TK KBS

Dnes je utorok 10. 12. 2019   Meniny má Radúz       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  december  >>
poutstštpisone
       1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031     

  Top témy
Všetky
Pápež - Thajsko a Japonsko

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Druhý deň cesty v Japonsku Svätý Otec zavítal do Nagasaki a Hirošimy
P:3, 25. 11. 2019 08:17, ZAH



Japonsko 25. novembra (RV) V nedeľu 24. novembra boli cieľom Svätého Otca Františka Nagasaki a Hirošima. Pri pamätníku obetí atómovej bomby v Nagasaki ráno predniesol posolstvo proti zbrojeniu a jadrovým zbraniam. Na návrší nad mestom, kde bolo v roku 1597 ukrižovaných 26 mučeníkov, sa na poludnie modlil za náboženskú slobodu.




V nedeľu popoludní pápež František celebroval svätú omšu zo Slávnosti Krista Kráľa na baseballovom štadióne v Nagasaki s 35-tisícovou účasťou. Večer sa presunul do Hirošimy na medzináboženské stretnutie za mier s pietnou spomienkou a svedectvami obetí. Tu predniesol ďalšiu dôraznú výzvu proti nukleárnym zbraniam, tentoraz pripomenul nemorálnosť nielen ich použitia, ale aj samotného vlastnenia.

Nagasaki – kolíska kresťanstva v Japonsku

Štyristotisícové Nagasaki ležiace na ostrove Kjúšu je jedným z najdôležitejších prístavov Japonska. Dá sa povedať, že ide o kolísku kresťanstva v krajine. Sem spolu s obchodníkmi zo Západu prichádzali i prví misionári zo Španielska a Portugalska. Kresťanstvo sa v počiatkoch veľmi ujímalo. V 16. storočí kresťanská kultúra v Nagasaki prekvitala a bolo tu vystavaných mnoho kostolov.

Mesto nazývali aj „Malým Rímom“. Obrátení japonskí feudáli v roku 1585 vyslali do Ríma delegáciu štyroch mladíkov na diplomatickú misiu za pápežom. Je zaznamenané, že počas ich cesty boli na príhovor Panny Márie (Madonna dell´Orto) zázračne zachránení počas náhlej búrky na mori. V roku 1587 však mocnár Toyotomi obávajúc sa vzrastajúceho kresťanstva vydal edikt, ktorým vyhnal misionárov a začalo sa kruté prenasledovanie kresťanov. Mnoho veriacich bolo v oblasti Nagasaki umučených. V roku 1637 prišlo dokonca o život spolu 37 tisíc katolíckych roľníkov pri vzbure Shimabara.

V roku 1630 sa začala politika národnej izolácie Sakuko, počas ktorej Japonci nemohli opustiť krajinu a zastavené boli všetky obchody so zahraničím, s výnimkou prístavného ostrova Nagasaki nazývaného Dejima. Izolácia sa skončila zásahom USA v roku 1854, tzv. Dohodou z Kanagawy. Vôbec prvý kresťanský kostol Japonska – Oura, ktorý bol postavený v roku 1864 na pamiatku 26 japonských mučeníkov zo 16. storočia, sa tiež nachádza v Nagasaki.

Čierny dátum 9. augusta 1945

Nagasaki sa dostalo do novodobých dejín ako terč atómového útoku z 9. augusta 1945. Pri explózii druhej bomby zhodenej z amerického lietadla prišlo o život 40 tisíc ľudí priamo na mieste a mnoho ďalších zomrelo na následky ožiarenia. Tretina mesta bola zrovnaná so zemou. Zničená bola aj dovtedy najväčšia katolícka katedrála Urakami, známa aj pod menom Mariánska katedrála či Katedrála Nepoškvrneného počatia. V jej troskách sa našla socha Panny Márie - drevená busta Immaculaty, ktorá zázračne prežila horúčavu výbuchu atómovej bomby. Katedrále ju daroval sv. Maximilián Kolbe v roku 1930 počas svojej misie v Krajine vychádzajúceho slnka.

Socha Panny Márie so stopami začadenia bola pri slávení svätej omše pápeža Františka na baseballovom štadióne v Nagasaki vystavená v blízkosti oltára. Symbolom utrpenia i nádeje je aj kríž zo zničenej nagasakskej katedrály, ktorý sa rovnako zachoval po atómovom útoku. Do katedrály, ktorá bola znovu postavená v roku 1959, sa len tento rok vrátil  z USA, kam ho po vojne s povolením odniesol istý námorník.

V Parku pokoja pápež vyzval k jadrovému odzbrojeniu

Svätý Otec začal svoju návštevu Nagasaki v Parku pokoja, pri pamätníku Atomic Bomb Hypocenter na mieste zhodenia bomby. Postavený bol v roku 1955 a jeho mramorová tabuľa nesie mená obetí. V parku s 500 stromami čerešní sa nachádzajú aj ruiny katedrály Urakami, ktorá bola kedysi najväčšou katedrálou vo východnej Ázii, no po bombardovaní bola kompletne zničená.

Symbolom parku je 10-metrová socha „Modlitby za pokoj“, znázorňujúca sediaceho muža s očami privretými v modlitbovom sústredení a s rukou smerujúcou k nebu. Socha spája umelecké, myšlienkové a náboženské prvky Východu i Západu.

Svätého Otca v Parku pokoja privítali guvernér a primátor Nagasaki. Veniec bielych kvetov, ktorý pápež umiestnil pred pomníkom, mu priniesli niektoré z obetí zhodenia atómovej bomby. Svätý Otec tu symbolicky zapálil sviecu a predniesol svoj apel za jadrové odzbrojenie. V príhovore okrem iného povedal:

„Tu, v tomto meste, ktoré bolo svedkom katastrofických humanitárnych a environmentálnych dôsledkov jadrového útoku, nikdy nebude dostatok nášho úsilia zdvihnúť hlas proti pretekom v zbrojení. Tieto preteky plytvajú vzácnymi zdrojmi, ktoré by mohli byť využité omnoho lepšie v prospech integrálneho rozvoja národov a ochrany prírodného prostredia. V dnešnom svete, kde milióny detí a rodín žijú v neľudských podmienkach, sú premrhané peniaze a majetky nahonobené prostredníctvom výroby, vývoja, údržby a predaja stále ničivejších zbraní, do neba volajúcou bezočivosťou.

Mierový svet bez jadrových zbraní je túžbou miliónov mužov a žien na celom svete. Aby sme tento ideál pretavili do reality, je nevyhnutná angažovanosť všetkých: jednotlivcov, náboženských komunít a občianskej spoločnosti, krajín, ktoré vlastnia jadrové zbrane i tých, ktoré ich nevlastnia, vojenského i súkromného sektora, aj medzinárodných organizácií. Naša odpoveď hrozbe jadrových zbraní musí byť jednotná a zosúladená, založená na zanietenom a neustálom úsilí budovať vzájomnú dôveru, ktorá skoncuje s dynamikou nedôvery, ktorá v súčasnosti prevláda.“

Pápežov apel za náboženskú slobodu vo svete pri pamätníku mučeníkov

Pápež František si ďalej v Nagasaki uctil pamiatku japonských mučeníkov na vŕšku Nišizaka. Tu boli 5. februára 1597 zabití pre vieru jezuita sv. Pavol Miki a 25 spoločníkov, umučení ukrižovaním. Ich pamätník má podobu múru z červených tehál, na ktorom sú vo forme kríža z bronzu zobrazené postavy mučeníkov.

Svätý Otec tu zapálil sviecu, ktorú mu podal potomok prenasledovaných kresťanov. V tichu sa pomodlil a uctil si relikvie mučeníkov. V príhovore, ktorý na tomto mieste predniesol, pripomenul aj novodobých mučeníkov a apeloval na celosvetové rešpektovanie náboženskej slobody. Vyjadril sa týmito slovami:  

„Na tomto mieste sa spájame aj s kresťanmi, ktorí dnes v mnohých častiach sveta trpia a zažívajú mučeníctvo kvôli viere. Mučeníci 21. storočia, ktorí nás vyzývajú prostredníctvom ich svedectva, aby sme s odvahou nastúpili na cestu blahoslavenstiev. Modlíme sa za nich a spolu s nimi, a pozdvihujeme hlas, aby bola náboženská sloboda zaručená všetkým a v každom kúte planéty; a dvíhame hlas aj proti akejkoľvek manipulácii s náboženstvami, konanej politikami integralizmu a rozdelenia, systémami bezohľadného zisku i tendenciami nenávistných ideológií, ktoré manipulujú činy a osudy ľudí.“

- -

PLNÉ ZNENIE posolstva pápeža Františka na tému jadrových zbraní, ktoré predniesol v nedeľu 24. novembra pri pamätníku obetí v Parku mieru v Nagasaki na mieste výbuchu atómovej bomby z 9. augusta 1945 - Atomic Bomb Hypocenter.

„Drahí bratia a sestry,

na tomto mieste si do hĺbky uvedomujeme bolesť a hrôzu, ktoré sme my, ľudské bytosti, schopné spôsobiť jeden druhému. Poškodený kríž a socha Panny Márie, ktoré sa nedávno našli v katedrále v Nagasaki, nám pripomínajú nevýslovnú hrôzu, ktorú na vlastnej koži zakúsili obete bombardovania a ich rodiny.

Jednou z najhlbších túžob ľudského srdca je túžba po bezpečí, mieri a stabilite. Vlastnenie jadrových a iných zbraní hromadného ničenia nie je najlepšou odpoveďou na túto túžbu. Práve naopak, zdá sa, že ju skôr marí. Náš svet je poznamenaný zvrátenou dvojkoľajnosťou, ktorá sa pokúša brániť a zaisťovať stabilitu a pokoj prostredníctvom falošného pocitu bezpečia živeného mentalitou strachu a nedôvery, ktorej ovocím sú otrávené medziľudské vzťahy a prekážky kladené akejkoľvek forme dialógu.

Mier a medzinárodná stabilita sú nezlučiteľné so snahou stavať na strachu zo vzájomného ničenia alebo na hrozbe úplného vyhladenia. Dajú sa dosiahnuť len s pomocou globálnej etiky solidarity a spolupráce v službe budúcnosti formovanej na základe vzájomnej závislosti a zdieľanej zodpovednosti v celej ľudskej rodine dneška i zajtrajška.

Tu, v tomto meste, ktoré bolo svedkom katastrofických humanitárnych a environmentálnych dôsledkov jadrového útoku, nikdy nebude dostatok nášho úsilia zdvihnúť hlas proti pretekom v zbrojení. Tieto preteky plytvajú vzácnymi zdrojmi, ktoré by mohli byť využité omnoho lepšie v prospech integrálneho rozvoja národov a ochrany prírodného prostredia. V dnešnom svete, kde milióny detí a rodín žijú v neľudských podmienkach, sú premrhané peniaze a majetky nahonobené prostredníctvom výroby, vývoja, údržby a predaja stále ničivejších zbraní, do neba volajúcou bezočivosťou.

Mierový svet bez jadrových zbraní je túžbou miliónov mužov a žien na celom svete. Aby sme tento ideál pretavili do reality, je nevyhnutná angažovanosť všetkých: jednotlivcov, náboženských komunít a občianskej spoločnosti, krajín, ktoré vlastnia jadrové zbrane i tých, ktoré ich nevlastnia, vojenského i súkromného sektora, aj medzinárodných organizácií. Naša odpoveď hrozbe jadrových zbraní musí byť jednotná a zosúladená, založená na zanietenom a neustálom úsilí budovať vzájomnú dôveru, ktorá skoncuje s dynamikou nedôvery, ktorá v súčasnosti prevláda. Svätý Ján XXIII. v roku 1963 vo svojej encyklike Pacem in terris okrem apelu zakázať jadrové zbrane píše, že autentický a trvalý medzinárodný mier nemôže spočívať na rovnováhe vojenskej sily, ale  na vzájomnej dôvere (porov. 61).

Je potrebné zlomiť dynamiku nedôvery, ktorá v sebe nesie hrozbu rozpadu medzinárodného rámca kontroly zbrojenia. Sme svedkami erózie multilateralizmu, ktorá je omnoho vážnejšia vo svetle rozvoja nových foriem vojenských technológií. Takýto prístup sa zdá byť veľmi nekoherentný vzhľadom na súčasný kontext vzájomných prepojení. Ide o situáciu, ktorá si naliehavo vyžaduje pozornosť všetkých lídrov a aj ich zaangažovanie.

Katolícka cirkev sa pevne angažuje v oblasti podpory mieru medzi ľuďmi a medzi národmi. Je to povinnosť, ku ktorej sa Cirkev cíti zaviazaná pred Bohom a pred každým mužom a ženou v našom svete. Nikdy sa nesmieme unaviť v snahe o podporu principiálnych medzinárodných právnych nástrojov za účelom jadrového odzbrojenia a zamedzenia šíreniu týchto zbraní, vrátane Dohody o zákaze jadrových zbraní. V júli tento rok japonskí biskupi vydali výzvu na odstránenie jadrových zbraní a každý rok v auguste Cirkev v Japonsku organizuje desaťdňové modlitbové stretnutie za mier. Nech sa modlitba, neúnavná práca na podpore dodržiavania dohôd a trvanie na dialógu stanú tými najmocnejšími “zbraňami”, do ktorých vkladáme našu dôveru a inšpiráciu nášho úsilia budovať spravodlivý a solidárny svet, ktorý dokáže ponúknuť autentickú záruku mieru.

Som presvedčený, že svet bez jadrových zbraní je možný a potrebný. Žiadam politických predstaviteľov, aby nezabúdali, že tieto zbrane nás nedokážu ochrániť pred súčasnými hrozbami pre národnú a medzinárodnú bezpečnosť. Mali by sme mať na zreteli katastrofický dopad ich používania, najmä z humanitárneho a environmentálneho uhla pohľadu a nemali by sme prispievať k atmosfére strachu, nedôvery a nepriateľstva, ktorú rozdúchavajú nukleárne doktríny. Súčasný stav našej planéty si vyžaduje serióznu úvahu nad tým, ako sa jej zdroje môžu využívať s ohľadom na zložité a obtiažne uplatňovanie agendy udržateľného rozvoja do roku 2030, aby sa dosiahli ciele integrálneho ľudského rozvoja. Hovoril o tom už Svätý Pavol VI. v roku 1964, keď navrhoval založenie Globálneho fondu, ktorý by pomáhal tým najchudobnejším a bol financovaný z časti peňazí určených na vojenské výdavky (porov. Vyhlásenie pre novinárov, 4. december 1964; Populorum progressio, 51).

Toto všetko si vyžaduje vytvorenie nástrojov, ktoré by zabezpečili dôveru a vzájomný rozvoj, a lídrov, ktorí sú schopní vysporiadať sa s okolnosťami. Je to úloha, ktorý sa týka každého z nás, a predstavuje výzvu pre nás všetkých. Nikto nemôže byť ľahostajný zoči-voči bolesti miliónov mužov a žien, ktorých utrpenie je skúškou pre naše svedomie. Nikto nesmie zostať hluchý k prosbám našich bratov a sestier v núdzi. Nikto si nesmie zakrývať oči pred ruinami, ktoré sú dôsledkom kultúry neschopnej dialógu.

Žiadam vás, aby ste sa každý deň spojili v modlitbe za obrátenie sŕdc a za víťazstvo kultúry života, zmierenia a bratstva. Bratstva, ktoré dokáže uznať a rešpektovať odlišnosti na ceste k spoločnému cieľu.

Viem, že niektorí z vás tu prítomných nie sú katolíci, ale som si istý, že každý z nás si môže vziať za svoju modlitbu za pokoj, ktorej vznik je pripisovaný svätému Františkovi z Assisi:

„Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť; odpustenie, kde sa množia urážky; vieru tým, čo pochybujú, nádej tým, čo si zúfajú, svetlo tým, čo tápu vo tmách; radosť tým, čo smútia.“

Na tomto pamätnom mieste, ktoré nás dojíma a nemôže nás nechať ľahostajnými, je ešte dôležitejšie obracať sa na Boha s dôverou a prosiť ho, aby nás naučil byť účinnými nástrojmi pokoja a aby sme s jeho pomocou už nikdy neopakovali chyby minulosti.

Nech vás a vaše rodiny, aj celý váš národ, sprevádza požehnanie blahobytu a spoločenskej harmónie!“

Preložila: Dana Jacečková / Slovenská redakcia VR

- -

Pápež František sa potom s prítomnými pomodlil poludňajšiu modlitbu Anjel Pána. Tento bod nedeľného programu sprevádzalo daždivé počasie, pred ktorým sa prítomní chránili pršiplášťami.

Pri pamätníku v Nagasaki sa nachádza Národná svätyňa mučeníkov Japonska s Múzeom mučeníkov. V roku 1981 sa na tomto mieste modlil aj sv. Ján Pavol II.

- -

PLNÉ ZNENIE príhovoru pápeža Františka pri Pamätníku mieru v Hirošime, na mieste explózie atómovej bomby zo 6. augusta 1945 príhovor, ktorý prinášame v plnom znení.

«Kvôli svojim bratom a priateľom budem hovoriť: „Pokoj s tebou!“» (Ž 122,8).

Bože milosrdenstva a Pán dejín, k tebe dvíhame svoj zrak z tohto miesta, križovatky smrti a života, porážky a znovuzrodenia, utrpenia a piety.

Po mnohých mužoch a ženách, ich snoch a nádejach, uprostred blýskania sa a ohňa, tu nezostalo viac než tieň a ticho. Stačil iba okamih a všetko pohltila čierna diera deštrukcie a smrti. Z toho priepastného ticha ešte aj dnes možno počuť silné výkriky tých, ktorí už nie sú medzi nami. Pochádzali z rôznych miest, mali rôzne mená, niektorí z nich hovorili odlišnými jazykmi. Všetkých ich zjednotil spoločný osud, v tej hroznej hodine, ktorá navždy poznačila nielen dejiny tejto krajiny, ale aj tvár ľudstva.

Pripomínam si tu všetky obete a skláňam sa pred silou a dôstojnosťou tých, ktorí po tom ako v tých prvých chvíľach zostali nažive, dlhé roky niesli na vlastnom tele ostro doliehajúce utrpenie a vo svojich mysliach zárodky smrti, ktoré ich ustavične oberali o životnú energiu.

Cítil som povinnosť prísť na toto miesto ako pútnik pokoja, aby som zotrval v modlitbe pamätajúc na nevinné obete toľkého násilia, nesúc v srdci aj prosby a túžby mužov a žien našej doby, zvlášť mladých ľudí, ktorí túžia po mieri, pracujú preň a obetujú sa zaň. Prišiel som sem na toto miesto plné pamäte i nádeje na budúcnosť, prinášajúc so sebou výkrik chudobných, ktorí sú stále tými najbezbrannejšími obeťami nenávisti a konfliktov.

Túžim v pokore sa stať hlasom tých, ktorí sú bez hlasu a ktorí s nepokojom a úzkosťou sledujú rastúce napätia, ktoré sa tiahnu našou dobou, neakceptovateľné nerovnosti a nespravodlivosti, ktoré ohrozujú ľudské spolunažívanie, závažnú neschopnosť postarať sa o náš spoločný domov, ustavičné a kŕčovité uchyľovanie sa k zbraniam, ako keby tie mohli zaručiť pokojnú budúcnosť.

S presvedčením chcem zdôrazniť, že použitie atómovej energie na účely vojny je dnes viac než kedykoľvek zločinom, nielen proti človeku a jeho dôstojnosti, ale aj proti nádeji na budúcnosť nášho spoločného domova. Použitie jadrovej energie na účel vojny je nemorálne, tak ako je rovnako nemorálne vlastnenie jadrových zbraní, ako som to už povedal pred dvoma rokmi. Budeme za to súdení. Nové generácie odsúdia naše zlyhanie, ak sme hovorili o mieri, no neuskutočnili ho našimi činmi medzi národmi sveta.

Ako môžeme hovoriť o mieri, ak stále vyrábame nové a strašnejšie vojnové zbrane? Ako môžeme hovoriť o mieri, ak pritom ospravedlňujeme nezákonné činy rečami plnými diskriminácie a nenávisti?
Som presvedčený, že mier nie je viac než prázdne slovo, ak sa nezakladá na pravde, ak sa nebuduje podľa spravodlivosti, ak nie je preniknutý láskou a ak sa neuskutočňuje v slobode (porov. Ján XXIII., Encyklika Pacem in terris, 18).

Hirošima a Nagasaki - memento pre celé ľudstvo

Budovanie mieru v pravde a spravodlivosti znamená uvedomovanie si toho, že „ľudia sa medzi sebou veľmi často a v značnej miere líšia čo do vzdelania, cností, nadania a majetkov“ (Tamtiež, 49 [33]); avšak to nikdy nemôže ospravedlniť úmysel nanútiť iným vlastné záujmy. Naopak, toto všetko môže byť dôvodom pre väčšiu zodpovednosť a rešpekt. Rovnako politické spoločenstvá, ktoré sa môžu oprávnene medzi sebou líšiť v stupni kultúry alebo ekonomického rozvoja, sú pozvané k úsiliu pracovať „pre spoločný rast“, pre dobro všetkých (porov. tamtiež, 49-50 [33-34]).

Ak totiž chceme skutočne budovať spravodlivú a bezpečnú spoločnosť, musíme zbrane pustiť z rúk: „nemožno milovať s útočnými zbraňami v hrsti“ (Sv. Pavol VI., Príhovor v OSN, 4. októbra 1965, 5). Ak sa poddáme logike zbraní a vzďaľujeme sa od dialógu, tragicky zabúdame na to, že zbrane, ďaleko pred tým ako spôsobia obete a ničenie, sú schopné spôsobovať nočné mory, „vyžadujú si enormné výdavky, brzdia projekty solidárnosti a potrebnej práce, prekrúcajú psychológiu národov“ (Tamtiež, 5).

Ako môžeme navrhovať mier, ak neustále používame hrozbu atómovej vojny ako legitímny prostriedok riešenia konfliktov? Kiež je nám táto priepasť utrpenia pripomienkou hraníc, ktoré nemožno nikdy prekročiť. Pravý mier je len ten bez zbraní. Naviac, „mier nie je iba bezvojnový stav […]; ale treba ho budovať nepretržite“ (II. vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 78). Je ovocím spravodlivosti, rozvoja, solidarity, pozornosti voči nášmu spoločnému domovu a napomáhaním spoločnému dobru, učiac sa z lekcií dejín.

Pamätať, spoločne kráčať, chrániť. To sú tri morálne požiadavky, ktoré práve tu v Hirošime nadobúdajú ešte väčší a univerzálnejší význam a sú schopné nastoliť skutočnú cestu mieru. Preto nemôžeme dovoliť, aby súčasné i budúce generácie zabudli na to, čo sa udialo, aby stratili spomienky, ktoré sú garanciou a stimulom budovania spravodlivejšej a viac bratskej budúcnosti; je to pripomienka, ktorá sa šíri, aby burcovala svedomie všetkých mužov a žien, najmä tých, ktorí dnes plnia osobitnú úlohu v rozhodovaní o osude národov; živá pamäť, ktorá pomôže každej generácii povedať: už nikdy viac!

Práve kvôli tomuto sme povolaní kráčať zjednotení, s chápavým a odpúšťajúcim pohľadom, otvorení nádeji a prinášajúc lúč svetla doprostred toho množstva mrakov, ktoré dnes zastierajú nebo. Otvorme sa nádeji, staňme sa nástrojmi zmierenia a pokoja.

Bude to vždy možné, ak budeme schopní ochraňovať sa navzájom a považovať sa za bratov, ktorých spája spoločný osud. Náš svet, ktorý je vnútorne prepojený nielen globalizáciu, ale od úplného začiatku spoločnou existenciou na jednej planéte, sa dnes viac ako v ktorejkoľvek inej dobe domáha toho, aby sa dali bokom exkluzívne záujmy len určitých skupín či sektorov a dospelo sa k veľkosti tých, ktorí spoluzodpovedne bojujú za zaručenie spoločnej budúcnosti.

V jednotnej prosbe voči Bohu a smerom k všetkým mužom a ženám dobrej vôle, v mene všetkých obetí bombardovaní, atómových experimentov a všetkých konfliktov, z hĺbky srdca pozdvihnime svoje volanie: Už nikdy viac vojnu, nikdy viac rinčanie zbraní, nikdy viac toľké utrpenie! Nech zavíta mier do našich dní, do tohto nášho sveta. Bože, ty si nám to prisľúbil: „Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom. Spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú. Vernosť vyrastie zo zeme a spravodlivosť zhliadne z neba“ (Ž 84,11-12).

Príď, Pane, lebo sa zvečerieva, a tam, kde vládla skaza, nech dnes prekypuje nádej, že je možné písať a uskutočňovať nové, odlišné dejiny. Príď, Pane, Knieža pokoja, urob nás nástrojmi a odbleskom tvojho pokoja!
«Kvôli svojim bratom a priateľom budem hovoriť: „Pokoj s tebou!“» (Ž 122,8)

Preložila: Slovenská redakcia VR / Martina Korytiaková

- -

Svätá omša s 35-tisícovou účasťou na baseballovom štadióne

O druhej popoludní, pre nás však ešte o šiestej ráno, slávil Svätý Otec na baseballovom štadióne svätú omšu zo Slávnosti Krista Kráľa za 35-tisícovej účasti. Medzi prítomnými boli okrem katolíkov aj ďalší, ktorí považujú pápežovu návštevu za požehnanie.

V homílii sa pápež František zameral na Ježišove posledné momenty na kríži a osobitne na odvážny a úprimný postoj kajúceho zločinca, ktorý napriek hlasom posmievačov uznal Ježiša za kráľa: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23,42). Svätý Otec zakončil homíliu týmito slovami:

„Vtedy na Kalvárii mnohé hlasy mlčali, mnohé ďalšie sa posmievali; len hlas zločinca sa vedel pozdvihnúť a zastať sa trpiaceho nevinného: to je jedno odvážne vyznanie viery. Na každom z nás je rozhodnutie, či budeme mlčať, vysmievať sa, alebo prorokovať.

Drahí bratia a sestry, Nagasaki nesie vo svojej vlastnej duši ranu, ktorú je ťažké zahojiť, znak nevýslovného, nevysvetliteľného utrpenia mnohých nevinných; obetí zasiahnutých vojnami včerajška, ale ktoré ešte i dnes trpia pre túto rozkúskovanú tretiu svetovú vojnu.

Pozdvihnime tu naše hlasy v spoločnej modlitbe za všetkých tých, ktorí dnes na vlastnom tele trpia následky tohto hriechu, ktorý volá do neba, a aby bolo stále viac tých, ktorí, ako ten kajúci zločinec, dokázali nemlčať, ani sa neposmievať, ale prorokovať vlastným hlasom kráľovstvo pravdy a spravodlivosti, svätosti a milosti, lásky a pokoja.“ 

- -

PLNÉ ZNENIE homílie Svätého Otca Františka na Slávnosť Krista Kráľa pri svätej omši na baseballovom štadióne v Nagasaki v nedeľu 24. novembra 2019.

„Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23,42).

Poslednú nedeľu liturgického roka spájame naše hlasy s hlasom zločinca ukrižovaného s Ježišom, ktorý ho uznal a prehlásil za kráľa. Tam, vo chvíli menej víťaznej a oslavnej, uprostred výkrikov výsmechu a ponižovania, bol ten zločinec schopný pozdvihnúť svoj hlas a urobiť vyznanie viery.

Toto sú posledné slová, ktoré Ježiš počúva, a z jeho strany sú to posledné slová, ktoré vyslovuje pred odovzdaním sa Otcovi: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,43). Krutá minulosť zlodeja sa zdá, že v okamihu nadobúda nový význam: sprevádzať zblízka utrpenie Pána; a tento okamih nečiní iné, než, že potvrdzuje život Pána: ponúkať vždy a všade spásu.

Kalvária, miesto zmaru a nespravodlivosti, kde nemohúcnosť a nepochopenie sú sprevádzané nevyberaným šomraním a uštipačnou ľahostajnosťou nad smrťou nevinného, sa premieňa vďaka postoju kajúceho zločinca na slovo nádeje pre celé ľudstvo.

Výsmechy a pokriky „zachráň sám seba“ pred nevinným trpiacim nebudú posledným slovom; naopak, prebudia hlas tých, ktorí pripustia dotyk vlastného srdca a vyberú si zľutovanie ako ten pravý spôsob vytvárania dejín.

Dnes si tu chceme obnoviť našu vieru a náš záväzok. Poznáme dobre dejiny našich pádov, hriechov a obmedzení, ako ten kajúci zločinec, ale nechceme, aby toto určovalo alebo definovalo našu prítomnosť a budúcnosť. Vieme, že nezriedka môžeme upadnúť do atmosféry lenivosti, ktorá chce s jednoduchosťou a ľahostajnosťou povedať „zachráň sám seba“, a stratiť pamäť toho, čo to znamená znášať utrpenie toľkých nevinných.

Tieto krajiny, ako máloktoré iné, zakúsili deštruktívnu schopnosť, k akej sa môže dopracovať ľudská bytosť. Preto, ako ten kajúci zločinec, chceme prežívať ten okamih, v ktorom budeme môcť pozdvihnúť naše hlasy a vyznať našu vieru na obhajobu a na službu Pánovi, trpiacemu Nevinnému. Chceme sprevádzať jeho utrpenie, podoprieť jeho samotu a jeho opustenosť, a počúvať ešte raz, že spásou je slovo, ktoré chce Otec ponúknuť všetkým: „Dnes budeš so mnou v raji“.

Záchrana a istota, ktorú odvážne svedčili svojím životom sv. Pavol Miki, jeho spoločníci, ako aj tisíce mučeníkov, ktorí sú podpísaní na vašom duchovnom dedičstve. V ich stopách chceme kráčať, v ich šľapajach chceme ísť, aby sme vyznávali s odvahou, že láska darovaná, ukrižovaná a oslávená v Kristovi na kríži je schopná zvíťaziť nad každým druhom nenávisti, egoizmu, urážky alebo zlomyseľného úniku; je schopná zvíťaziť nad každým záhaľčivým pesimizmom alebo narkotizujúcim blahobytom, ktoré by nakoniec ochromili akýkoľvek dobrý čin a rozhodnutie.

Ako nám pripomína II. vatikánsky koncil, ďaleko od pravdy sú tí, ktorí vediac, že tu nemáme trvalé miesto, ale sme nasmerovaní k tomu budúcemu, sa nazdávajú, že môžu zanedbávať svoje pozemské povinnosti, pričom im uniká, že práve viera, ktorú vyznávame, nás ešte viac zaväzuje ich plniť, a takto dosvedčovať a preukazovať vznešenosť povolania, ktorého sa nám dostalo (porov. Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 43).

Naša viera je v Bohu živých. Kristus je živý a pôsobí uprostred nás, vedie nás všetkých k plnosti života. Je živý a chce, aby sme boli živí: Kristus je naša nádej (porov. Apošt. exhortácia Christus vivit, 1). Vyprosujeme si to každodenne: príď kráľovstvo tvoje, Pane. A keď to robíme, chceme, aby sa aj náš život a naše činy stali jednou chválou. Ak je naším poslaním ako misionárskych učeníkov byť svedkami a poslami všetkého, čo príde, nedovolí nám to rezignovať zoči-voči zlu a zlám, ale nás to núti byť kvasom jeho kráľovstva kdekoľvek sme: v rodine, v práci, v spoločnosti; podnecuje nás to byť tým malým otvorom, cez ktorý Duch naďalej veje nádej medzi ľudí.

Nebeské kráľovstvo je naším spoločným cieľom, cieľom, ktorý nemôže byť iba pre zajtrajšok, ale prosíme oň a začíname ho prežívať už dnes, oproti ľahostajnosti, ktorá koľkokrát obklopuje a umlčiava našich chorých a postihnutých, starých a opustených, utečencov a prisťahovalcov za prácou z cudziny: oni všetci sú živou sviatosťou Krista, nášho Kráľa (porov. Mt 25,31-46); pretože «Ak sme vyšli naozaj zo sústredeného rozjímania o Kristovi, budeme ho musieť vidieť predovšetkým v tvári tých, s ktorými sa on chcel stotožniť» (sv. Ján Pavol II., Apošt. exhortácia Novo millennio inuente, 49).

Vtedy na Kalvárii mnohé hlasy mlčali, mnohé ďalšie sa posmievali; len hlas zločinca sa vedel pozdvihnúť a zastať sa trpiaceho nevinného: to je jedno odvážne vyznanie viery. Na každom z nás je rozhodnutie, či budeme mlčať, vysmievať sa, alebo prorokovať.

Drahí bratia a sestry, Nagasaki nesie vo svojej vlastnej duši ranu, ktorú je ťažké zahojiť, znak nevýslovného, nevysvetliteľného utrpenia mnohých nevinných; obetí zasiahnutých vojnami včerajška, ale ktoré ešte i dnes trpia pre túto rozkúskovanú tretiu svetovú vojnu. Pozdvihnime tu naše hlasy v spoločnej modlitbe za všetkých tých, ktorí dnes na vlastnom tele trpia následky tohto hriechu, ktorý volá do neba, a aby bolo stále viac tých, ktorí, ako ten kajúci zločinec, dokázali nemlčať, ani sa neposmievať, ale prorokovať vlastným hlasom kráľovstvo pravdy a spravodlivosti, svätosti a milosti, lásky a pokoja (porov. Modlitba prefácie zo Slávnosti Krista Kráľa).

Preložila: Slovenská redakcia VR

- -

Veriace rodiny z diecézy Nagasaki pripravili pre Svätého Otca pri príležitosti jeho návštevy spoločný darček v podobe modlitbových úmyslov napísanými na 30 tisíc pestrofarebných lístočkoch. Do ich prípravy sa zapojilo 12 tisíc rodín.

Pápež v Hirošime: Jadrové zbrane je nemorálne čo i len vlastniť

Z Nagasaki sa večer Svätý Otec za hodinu presunul letecky do Hirošimy. Pri Pamätníku mieru na mieste výbuchu atómovej bomby, kam prišiel už po zotmení, ho čakali predstavitelia mesta a zástupcovia rozličných náboženstiev i niekoľko žijúcich obetí tragédie zo 6. augusta 1945.

Svätý Otec pri pamätníku položil kyticu bielych kvetov a zapálil sviecu na striebornom svietniku s nápisom PAX, ktorý na tomto pietnom mieste zanechal ako svoj dar. Do pamätnej knihy sa podpísal ako „pútnik pokoja“. Pred celým zhromaždením predniesol príhovor, v ktorom označil za nemorálne nielen použitie jadrových zbraní, ale aj ich samotné vlastnenie:

„S presvedčením chcem zdôrazniť, že použitie atómovej energie na účely vojny je dnes viac než kedykoľvek zločinom, nielen proti človeku a jeho dôstojnosti, ale aj proti nádeji na budúcnosť nášho spoločného domova. Použitie jadrovej energie na účel vojny je nemorálne, tak ako je rovnako nemorálne vlastnenie jadrových zbraní, ako som to už povedal pred dvoma rokmi.

Budeme za to súdení. Nové generácie odsúdia naše zlyhanie, ak sme hovorili o mieri, no neuskutočnili ho našimi činmi medzi národmi sveta. Ako môžeme hovoriť o mieri, ak stále vyrábame nové a strašnejšie vojnové zbrane? Ako môžeme hovoriť o mieri, ak pritom ospravedlňujeme nezákonné činy rečami plnými diskriminácie a nenávisti?

Som presvedčený, že mier nie je viac než prázdne slovo, ak sa nezakladá na pravde, ak sa nebuduje podľa spravodlivosti, ak nie je preniknutý láskou a ak sa neuskutočňuje v slobode.

Budovanie mieru v pravde a spravodlivosti znamená uvedomovanie si toho, že ľudia sa medzi sebou veľmi často a v značnej miere líšia čo do vzdelania, cností, nadania a majetkov; avšak to nikdy nemôže ospravedlniť úmysel nanútiť iným vlastné záujmy. Naopak, toto všetko môže byť dôvodom pre väčšiu zodpovednosť a rešpekt. Rovnako politické spoločenstvá, ktoré sa môžu oprávnene medzi sebou líšiť v stupni kultúry alebo ekonomického rozvoja, sú pozvané k úsiliu pracovať „pre spoločný rast“, pre dobro všetkých.“

- -

PLNÉ ZNENIE príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol v nedeľu 24. novembra 2019 v Nagasaki pri návšteve svätyne 26 japonských mučeníkov ukrižovaných v roku 1597 - sv. Pavla Mikiho a spoločníkov. Pietne miesto na vŕšku Nišizaka (Nishizaka Hill) nad mestom Nagasaki má podobu pamätníka pod otvoreným nebom.

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Túžobne som očakával túto chvíľu. Prichádzam ako pútnik, aby som sa modlil, aby som upevňoval vo viere a aj ja v nej bol upevnený týmito bratmi, ktorí nám prostredníctvom ich svedectva a oddanosti ukazujú cestu. Som vám vďačný za pohostinnosť.

Táto svätyňa pripomína obrazy a mená kresťanov, ktorí boli umučení pred mnohými rokmi, počínajúc Pavlom Mikim a jeho spoločníkmi, 5. februára 1597 i množstvo ďalších mučeníkov, ktorí posvätili túto zem svojím utrpením a svojou smrťou.

Bez pochyby, táto svätyňa nám viac než o smrti hovorí o víťazstve života. Sv. Ján Pavol II. videl toto miesto nielen ako horu mučeníkov, ale ako skutočný Vrch blahoslavenstiev, kde môžeme vnímať svedectvo ľudí plných Ducha Svätého, slobodných od egoizmu, od pohodlnosti a pýchy (porov. Apošt. exhort. Gaudete et exsultate, 65). Pretože tu svetlo Evanjelia zažiarilo v láske, ktorá triumfovala nad prenasledovaním a nad mečom.

Toto miesto je predovšetkým pamätníkom ohlasujúcim Veľkú noc, pretože hlása, že posledné slovo – aj napriek všetkým protikladným dôkazom – nepatrí smrti, ale životu. Nie sme povolaní k smrti, ale k Životu v plnosti. Oni to hlásali. Áno, tu je temnota smrti a mučeníctva, avšak hlása sa tu aj svetlo zmŕtvychvstania, kde sa krv mučeníkov stáva semenom nového života, ktorý Kristus chce darovať nám všetkým. Ich svedectvo nás upevňuje vo viere a pomáha nám obnoviť našu oddanosť a naše nasadenie, aby sme žili misionárske učeníctvo, ktoré vie pracovať pre takú kultúru, ktorá je schopná vždy chrániť a obraňovať každý život, prostredníctvom „mučeníctva“ každodennej a tichej služby všetkým, osobitne tým najnúdznejším.

Prichádzam k tomuto pamätníku venovanému mučeníkom, aby som sa stretol s týmito svätými mužmi a ženami a chcem to urobiť s maličkosťou toho mladého jezuitu, ktorý prišiel „z konca sveta“ a našiel hlboký zdroj inšpirácie a obnovy v príbehu prvých japonských mučeníkov. Nezabúdajme na lásku ich obety! Nech nezostane akousi slávnou relikviou činov minulosti, dobre uschovanou a poctenou v múzeu, ale nech je pamäťou a živým plameňom duše každého apoštolátu v tejto zemi, schopným obnovovať a neustále rozpaľovať evanjelizačný zápal. Nech sa Cirkev v Japonsku našich čias, so všetkými svojimi ťažkosťami a prísľubmi, cíti povolaná denne počúvať posolstvo hlásané sv. Pavlom Mikim z jeho kríža a deliť sa so všetkými mužmi a ženami s radosťou a krásou Evanjelia, ktoré je Cestou, Pravdou a Životom (porov. Jn 14,6). Nech sa môžeme každý deň oslobodzovať od toho všetkého, čo nám ako záťaž zabraňuje kráčať s pokorou, slobodou, paréziou (odvážnou priamosťou) a láskou k blížnemu.

Bratia, na tomto mieste sa spájame aj s kresťanmi, ktorí dnes v mnohých častiach sveta trpia a zažívajú mučeníctvo kvôli viere. Mučeníci 21. storočia, ktorí nás vyzývajú prostredníctvom ich svedectva, aby sme s odvahou nastúpili na cestu blahoslavenstiev.

Modlíme sa za nich a spolu s nimi, a pozdvihujeme hlas, aby bola náboženská sloboda zaručená všetkým a v každom kúte planéty; a dvíhame hlas aj proti akejkoľvek manipulácii s náboženstvami, konanej «politikami integralizmu a rozdelenia, systémami bezohľadného zisku i tendenciami nenávistných ideologií, ktoré manipulujú činy a osudy ľudí» (Dokument o ľudskom bratstve, Abú Zabí, 4. feb. 2019).

Prosme Pannu Máriu, Kráľovnú mučeníkov, sv. Pavla Mikiho a všetkých jeho spoločníkov, ktorí v priebehu dejín hlásali svojím životom Pánove úžasné divy, aby orodovali za vašu zem a za celú Cirkev, aby ich obeta vyvolala a udržiavala živou radosť z misie.“

Preložila: Slovenská redakcia VR

- -

Z Hirošimy sa pápež František vrátil do Tokia, kde je ubytovaný na Apoštolskej nunciatúre. V pondelok sa v Tokiu stretne s obeťami živelných pohrôm, navštívi cisára Naruhita, stretne sa s mládežou a bude sláviť Eucharistiu na krytom štadióne.

- -

Zdroj: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu / Zuzana Klimanová, Jozef Bartkovjak SJ

Dossier TK KBS / Celý harmonogram návštevy



( TK KBS, RV jb, zk, dj, mh; ml ) 20191125016   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 263 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019