Bratislava 6. novembra (TK KBS) O čom píše Duchovný pastier v novembri 2019? Prinášame anotáciu, ktorú spracoval šéfredaktor Daniel Dian. -
NOVEMBER MESIAC VÁŽNYCH OTÁZOK A ZAMYSLENÍ
Mesiac november je mesiacom, v ktorom častejšie listujeme v svojej pamäti a vraciame sa do minulosti. V týchto dňoch azda častejšie ako počas roka navštevujeme naše cintoríny, aby sme nielen spomínali na tých, čo nás predišli do večnosti, ale nielen to, ale k sviečke a kvetu položili aj svoju modlitbu. Návšteva cintorínov, ich rozžiarené svetlá, osvetľujúce navečer naše mestá a dediny, nám pripomínajú vzkriesenie z mŕtvych ako skutočnosť kresťanskej viery. A to je azda prvá výzva a otázka smerujúca do môjho vnútra. Naozaj som presvedčený ako veriaci človek v existenciu večného života? A to nie je otázka iba našich bratov a sestry, laikov, ale aj pre nás kňazov, osoby zasväteného života. Možno s údivom krútite hlavou, čo ten šéfredaktor nie je pri zmysloch? Takú otázku nám dáva? Na prvý pohľad azda nie, ale ak sa nad tým zamyslíme, začneme zisťovať, že s tým šéfredaktorom to nie je v neporiadku. Viera bez skutkov je mŕtva, píše apoštol, a to si musíme uvedomiť, že slová nestačia. A najmä v súčasnosti, keď svet spochybňuje všetko a veľmi často sa to prejavuje aj v spôsobe konania nás kňazov. Ak sme voči sebe úprimní, potom si nebudeme nič prikrášľovať. V pokore uznáme, že sa z nás stávajú iba akýsi nádenníci vo vinici Pána. V mnohých farnostiach už ani veriaci laici nevedia, čo to znamená sláviť náležite Eucharistiu, lebo duchovný otec uprednostňuje akési extravagancie vo sv. omši. Napr. vraj je teplo a on sa nebude predsa pariť v tých nemožných liturgických rúchach, nech si veriaci zvyknú, že mu stačí maximálne alba a štóla, ale aj to je už prežitok. V mnohých farnostiach veriaci nevedia čo sú to popoludňajšie litánie, lebo predsa kňaz má nárok na voľno. Aj on je človek a chce si užiť nedeľu! Krížovú cestu nech si odbavujú laici, lebo pán biskup povedal, že sa majú laici viac angažovať a oni sa majú venovať veriacim, ale ako, to už nehovorí. Vďaka Bohu sú však farnosti a v nich kňazi, opravdiví pastieri a nie nádenníci, ktorí sa s veriacimi modlia litánie i krížovú cestu, modlitbu posvätného ruženca a dbajú o dôstojné slávenie Eucharistie v náležitých liturgických rúchach. Možno niekto stále nechápe, kam ten šéfredaktor smeruje, čo chce povedať? Veľmi jednoducho, ak máme svet presvedčiť o existencii večného života, potrebujeme to deklarovať aj vonkajším prejavom, teda dôstojným slávením Eucharistie, v dôstojnom ustrojení, aj cez tie litánie, v ktorých vyznávame svoju vieru cez invokácie, cez konanie krížovej cesty, lebo chceme jasne deklarovať, že v našom živote aj utrpenie má svoj význam a pripája sa ku Kristovmu utrpeniu v spásonosnej úlohe. Význam má aj spoločná modlitba posvätného ruženca, lebo aj prostredníctvom nej utvrdzujeme svojich bratov a sestry vo viere a ukazujeme im takto cestu spásy na tejto zemi, výslednicou ktorej je, alebo konečným cieľom je zisk večného života. Preto je dôležité vieru prejavovať aj v skutkoch, a to aj v takých ako sú vyššie spomínané, lebo aj ony napomáhajú vytváranie jednoty Cirkvi. Naše vonkajšie konanie, rešpektovanie liturgických usmernení napr. aj v oblasti používania liturgických rúch, teda rešpektovanie Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, konanie pobožností ako k nim vyzýval Druhý vatikánsky koncil, sv. Pavol VI., sv. Ján Pavol II., emeritný pápež Benedikt XVI. ako aj súčasný pápež František, pomáha navonok budovať jednotu Kristovho tela, ktorým je Cirkev a ona vedie na základe príkazu Ježiša Krista do večného života. Evanjeliový úryvok, – Lk 20, 27-40 –, ktorý zachytáva Ježiša v polemike so saducejmi, bohatou a vplyvnou vyššou kňazskou triedou v Jeruzaleme sa venoval otázke, či naozaj jestvuje vzkriesenie z mŕtvych, v ktoré saduceji neverili. Otázka, ktorú saduceji adresovali Ježišovi, bola nielen dôkazom ich neviery vo vzkriesenie, ale i pokusom zosmiešniť toto učenie a Ježiša prichytiť v ťažkostiach s odpoveďou na ich otázku. Ježišovi súčasníci, farizeji, zákonníci i saduceji síce zachovávali navonok všetko, ale ich srdce bolo ďaleko od viery v Boha a existenciu večného života, ktorá nakoniec saducejov priviedla k absolútnemu odmietaniu viery v existenciu života po smrti. A tak, žiaľ, v kresťanstve aj my dnes máme mnoho saducejov. Otázka je však do akej miery aj kňazi majú podiel na tomto saducejstve práve svojou laxnosťou vo vzťahu k liturgii Eucharistie, jej dôstojného slávenia, či odmietaním ba priam pohŕdaním ľudovou zbožnosťou a konaním ľudových pobožností. Možno práve tento novembrový čas, kedy ľudia bez ohľadu na to či sú veriaci alebo nie, smerujú na cintoríny, je časom na obnovu ducha aj kňazskej triedy a uvedomenia si svojej zodpovednosti za vieru v zmŕtvychvstanie. Pravdou je, že v evanjeliovom opise je pozemský svet postavený ako protiklad k nášmu nebeskému životu, čím sa chcelo poukázať, že náš budúci život nemožno zredukovať na znásobenie radostí tohto života, ako sa nazdávali farizeji. Synovia tohto veku, naviazaní na pozemské podmienky tohto sveta, sa líšia spôsobom svojej existencie od synov vzkriesenia, ktorí budú mať účasť na Božom živote prostredníctvom vzkriesenia, v spojení s Ježišovým vzkriesením, lebo skrze neho budú pridružení k tajomstvu adoptívneho synovstva, stanú sa „božími synmi“. Prešlo niekoľko storočí a dejiny ako keby sa opakovali: aj mnohých našich súčasníkov ovládne skepsa, keď počujú hovoriť o nesmrteľnosti duše alebo o vzkriesení z mŕtvych. Posadnutí tragickým charakterom smrti, nedokážu si predstaviť, že by život mohol spočívať v iných formách po ukončení ich pozemskej existencie. Aj niektorí kresťania často smútia nad fyzicky definitívnym a citovo brutálnym koncom pozemskej existencie svojich blízkych a nemajú viac nádej v individuálne prežitie a všeobecné vzkriesenie. Podľa nich Ježiš žije dnes už len prostredníctvom učeníkov a aj to len v tej miere, do akej títo učeníci pokračujú v sprítomňovaní Učiteľovej pamiatky a jeho ducha. Ale Ježiš ide ďalej než je materiálna úroveň, na ktorej sa pohybujú jeho protivníci: vo vzkriesenom svete nebude viac potrebné sobášiť sa a plodiť sa, aby človek prežil. Na podstatnú otázku Ježiš odpovedá úkonom viery v Boha, ktorého charakterizuje ako Žijúceho: nie je to priestorovo a časovo obmedzený Boh, ale Boh zmluvy, ktorý dáva život, ktorý sa nemôže obmedzovať na trvanie časnej existencie; nie Boh ľudí odsúdených na smrť, ale Boh tých, ktorí do neho vkladajú vlastnú nádej na život. Vzkriesenie nie je fakultatívna náuka kresťanskej viery: svedkom tejto nádeje v Boha žijúcich je sám Ježiš a to najmä vo vrcholnom okamihu svojej smrti... Aj my všetci, kňazi, laici sme v tomto čase pozvaní k obnove našej osobnej viery v naše vlastné zmŕtvychvstanie, ktoré je ovocím Kristovej vykupiteľskej smrti. V jeho obete života má pôvod náš budúci, radostný život bez konca. Veríme, že v spoločenstve tých, ktorých sme na tomto svete milovali a už nás predišli do večnosti a na ktorých si osobitným spôsobom spomíname v týchto dňoch, naplnených vierou v naše vzkriesenie. Viaceré myšlienky v tejto úvahe som použil z homílie na Tridsiatu druhú nedeľu v roku C, zverejnenú v našom periodiku. Ukazuje sa ako môžeme aj pomocou návratu do minulosti dávnejšej i nedávnej a ako nás to môže nanovo naštartovať v horlivosti za prácu na spáse každého človeka. Preto si môžeme všimnúť aj rubriku Výročia v novembri 2019 a aj od tých osobností, ktoré pred nás vystupujú vziať si inšpiráciu do nášho života, ako aj z udalostí, ktoré si v novembri pripomíname. Možno aj príspevok Utváranie identity kňaza – prvá časť z pera mladého kňaza Dominika Pavla CM nám môže na tejto ceste pomôcť. Celkom iste aj príspevok Nad mši svatou nemá lidstvo nic světějšího – Služebník Boží Josef Hlouch a svátostné kněžství – tretia časť, ktorý nám ponúka Martin Weis, postulátor blahorečenia vzácneho svedka viery biskupa Josefa Hloucha, ide v tej istej línii upevnenia našej viery. Anton Adam je autorom dvoch príspevkov, ktoré rovnako súvisia s náukou o zmŕtvychvstaní: Odpustky v náuke Magistéria Katolíckej cirkvi a Osud nepokrstených detí v skúmaní medzinárodnej teologickej komisie.
Aj posledný príspevok v tomto čísle nášho periodika sa nesie v spomienke na osobnosť, ktorá presiahla hranice svojej krajiny a svojim životom poukazuje na stálosť viery. Mons. Josef Huber, emeritný sudca Tribunálu Rímskej Roty: rok od jeho návratu do domu Otca, ako o ňom píše Zuzana Dufincová. Ak si v tomto mesiaci pripomíname 80 rokov od smrti zakladateľa nášho časopisu ThDr. Jozefa Budaya (+15. novembra 1939) tak nechceme, aby to bola iba spomienka na minulosť slávená 14. novembra v Katedrále. Bazilike sv. Emeráma v Nitre a položenie venca na jeho hrob na nitrianskom cintoríne, ale chceme pokračovať v jeho evanjelizačnom diele zverejňovaním homílii našich spolubratov kňazov. V tomto čísle od Tridsiatej tretej nedele v Cezročnom období „C“ až po Prvá nedeľa po Narodení Pána – Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa „A“ A čo na obálke? 12. novembra 1869 podpísal zakladajúcu listinu Spolku sv. Vojtecha vtedajší ostrihomský arcibiskup, neskôr kardinál (od roku 1873 +23. január 1891) Ján Šimor (János Simor). Tento spolok podľa jeho zakladateľa Andreja Radlinského (8. júl 1817 – 26. apríl 1879) mal hlavný cieľ vydávať náboženskú literatúru. A tak je logické, že predstavujeme posledné vydania SSV ako aj plánované vydania, ktoré aj dnes majú významnú úlohu pri evanjelizácii dnes a sú naozaj hodnotnými dielami pre dospelých i deti.
-
