„Kráčaj s láskou v ústrety všetkým, lebo tvoj život je jednou vzácnou misiou: nie je príťažou, ktorú treba strpieť, ale darom, ktorý treba ponúknuť. Do toho! Bez strachu: kráčajme v ústrety všetkým!“ Týmito slovami dnes, v Misijnú nedeľu, povzbudil pápež František veriacich k vydávaniu svedectva. Eucharistiu vo Vatikánskej bazilike slávil spolu s účastníkmi práve prebiehajúcej Synody biskupov o Amazónii a množstvom kňazov a veriacich z celého sveta.

Počas svätej omše za Evanjelizáciu národov s osobitnými liturgickými čítaniami (Iz 2,1-5; Ž 95; 2 Tim 1-8; Mt 28, 16-20) zaznelo viacero svetových jazykov, v prosbách veriacich to bol aj africký jazyk yoruba, hindština či čínština. Slávnosť hudobne sprevádzal aj spevácky zbor z Bolívie zaodetý v prestrofarebných tradičných odevoch.

Svätý Otec v homílii vychádzal z osobitných liturgických čítaní dnešnej slávnosti a sústredil sa na tri kľúčové slová: vrch, vystupovať, všetci. Veriacim zdôraznil jedinečnosť osobného poslania:

„Ježiš hovorí aj tebe: „Choď, nepremárni príležitosť svedčiť!“ Brat, sestra, Pán od teba očakáva to svedectvo, ktoré nikto iný nemôže vydať namiesto teba. Kiež dokážeš spoznať, ktoré je to slovo, ten odkaz Ježiša, ktorý Boh chce povedať svetu tvojím životom, aby sa tvoje vzácne poslanie nepremárnilo.“

- -

Prinášame plné znenie homílie pápeža Františka, ktorú predniesol v nedeľu 20. októbra 2019 – na Svetový deň misií – počas svätej omše v Bazilike sv. Petra.

Pri svätej omši „za evanjelizáciu národov“ sa čítali osobitné liturgické čítania (Iz 2,1-5; Ž 95; 2 Tim 1-8; Mt 28, 16-20), na ktoré Svätý Otec reagoval v homílii.

„Z čítaní, ktoré sme si vypočuli, by som chcel vyzdvihnúť tri slová: jedno podstatné meno, jedno sloveso a jedno prídavné meno. Podstatným menom je vrch. Spomína ho Izaiáš vo svojom proroctve o vrchu Pána, prevyšujúcom všetky pahorky, ku ktorému sa budú hrnúť všetky národy (porov. Iz 2,2). Vrch sa objavuje aj v Evanjeliu, keďže Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní určuje učeníkom za miesto stretnutia vrch v Galilei – práve v tej Galilei, ktorú obýva mnoho rozličných národov, v „Galilei pohanov“ (porov. Mt 4,15). Zdá sa teda, že vrch je miestom, kde sa Bohu zapáčilo stretávať sa s celým ľudstvom. Je to miesto stretnutia sa s nami, ako to ukazuje Biblia počnúc Sinajom po Karmel a až k Ježišovi, ktorý prehlásil blahoslavenstvá na hore, ktorý sa premenil na vrchu Tábor, vydal svoj život na Kalvárii a vystúpil do nebies z Olivovej hory. Vrch, hora, miesto významných stretnutí medzi Bohom a človekom, je tiež miestom, na ktorom Ježiš dlhé hodiny zotrvával v modlitbe (porov. Mk 6,46), aby spojil zem s nebom, nás jeho bratov s Otcom.

Čo nám hovorí vrch? To, že sa sme povolaní priblížiť sa k Bohu a ostatným ľuďom: k Bohu, Najvyššiemu, v tichu, v modlitbe, vzďaľujúc sa od klebiet a ohovárania, ktoré poškvrňujú. Ale tiež priblížiť sa k ostatným, ktorých z vrchu vidíme z úplne inej perspektívy, z perspektívy Boha, ktorý volá všetkých ľudí: zhora ostatných vidíme ako jeden celok a odhaľujeme, že harmónia krásy je daná iba celkom. Vrch nám pripomína, že bratia a sestry nemajú byť roztrieďovaní, ale objatí, prostredníctvom pohľadu a predovšetkým životom. Vrch spája Boha a jeho deti do jedného objatia, objatia modlitby. Vrch nás vedie k výšinám, ďaleko od mnohých materiálnych vecí, ktoré sa pominú; pozýva nás znovu objaviť pravú podstatu, to, čo je trvalé: Boha a bratov. Misia sa začína na vrchu: tam objavíme to, na čom záleží. V srdci tohto misijného mesiaca si položme otázku: na čom mi v živote záleží? Na ktoré vrcholy sa zameriavam?

Podstatné meno vrch sprevádza sloveso vystupovať. Izaiáš nás vyzýva: «Hor’ sa, vystúpme na vrch Pánov» (2,3). Nenarodili sme sa na to, aby sme zostali na zemi, uspokojujúc sa s prízemnými vecami, narodili sme sa preto, aby sme dosiahli výšiny, aby sme sa stretli s Bohom a bratmi. Pre to však treba vystupovať: treba zanechať horizontálny život, bojovať proti gravitačnej sile egoizmu, uskutočniť exodus von z vlastného ja. Vystupovať preto stojí námahu, no je to jediný spôsob, ako možno vidieť všetko lepšie; je to ako keď ideme do hôr a iba na samom vrchu spozorujeme tú najkrajšiu panorámu a pochopíme, že bez tej cesty stúpajúcej nahor, by sme ju nikdy neuvideli.

A tak, ako v horách nemôžeme dobre vystupovať, ak sme príliš zaťažení vecami, tak aj v živote sa treba odľahčiť od toho, čo nám netreba. Je to tiež tajomstvo misie: pre to, aby sme vyrazili, je treba niečo zanechať; pre ohlasovanie sa treba zriekať.

Vierohodné ohlasovanie nespočíva v pekných slovách, ale v dobrom živote: v živote služby, ktorý sa vie zriekať mnohých materiálnych vecí, ktoré spôsobujú zakrpatenie srdca, ktoré nás robia ľahostajnými a uzatvárajú nás do seba samých; spočíva v živote, ktorý sa vzďaľuje od zbytočností zahlcujúcich srdce, a ktorý nachádza čas pre Boha a pre druhých. Môžeme si položiť otázku: Ako je to s mojím stúpaním do vrchu? Dokážem sa zriekať ťažkého a nepotrebného nákladu svetskosti, aby som vystúpil na vrch Pána? Je moja cesta stúpaním či šplhúnstvom?

Ak nám vrch pripomína to, na čom záleží – Boha a bratov –, a sloveso vystupovať spôsob, akým tam dôjsť, tretie slovo dnes zaznieva najsilnejšie. Je to prídavné meno všetky, ktoré má v dnešných čítaniach prevahu: «všetky národy» (porov. 2,2) hovoril Izaiáš; «všetky národy» opakovali sme v žalme; Boh chce, «aby boli všetci ľudia spasení», píše Pavol (1 Tim 2,4);  «choďte teda, a učte všetky národy»  žiada Ježiš v Evanjeliu (Mt 28,19). Pán neoblomne opakuje slovo všetci. Vie, že my tvrdohlavo opakujeme „moje“ a „naše“: moje veci, náš ľud, naše spoločenstvo..., a on sa neunaví opakovať: „všetci“. Všetci, pretože nikto nie je vylúčený z jeho srdca, z jeho spásy; všetci, aby naše srdce išlo ponad ľudské colnice, ponad protekcionárstvo založené na egoizme, ktoré sa Bohu nepáči. Všetci, lebo každý je vzácnym pokladom a zmyslom života je darovať tento poklad ostatným. Toto je misia: vystupovať na horu, aby sme sa modlili za všetkých a zostupovať z nej, aby sme sa darovali všetkým.

Vystupovať a zostupovať: kresťan je teda neustále v pohybe, stále vychádza. Choďte je i Ježišov príkaz v Evanjeliu. Každý deň stretávame mnoho ľudí, ale – môžeme si položiť otázku – kráčame v ústrety ľuďom, ktorých stretáme?  Vzťahujeme na seba Ježišovo pozvanie alebo si robíme po svojom? Všetci očakávajú niečo od ostatných, kresťan však ide smerom k ostatným. Ježišov svedok nikdy nie je ten, komu majú byť ostatní dlžní svoje uznania, ale sám je dlžníkom lásky voči tomu, kto ešte nepozná Pána. Ježišov svedok kráča v ústrety všetkým, nielen tým svojim, tým zo svojej skupinky. Ježiš hovorí aj tebe: „Choď, nepremárni príležitosť svedčiť!“ Brat, sestra, Pán od teba očakáva to svedectvo, ktoré nikto iný nemôže vydať namiesto teba. «Kiež dokážeš spoznať, ktoré je to slovo, ten odkaz Ježiša, ktorý Boh chce povedať svetu tvojím životom, […] aby sa tvoje vzácne poslanie nepremárnilo» (Apoštolská exhortácia, Gaudete et exsultate, 24).

Aké pokyny nám Pán dáva, aby sme sa vydali ku všetkým? Jeden jediný a veľmi jednoduchý: učte, robte učeníkmi. Ale pozor: jeho  učeníkmi, nie našimi. Cirkev ohlasuje dobre len ak žije ako učeníčka. A učeník každý deň nasleduje svojho Majstra a zdieľa spolu s ostatnými radosť z toho, že je učeníkom. Nie podmaňovaním, nenanucovaním, získavaním prozelytov, ale dosvedčovaním, stavajúc sa na rovnakú úroveň, učeníci s učeníkmi, ponúkajúc s láskou tú lásku, ktorú sme prijali. Toto je misia: darovať veľkou mierou čistý vzduch tomu, kto žije ponorený do znečistenia sveta; prinášať na zem ten pokoj, ktorý nás naplní radosťou zakaždým, keď stretávame Ježiša na vrchu, v modlitbe; ukazovať svojím životom a nakoniec aj slovami, že Boh miluje všetkých a nikdy sa nikým neunaví.

Drahí bratia a sestry, každý z nás má misiu, každý z nás „je misiou na tejto zemi“ (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 273). Sme tu, aby sme svedčili, žehnali, utešovali, pozdvihovali, odovzdávali Ježišovu krásu. A tak do toho! Ježiš od teba veľa očakáva! Pán je istým spôsobom dychtivý po tých, ktorí ešte nevedia, že sú milovanými deťmi nebeského Otca, bratmi, za ktorých dal život a Ducha Svätého. Chceš utíšiť Ježišovu dychtivosť? Kráčaj s láskou v ústrety všetkým, lebo tvoj život je jednou vzácnou misiou: nie je príťažou, ktorú treba strpieť, ale darom, ktorý treba ponúkať. Do toho! Bez strachu: kráčajme v ústrety všetkým!“

Preložila: Slovenská redakcia VR

- -

Anjel Pána: Nech pokrstení s obnovenou snahou spolupracujú na ohlasovaní

Na poludnie sa pápež František stretol s veriacimi pri modlitbe Anjel Pána. Z okna apoštolského paláca pútnikom adresoval príhovor, v ktorom pripomenul sté výročie Apoštolského listu pápeža Benedikta XV. Maximum illud o činnosti misionárov vo svete, ktoré bolo podnetom pre vyhlásenie tohtoročného októbra za Mimoriadny misijný mesiac.

Svätý Otec komentoval liturgické čítania 29. nedele v období cez rok (2 Tim 3,14 – 4, 2 a Lk 18,1-8). Ako povedal, „svetový deň misií je vhodnou príležitosťou k tomu, aby si každý pokrstený prostredníctvom obnovenej snahy živšie uvedomil nevyhnutnosť spolupracovať na ohlasovaní Božieho slova, Božieho kráľovstva“.

Pápež veriacich povzbudil s nadšením hlásať, že v Ježišovi milosrdenstvo víťazí nad hriechom a bratstvo nad nevraživosťou:

„Veriaci sú pozvaní všade s novým nadšením prinášať dobrú zvesť, že v Ježišovi milosrdenstvo víťazí nad hriechom, nádej nad strachom, bratstvo nad nevraživosťou. Kristus je náš pokoj a v ňom je každé rozdelenie prekonané a len v ňom je spása každého človeka a každého národa.“

- -

Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka pri modlitbe Anjel Pána v nedeľu 20. októbra 2019, ktorá je Svetovým dňom misií. Svätý Otec komentoval liturgické čítania 29. nedele v období cez rok (2 Tim 3,14 – 4, 2 a Lk 18,1-8).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Druhé liturgické čítanie tejto nedele nám predkladá povzbudenie, ktoré apoštol Pavol adresuje svojmu vernému spolupracovníkovi Timotejovi: «Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivoťou a múdrosťou» (2 Tim 4,2). Tón je naliehavý. Timotej sa má cítiť zodpovedný za hlásanie Slova.

Svetový deň misií, ktorý dnes slávime, je vhodnou príležitosťou k tomu, aby si každý pokrstený prostredníctvom obnovenej snahy živšie uvedomil nevyhnutnosť spolupracovať na ohlasovaní Slova, ohlasovaní Božieho kráľovstva. Už je to 100 rokov, čo Pápež Benedikt XV. vydal  Apoštolský list Maximum illud, aby opätovne podnietil misijnú zodpovednosť celej Cirkvi. Pocítil potrebu evanjelizačne rekvalifikovať misiu vo svete, aby bola očistená od akéhokoľvek koloniálneho povlaku a oslobodená od expanzívnej politiky európskych národov.

V dnešnom pozmenenom kontexte je posolstvo Benedikta XV. stále aktuálne a podnecuje prekonávať pokušenie ku každej sebestačnej uzavretosti a každej forme pastoračného pesimizmu, aby sme sa otvárali radostnej novosti Evanjelia. V týchto našich časoch poznačených globalizáciou, ktorá by mala byť solidárna a rešpektovať osobitosť národov, a naopak trpí homologizáciou a starými mocenskými konfliktmi, ktoré podnecujú vojny a ničia planétu, sú veriaci pozvaní všade s novým nadšením prinášať dobrú zvesť, že v Ježišovi milosrdenstvo víťazí nad hriechom, nádej nad strachom, bratstvo nad nevraživosťou. Kristus je náš pokoj a v ňom je každé rozdelenie prekonané a len v ňom je spása každého človeka a každého národa.

Je jedna nevyhnutná podmienka na prežívanie misií v plnosti - modlitba. Modlitba vrúcna a nepretržitá, podľa Ježišovho učenia, ktoré zaznelo aj v dnešnom evanjeliu, v ktorom nám rozpráva podobenstvo «ako sa treba neustále modliť a neochabovať» (Lk 18,1). Modlitba je prvou podporou Božieho ľudu pre misionárov, plná lásky a vďačnosti za ich náročnú úlohu ohlasovať a darovať svetlo a milosť Evanjelia tým, ktorí ich ešte nedostali. Dnes je tiež veľmi dobrá príležitosť, aby sme si položili otázku: modlím sa za misionárov? Modlím sa za tých, ktorí bojujú za to, aby prinášali Božie slovo prostredníctvom svedectva? Premýšľajme o tom.

Mária, Matka všetkých národov, nech dennodenne sprevádza a ochraňuje misionárov Evanjelia.

Preložila: Slovenská redakcia VR

- -

( TK KBS, RV mk, zk; ml ) 20191021017   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]