla mnohých ľudí, to už tak nie je» (Apoštolský list motu proprio Porta fidei, 2)

A preto bola v roku 2010 zriadená Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie, aby «podporovala obnovenú evanjelizáciu v krajinách, kde už zaznelo prvé ohlasovanie viery a sú tam prítomné cirkvi so starobylými počiatkami, ale zakusuje sa tam napredujúca sekularizácia spoločnosti a istý druh „zatemnenia zmyslu pre Boha“, čo vytvára výzvu ako nájsť adekvátne prostriedky na opätovné predloženie trvalej pravdy Kristovho evanjelia» (Benedikt XVI. Homília 28. júna 2010, porov. motu proprio Ubicumque et semper, 17. okt. 2010).

Ďalej Svätý Otec venoval niekoľko myšlienok poslaniu Dikastéria pre komunikáciu, ktoré vzniklo spojením deviatich subjektov, ktoré sa predtým zaoberali rôznymi spôsobmi komunikácie a rôznymi úlohami: Pápežská rada pre spoločenské komunikačné prostriedky, Tlačové stredisko Svätej stolice, Vatikánska typografia, Vatikánske knižné vydavateľstvo LEV, denník L´Osservatore Romano, Vatikánsky rozhlas, Vatikánske televízne centrum CTV a Vatikánska internetová služba.

„Nová kultúra, poznačená faktormi konvergencie a multimediálnosti, potrebuje adekvátnu odpoveď zo strany Apoštolskej stolice v oblasti komunikácie. Dnes vzhľadom na rozmanité služby prevláda multimediálna forma, a toto označuje aj spôsob ako ich koncipovať, premýšľať o nich a aktualizovať ich. Všetko toto zahŕňa kultúrnu zmenu spolu s inštitucionálnymi a personálnymi zmenami, aby sa prešlo od práce v oddeleniach uzavretých do seba – čo v najlepších prípadoch malo nejakú koordináciu – k práci vnútorne prepojenej, synergickej.    

Dikastérium pre integrálny ľudský rozvoj do seba zahrnulo štyri predchádzajúce pápežské rady pre oblasti: spravodlivosť a pokoj, Cor unum (charita), pastorácia migrantov a pastorácia zdravotníkov.
 „Cirkev je teda povolaná pripomínať všetkým, že nejde len o otázky sociálne alebo vysťahovalecké, ale o ľudské osoby, o bratov a sestry, ktorí sú dnes symbolom všetkých vyradených z globalizovanej spoločnosti. Je povolaná svedčiť, že pre Boha nie je nikto „cudzincom“ alebo „vylúčeným“. Je povolaná prebúdzať svedomia uspané v ľahostajnosti zoči-voči realite Stredozemného mora, ktoré sa pre mnohých, príliš mnohých, stalo cintorínom.“

„Drahí bratia a sestry, ide teda o veľké výzvy a nevyhnutné vyvažovania, mnohokrát neľahké na uskutočnenie, a to z jednoduchého dôvodu, že v napätí medzi slávnou minulosťou a kreatívnou a hýbajúcou sa budúcnosťou je prítomnosť, v ktorej sú ľudia, čo nevyhnutne potrebujú čas na dozretie; sú tu historické okolnosti, ktoré sa musia zvládať v dennom slede, pretože počas reformy sa svet a udalosti nezastavujú; sú tu právne a inštitucionálne otázky, ktoré je potrebné riešiť postupne, bez kúzelníckych formuliek alebo skratiek.

Je tu nakoniec aj dimenzia času a aj ľudská chybovosť, s ktorými nie je možné, a ani správne nepočítať, pretože sú súčasťou každého osobného príbehu. Nebrať ich do úvahy znamená robiť veci odtrhnuto od ľudských dejín. S týmto zložitým historickým procesom je stále spojené pokušenie utiekať sa do minulosti (aj pri používaní nových formulácií), pretože je viac uisťujúca, známa a iste aj menej konfliktná. Aj toto je však súčasťou procesu a rizika spustiť významné zmeny.

Tu je potrené varovať pred pokušením zaujímať postoj strnulosti (rigídnosti). Strnulosť, ktorá vzniká zo strachu zo zmeny a nakoniec končí hádzaním polien a prekážok na pôdu spoločného dobra, čím sa z neho stane mínové pole neporozumenia a nenávisti.

Vždy pamätajme, že za každou strnulosťou je určitá nevyváženosť. Strnulosť a nevyváženosť sa udržiavajú navzájom v začarovanom kruhu A dnes sa toto pokušenie k strnulosti stalo veľmi aktuálnym.“

Drahí bratia a sestry, Rímska kúria nie je statickým telesom odtrhnutým od reality – i keď toto riziko tu vždy je –, ale treba ju chápať a prežívať v každom dni na ceste mužov a žien, v logike zmeny doby. Rímska kúria nie je ani palácom či skriňou plnou šiat, ktoré by sme si obliekli na zdôvodnenie nejakej zmeny. Rímska kúria je živý orgán, a je takým tým väčšmi, čím viac žije celostné Evanjelium.

Kardinál Martini v poslednom rozhovore niekoľko dní pred svojou smrťou povedal slová, ktoré nás musia viesť k premýšľaniu: «Cirkev zostala pozadu o dvesto rokov. Ako to, že sa z toho neotrasie? Máme strach? Strach namiesto odvahy? Každopádne viera je základom Cirkvi. Viera, dôvera, odvaha... Iba láska zvíťazí nad únavou».

Vianoce sú sviatkom Božej lásky k nám. Božej lásky, ktorá inšpiruje, usmerňuje a koriguje zmenu a premáha ľudský strach zanechať „bezpečie“ a opätovne vstúpiť do „tajomstva“. Požehnané Vianoce všetkým!“   

Po týchto slovách pápež František každému z členov Rímskej kúrie zablahoželal aj osobne stiskom ruky. Ako darček pod stromček venoval každému dve knihy. Prvou je jeho knižný rozhovor s názvom Bez neho nemôžeme nič urobiť (Senza di lui non possiamo fare nulla), vydaný pri príležitosti mimoriadneho misionárskeho mesiaca. Druhým darčekom bola kniha duchovných cvičení pre kňazov od mladého talianskeho kňaza Luigiho Mariu Epicoca s názvom Niekto, na koho treba hľadieť (Qualcuno a cui guardare).

Svätý Otec v ten istý deň v sobotu 21. decembra prijal na poludnie na osobitnej audiencii v Aule Pavla VI. niekoľko tisíc vatikánskych zamestnancov s ich rodinami.

Zdroj: Vatikánsky rozhlas SK / Miroslava Holubíková, Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán



( TK KBS, RV mh, jb; ml ) 20191221009   |   Upozorniť na chybu v správe |



[naspäť]







(c) TK KBS 2003 - 2020