Vatikán 13. novembra (RV) V stredu 13. novembra sa pri generálnej audiencii Svätý Otec zameral na svätý manželský pár Akvilu s Priscillou, ktorí prijali apoštola Pavla na jeho ceste v Aténach. Na ich príbehu zachytenom v Skutkoch apoštolov vyzdvihol významnú úlohu laikov pri šírení kresťanstva.Trochu daždivé počasie sprevádzalo stredajšiu generálnu audienciu na Námestí sv. Petra, ktorá sa práve z tohto dôvodu konala v dvoch skupinách. Chorých prichýlili pod strechou v Aule Pavla VI., kam ich Svätý Otec ešte pred vstupom na Námestie sv. Petra prišiel i osobitne pozdraviť. Potom sa už zvítal s ostatnými pútnikmi pod holým nebom.
Katechéza o Skutkoch apoštolov (16)
Samotnú katechézu Svätého Otca uviedol úryvok zo Svätého písma: „Potom [Pavol] z Atén odišiel a prišiel do Korintu. Tam našiel Žida menom Akvilu, rodom Ponťana, ktorý nedávno prišiel z Itálie, i jeho manželku Priscillu, lebo Klaudius nariadil, že všetci Židia musia opustiť Rím. Pripojil sa k nim, a pretože mal to isté remeslo, zostal u nich a pracoval; boli výrobcami stanov.“ (Sk 18,1-3)
„Priscilla a Akvila ho vzali k sebe“ (Sk 18,26) - Manželský pár v službe evanjelia
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Táto audiencia sa koná v dvoch skupinách: chorí sú v Aule Pavla VI. – bol som s nimi, pozdravil som ich a požehnal im, je ich asi 250. Sú tam vo väčšom pohodlí, chránení pred dažďom – a my sme tu. Ale oni nás sledujú na veľkej obrazovke. Pozdravme sa, obe skupiny, potleskom.
Skutky apoštolov rozprávajú, že Pavol, ako neúnavný evanjelizátor, po svojom pobyte v Aténach nesie evanjelium ďalej do sveta. Novou etapou jeho misionárskej cesty je Korint, hlavné mesto rímskej provincie Achájsko, obchodného a kozmopolitného mesta vďaka prítomnosti dvoch významných brán.
Ako čítame v 18. kapitole Skutkov, Pavol nachádza pohostinnosť u manželského páru Akvilu a Priscilly (alebo Prisky), nútených presťahovať sa z Ríma do Korintu potom, ako cisár Klaudius nariadil vyhnanie Židov (porov. Sk 18,2).
Chcel by som urobiť jednu vsuvku. Židovský ľud si v dejinách veľa vytrpel. Bol vyháňaný, prenasledovaný... A v minulom storočí sme videli mnohé, mnohé krutosti, ktoré židovskému národu urobili a všetci sme boli presvedčení, že už to skončilo. Ale v súčasnosti sa začína tu a tam znovu rodiť zvyk prenasledovania Židov. Bratia a sestry, toto nie je ani ľudské, ani kresťanské. Židia sú naši bratia! A nemajú byť prenasledovaní. Je to jasné?
Títo manželia [Priscilla a Akvila] dokazujú, že majú srdce plné viery v Boha a štedrosti voči druhým, schopné mať miesto pre tých, ako oni, čo zakúšajú údel cudzincov. Táto ich vnímavosť ich učí nebyť zameranými sami na seba, praktizovať kresťanské umenie pohostinnosti (porov. Rim 12,3; Hebr 13,2) a otvoriť dvere svojho domu, aby prichýlili apoštola Pavla. Takto prijímajú nielen samotného evanjelizátora, ale aj posolstvo, ktoré prináša so sebou: Kristovo evanjelium, ktoré je „Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1,16). A od toho momentu sa ich dom napĺňa vôňou „živého“ slova (Hebr. 4,12), ktoré oživuje srdcia.
Akvila a Priscilla zdieľajú s Pavlom aj profesijnú činnosť, teda šitie stanov. Pavol si v skutočnosti veľmi cenil manuálnu prácu a dával jej privilegované miesto v kresťanskom svedectve (porov. 1 Kor 4,12), okrem toho, že ju považoval za správny spôsob obživy, aby nebol na príťaž iným (porov. 1 Sol 2,9; 2 Sol 3,8) alebo komunite.
Dom Akvilu a Priscilly v Korinte otvára dvere nielen apoštolovi, ale aj bratom a sestrám v Kristovi. Pavol v skutku môže hovoriť o „komunite, ktorá sa zhromažďuje v ich dome“ (1 Kor 16,19), ktorý sa stáva „domom cirkvi“ - domus ecclesiae -, miestom počúvania Božieho slova a slávenia Eucharistie.
Aj dnes v niektorých krajinách, kde nie je náboženská sloboda, kde niet slobody pre kresťanov, kresťania sa zhromažďujú v nejakom dome, trochu ukrytí, aby sa modlili a slávili Eucharistiu. Aj dnes sú takéto domy, takéto rodiny, ktoré sa stávajú chrámom pre Eucharistiu.
Po jeden a pol ročnom pobyte v Korinte Pavol zanecháva toto mesto spolu s Akvilom a Priscillou, ktorí sa zastavujú v Efeze. Aj tam sa ich dom stáva miestom katechézy (porov. Sk 18,26). Nakoniec sa manželský pár vracia do Ríma a budú adresátmi nádhernej chváloreči, ktorú apoštol vkladá do listu Rimanom.
Pavol mal srdce plné vďaky a v Liste Rimanom o týchto manželoch napísal takto, počúvajte: „Pozdravujte Prisku a Akvilu, mojich spolupracovníkov v Kristovi Ježišovi. Oni nastavili vlastné šije za môj život. Im som nielen ja zaviazaný vďakou, ale aj všetky cirkvi z pohanov“ (16,3-4). Koľké rodiny v čase prenasledovania riskujú vlastný krk pri poskytovaní úkrytu prenasledovaným! Toto je prvý príklad: rodinné prijatie, aj v drsných momentoch.
Medzi početnými spolupracovníkmi Pavla vynikajú Akvila a Priscilla ako „vzory manželského života zodpovedne zaangažovaného v službe celej kresťanskej komunite“ a pripomínajú nám, že vďaka viere a evanjelizačnému nasadeniu mnohých laikov, takých ako oni, sa kresťanstvo dostalo až k nám. Totiž „na jeho zakorenenie sa v ľudskej pôde, na jeho živý rozvoj, bolo nevyhnutné úsilie týchto rodín.
Ale pomyslite na to, že kresťanstvo bolo od začiatku hlásané laikmi. Aj vy, laici, ste zodpovední, vďaka vášmu krstu, aby ste niesli vieru ďalej. Bolo to úsilie mnohých rodín, týchto manželov, týchto kresťanských komunít, veriacich laikov, ktorí ponúkli ten „humus“, živnú pôdu pre rast viery.“ (Benedikt XVI., Katechéza 7. feb. 2007). Aká pekná je táto veta pápeža Benedikta XVI: Laici dávajú živnú pôdu pre rast viery.
Poprosme Otca, ktorý si vybral manželov, aby boli „skutočnými živými sochami“ (Ap. exh. Amoris laetitia, 11). Myslím, že sú tu prítomní novomanželia: počúvajte aké je vaše povolanie, musíte byť živou sochou – aby vylial svojho Ducha na všetky kresťanské páry, aby na príklade Akvilu a Priscilly vedeli otvárať dvere svojich sŕdc Kristovi a bratom a premieňali svoje domy v domáce cirkvi.
Krásne je toto slovo: domácnosť je domácou cirkvou, kde sa prežíva spoločenstvo a koná sa bohoslužba životom žitým s vierou, nádejou a láskou. Musíme prosiť týchto dvoch svätých, Akvilu a Prisku, aby naučili naše rodiny byť ako oni: domácou cirkvou, kde je živná pôda, aby viera mohla rásť.“
Pozdrav českým pútnikom pri 30. výročí kanonizácie sv. Anežky
Medzi mnohými pútnikmi na generálnej audiencii bola aj veľká skupina veriacich z Českej republiky, ktorí prišli v rámci národnej púte pri príležitosti výročia kanonizácie sv. Anežky Českej. Svätý Otec ich pozdravil slovami:
„Srdečne vítam pútnikov z Českej republiky, ktorí prišli spolu s pražským kardinálom Dominikom Dukom, olomouckým arcibiskupom Janom Graubnerom a všetkými biskupmi z Čiech, Moravy a Sliezska, ako aj so zástupcami verejného života. Dnes ste tu, aby ste si pripomenuli výročie svätorečenia sv. Anežky Českej, ktoré pred tridsiatimi rokmi slávil sv. Ján Pavol II. tu v Bazilike sv. Petra.
Je to veľká svätica. Nech svätá Anežka, sprítomnená jej sochou, ktorú ste sem priniesli, sa za vás aj naďalej prihovára, aby ste mohli žiť evanjelium s obnoveným nadšením a usilovať sa o spoločné dobro medzi mnohými spoluobčanmi, ktorí stále nepoznajú Pána Ježiša. O tom ste už vydali krásne svedectvo, keď ste priniesli so sebou v mene sv. Anežky zbierku peňazí pre chudobných. Dobročinná láska prikrýva všetky hriechy. A zdravím týchto [zboristov], ktorí tak dobre spievajú. Srdečne vám ďakujem. Nech vás Pán žehná!“
Výzva k prekonaniu násilia v Burkine Faso
Po pozdravoch pútnikom v rôznych jazykoch vyslovil Svätý Otec František apel pre africkú krajinu Burkina Faso:
„Vyslovujem osobitnú starosť drahej Burkine Faso, ktorá je skúšaná už nejaký čas opakovanými násilnosťami, a kde nedávny atentát stál život takmer stovky ľudí. Zverujem Pánovi všetky obete, zranených, početných vysídlených a mnohých, ktorí trpia týmito tragédiami. Vyslovujem výzvu, aby nechýbala ochrana tým najzraniteľnejším a povzbudzujem verejných a náboženských predstaviteľov i všetkých, ktorí vedie dobrá vôľa, aby znásobili svoje úsilie, v duchu Dokumentu z Abú Zabí o ľudskom bratstve, na podporovanie medzináboženského dialógu a svornosti.“
Preložila: Slovenská redakcia VR
