TK KBS

Dnes je utorok 22. 10. 2019   Meniny má Sergej       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  október  >>
poutstštpisone
 123456
78910111213
14151617181920
21222324252627
28293031   

  Top témy
Všetky
Synoda o Amazónii

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Na konzistóriu v Ríme pápež František kreoval 13 nových kardinálov
P:3, 05. 10. 2019 19:05, ZAH



Vatikán 5. októbra (RV) Vatikánska bazilika bola v sobotu 5. októbra svedkom ceremónie odovzdávania kardinálskych insígnií. Pri riadnom verejnom konzistóriu Svätý Otec František kreoval 13 nových kardinálov, ktorých vymenoval 1. septembra. Prinášame aj jeho homíliu v plnom znení.

Medzi novými kardinálmi je 6 z Európy, 3 z Afriky, 2 zo Strednej Ameriky a po jednom z Ázie a Severnej Ameriky. Kardinálsky zbor sa dnes obohatil o štyri nové krajiny: Kuba, Guatemala, Luxembursko a Maroko. V kardinálskom zbore sa objavili aj tri rehoľné rády, ktoré v ňom doposiaľ neboli: Misionári Srdca Ježišovho (komboniáni), Misionári Afriky (bieli otcovia) a Chudobní služobníci Božej prozreteľnosti.  

Počet členov Kardinálskeho kolégia dnes stúpol na 225. Právo voliť v konkláve má 128 z nich. Neelektorov, čiže vo veku nad 80 rokov, je 97.

Po vyznaní viery designovaní kardináli po jednom prichádzali pred pápeža a na kolenách prijímali insígnie. Spolu s červeným biretom a kardinálskym prsteňom prijali z rúk pápeža aj listinu buly, ktorou im pridelil niektorý z rímskych kostolov ako tzv. titulárny chrám alebo diakoniu.

Traja z nových kardinálov sú členmi Rímskej kúrie:  Miguel Angel Ayuso Guixot MCCJ – predseda Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg, pôvodom Španiel a člen rehole komboniánov. Kardinál Ayuso mal na úvod aj pozdravnú reč, v ktorej sa Svätému Otcovi prihovoril v mene celej skupiny.

Ďalším členom kúrie je kardinál José Tolentino Calaça de Mendonça – archivár a bibliotekár Svätej Rímskej cirkvi, rodom Portugalec. Z Rímskej kúrie je aj kardinál Michael Czerny SJ – podsekretár Sekcie pre migrantov Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj. Kardinál Czerny je aj špeciálnym sekretárom Biskupskej synody pre Amazóniu.

Kardinál Czerny len v piatok prijal biskupskú vysviacku z rúk Svätého Otca a je titulárnym arcibiskupom Beneventa. K jeho pôvodu možno spomenúť, že sa narodil v Brne, ale vyrástol v kanadskom Montreale, kam sa celá rodina vysťahovala v roku 1948, keď mal dva roky. Ako 17-ročný vstúpil do anglofónnej provincie kanadských jezuitov.

Milá kuriozita sa udiala v mediálnom prenose z obradu kreovania kardinálov, keď talianski televízni komentátori arcibiskupa Czerného prezentovali ako slovensko-kanadského preláta.

Ďalší šiesti noví kardináli sú arcibiskupmi alebo biskupmi z rozličných častí sveta: Ignatius Suharyo Hardjoatmodjo – arcibiskup indonézskej Jakarty, Juan de la Caridad García Rodríguez – arcibiskup kubánskej Havany, kapucín Fridolin Ambongo Besungu – arcibiskup konžskej Kinshasy, jezuita Jean-Claude Hollerich – arcibiskup Luxemburgu, Alvaro Leonel Ramazzini Imeri – biskup guatemalského Huehuetenanga, Matteo Maria Zuppi – arcibiskup Bologne a salezián Cristóbal López Romero – arcibiskup Rabatu v Maroku.

Napokon sú to traja kardináli vymenovaní už v emeritnom veku, ktorí prijímajú kardinálsky titul ako ocenenie ich dlhoročnej služby Cirkvi: 82-ročný  kardinál Michael Louis Fitzgerald z kongregácie Misionárov Afriky, tzv. bielych otcov, je Angličan, v munulosti bol nunciom v Egypte a tiež predsedom Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg.

Druhým z emeritov je 80-ročný kardinál Sigitas Tamkevičius – emeritný arcibiskup litovského Kaunasu, člen rehole jezuitov. A napokon 80-ročný kardinál talianskeho pôvodu Eugenio Dal Corso, emeritný biskup angolskej Benguely, misionár z kongregácie Chudobných služobníkov Božej prozreteľnosti.

Na slávnosti bolo prítomných 11 oficiálnych štátnych delegácií, ktoré prišli vyjadriť národnú hrdosť pri príležitosti vyvolenia ich krajanov pre osobitnú službu v Cirkvi. V Bazilike boli aj tri hlavy štátov: luxemburský veľkovojvoda Henri so sprievodom,  prezident Konžskej demokratickej republiky s manželkou a sprievodom a podobne bol najvyšším predstaviteľom zastúpený aj Zvrchovaný maltézsky rád v osobe veľmajstra rádu Giacoma Della Torre del Tempio di Sanguinetto so sprievodom. Väčšina ostatných delegácií bola vedená ministrami.

Ako sme už spomenuli, každý z kardinálov dostal pridelený aj tzv. titulárny kostol alebo diakoniu na území Večného mesta. Ako zajímavosť možno spomenúť, že španielsky kardinál Ayuso Guixot dostal ako titulárny kostol San Girolamo della Carità pri Via Giulia, ktorý je dobre známy slovenskej komunite v Ríme. Nachádza sa neďaleko námestia Piazza Farnese v centre mesta, pri známom Campo dei Fiori. Práve v tomto kostole býva v nedeľu slovenská svätá omša, ktorú o 16.30 po väčšiu časť roka celebruje správca Slovenskej katolíckej misie v Ríme duchovný otec Tomáš Šandrik.

Svätý Otec sa novým kardinálom prihovoril v homílii po evanjeliovom čítaní, v ktorom zaznel úryvok z Markovej 6. kapitoly o tom, ako sa Ježiš osobne ujal zástupu ľudí, ktorí boli ako ovce bez pastiera. Prinášame jeho príhovor v plnom znení.

- -
 
„Centrom evanjeliového príbehu, ktorý sme počuli (Mk 6,30-37a), je Ježišovo „zľutovanie“ (porov. v. 34). Zľutovanie, kľúčové slovo evanjelia; je vpísané v srdci Krista, je navždy vpísané v srdci Boha.

V evanjeliách mnohokrát vidíme Ježiša, ktorý cíti zľutovanie s trpiacimi ľuďmi.  Čím viac čítame, tým viac uvažujeme a tým viac chápeme, že Pánovo zľutovanie nie je príležitostný, sporadický postoj, ale je stály, dokonca sa zdá, že je to postoj jeho srdca, v ktorom sa stelesnilo Božie milosrdenstvo.

Marek napríklad uvádza, že keď Ježiš začal prechádzať Galileou, keď kázal a vyháňal démonov, «prišiel k nemu istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu:

„Chcem, buď čistý!“» (1,40-42). V tomto geste a týmito slovami je poslanie Ježiša, Vykupiteľa človeka: Vykupiteľ v zľutovaní. On stelesňuje Božiu vôľu očistiť človeka chorého na malomocenstvo hriechu; on je tá „natiahnutá ruka Boha“, ktorá sa dotýka nášho chorého tela a vykonáva túto prácu zasypaním priepasti odlúčenia.

Ježiš ide hľadať ľudí, ktorí boli odpísaní, tých, ktorí už zostali bez nádeje. Podobne ako toho muža ochrnutého tridsaťosem rokov, ležiaceho pri rybníku Betsata, ktorý márne čakal na niekoho, kto mu pomôže zostúpiť do vody (porov. Jn 5,1-9).

Toto zľutovanie sa neobjavilo len v určitom okamihu dejín spásy, nie, vždy bolo v Bohu, vpísané v jeho otcovskom srdci. Pomyslime napríklad na príbeh o povolaní Mojžiša, keď k nemu Boh hovorí z horiaceho kríka a povie mu: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie [...]. Viem o jeho utrpení“ (Ex 3,7). Hľa, spolucítenie Otca!

Božia láska k jeho ľudu je celkom preniknutá zľutovaním, a to až do tej miery, že to, čo je v tomto vzťahu zmluvy božie, sa vyznačuje zľutovaním, zatiaľ čo to, čo je ľudské, sa žiaľ zdá byť bez zľutovania, vzdialené od neho. Sám Boh to hovorí: „Ako by som ťa mohol opustiť Efraim, vydať ťa iným, Izrael? [...] Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie. [...] Nevylejem svoj rozpálený hnev [...] veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba“ (porov. Oz 11,8-9).

Ježišovi učeníci často ukazujú, že sú bez zľutovania, ako v tomto prípade, keď stoja pred problémom ako nasýtiť zástupy. V podstate hovoria: „Nech sa sami zariadia...“. Je to bežný postoj medzi nami ľuďmi, aj keď sme veriacimi, či dokonca sa venujeme bohoslužbe. Umývame si ruky.

Rola, ktorú zastávame, nás sama osebe nerobí súcitnými, ako to ukazuje správanie kňaza a levitu, ktorí pri pohľade na umierajúceho na kraji cesty prešli na druhú stranu (porov. Lk 10,31-32). Povedali si: „To sa ma netýka“. Vždy je tu nejaká zámienka, nejaké ospravedlnenie, aby sme pozerali na opačnú stranu. A keď sa nejaký muž Cirkvi stane funkcionárom, výsledok je trpký.

Vždy existujú zdôvodňovania; niekedy sú tiež kodifikované a vedú k „inštitucionálnemu skartovaniu“, ako v prípade malomocných: „Určite musia zostať mimo, tak je to v poriadku“. Takto sa zmýšľalo, a takto sa zmýšľa. Od tohto tak veľmi, tak príliš ľudského postoja sa odvíjajú aj štruktúry neľútostnosti.

Teraz si môžeme položiť otázku: sme si vedomí, my ako prví, že sme boli predmetom Božieho zľutovania? Obraciam sa osobitne na vás, bratia kardináli a tí, ktorí sa nimi čochvíľa stanete, je vo vás toto vedomie živé? Že vás vždy predchádzalo a sprevádzalo jeho milosrdenstvo? Toto vedomie bolo trvalým stavom nepoškvrneného srdca Panny Márie, ktorá chváli Boha ako „svojho Spasiteľa“, ktorý „zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1,48).

Mne veľmi dobre padne, že sa môžem vidieť ako v zrkadle v texte zo 16. hlavy Ezechiela, v príbehu Božej lásky k Jeruzalemu; v tom závere: „Veď ja chcem s tebou uzavrieť svoju zmluvu, i budeš vedieť, že ja som Pán, aby si sa spamätala a hanbila, aby si od hanby neotvorila viac ústa, keď ti odpustím všetko, čo si popáchala“ (Ez 16,62-63). Alebo i v ďalšom proroctve Ozeáša: „Zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu. [...] Tam poslúchne ako za dní svojej mladosti, ako keď vystupovala z Egypta“ (2,16-17).

Môžeme sa spytovať: cítim na sebe Božie zľutovanie? Cítim tú istotu, že som synom zľutovania?  

Je v nás živé vedomie tohto Božieho zľutovania voči nám? Nejde tu o niečo ľubovoľné, a ani by som nepovedal, že o nejakú „evanjeliovú radu“. Nie. Ide o základnú požiadavku. Ak sa necítim byť predmetom Božieho zľutovania, nepochopím jeho lásku. Nie je to niečo, čo sa dá vysvetľovať. Buď ho cítim, alebo ho necítim. A ak ho necítim, ako ho môžem odovzdávať ďalej, svedčiť o ňom, dávať ho? Nijako to nebudem môcť.

Konkrétne: mám zľutovanie s týmto dotyčným bratom, s týmto dotyčným biskupom, s týmto dotyčným kňazom? ... Alebo som stále deštruktívny svojím postojom odsúdenia, ľahostajnosti, odvrátenia očí na druhú stranu, v skutočnosti si umývajúc ruky?  

Od tohto živého vedomia závisí pre všetkých nás aj schopnosť byť verným (lojálnym) vo vlastnom ministériu. Aj pre vás, bratia kardináli. To slovo „spolucítenie“ mi prišla na myseľ práve vo chvíli, keď som sa 1. septembra pustil do písania listu určeného vám.

Ochota kardinála nasadiť vlastnú krv – označenú  červenou farbou odevu – je spoľahlivá, keď je zakorenená v tomto vedomí, že sa mu dostalo zľutovanie a v schopnosti mať zľutovanie. Inak sa nedá byť lojálnymi. Mnohé nelojálne prejavy správania u mužov Cirkvi závisia od nedostatku tohto zmyslu pre prijaté zľutovanie, a od zvyku odvracať pohľad na druhú stranu, od zvyku ľahostajnosti.

Prosme dnes, na príhovor apoštola Petra, o milosť súcitného srdca, aby sme boli svedkami toho, ktorý nás miloval a miluje nás, ktorý sa na nás pozrel s milosrdenstvom, ktorý si nás vyvolil, zasvätil nás a vyslal nás, aby sme všetkým priniesli Evanjelium spásy.“

Preložila: Slovenská redakcia VR

Fotogaléria:




- -

Hneď po skončení slávnosti sa Svätý Otec spolu s 13 kardinálmi presunuli mikrobusom do rezidencie Mater Ecclesiae vo Vatikánskych záhradách, kde ich prijal emeritný pápež Benedikt XVI. a udelil im požehnanie.



( TK KBS, RV jb, mh; ml ) 20191005010   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 573 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019