Slávenie v zelenej liturgickej farbe s  textami 27. cezročnej nedele sa začalo procesiou sprevádzanou latinským litániovým spevom so vzývaním všetkých svätých za celú Cirkev, za Svätého Otca, za zbor biskupov, za predstaviteľov moci i za všetkých občanov.  Ako refrén zaznievalo „Christus vincit, Christus regnat, Christus imperat“.

V homílii Svätý Otec zdôraznil potrebu udržiavať v Cirkvi oheň, ktorý predstavuje dar Ducha Svätého. Synodálnym otcom pripomenul, že k týmto darom patrí aj odvážna rozvážnosť, ktorú treba v sebe oživovať:

„Rozvážnosť nie je nerozhodnosť, nie je to obranný postoj. Je to cnosť Pastiera, ktorý preto, aby slúžil s múdrosťou, vie rozlišovať, je citlivý na novosť Ducha. A teda oživovať dar v plameni Ducha je opak toho, keď nechávame veci napredovať bez toho, žeby sme čokoľvek urobili.“

„Byť verní novosti Ducha, to je milosť, o ktorú musíme prosiť v modlitbe. On, ktorý všetko robí nové, nech nám daruje odvážnu rozvážnosť; nech inšpiruje našu Synodu, aby obnovila cesty pre Cirkev v Amazónii, aby nevyhasol oheň misie.“

V kontexte témy synody pápež František pripomenul aj otázku správneho postoja ku kultúram a závažné ekologické a sociálne akcenty:

„Keď sa bez lásky a bez rešpektu pohlcujú národy a kultúry, to nie je Boží oheň, ale oheň tohto sveta. Avšak, koľko krát Boží dar nebol ponúkaný, ale vnucovaný, koľko krát to bola kolonizácia namiesto evanjelizácie! Nech nás Boh chráni od nenásytnosti nových kolonializmov.“

„Oheň zapaľovaný záujmami, ktoré ničia, ako ten, čo prednedávnom zdevastoval Amazóniu, nie je oheň evanjelia. Boží oheň je žiar, ktorý priťahuje a zhromažďuje v jednote. Je živený zdieľaním, nie zárobkami. Oheň, ktorý požiera, ten naopak vyšľahne vtedy, keď sa chcú presadzovať len vlastné myšlienky, keď sa chce vytvárať len vlastná skupina, keď sa pália rozdiely, aby sme na jeden vzor prispôsobili všetkých a všetko.“

Východiskom pre prácu synody musí byť pohľad na Krista na kríži, pripomenul pápež František:

„Drahí bratia, pozrime spoločne na Ukrižovaného Ježiša, na jeho srdce prebodnuté pre nás. Začnime odtiaľ, pretože odtiaľ pramení dar, ktorý nás zrodil; odtiaľ vyšiel Duch, ktorý obnovuje. Odtiaľ sa cíťme povolaní, každý jeden z nás, aby sme darovali život. Mnohí bratia a sestry v Amazónii nosia ťažké kríže a očakávajú oslobodzujúcu útechu evanjelia, pohladenie láskou Cirkvi.“

Na záver Svätý Otec vyzdvihol príklad misionárov a pastoračných pracovníkov, ktorí v službe evanjelizácie v Amazónii zasvätili celý život.

- -

Homília Svätého Otca v plnom znení

Apoštol Pavol, najväčší misionár v dejinách Cirkvi, nám pomáha „konať synodu“ a „kráčať pospolu“: to, čo píše Timotejovi, sa zdá byť adresované nám, pastierom v službe Božieho ľudu.

Predovšetkým hovorí: „Pripomínam ti, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk“ (2 Tim 1,6). Sme biskupmi, pretože sme dostali Boží dar. Nepodpísali sme nejakú zmluvu, nedostali sme do ruky pracovný kontrakt, ale ruky nám boli vložené na hlavu, aby sme potom my tie naše ruky dvíhali, keď sa prihovárame za druhých k Pánovi, a aby sme ich vystierali k bratom.

Dostali sme dar, aby sme sa stali darmi. Dar sa nekupuje, nevymieňa, nepredáva: dar sa dostáva a daruje. Ak si ho uzurpujeme, ak do centra postavíme seba samých a nenecháme v centre samotný dar, z pastierov sa staneme funkcionármi: spravíme z daru funkciu, a stratí sa nezištnosť: napokon tak slúžime len sebe samým, posluhujeme si Cirkvou.

Náš život, naopak, skrze prijatý dar, je pre službu. Pripomína to evanjelium, ktoré hovorí o „neužitočných sluhoch“ (Lk 17,10): je to výraz, ktorý chce povedať aj „sluhovia bez zištnosti“. Znamená to, že nepracujeme preto, aby sme dosiahli nejaký svoj prospech, náš zárobok, ale preto, že sme zadarmo dostali, a zadarmo dávame (por. Mt 10,8). Naša radosť bude celá v službe, pretože nás zahrnul svojou službou Boh, ktorý sa stal naším sluhom. Drahí bratia, cíťme, že sme sem povolaní, aby sme slúžili, dávajúc do centra Boží dar.

Aby sme boli verní tomuto nášmu povolaniu, našej misii, svätý Pavol nám pripomína, že dar treba oživovať. Sloveso, ktoré používa, je fascinujúce: doslovne znamená „dávať život ohňu“ [anazopurein]. Dar, ktorý sme dostali, je oheň, je to blčiaca láska k Bohu a k bratom. Oheň sa neudržiava sám od seba, vyhasne, ak nie je oživovaný, dohorí, ak ho prikryje popol.

Ak všetko zostane tak, ako je, ak rytmus našich dní určí len fráza „vždy sa to robilo takto“, potom dar zmizne, udusí sa v popole strachov a starostí ako ubrániť status quo. Ale „Cirkev sa v nijakom prípade nemôže obmedziť na akúsi „udržiavaciu“ pastoráciu, pre tých, ktorí už poznajú Kristovo evanjelium. Misijný elán je jasným znamením zrelosti cirkevného spoločenstva“ (Benedikt XVI., Posynodálna apoštolská exhortácia Verbum Domini, 95). Pretože Cirkev je vždy na pochode, vždy vychádza von, nikdy sa neuzatvára sama do seba. Ježiš neprišiel priniesť na zem večerný vánok, ale oheň.

Ten oheň, ktorý oživuje dar, je Duch Svätý, darca darov. Preto svätý Pavol pokračuje: „Zverený poklad chráň mocou Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva“ (2 Tim 1,14).  A tiež: „Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy“ (v. 7). Nie ducha bojazlivosti, ale rozvahy. Niekto si myslí, že rozvážnosť je cnosťou „colnice“, ktorá všetko zabrzdí, aby sa vyhlo pochybeniu. Nie, rozvážnosť je cnosť kresťanská,  je to cnosť života, ba čo viac, je cnosťou vládnutia. A Boh nám dal tohto ducha rozvahy.

Pavol dáva rozvahu do protikladu s bojazlivosťou. Čo je teda táto rozvaha Ducha? Ako učí Katechizmus, rozvážnosť „sa nemá zamieňať s bojazlivosťou alebo strachom“, ale je to „cnosť, ktorá uschopňuje praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom, a volil správne prostriedky na jeho vykonanie“ (č. 1806).

Rozvážnosť nie je nerozhodnosť, nie je to obranný postoj. Je to cnosť Pastiera, ktorý preto, aby slúžil s múdrosťou, vie rozlišovať, je citlivý na novosť Ducha. A teda oživovať dar v plameni Ducha je opak toho, keď nechávame veci napredovať bez toho, žeby sme čokoľvek urobili. A byť verní novosti Ducha, to je milosť, o ktorú musíme prosiť v modlitbe. On, ktorý všetko robí nové, nech nám daruje odvážnu rozvážnosť; nech inšpiruje našu Synodu, aby obnovila cesty pre Cirkev v Amazónii, aby nevyhasol oheň misie.

Boží oheň, ako v príbehu o horiacom kríku, horí, ale nepohlcuje (por. Ex 3,2). Je to oheň lásky, ktorý osvecuje, zohrieva, dáva život, nie oheň, ktorý šľahá a pohlcuje. Keď sa bez lásky a bez rešpektu pohlcujú národy a kultúry, to nie je Boží oheň, ale oheň tohto sveta. Avšak, koľko krát Boží dar nebol ponúkaný, ale vnucovaný, koľko krát to bola kolonizácia namiesto evanjelizácie! Nech nás Boh chráni od nenásytnosti nových kolonializmov.

Oheň zapaľovaný záujmami, ktoré ničia, ako ten, čo prednedávnom zdevastoval Amazóniu, nie je oheň evanjelia. Boží oheň je žiar, ktorý priťahuje a zhromažďuje v jednote. Je živený zdieľaním, nie zárobkami. Oheň, ktorý požiera, ten naopak vyšľahne vtedy, keď sa chcú presadzovať len vlastné myšlienky, keď sa chce vytvárať len vlastná skupina, keď sa pália rozdiely, aby sme na jeden vzor prispôsobili všetkých a všetko.

Oživovať dar. Prijať odvážnu rozvážnosť Ducha, verní jeho novosti. A svätý Pavol dopĺňa ešte posledné povzbudenie: „Nehanbi za svedectvo o našom Pánovi ani za mňa, jeho väzňa, ale trp spolu so mnou za evanjelium“ (2 Tim 1,8). Žiada svedčiť o evanjeliu, trpieť pre evanjelium, jedným slovom žiť pre evanjelium. Ohlasovanie evanjelia je základným kritériom pre život Cirkvi: je to jej poslanie, jej identita.

Hneď nato Pavol píše: „Mám vyliať svoju krv na obetu“ (4,6). Ohlasovať evanjelium znamená žiť obetu, svedčiť až do krajnosti, stať sa všetkým pre všetkých (por. 1 Kor 9,22), milovať až po mučeníctvo. Ďakujem Bohu, že v Kardinálskom kolégiu sú niektorí kardináli mučeníci, ktorí okúsili vo svojom živote kríž mučeníctva. Vskutku, apoštol zdôrazňuje, že treba slúžiť evanjeliu nie mocou sveta, ale čisto Božou silou: zostať vždy v pokornej láske, vo viere, že jediný spôsob ako skutočne vlastniť život, je stratiť ho pre lásku.

Drahí bratia, pozrime spoločne na Ukrižovaného Ježiša, na jeho srdce prebodnuté pre nás. Začnime odtiaľ, pretože odtiaľ pramení dar, ktorý nás zrodil; odtiaľ vyšiel Duch, ktorý obnovuje (por. Jn 19,30). Odtiaľ sa cíťme povolaní, každý jeden z nás, aby sme darovali život. Mnohí bratia a sestry v Amazónii nosia ťažké kríže a očakávajú oslobodzujúcu útechu evanjelia, pohladenie láskou Cirkvi.

Toľkí bratia a sestry v Amazónii obetovali svoj život. Dovoľte mi zopakovať slová nášho milovaného kardinála Hummesa: keď prichádza do tých malých osád Amazónie, ide na cintorín navštíviť hroby misionárov. To je gesto Cirkvi voči tým, ktorí obetovali život v Amazónii. A potom, s dávkou chytrosti, hovorí pápežovi: „Nech sa na nich nezabudne. Zaslúžia si byť svätorečení.“

Pre nich, pre tých, ktorí vynakladajú svoje životy teraz, pre tých, ktorí obetovali vlastný život, s nimi spoločne kráčajme.

Preložili: Martin Kramara / Slovenská redakcia VR

( TK KBS, RV jb, mk; ml ) 20191007019   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]