Vatikán 29. októbra (RV) V rannej homílii v Dome sv. Marty v utorok 29. októbra sa Svätý Otec František zameral na jednu ústrednú tému: kresťanskú nádej. Pomocou biblických obrazov vysvetlil dynamiku, ktorá sa skrýva v tejto „najponíženejšej z cností“ a zdôraznil, že život kresťana musí mať v sebe pnutie smerom k stretnutiu s Pánom. Bez tohto pnutia, ktoré je prácou Ducha Svätého, by sa kresťan skazil podobne ako stojatá voda.Nádej je ako hodiť kotvu k druhému brehu a pevne sa pridŕžať lana. Týmto obrazom ilustroval Svätý Otec dnešnú stať z 8. kapitoly Listu Rimanom (Rim 8,18-25), v ktorej svätý apoštol Pavol „spieva hymnus nádeje“. Kresťanský život je založený na dynamike nádeje, vysvetlil pápež František:
„Nádej znamená žiť v tomto neustálom pnutí, vedieť, že tu sa nemôžeme uhniezdiť: život kresťana je „v pnutí k“ [niečomu]. Ak kresťan stratí túto perspektívu, jeho život sa stane statickým; a veci, čo sa nehýbu, podliehajú skaze. Pomyslime na vodu: keď je voda stojatá, netečie, nehýbe sa, vtedy sa skazí. Kresťanovi, ktorý nie je schopný byť nasmerovaným, byť v pnutí smerom k druhému brehu, niečo chýba. Skončí skazený. Kresťanský život bude pre neho filozofickou doktrínou, bude ho takto prežívať, povie, že to je viera, ale bez nádeje to viera nie je.“
Pochopiť nádej nie je niečo ľahké, nedá sa vnímať tak priamo ako dokážeme vnímať vieru či lásku. Nádej je „najponíženejšou z cností“ a „môžu ju mať iba chudobní“, zdôraznil Svätý Otec:
„Ak chceme byť ľuďmi nádeje, musíme byť chudobní. Chudobní, nenaviazaní na nič. Chudobní. A otvorení smerom k druhému brehu. Nádej je ponížená, a je to cnosť, na ktorej sa pracuje takpovediac dennodenne: každý deň v nej treba pokračovať, každý jeden deň sa treba chopiť povrazu a pozerať, či je tam kotva pevne prichytená, a ten povraz máme v ruke. Každý deň je potrebné pamätať, že máme závdavok, ktorým je Duch Svätý, ktorý pracuje v nás prostredníctvom maličkostí.“
Ďalšou vlastnosťou nádeje je jej vonkajšia nebadanosť a jej skryté pôsobenie, prinášajúce človeku rast. Pápež František tu využil obrazy horčičného zrnka a kvasu z Ježišových podobenstiev o Božom kráľovstve, ktoré zazneli v liturgickom čítaní z Lukášovho evanjelia (Lk 13,18-21). Nejde o kvasnice zavreté v chladničke, ale zamiesené do cesta, a podobne aj zrnko je zahrnuté zemou, poznamenal k spomenutým biblickým obrazom Svätý Otec:
„Nádej je preto cnosťou, ktorú nie je vidno: pracuje odspodu. Núti nás prizrieť sa jej odspodu. Nie je ľahké žiť v nádeji, ale povedal by som, že ona by mala byť tým vzduchom, ktorý kresťan dýcha, vzduchom nádeje. V opačnom prípade nedokáže kráčať, nedokáže ísť vpred, pretože nebude vedieť kam má ísť. Nádej – a toto je isté – nám dáva istotu: nádej nie je mámivá. Nikdy. Ak dúfaš, nebudeš sklamaný. Treba sa otvoriť voči tomu Pánovmu prísľubu, byť k nemu nasmerovaní, ale vo vedomí, že to je práca Ducha Svätého v nás. Kiež nám Pán udelí, všetkým nám, túto milosť žiť v napätí, no nie v napätí kvôli nervom, kvôli problémom. Nie, v pnutí skrze Ducha Svätého, ktorý nás vrhá smerom k druhému brehu a udržiava nás v nádeji.“
